Ku 70. výročiu úmrtia Ludvika Janovcza

Meno známeho slovenského redaktora, pôsobiaceho na prelome 19. a 20. storočia

v Budapešti, nespomína ani Encyklopédia Slovenska, II. (1978) a nefiguruje ani

v Kultúrnohistorickom kalendári Národného osvetového centra (2005).

Nie je to prekvapujúce, veď Ludvik Janovecz bol štátnym úradníkom a redaktorom početných vládnych uhrofilských novín a časopisov vychádzajúcich v slovenskej reči. Uverejňoval predovšetkým politické a ekonomické články. Jeho lojalita k uhorskému štátu bola nepochybná.

Slovenská novinárska spoločnosť v hlavnom meste poznala jeho osobnosť a dobre ho poznali v kruhu slovenskej inteligencie, najmä katolíkov, od konca 19. storočia a v medzivojnovom období. Bol spoločensky príťažlivý človek s veselou povahou. Rád žartoval a mal chytré a vtipné poznámky. Zomrel 15. februára 1939 v Budapešti. Pochovaný je na Kerepešskom cintoríne.

Život a pôsobenie

Ludvik Janovecz sa narodil 10. apríla 1856 v Banskej Bystrici. Veľmi skoro osirel. Malého chlapčeka si vzal na výchovu správca slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom Martin Čulen. Po zatvorení gymnázia pokračoval v štúdiu v Oradei a maturoval v Ostrihome. Právo študoval v Budapešti. Pracovať začal na ministerstve obchodu a dopravy, odkiaľ prešiel do Najvyššej štátnej účtovnej stolice, kde sa onedlho stal radcom.

Štátny úradník a redaktor provládnych novín bol jedným z predstaviteľov slovenskej meštianskej a politickej komunity v hlavnom meste Uhorska. Podobne ako viacerí provládni slovenskí publicisti, aj on proklamoval koncepciu jednotného uhorského politického národa a spolužitie Slovákov a Maďarov, hoci Ludvik Janovecz predsa len lipol na slovenskom národe a rodnom jazyku. Jeho najlepší priatelia pochádzali z kruhov slovenských intelektuálov, s ktorými sa stretával v známej kaviarni na Andrássyho triede. Členmi tejto spoločnosti boli redaktori vládnych novín, finančný radca P. Šťastný, vládny komisár pre veci Slovákov v Maďarsku, pedagóg a publicista A. Pechány a ministerský tajomník, jazykovedec Samuel Czambel. K tejto spoločnosti patrila aj známa osobnosť slovenského národného, spoločenského a spolkového života, odborník v poisťovníctve J. A. Wagner, ktorý nevidel príčinu, prečo by sa nestretával s tými Slovákmi, ktorí síce v mnohom boli ochotní vyhovieť maďarskému režimu, ale zaujímala ich situácia v národnom živote.

Janovecz zastával snahy katolíckej slovenskej spoločnosti žijúcej v Budapešti. Ako podporovateľ a priateľ Budapeštianskeho katolíckeho delníckeho kruhu pravidelne navštevoval jeho programy, kultúrne večierky a valné zhromaždenia. Jeho významnú činnosť a angažovanosť v robotníckom spolku ocenili tým, že ho zvolili za čestného predsedu.

Novinárske nadanie

Počas štúdií v Ostrihome sa Janovecz zapojil do literárneho krúžku pod názvom Budič, ktorého sa stal aj predsedom a spoluredaktorom jeho rovnomenného časopisu. Už v mladosti vynikal svojimi literárnymi článkami.

Politicky sa angažoval v roku 1885, keď bol pri založení provládnej organizácie Uhorsko-krajinského slovenského vzdelávacieho spolku. Spolok, ktorý prebral bývalý majetok a finančné prostriedky likvidovanej Matice slovenskej (1875), mal byť náhradou za túto organizáciu. Hoci cieľom spolku bolo „literárnymi prostriedkami pracovať na duševnom a mravnom pozdvihnutí slovenského obyvateľstva krajiny uhorskej“, spolok prostredníctvom kultúrnej a osvetovej činnosti presadzoval vládnu maďarizačnú politiku v slovenčine. Spolok založili a viedli ľudia slovenského pôvodu. Na čele stál spišský biskup Juraj Čáska, jeho tajomníkom bol dolnozemský vzdelanec, politik a historik Michal Žilinský. Keď spolok po prvej svetovej vojne stratil celý svoj majetok, Janovczovi sa predsa len podarilo obnoviť jeho účinkovanie a stal sa podpredsedom spolku, v ktorom pôsobil vyše 50 rokov.

Janovecz, ktorý od mladého veku publikoval, všetok svoj voľný čas venoval redigovaniu slovenských novín vychádzajúcich v hlavnom meste. V rokoch 1886-1892 sa stal zodpovedným redaktorom poučno-zábavného obrázkového časopisu Vlasť a svet (1886-1918). Časopis bol určený v prvom rade inteligencii. Hoci dlhé roky propagoval a obhajoval oficiálnu maďarskú vládnu politiku a jej záujmy, predsa len sa usiloval privykať najširšiu vrstvu slovenského národa, roľníkov a dedinčanov k čítaniu v slovenčine. Uverejňoval články o počasí, ochrane zdravia, výchove detí, ale aj obrázky o hradoch, novely a preklady maďarských básní. Pre slovenský ľud boli zaujímavé a osožné predovšetkým hospodárske a osvetové články a pôdohospodárske poznatky. Veľkú pozornosť venoval časopis príspevkom v tzv. hospodárskej rubrike. Vládou podporovaný týždenník vydával a vlastnil Uhorsko-krajinský vzdelávací spolok slovenský v Budapešti. Vydavateľstvo sa začiatkom 20. storočia nachádzalo v VIII. obvode, na Jozefovej okružnej (József körút 53).

Janovecz sa v roku 1896 stal redaktorom politického a spoločenského týždenníka Opravdový kresťan (1896-1901). Bol i spolupracovníkom Hornyánszkeho Slovenských novín (1886-1918), najrozšírenejšieho politického časopisu tej doby. Tento tlačový orgán presadzoval tzv. “maďarskú štátnu myšlienku”, podľa ktorej všetci občania v krajine tvorili “jednotný maďarský politický národ”.

Janovecz po roku 1918 naďalej pôsobil v Budapešti. Už ako starší pán s určitou úctou medzi peštianskymi Slovákmi a ako úspešný, ambiciózny štátny úradník a žurnalista so svojou rodinou zostal v Maďarsku. Svoj slovenský pôvod však nikdy nezaprel. Usiloval sa harmonicky spojiť povedomie slovenskosti a uhorskosti.

Anna Kováčová