Veľkomoravská ríša ● Počiatky cirkevných tradícií

Začiatkom 9. storočia boli Slovania konfrontovaní silným vplyvom Franskej ríše. Dôležitým dokladom v problematike kristianizácie slovenského územia je posvätenie kostola v Nitre v rozpätí rokov 828 - 829 salzburským arcibiskupom Adalrámom. Pribinov kostol bol prvým kresťanským chrámom na území západných Slovanov.

Stalo sa tak napriek tomu, že v čase posviacky kostolíka Pribina sám ešte nebol kresťanom. Pribina ako pohan umožnil hlásanie kresťanskej viery, pretože si uvedomoval politický a kultúrny význam kresťanstva na slovensko - nemeckom pohraničí.

Na území Veľkej Moravy šírili dovtedy kresťanskú náuku franskí, najmä pasovskí misionári. Popri nich pôsobili aj misionári z Byzantskej ríše a Itálie, ale kresťanstvo nedosahovalo žiaduce rozšírenie a zostávalo v porovnaní s uctievaním pohanského náboženstva vo výraznej menšine.

V polovici 9. storočia sa zhoršovali vzťahy medzi Veľkou Moravou a jej priamym susedom, Východofranskou ríšou. Politické napätie medzi oboma štátnymi útvarmi sa odrazilo aj v oblasti kristianizácie. Knieža Rastislav sa obával straty nezávislosti Veľkej Moravy. Pochopil, že suverenitu ríše neohrozuje len politický vplyv mocného suseda, ale aj nábožensko-kultúrna stránka, najmä misijná činnosť bavorských kňazov. Franskí misionári postupne strácali dôveru, čo vyvrcholilo žiadosťou kniežaťa Rastislava o vyslanie misionárov, ovládajúcich slovanskú reč, s ktorou sa obrátil na pápežskú kúriu. V jeho prosbe pápežovi z roku 861 sa odrážal zámer obklopiť sa klérom, ktorý by bol oddaný mojmírovskej dynastii a posilnil by tak nezávislosť krajiny. Pápež Mikuláš I. však nemohol jeho žiadosti vyhovieť, pretože v Ríme nemal k dispozícii kňazov, ktorí by boli zbehlí v slovanských jazykoch. Preto sa Rastislav obrátil na cisársky dvor v Konštantínopole (Carihrade, dnes Istambul), kde vládol za pomoci jeho strýka Bardasa byzantský cisár Michal III.

Vyslanie solúnskych bratov na Veľkú Moravu

Medzi byzantskou a veľkomoravskou ríšou existovali čulé kultúrne a hospodárske styky. Michal III., ktorý sám považoval Frankov za hrozbu, ochotne žiadosti vyhovel a poslal na Veľkú Moravu osvedčeného pedagóga, diplomata u Arabov a Kozárov, múdreho a cnostného človeka Konštantína, nazývaného Filozof. Konštantín si za svojich pomocníkov vybral brata Metoda, zbehlého v administratívnej činnosti a viacerých žiakov ako adeptov na kňazstvo. Pred solúnskymi bratmi Konštantínom a Metodom stála neľahká úloha a na svoju misijnú činnosť sa začali svedomito pripravovať. Išlo najmä o to, aby kristianizačnú činnosť na Veľkej Morave vykonávali v slovanskej reči. Konštantín už od roku 855 pripravoval slovanský preklad Svätého Písma a ešte v Carihrade vytvoril na základe egejsko-macedónskeho nárečia slovanský liturgický jazyk. Tento fakt vyvolal vášnivý odpor západného duchovenstva, pôsobiaceho na Veľkej Morave. Franský klérus nebol ochotný pripustiť ako “posvätný“ jazyk nijaký iný okrem latinčiny, gréčtiny a hebrejčiny, teda tých jazykov, v ktorých boli nápisy na Ježišovom kríži.

Príchod byzantskej kresťanskej misie na Veľkú Moravu sa datuje na leto 863. Úspešnosť jej kristianizácie má nepochybne svoje príčiny okrem iných faktorov práve v slovanskom vedení liturgií, čím sa stali zrozumiteľnými pre domáce obyvateľstvo. Svojich neprajníkov však našli na strane bavorských kňazov, ktorí sa v Ríme domáhali svojho niekdajšieho postavenia na Veľkej Morave. Pod vplyvom informácií franských kňazov, pozval pápež Mikuláš I. solúnskych bratov do Ríma, aby sami podali správu o svojej činnosti. V sprievode Konštantína a Metoda boli aj ich veľkomoravskí žiaci. Do Ríma niesli so sebou pozostatky sv. Klementa, žiaka sv. Petra, pápeža a mučeníka, objavené Konštantínom na Chersone v roku 860. Cestou sa zastavili pri Blatenskom jazere (Balatone) u Pribinovho syna, zadunajského kniežaťa Koceľa, ktorý k sprievodu pridal ďalších žiakov. Počas zastávky v Benátkach Konštantín verejne obhajoval slovanský jazyk ako liturgický. To bola zároveň aj jedna z prosieb, ktorú chceli predostrieť pápežovi, totiž vymôcť si súhlas a povolenie k slovanskej bohoslužobnej reči.

Metod v zajatí intríg

V čase príchodu slovanskej misie do Ríma bol už zvolený nový pápež - Hadrián II. Vďaka jeho súhlasu boli Konštantínom zostavené slovanské knihy schválené pri cirkevnom obrade na Vianoce 867 položením biblických textov na oltár baziliky sv. Petra a bohoslužobných kníh na hlavný oltár baziliky Maria Maggiore. Vo februári nasledujúceho roka sa konala kňazská vysviacka Metoda a dvoch slovanských diakonov. Tým bol cieľ cesty Slovanov do Ríma úspešne zavŕšený.

Konštantín v Ríme ochorel a vstúpil do gréckeho baziliánskeho kláštora, kde prijal rehoľné meno Cyril. Pred svojou smrťou, 14. februára 869, odporúčal bratovi Metodovi, aby sa so sprievodom vrátil na Veľkú Moravu a pokračoval v šírení kresťanskej náuky v slovanskej reči.

Predstaviteľom slovanských žiakov sa teda stal Metod, ktorého pápež Hadrián II. ustanovil za metropolitu panónskych a moravských Slovanov. Okrem toho vystavil pápež pre slovanské kniežatá Rastislava, Svätopluka a Koceľa list, v ktorom ich žiadal, aby prijali Metoda ako učiteľa, ktorý má právo naďalej pokračovať v diele započatom Konštantínom. V liste sa hovorilo aj o tom, že územie spomínaných slovanských kniežat spadá bezprostredne pod cirkevnú správu Svätej Stolice a že Metodovi je povolené konať bohoslužby v slovanskom jazyku. Toto povolenie bolo čiastočne obmedzené tým, že pri bohoslužbách sa sväté epištoly a evanjeliá mali najskôr prečítať v jazyku latinskom a potom v slovanskom preklade.

Franský klérus a za ním stojaca moc východofranskej ríše však nemienili ustúpiť. Za vyostrenej situácie sa udiala zmena na kniežacom dvore veľkomoravskej ríše, keď v roku 870 vydal Svätopluk svojho strýka Rastislava do rúk panovníka východofranskej ríše. Počas napätých udalostí vojská Ľudovíta Nemca obsadili územie Veľkej Moravy a zajali aj Metoda, ktorému medzitým pápež udelil hodnosť panónskeho arcibiskupa a pápežského legáta. Bavorskí biskupi postavili Metoda pred synodu a prostredníctvom Ľudovíta Nemca ho zbavili arcibiskupského úradu. V bavorskom kláštore, kde bol väznený, zostal do roku 874. K vyslobodeniu mu dopomohol pápež Ján VIII., ktorý bavorských biskupov potrestal a znovu potvrdil Metoda v hodnosti arcibiskupa s právomocami nad územím Panónie a Veľkej Moravy. V snahe nerozdúchavať oheň nevraživosti a upokojiť napätú situáciu však zakázal slovanskú bohoslužbu.

Medzitým sa zmenili pomery aj na Veľkej Morave, kde sa Svätopluk po porážke Frankov ujal vlády a snažil sa viesť nezávislú politiku. V rámci nej nachádzal pole svojho pôsobenia aj prepustený Metod, ktorému však prácu naďalej sťažoval bavorský klérus. Spomedzi biskupov podkopával činnosť Metoda najmä Wiching, ktorý viedol v Nitre latinskú liturgiu. Wichinga a ďalšie franské duchovenstvo si Svätopluk zámerne držal pri dvore a sám obľuboval viac latinské obrady ako slovanské. Pozícia slovanského kléru tým bola vo veľkomoravskej ríši sťažená. Prispievala k tomu i skutočnosť, že Svätopluk pod Wichingovým vplyvom začal postupne pochybovať o práci Metoda a jeho žiakov. Keď sa Wiching obrátil na pápežskú kúriu do Ríma s osočovaním, že Metod nedodržiava cirkevný predpis a slúži bohoslužby v slovanskej reči, žiadal Svätopluk pápeža, aby celú záležitosť prešetril. Pápež Ján VIII. si v tejto súvislosti zavolal Metoda do Ríma. V sprievode v roku 879 bol prítomný aj Wiching ako prvý biskup so sídelným miestom v Nitre.

Význam Industrie tue

Najväčší význam návštevy veľkomoravských kňazov v Ríme spočíval v sprostredkovaní pápežského listu Industrie tue, ktorý poslal Ján VIII. kniežaťu Svätoplukovi. Dôležitou je najmä jeho úvodná pasáž, v ktorej pápež prijal Svätopluka a veľkomoravskú ríšu pod patronáciu Stolice sv. Petra, čím vyhovel Svätoplukovej žiadosti o vazalstvo pápežskej kúrie. Bolo to dôležité vyhlásenie najmä z toho hľadiska, že týmto aktom bola panovnícka dynastia Mojmírovcov postavená na rovnakú úroveň s okolitými dynastiami a zároveň tak formálne dokumentovala nezávislé postavenie Veľkej Moravy vo vzťahu k iným krajinám.

Ján VIII. oficiálne potvrdil Metoda v hodnosti arcibiskupa a potvrdil mu aj v roku 870 udelené privilégium funkcie pápežského legáta. Predtým však musel Metod vykonať skúšku pravovernosti, či sa skutočne pridŕža predpísaného oficiálneho symbolu viery (išlo o nikejské Credo), či slúži služby Božie podľa ustanoveného rímskeho spôsobu a či sa pridŕža uznesení šiestich cirkevných koncilov.

V rámci veľkomoravskej misie v Ríme pápež preskúšal pravovernosť aj u Wichinga a vysvätil ho za biskupa v Nitre, s povinnosťou zachovávať poslušnosť arcibiskupovi Metodovi. V Ríme sa nakoniec rozhodlo aj o vyslaní ďalších adeptov na biskupskú hodnosť z Veľkej Moravy.

Pobyt veľkomoravského sprievodu bol zavŕšený pápežským povolením, ktoré zosilňovalo úspešnosť celej misie. Ján VIII. totiž, podobne ako predtým Hadrián II. nariadil, aby sa bohoslužby konali v slovanskej reči. Opäť s podmienkou, aby sa najskôr čítalo evanjelium v latinskom a až potom v slovanskom jazyku. Pápež poslal pre Svätopluka aj zbierku dekrétov, týkajúcich sa kanonického práva, tzv. rozšírenú Dionysio-Hadrianu.

Záverečné obdobie činnosti

slovanského duchovenstva na Veľkej Morave

Intrigy bavorského kléru však opäť komplikovali situáciu. Wiching vyhotovil falzifikát listu pápeža Jána VIII., podľa ktorého mal na žiadosť pápežského dvora knieža Svätopluk vyhnať Metoda z Veľkej Moravy. Wiching sa na Veľkú Moravu vracal o niečo neskôr ako Metod a jeho falošný list skutočne zamiešal názory na kniežacom dvore. Metod sa teda písomne obrátil na pápeža a žiadal vysvetlenie, aký list vystavil Ján VIII. Wichingovi. Odpoveď prišla na jar 881, v ktorej pápež uistil Metoda, že okrem Industrie tue nevyhotovil pre Svätopluka nijaký iný list a po Wichingovi neposielal žiadne posolstvo.

Po vyjasnení okolností siahol arcibiskup Metod k prísnejším sankciám. So Svätoplukovým vedomím dočasne pozbavil Wichinga vykonávania biskupskej funkcie v Nitre a určil mu oblasť pôsobenia vo Vislansku. Wiching však na novom mieste nebol spokojný a ešte pred jarou 885 odišiel do Ríma, k čomu mu Svätopluk nielen udelil svoj súhlas, ale ho aj poveril rôznymi diplomatickými úlohami. Svätopluk poverením biskupa Wichinga zároveň de facto oficiálne rehabilitoval Wichinga ako nitrianskeho biskupa.

Pred koncom svojej životnej púte vybral Metod spomedzi svojich žiakov Slovana Gorazda, ktorého určil za svojho nástupcu, hoci sa mu nepodarilo vymôcť pre neho biskupskú hodnosť. Arcibiskup Metod zomrel 6. apríla 885 po tom, čo dokončil preklad Svätého Písma.

V čase Metodovej smrti, v roku 885, nastala zmena aj na pápežskom stolci. Novým pápežom sa stal Štefan V. Počas Wichingovho pobytu v Ríme sa koncom leta 885 dostala rímskemu kléru správa o Metodovej smrti. Za týchto okolností bol Wiching bez problémov potvrdený vo funkcii nitrianskeho biskupa a dostal súhlas na správcovstvo veľkomoravskej cirkvi. Wichingovo očierňovanie Metoda prinieslo svoj výsledok v podobe pápežovho listu Svätoplukovi, v ktorom odsúdil Metodovo účinkovanie. Zároveň vydal pápež zákaz slovanskej liturgie a Gorazdovi zakázal pôsobiť v pozícii, do ktorej ho ustanovil Metod.

Zákaz používať slovanský jazyk v liturgiách nariadil pápež Štefan V. pod prísnym trestom cirkevnej kliatby. Slovanský jazyk bolo možné so súhlasom pápeža naďalej užívať iba v kázniach a pri výklade biblických textov. Zároveň pápež cirkevnú kliatbu, ktorú predtým Metod vyniesol proti Wichingovi, uvalil na Metoda. Takto sa Štefan V., na základe jednostrannej výpovede biskupa Wichinga, postavil na stranu nemeckého kléru. Vplyv Frankov vo Veľkej Morave začal vzrastať.

Svätopluk sám sa slovanských kňazov a diakonov v otázkach ich účinkovania nezastal, práve naopak, podporil vyhnanie Metodových žiakov z krajiny. Časť slovanského kléru, slúžiaceho vo veľkomoravskej ríši, odišla teda k Bulharom, kde sa slovanské obrady ešte zachovávali.

Na Veľkej Morave potom aktívne pôsobil Wiching a jeho bavorské kňazstvo. Po prepuknutí vojenského konfliktu medzi Svätoplukom a Arnulfom bol však nútený v roku 892 opustiť svoje dovtedajšie miesto. Stal sa Arnulfovým kancelárom a neskôr, v roku 899, aj pasovským arcibiskupom, až kým ho v nasledujúcom roku z tejto pozície nezosadil arcibiskup v Salzburgu.

Veľká Morava sa medzitým zmietala v politickej aj cirkevnej rozdrobenosti. Mojmír II. sa ešte snažil obnoviť cirkevnú organizáciu v krajine a vyslal k pápežovi Jánovi IX. posolstvo. Ján IX. poslal na Veľkú Moravu v roku 899 arcibiskupa Jána a dvoch biskupov, čo však opäť vyvolalo odmietavé stanovisko bavorského kléru. Ten napísal pápežovi protestný list, v ktorom uvádzal svoje zásluhy na pokresťančení Veľkej Moravy.

Ďalšie udalosti poznamenal rozpad a zánik veľkomoravskej ríše v roku 906. Jej cirkevná organizácia však úplne nezanikla. Kresťanstvo sa i naďalej šírilo z jej bývalého centra, z Nitry, kde naďalej aktívne pôsobilo tamojšie biskupstvo.

Marcela Bednárová

Autorka je internou doktorandkou

v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave

a zaoberá sa slovanskými dejinami.