Jedlo, folklór, viera - tri veci, ktoré v poslednom čase ženú Šáranov vpred. Zastavia sa až vtedy, keď svetu ukážu, čo vedia. Iniciatív nikdy nie je dosť, avšak v tomto malom mestečku sotva 40 kilometrov od hlavného mesta - aspoň to tak vyzerá - vedia, ako na to. Bolo ich dávnym snom vytvoriť „domov“ pre preslávenú gastronomickú špecialitu, šáranské záviny.

Minulý rok na jeseň otvorili v centre mestskej časti Dom závinov. Šáranské ženy vždy radi spievali, nemali však zoskupenie, v ktorom by sa mohli venovať svojej záľube. Pred desiatimi rokmi si založili spevácky zbor Rozmarín. Najnovšia realizovaná iniciatíva je tanečný súbor. O členov nie je núdza, v súčasnosti tancuje v súbore, ktorý založili pred necelým pol rokom, vyše dvadsať mladých ľudí. Takto to vyzerá so šáranskými iniciatívami.

„Šáranske ríteše“ treba hľadať v Dome závinov, kde sme sa aj my stretli s miestnymi aktivistkami, s vedúcou Spolku Slovákov v Dabaši-Šáre Annou Šaligovou Bóžikovou, s vedúcou speváckej skupiny Rozmarín Teréziou Bálintovou a s predsedníčkou šáranskej slovenskej samosprávy Mariannou Gogolákovou. Majú to šťastie, že v mestskej samospráve majú dobrého partnera, ktorý im pomáha pri uskutočňovaní ich cieľov. Napríklad tým, že platí režijné náklady Domu závinov a dal im dva roky na to, aby bol dom rentabilný, pričom príjmy patria spolku. „Ešte iba skúšame, čoho sme schopní,“ začína T. Bálintová, ktorá je zároveň vedúcou Domu závinov. Cez týždeň predajú približne sto kusov závinov denne, cez víkend dvojnásobok. Ponúkajú tvarohové, makové, višňovo-makové, jablkové, višňovo-jablkové, kapustové, višňové a slivkové záviny. Najväčší záujem je o tvarohové. Naše hostiteľky nám prezradili, že ony majú radšej klasické chute, ako napríklad kapustové či višňové. Záviny piekli Šárania na väčšie sviatky, avšak boli rodiny, kde nemohli chýbať na nedeľnom stole. V dlhodobých plánoch spolku figuruje aj predaj teplých nápojov a tradičných slovenských jedál, ako sú napríklad madudky (zemiakové placky, krumplovníky, nešľachetná baba). Prekrásna budova má kapacitu dvadsať osôb a je vhodným miestom na menšie rodinné oslavy, ale šáranskí Slováci by tu chceli vytvoriť centrum, kde by sa ľudia stretávali len tak cez deň na kus reči, kde si môžu posedieť, niečo si zajesť. Čo však bolo pre nás zaujímavé, záviny nepečú priamo na mieste, ale ich prinášajú z jednej cukrárne, kde ich pripravujú šáranské ženy podľa tradičnej receptúry. Aké sú miestne záviny? Presne vám to nevieme povedať. Podľa našich hostiteliek veľký dôraz sa kladie na tradície. Tak pri príprave cesta, ako aj plnky. Sú rodiny, kde do cesta dávajú vajce, niektoré gazdinky sú toho názoru, že ozajstné záviny treba robiť s masťou, iné zas uprednostňujú olej. Jedno je však isté. Všetky šáranské gazdinky majú možnosť raz ročne si zmerať svoje umenie počas tzv. Ulice závinov. Je to podujatie, ktoré poriadajú v rámci mestských dní a vlastne každá ulica má svoj stan, v ktorom ponúkajú gazdinky svoje výtvory. Aktivity šáranskych Slovákov sa sústreďujú okolo väčších mestských a náboženských osláv. Také sú púť (hody), Šáranské dni alebo Dabašské dni, ale aj starodávny zvyk vynášania Kyselice a tradičná zabíjačka.

Šára a jej okolie boli obývané už pred tatárskymi vpádmi, počas ktorých boli vyplienené. Prvá písomná spomienka o obci pochádza z roku 1264. Plynulý rozvoj dediny prerušil príchod Turkov. Po ich odchode niekdajší majiteľ tohto kraja generál Krištóf Vorster pozval na územie dnešnej Šáre v roku 1696 slovenských kolonistov. Po Rákócziho boji za slobodu bola dedina opäť vyľudnená a do roku 1708 sa stratila zo súpisov. V roku 1712 generál Vorster opäť začal znovuosídlovať dedinu. Noví usadlíci pochádzali zo slovenských katolíckych rodín, ich potomkovia tu žijú dodnes. Osídľovanie prebiehalo vo viacerých fázach, takže kolonisti prichádzali z rôznych oblastí. Podľa svedectva priezvisk to bolo z juhu a zo západu dnešného Slovenska, ale aj zo Sliezska. Šáranskí slovenskí katolíci si hneď po príchode postavili kostol a cirkevnú školu, aby si mohli pestovať svoju vieru a materinský jazyk.

Šáranský rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie bol vybudovaný s jednou vežou v r. 1753-1757. Postavili ho na mieste kaplnky v neskoro barokovom štýle. Vysviacka sa uskutočnila v roku 1759, interiér dokončili roku 1786. Kazateľnica pochádza z vacovského kostola piaristov. Kalvária bola postavená roku 1808. Rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie je umeleckou pamiatkou. V tomto roku uplynulo 250. rokov od jeho vysviacky. Viera je popri zachovaní tradícií a jazyka najdôležitejším prvkom každodenného života Šáranov. „Aj keď slovenského kňaza nemáme, slovenčina je dodnes prítomná na našich cirkevných obradoch. Po slovensky sa modlíme pred omšou, na chýrnej procesii, pred pohrebmi a na pobožnosti posvätného ruženca. Pravidelne chodievame na slovenské omše do Budapešti, do kostola sv. Jozefa v VIII. obvode,“ tvrdí vedúca spolku šáranských Slovákov a dodáva, že viacerí dochádzajú na slovenské omše do hlavného mesta aj počas roka.

Donedávna neboli napojení do krvného obehu nášho spoločenského diania a nemali informácie o možnostiach. Situácia sa zmenila, odkedy sú členskou osadou Regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina a chodia vystupovať do iných slovenských obcí. Veľa očakávajú aj od propagandy, ktorá bude sprevádzať usporiadanie Dňa Slovákov v Maďarsku v Dabaši-Šáre.

Najstarší člen speváckej skupiny Rozmarín má 76 a najmladší 45 rokov. Šestnásťčlenný zbor má možnosť vystupovať na rôznych mestských a regionálnych slávnostiach, ale vystupoval aj v Banskej Bystrici, kde sa predstavil na Radvanskom jarmoku. Činnosť zboru napomáhajú učitelia spevu.

Slovenská samospráva popri zastupovaní záujmov miestnej Slovače má na starosti aj organizačné otázky. Jej predsedníčka Marianna Gogoláková sa zachovávaniu miestnej slovenskej kultúry venovala už v svojom detstve. Napriek svojmu mladému veku má teda isté skúsenosti a ako organizátorka spoločenských akcií kabinetu Úradu primátora mesta Dabaš môže zužitkovávať svoje profesijné poznatky v práci slovenského zboru. „V záujme zachovávania slovenských tradícií a hlavne šáranských slovenských ľudových piesní usporadúvame v Dedinskom múzeu spevácke večery, spoločne spievame naše ľubozvučné piesne,“ informovala nás pani predsedníčka a prezradila, že práve na takomto stretnutí sa zrodila iniciatíva založiť tanečný súbor, ktorý zatiaľ nemá meno, ale členovia ho už hľadajú. Premiéru mali veľkolepú - pred početným obecenstvom na Dni Slovákov v Maďarsku predviedli Šáranskú svadbu.

Príkladom starostlivosti mesta o kultúru Slovákov v Šáre je aj Dedinské múzeum. Nie je to obnovený pôvodný sedliacky dom, ale novo- postavená verná kópia typických šáranských domov. Dalo ho postaviť mesto, ale pri jeho zriaďovaní odviedli veľký kus brigádnickej práce miestni slovenskí aktivisti. Niektorí maľovali, iní pomáhali pri stavaní, veľa obyvateľov ponúklo dobové úžitkové predmety. Zaujímavosťou je, že pri exponátoch, ktoré sú vystavené v klasickom prostredí v dvoch izbách, kuchyni a komore, sú uvedené nielen mená darcov, ale aj ich slovenské prezývky.

Spolok Slovákov v Dabaši-Šáre je verejnoprospešná organizácia, ktorá má jedenásť zaregistrovaných a niekoľko sto podporujúcich členov. Hospodári ročne z 1,3 milióna forintov, ktoré získava hlavne prostredníctvom súbehov a dotácií od mestskej samosprávy.

Keď sme sa prechádzali po Šáre, upútala nás jej čistota. Práve bielili steny kultúrneho domu a okopávali kvetinový parčík pred kostolom. Na uliciach (ktorých pomenovanie je na niektorých miestach vypísané aj v slovenčine) vládol pokoj, pre nás, obyvateľov hlavného mesta, až nezvyčajný. Nebolo to však ticho pred búrkou, skôr obyčajný pracovný deň. Pracovný bol aj pre primátora mesta Zoltána Kőszegiho, pôvodom Slováka zo Šáre, ktorý nás ochotne prijal. „V Dabaši neexistuje národnostná otázka, Slováci tvoria organickú súčasť mesta a my všestranne podporujeme ich iniciatívy,“ konštatoval primátor.

Prvý človek Dabaša je hrdý na to, že u nich fungujú práve tie oblasti, ktoré sa zdajú byť neuralgickými v celoštátnej politike. Možnosť ozajstného samospravovania otvorila možnosti aj pred mestom, ktoré sa nachádza 40 kilometrov od Budapešti a o ktorom nájdeme prvé písomné zmienky už v 13. storočí. „Najhrdší sme na to, že zo 4-5 dedín sa nám podarilo vytvoriť ozajstné mesto, a to hlavne v myslení obyvateľov. Keď aj niekto opustí túto osadu, hrdo sa hlási k Dabašanom,“ hovorí primátor a informuje nás o tom, na čo sú najviac hrdí, ako napríklad na infraštruktúru výchovno-vzdelávacích inštitúcií. V čase, keď sa samosprávy musia vzdávať svojich škôl, v Dabaši postavili dve materské školy. Jedna z nich je práve šáranská slovenská, nakoľko predošlá budova už nevyhovovala nárokom. V mestskej časti pôsobia teda dve škôlky, ktoré tvoria jednu inštitúciu. V každej skupine sa deťom venujú dve učiteľky, jedna má slovenské vzdelanie. Na zamestnaniach paralelne používajú oba jazyky. Zachovávanie národnostných zvykov a úcta k materinskému jazyku predkov zohráva mimoriadne dôležitú úlohu aj v odbornom programe materských škôl nazvanom „Kompas“, ktorý je výsledkom takmer dvojročnej práce pedagogického zboru. V dvoch škôlkach pracuje 18 učiteliek, desať z nich má slovenské vzdelanie, ony tvoria tzv. pracovnú skupinu slovenčinárok. Okrem toho, že vo svojej práci úspešne využívajú aj pomocné zošity Pedagogického metodického centra Celoštátnej slovenskej samosprávy, samé si vytvorili podobné, napr. odbornú príručku vyučovania slovenských výrazov, slovných spojení a viet.

Tiež novinkou je, že samospráva z grantov a z vlastných zdrojov obnovila a rozšírila dve základné školy a postavila novú budovu pre strednú odbornú školu. Systém je jednoduchý: v každej mestskej časti funguje materská i základná škola, ale obyvatelia majú možnosť navštevovať aj inštitúcie iných častí. Zo stredných škôl fungujú v Dabaši dve, obe sú regionálneho charakteru. Pri ich výstavbe, resp. obnove dbali aj o to, aby v čo najväčšej miere využívali geotermálnu energiu a aby budovy zodpovedali požiadavkám novej doby. Ako nám prezradil Z. Kőszegi, pri budovaní čo najširšieho systému vzdelávacích inštitúcií bolo ich cieľom, aby deti neodchádzali z mesta. Zvlášť sa zaoberajú so špeciálnymi prípadmi, čiže s deťmi žijúcimi s hendikepom. Nezávisle od toho, či ide o mentálnu alebo fyzickú poruchu, všetky inštitúcie sú vybudované na báze bezbariérového prístupu a integrovanej výučby.

Katolícka základná škola sv. Jána v Dabaši-Šáre začala pôsobiť v školskom roku 1993/1994 a je jedinou cirkevnou základnou školou v Maďarsku, v ktorej vyučujú slovenský jazyk. Biblické tábory poriada pravidelne každý rok, ale šáranské deti sa zúčastňujú aj ekumenického biblického tábora, ktorý organizuje každoročne Celoštátna slovenská samospráva na Slovensku. V Základnej škole Františka Rákócziho II., ktorú prevádzkuje samospráva mesta, sa tiež vyučuje slovenčina. Ako sme sa dozvedeli od Anny Šaligovej Bóžikovej nadnes sa zahojili rany spôsobené rozdelením školy, o ktorých onoho času hovorilo celé Maďarsko. Žiaci niekdajších rozvadených inštitúcií dnes spolu tancujú v tanečnom súbore.

V meste majú zdravotné stredisko, ktoré poskytuje odbornú lekársku starostlivosť pre 70 tisíc obyvateľov okolitých osád. Aj keď jeho udržiavanie nie je úlohou mestskej samosprávy, chcela by ho rozšíriť, preto požiadala o európske granty. Mesto, ktoré má ročný rozpočet vo výške okolo 4-5 miliárd forintov, si vždy nájde vlastné zdroje na nové projekty. Dabaš je jedným z tých miest, ktoré podávajú najviacej súbehov o rôzne granty. Ba niekedy ide o také veľké granty, že musí vypísať konkurz na verejné obstarávanie pre zostavovateľov konkurzných prác. Podľa Z. Kőszegiho sú medzi prvými tromi v rebríčku víťazov rôznych konkurzov v župe. Ale najväčším žiaľom dabašského primátora je, že mesto sa nachádza v jednom regióne s hlavným mestom a tak im unikne veľa možností na uchádzanie sa o granty. „V regióne stredného Maďarska v oblasti rozvoja dopravnej infraštruktúry sa skoro nič nedostane pre osady Peštianskej župy, lebo 90 percent ide do hlavného mesta,“ sťažuje sa nám. Blízkosť hlavného mesta však neurobilo z Dabašu mesto, kam chodia ľudia nocovať. Štyridsať kilometrov je už taká vzdialenosť, pri ktorej si človek premyslí, či sa mu oplatí denno-denne dochádzať za prácou, alebo či si radšej raz za čas odskočí za kultúrou do Budapešti.

Pre nás jednou z najzaujímavejších iniciatív dabašskej samosprávy je vyhlásenie tohto roka za Rok spoločnosti. Zastupiteľský zbor v súčasnosti sústreďuje všetky aktivity okolo tejto témy. Minulý rok sa niesol v duchu zachovávania tradícií a šáranski Slováci dostali za svoje zásluhy prekrásnu veľkú vázu, ktorú dodnes s hrdosťou ukazujú návštevníkom Domu závinov. Vybudovanie turisticky príťažlivej cesty k Dunajskému kanálu, ktorý vedie kúsok od Šáre, je tiež jednou z veľkolepých iniciatív mesta. Podľa primátora v nasledujúcich dvoch rokoch by sa im mohlo podariť vybudovať cestu, po ktorej by mohli prevážať turistov na konskom záprahu od Domu závinov ku kanálu, kde sa nachádza aj ďalšia rarita: Sad novorodeniatok. Je to lesík, kde samospráva dvakrát ročne sadí stromy deťom, ktoré sa narodili v meste. V súčasnosti sa nachádza v sade približne tisíc stromov. Sad začali sadiť pred ôsmimi rokmi a ročne sa v meste narodí 150-160 detí. Sadia väčšinou také stromy, ktoré majú dlhšiu životnosť. „Myslím si, že v tomto sade môžeme sadiť stromčeky tak 20-30 rokov,“ tvrdí hrdo primátor.

Mesto teda v tomto roku oslavuje dvadsiate výročie svojho založenia. Výročie oslavuje dôstojne, sériou podujatí, do ktorých sa zapojí každá mestská časť v tretí septembrový týždeň počas tradičných Dabašských dní. Záverečnou atrakciou zvykne byť oberačkový sprievod v Šáre, ktorý tento rok z nedele premiestnia na sobotu. Významnou udalosťou výročných osláv bude odhalenie sochy významného rodáka mestskej časti Gyón, novinára a básnika Gézu Gyóniho, ktorú pripraví akademický sochár Frigyes Janzer. Sochár má aj iné slovanské väzby, nakoľko v jeho diele sa môžu kochať návštevníci parku svätého Cyrila a Metoda v Blatnohrade.

Eva Patayová Fábiánová

Andrea Szabová Mataiszová