Moysesovsko-kuzmányovská éra sa radí k vrcholným etapám slovenských národných dejín

19. storočia a je zavŕšením národnokultúrnych snáh viacerých generácií našich obrodencov,

ale zaujíma mimoriadne dôležité postavenie aj v rámci celej našej histórie.

Fenomén individuality Moysesa a kolektívneho vzopätia národných dejateľov v podobe Matice slovenskej navzájom úzko súvisia, doplňujú sa a symbolizujú podstatu, tradíciu i najpozitívnejší odkaz dejín slovenskej kultúry, vedy a osvety. Inými slovami povedané: Štefan Moyses jednoznačne patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenských dejín a Matica slovenská medzi najdôležitejšie národnokultúrne ustanovizne, pričom bezpochyby Moyses vošiel do našej minulosti predovšetkým ako historicky prvý matičný predseda.

Prvou slovanskou maticou bola Matica srbská, ktorá vznikla už r. 1826 v Pešti, kde ju založili srbskí národovci pod patronátom magnáta Savu Tekeliju. Takmer k priamym svedkom tejto významnej udalosti v živote slovanských národov habsburskej monarchie patril aj Štefan Moyses, ktorý vo februári 1828 zložil rigoróznu skúšku na filozofickej fakulte peštianskej univerzity a získal titul doktora filozofie a slobodných umení, pričom sa uchádzal o profesorské miesto na viacerých stredných školách v Pešti. Z týchto dôvodov tu 1. júna 1828 prijal kaplánsku stanicu slovenského kazateľa v Kostole sv. Jozefa, kde, čakajúc na profesorské miesto, pôsobil až do októbra 1829. Vtedy mu ponúkli pozíciu profesora filozofie a gréckeho jazyka na akadémii v Záhrebe, na čo, samozrejme, reflektoval, následne v decembri 1829 sa odsťahoval z Pešti a 1. januára 1830 zložil prísahu na novom záhrebskom pôsobisku. Podobne ako Moyses úspešné srbské matičné úsilia v peštianskom prostredí pozorne sledovali aj Ján Kollár a Martin Hamuljak priamo v Pešťbudíne, Pavol Jozef Šafárik v Novom Sade, ale tiež mladý Karol Kuzmány v Banskej Bystrici.

Keď r. 1831 bola z iniciatívy Františka Palackého a Josefa Jungmanna založená pod patronátom kniežaťa Rudolfa Kinského Matica česká v Prahe, tieto české kultúrne pohyby matičného charakteru podnecovali k podobnej aktivite slovenských národných dejateľov - Moysesa, Kuzmányho, Kollára, Šafárika, Hamuljaka a ďalších. Jeden z nich, Karol Kuzmány, problém nevidel ani tak v eventuálne samotnom procese založenia Matice slovenskej, lež v absencii vhodného garanta, patróna či kurátora tohto kultúrneho podniku z radov bohatých, vplyvných, no národne uvedomelých Slovákov. Medzitým túto otázku vyriešili Chorváti, keď r. 1842 pod patronátom grófa Janka Draškovića z popudu Stanka Vraza sa zrodila Matica ilýrska v Záhrebe, pričom spoluzakladateľom a členom tohto literárno-vydavateľského spolku sa stal i Štefan Moyses, jej spolupracovníkmi Kollár a Šafárik. Ani predstavitelia slovenského národného hnutia nesedeli so založenými rukami, hoci v tomto období už od r. 1834 vyvíjal v podobnom literárno-vydavateľskom duchu svoju činnosť prevažne bernolákovský Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej v Pešťbudíne a r. 1844 vznikla štúrovská korporácia Tatrín so sídlom v Liptovskom Sv. Mikuláši, jednako tieto národné kultúrne inštitúcie možno len veľmi rezervovane považovať iba za predchodcov Matice slovenskej. Počas 40. rokov 19. storočia sú založené a rozvíjajú svoju kultúrnu misiu ďalšie matice slovanských národov.

Slovenské povstanie r. 1848-49 i následné decénium bachovského neoabsolutizmu paradoxne vyplavilo osobnosť národného vodcu Štefana Moysesa, ktorý čoraz výraznejšie zasahoval do cirkevného, kultúrneho, školského i politického života habsburskej monarchie. Ako zástupca záhrebskej kapituly a kanonik ju vo funkcii vyslanca zastupoval na rokovaniach posledného stavovského uhorského snemu v Bratislave od decembra 1847 do apríla 1848, kde nadviazal úzke kontakty so štúrovcami. Ešte r. 1848 ho legendárny bán Josip Jelačić vymenoval za člena bánskej rady (chorvátskej vlády) v Záhrebe, kde mal na starosti cirkevné, školské a kultúrne záležitosti. Po nástupe mladučkého cisára Františka Jozefa I. bol r. 1848 vymenovaný za skutočného tajného radcu, riadneho člena tajnej rady a vládneho dôverníka pre Chorvátsko, čím sa dostal do bezprostrednej blízkosti osemnásťročného panovníka. Ten r. 1850 fakticky rozhodol, že Moyses zaujme banskobystrický biskupský prestol, aby ho následne r. 1851 vysvätili za biskupa v Ostrihome, vzápätí sa odobral do svojej biskupskej rezidencie v Banskej Bystrici a jej letného sídla vo Sv. Kríži (dnes Žiar nad Hronom). Tak silnel vplyv a postavenie budúceho matičného patróna, ktorý postupne z Banskej Bystrice vytvoril nové centrum slovenského národného hnutia, aj tou skutočnosťou, že do svojich služieb povolal Tomáša Červeňa, Emila Černého, Martina Čulena, Michala Chrásteka, Jozefa Markusa, Júliusa Plošica, Františka Víťazoslava Sasinka a iných katolíckych národovcov. R. 1860 sa, navyše, do Banskej Bystrice vrátil ako evanjelický farár a superintendent (biskup) slovenskej patentálnej cirkvi Karol Kuzmány, pričom spoločne s Moysesom už od polovice 50. rokov 19. storočia podnikali kroky na založenie Matice slovenskej, vypracovanie a schválenie jej stanov.

Až po ústavných zmenách v habsburskej monarchii po páde bachovského neoabsolutizmu, keď v nej demokratickejšiu atmosféru navodili Októbrový diplom z r. 1860 a Februárový patent z r. 1861, v politicky uvoľnenejších pomeroch dochádza k revitalizácii národných hnutí i matičných projektov slovanských národov, vrátane slovenského. Dňa 6. a 7. júna 1861 na národnom zhromaždení v Turčianskom Sv. Martine bolo prijaté Memorandum národa slovenského, obsahujúce i požiadavku založenia Matice slovenskej, súčasne sa konštituoval Stály národný výbor na čele s Jánom Franciscim. Ten napokon, keď memorandové vyslanectvo neuspelo v Pešti ani u uhorskej vlády a ani na uhorskom sneme, usúdil, že do celej veci treba zaangažovať najvýznamnejšieho súvekého Slováka Štefana Moysesa a najvyššiu moc panovníka vo Viedni. Moyses Francisiciho ponuku prijal a zorganizoval slovenskú delegáciu do Viedne, kde ju 12. decembra 1861 prijal na audiencii cisár František Jozef I., pričom Moyzes mu predložil dva slovenské prosbopisy, ktoré sa do národných dejín zapísali ako Viedenské memorandum, na základe čoho potom vznikla i Matica slovenská.

Následne v auguste 1862 panovník oficiálne povolil založiť Maticu slovenskú a slovenské patronátne gymnázia, čo museli akceptovať i zúradovať viedenská Uhorská dvorská kancelária i budínska Uhorská miestodržiteľská rada, ktorá následne schválila matičné stanovy. Tak sa konečne po úradnom povolení vec Matice slovenskej dostala do slovenských rúk a predseda Stáleho národného výboru Francisci po všeobecnej dohode za prvého matičného predsedu navrhol Moysesa, za matičné sídlo, keď Maticu neprijali mestské magistráty v Brezne a v Liptovskom Sv. Mikuláši, osvedčený meruôsmymi i memorandovými udalosťami, národne prebudený a žičlivý Turčiansky Sv. Martin.

Na slávnosť tisíročného výročia príchodu slovanských apoštolov sv. Cyrila a sv. Metoda bolo na 4. augusta 1863 do Martina zvolané ustanovujúce valné zhromaždenie Matice slovenskej. Na ňom si matičné spoločenstvo jednohlasne za svojho prvého predsedu zvolilo Štefana Moysesa, ktorý mal zásluhy na jej vzniku a prirodzenú autoritu v celom národe, čoho svedectvom boli pozdravné listy. Moyses túto funkciu prijal, lebo ju chápal nie ako honor, ale mravnú povinnosť spojenú s národnou službou. Za svojho prvého, úradujúceho podpredsedu chcel agilného Francisiciho, no ten ju vzhľadom na úradnícke pôsobenie v ďalekom Pešťbudíne odmietol, rovnako ako druhý oslovený, Francisciho najvernejší priateľ Štefan Marko Daxner. Tak sa podpredsedníckej funkcie ujal až tretí v poradí Karol Kuzmány. Potom sa pod vedením Moysesa pristúpilo k verejnému kreovaniu matičného výboru, v ktorom významné miesto zaujali Moysesovi blízki spolupracovníci z Banskej Bystrice: druhým matičným tajomníkom sa stal Michal Chrástek, pokladníkom Tomáš Červeň, opatrovníkom zbierok (kustódom) Jozef Markus, členmi výboru Emil Černý a Martin Čulen. Moyses ako predseda a zakladajúci člen prispel na účet Matice slovenskej sumou 100 zlatých a venoval jej aj najštedrejší finančný dar spomedzi všetkých matičných spoluzakladateľov a priaznivcov - 2 000 zlatých. Súčasne za dočasné matičné sídlo veľkoryso navrhol svoju biskupskú rezidenciu v Banskej Bystrici a slávnostne Maticu vyhlásil za otvorenú. Moyses vzápätí zorganizoval matičnú delegáciu k panovníkovi do Viedne, ktorý ju na osobitnej audiencii prijal 10. septembra 1863. Moyses sa osobne poďakoval cisárovi Františkovi Jozefovi I. za povolenie založiť Maticu slovenskú a odovzdal mu diplom jej zakladajúceho člena, lebo sám mocnár na jej činnosť prispel sumou 1 000 zlatých.

Štefan Moyses predsedal i druhému valnému zhromaždeniu Matice slovenskej, ktoré sa uskutočnilo 3. augusta 1864 v Turčianskom Sv. Martine. Vo svojej druhej matičnej reči sa zamyslel nad otázkou, kto sa má starať o napredovanie národa a samotného matičného spolku: „Zvlášte ale horliť majú o Maticu slovenskú: vedomcovia a vzdelanci slovenskí, potom takí národovci, ktorým buďto zámožnosť, buďto úradné postavenie výdatnejší vplyv poskytujú; konečne veškeré obecenstvo národa slovenského”. Moyses ďalej pranieroval národné hlivenie a načrtol cestu z tejto nebezpečnej situácie, ktorú má ukázať podľa neho predovšetkým inteligencia a národní vodcovia. Kuzmány sa na margo týchto Moysesových myšlienok vyjadril, že - „Toto je slávna, na Slovensku nikdy neslyšaná svätá reč!”, Vajanský zasa hovoril o „orátorskom veľčine”.

So zásadným prejavom vystúpil Štefan Moyses aj na treťom valnom zhromaždení Matice slovenskej 9. augusta 1865 v Turčianskom Sv. Martine. V jej úvode analyzoval matičné majetkové a zbierkové pomery, sumarizoval napĺňanie úloh na poli vzdelávania a národnobuditeľskej činnosti, pričom ako bývalý profesor gréčtiny dal antické Grécko za príklad hodný nasledovania pre Slovákov: „Neodvolávaj sa, národe môj, na skromné číslo údov tvojich. Nikdy nebol početnejší národ grécky: skromné a neplodné bolo územie Atiky a mesto aténske, ačpráve nevyrovnajúc sa počtom obyvateľstva s jediným predmestím terajšieho Paríža, predsa v dejinách človečenstva o slávu závodí so svetovládnym Rímom; bo nie z množstva nečetných delníkov, lež hlavne zo svornosti, horlivosti a rozumovosti pracovníkov vyplýva zdar činnosti ľudskej!” Na záver svojej reči napomína a nabáda slovenský národ, aby sa postavil - „... na bezpečné plecia prirodzených vodcov svojich, aby sa povýšil, otvoril ochotne oči svetlu pravdy a užitočných vedomostí, ktoré ti vzdelanci tvoji v podobe zrozumiteľnej, v prirodzenej tvojej jadrnej reči prednášajú; pracuj pilne na národa roli dedičnej! Boj sa pri tom Boha..., buď poslušný zákonom občianskym, a ver mi, národe drahý, že ti bude, jako ti nebolo”. Tieto Moysesove slová možno považovať za mravný odkaz slovenskému národu a matičiarom, lebo ako píše ich priamy účastník Svetozár Hurban Vajanský, Moyses „... odchádzajúc z Martina, pred farou katolíckou, vyprevádzaný hudbou slovenských javorových husieľ, vstupujúc do hintova, vybozkával Kuzmányho, Hurbana a Hodžu so slovami - pobozkajte svojich - i unikol Martinu pohostinnému a ním tak ľúbeznému, navždy!”

Rýchlo sa zhoršujúci zdravotný stav už šesťdesiatosemročnému Štefanovi Moysesovi neumožnil ďalej podieľať sa na vedení a reprezentovaní Matice slovenskej, ale napriek tomu z dôvodu veľkej úcty zostáva matičným predsedom až do svojej smrti na sviatok sv. Cyrila a Metoda 5. júla 1869. V tom čase už Matica slovenská mala okolo 1 000 zakladajúcich, 2 000 stálych a 9 000 ročných členov, jej základina dosiahla výšku 90.000 zlatých (z toho 30 000 zlatých bolo v hotovosti), existovala sieť matičných jednateľstiev a jednateľov na Slovensku, v Uhorsku i za jeho hranicami. Postavila sa reprezentačná budova Matice slovenskej v Martine, kde sa nachádzala Národná svetlica, sídlili vedecké odbory a redigoval sa Letopis Matice slovenskej, budovala sa matičná bibliotéka, obsahujúca 10 000 zväzkov kníh a 300 rukopisných pozostalostí, vznikalo múzeum s cennými archeologickými, numizmatickými a literárnomúzejnými zbierkami, nachádzalo sa tu i vydavateľské oddelenie, ktoré zabezpečilo vydanie 42 kníh a ďalších 40 menších tlačí. Touto rozsiahlou kultúrnou činnosťou sa Matica slovenská pod Moysesovým vedením stala najvýznamnejšou slovanskou maticou 19. storočia a najdôležitejšou kultúrnou inštitúciou slovenských národnokultúrnych dejín. Štefan Moyses nebol len fyzicky vysokej a mohutnej postavy, ale aj obrovského ducha, ktorý sa, hádam, najvýraznejšie prejavil v jeho veľkolepom matičnom diele.

Dr. Pavol Parenička, CSc.

Národný biografický ústav

Slovenská národná knižnica

.

.

.

.