Kým dobronivský rodák, farár, ľudovýchovný pracovník, osvietenský filozof a veršovník Matej Markovic (1707-1762) prišiel roku 1734 medzi dolnozemských Slovákov do Sarvaša zo Slovenska, jeho syn, tiež Matej Markovic, sarvašský rodák (25. 3. 1752), po štúdiách odišiel medzi svojich rodných opačným smerom.

Roku 1776 sa stal evanjelickým farárom v Pustých Úľanoch, kde pôsobil do roku 1782. Keď po vydaní tolerančného patentu Jozefom II. roku 1781 začala po prehratej bielohorskej bitke (1620) znovu ožívať evanjelická cirkev v Česku, do Prahy hľadali vhodného farára, ktorý ovládal českú a nemeckú reč. Dlhé roky pred Bielou horou pôsobili v Česku ako protestantskí kazatelia viacerí rodáci zo Slovenska. V roku 1782 tam vznikol najskôr vojenský evanjelický zbor, do ktorého sa prihlásili aj rodiny z Prahy a okolia. Pri obsadení miesta evanjelického farára v pražskom cirkevnom zbore zohral rozhodujúcu úlohu Michal Institoris - Mošovský, ktorý vtedy pôsobil v Bratislave. Pražania ho oslovili prvého, aby sa stal farárom ich začínajúceho evanjelického zboru. On však túto ponuku zdvorilo odmietol, ale poradil im, ako majú postupovať. Medzitým sa cez Prahu vracal zo štúdií v Nemecku Juraj Ribay, ktorému tiež ponúkli miesto kazateľa. Ten by túto službu aj bol prijal, ale podmieňoval ju najskôr ordinovaním za farára v Uhorsku. Ukázalo sa, že Michal Institoris mal u pražských evanjelikov pri obsadzovaní farárskeho miesta rozhodujúce slovo. Keď sa naňho obrátili, aby im pomohol v tomto probléme, skúsený Institoris im odporúčal, aby miesto farára v pražskom evanjelickom zbore, v ktorom členmi boli aj nemecky hovoriaci členovia, obsadili farárom, ktorý ovláda češtinu aj nemčinu. A keďže o takom na Slovensku vedel, žiadal preňho splniť aj existenčné podmienky. Bol to predovšetkým byt, ročný plat 600 zlatých a súhlas vrchnosti. Takýmto kandidátom na toto miesto sa stal Institorisom odporúčaný Matej Markovic, pôsobiaci už šesť rokov v Pustých Úľanoch. Keď pražskí evanjelici v novembri 1782 dostali od vrchnosti povolenie zriadiť si český evanjelický zbor, hneď na to poslali Matejovi Markovicovi pozvanie za ich farára. Ten pozvanie prijal a pred Vianocami v roku 1782 prišiel s celou svojou rodinou (manželkou a dcérou) na ťažkom furmanskom voze do Prahy. V Prahe sa mu narodili dve dcéry. Jeho nástup nebol taký jednoduchý ani po schválení guberniou. Prestup katolíkov na evanjelickú vieru sťažoval dvorný dekrét, podľa ktorého tieto prestupy schvaľoval po niekoľkotýždňovom podaní dovtedajší katolícky správca. Týmto sa zabraňovalo hromadným prestupom katolíkov a tak členov evanjelického zboru na udržanie si svojho duchovného vodcu bolo stále málo. Popri týchto začiatočných vnútrocirkevných ťažkostiach zbor a farár stále zápasili s katolíckou vrchnosťou. Z nepravdivých obvinení bol roku 1783 Matej Markovic suspendovaný a až v novembri 1783, keď sa dokázala nepravdivosť obvinení, sa vrátil na svoje miesto. Vnútrocirkevné problémy spočívali aj v tom, že pražskí evanjelici žiadali zjednodušený spôsob bohoslužieb podľa tradície z husitského obdobia. Bohoslužobné poriadky zavedené Lutherom a praktizované na Slovensku sa im zdali blízke katolíkom a tak viacerí prestúpili ku kalvínom. Týmto sa zbor oslabil nielen početne, ale aj finančne, čím Matej Markovic nedostával vokátorom prisľúbený plat a tak chcel Prahu opustiť. Znovu však zaúradoval Michal Institoris, ktorý presvedčil Markovica, aby tam zostal, že sa pomery upravia, čo sa nakoniec aj stalo. Už v roku 1783 aj zásluhou zbierok z cudziny sa zbor postavil na nohy a zakúpil si väčší meštiansky dom na Truhlářskej ulici pre potreby modlitebne a fary. Dovtedy sa bohoslužby konali v paláci grófa Wurmsera. Slávnostné bohoslužby s posvätením modlitebnice sa konali na svätodušnú nedeľu 9. 5. 1784 a vykonal ich Matej Markovic. Boli to prvé bohoslužby českej evanjelickej cirkvi vo vlastnom objekte. Český evanjelický zbor poskytol tieto objekty aj nemeckému cirkevnému a vojenskému evanjelickému zboru. Nemeckí evanjelici si chceli založiť vlastný zbor, ale ich požiadavku konzistórium vo Viedni roku 1786 zamietlo. Potom sa Nemci s Čechmi dohodli na spoločnej „Evanjelickej civilnej cirkvi“, ktorú podpisoval aj Matej Markovic. Nakoniec sa po rokoch nemeckí evanjelici roku 1790 oddelili a zriadili si svoj zbor. Predtým roku 1786 Krajinská vrchnosť neschválila nomináciu Mateja Markovica na funkciu superintendenta, do ktorej bol schválený. V roku 1786 a roku 1793 bol však seniorom. Matej Markovic v mnohom vyvíjal podobnú činnosť ako jeho otec v Sarvaši. Okrem iného písomne vydal aj „Pořádek“, podľa ktorého sa konali prvé bohoslužby českej evanjelickej cirkvi v jej vlastnom modlitebnom dome. Usiloval sa o náboženskú toleranciu, vybudoval prvé základy českej evanjelickej obce po stránke organizačnej, liturgickej a vieroučnej. Tomuto účelu slúžila aj jeho literárna činnosť, v ktorej tiež pokračoval v šľapajách svojho otca. Zaslúžil sa o vydanie Spisu Michala Institorisa-Mošovského „Listovní odpoveď k Augsburského vyznaní Čechům a Moravanům na jejich otázku, jestli lámání chleba při Večeři Páně potřebné, s přídavkem české Confesii Maximiliánovi II., cisáři, roku 1575 podané“, preložil spis Innocens apostata (Praha 1783). Z nemčiny preložil časť diela profesora katolíckej teológie Gašpara Royka o kostnickom koncile. Jeho vlastné dielo: Zpráva, kterak a jak má se prohlašujúci se evanjelik svému examinujícimu kňezi katolíckemu odpovídati (Praha 1783), Nevinný odpadlec (Praha 1783); Dekrét sněmu Kostnického o přijímaní pod jedním spůsobem (Praha 1783); Písně duchovní (Praha 1783); Kázání na epištolu v neděli druhou po Králich... (Praha 1785); Hlavní otázky pro prvotiny u stolu Páně (Praha 1791). Z hľadiska cirkevného bol najvýznamnejší ním vydaný spevník, do ktorého včlenil 175 piesní Tranovského Cithary sanctorum a doplnil ho modlitbami. Pre deti vydal „Malý katechizmus evanjelický“ (Praha 1785) a v rukopise zostal jeho český preklad K. K. Sturma „Kochání se s Bohem i jeho verše“. Na jeho literárnu činnosť reagovala katolícka cirkev žalobami. Po vydaní jeho Zprávy.... bol obžalovaný u samotného dvora. Do Prahy prišiel Matej Markovic keď mal 30 rokov a pôsobil tam jedenásť rokov. Zomrel 25. 8. 1793 ako farár a senior českej evanjelickej cirkvi, pochovaný je na Karlínskom cintoríne. Cirkev mu na jeho pamiatku a za činnosť umiestnila v modlitebni (teraz kostol u Salvátora) pamätnú tabuľu s textom: „Na věčnou památku muži božímu, ctihodnému, vysoce učenému, dobře zasloužilému Matějovi Markovicovi, zdejšímu kazateli cirkve české pražské evanjelické podle Augšpurského vyznání, jenž sa narodil 25. března 1752 v Sarvaši v Uhrách, zastávaje skrz 6 let duch. pastířsky ouřad v cirkvi evanjelické Pusta-Fődymešské, do Prahy povolán léta 1783 první cirkev českou evanjelickou založil v Praze, a u ní skrze 10 let kazatelský ouřad konaje, odebral se do slávy věčné dne 27. měsíce srpna léta Páně 1793, u věku svého 41 let a 5 měsíců. Táto památka učiněná jest augšp. konfes. Daniel 12,3“.

Po smrti Mateja Markovica na čele Evanjelického cirkevného zboru v Prahe stál neskôr na Dolnej zemi - v Dunaeďháze a Malom Kereši pôsobiaci a kosti zložiaci Štefan Leška.

Ján Jančovic

Literatúra:

Haluka, P.: Slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor v Prahe (História zboru k 60. výročiu jeho založenia), Praha 2007.

Slovenský biografický slovník IV. zv. M-Q. MS Martin. 1990.