Nájde sa niekoľko dátumov, ktorými sa zvykol v Maďarsku označovať koniec režimu - kádárizmus. Zmenu politickej orientácie, ktorá viedla k dramatickému pádu komunizmu v Maďarsku, však nemožno ohraničiť jedným dátumom.

Išlo o proces, ktorý po nástupe Jánosa Kádára na čelo konsolidačného procesu po potlačení revolúcie v roku 1956 trval viac ako štyri desaťročia. Počiatky konsolidácie boli kruté. Do roku 1961 mašinéria kádárizmu pre účasť v revolúcii popravila 229 ľudí a ďalších približne 20-tisíc uväznila. Krajinu opustilo vyše 200-tisíc občanov. Imreho Nagya popravili 16. júna 1958. Obdobie „návratu do rodiny socialistického tábora” plodilo špeciálnych politikov homo kadaricus, ako ich nazval politológ a ekonóm László Lengyel. Teda ľudí, ktorí prisahali vernosť Sovietskemu zväzu, nespochybňovali politický systém jednej strany a povstanie z roku 1956 pokladali za kontrarevolúciu importovanú západnými imperialistami.

V 70. rokoch sa maďarské hospodárstvo dostalo do krízy. Zadlženosť rástla a sám Kádár uznal, že ekonomické problémy tzv. gulášového či salámového komunizmu sú neriešiteľné bez západnej pomoci. Nastáva politický odmäk, ktorý sa završuje posledným kádárovským premiérom Károlyom Grószom (1987 - 1988). Jeho vláda nadväzuje diplomatické vzťahy s Izraelom a Južnou Kóreou, umožňuje svojim občanom nákup tvrdej meny a cestovanie na Západ. Grósz bol prvý komunistický predseda vlády, ktorého pozvali do Washingtonu. V Bielom dome vyhlásil, že zahraniční investori môžu v Maďarsku nakupovať a vlastniť majetok. Od januára 1988 sa bez následkov začína ozývať opozícia. Maďarské demokratické fórum (MDF) organizuje prvé veľké protivládne zhromaždenie na historicky pamätných miestach v Budapešti s vyše stotisíc účastníkmi. V marci vzniká Zväz mladých demokratov (FIDESZ) a v máji Zväz slobodných demokratov (SZDSZ). Do vlády sa dostávajú reformní komunisti, ktorí presadili zásadnú zmenu daňového zákona. Vicepremiérom sa stal bankár a hospodársky stratég Péter Medgyessy. Vedením úradu vlády poverili štátneho ministra Imreho Pozsgayho, za štátneho tajomníka pre hospodárske záležitosti Miklósa Németha. V Grószovom kabinete sa ocitol aj člen Ústredného výboru Maďarskej socialistickej a robotníckej strany (MSZMP) Mátyás Szűrös, ktorý z pozície svojej funkcie ako predseda parlamentu prvý vyslovil myšlienku o zodpovednosti Maďarska za Maďarov žijúcich za hranicami.

Predstavy K. Grósza o reformovaní štátostrany zvnútra sa však rýchlo rozplynuli. Už 27. júna 1988 Budapešť zažíva druhú veľkú politickú manifestáciu. Na Námestí hrdinov požaduje vyše 40-tisíc demonštrantov zastavenie demolácie maďarských dedín v Rumunsku. Grószove následné rokovanie s Nicolaem Ceaušescom vo Varaždíne je neúspešné. Demonštrácie s politickým nábojom a s presahom za hranice Maďarska pokračujú - dôvodom je aj výstavba Vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros. Premiér sám bol zástancom spoločného diela a dokázal ešte v októbri v parlamente pretlačiť odsúhlasenie výstavby, a to demonštratívnym hlasovaním - povstaním.

V tom čase sa na politickej scéne prihlási o slovo aj obnovená Strana nezávislých maloroľníkov (FKGP). Grósz sa netajil ašpiráciou prevziať po Kádárovi funkciu generálneho tajomníka MSZMP. Stal sa ním v máji 1988. Z postu premiéra odstúpil koncom novembra a jeho nástupcom sa stal Miklós Németh. Kde sa Németh vzal? Narodil sa v rodisku Lajosa Kossutha v Monoku na Zemplíne. Maturoval na gymnáziu v Miškovci, študoval na Ekonomickej univerzite Karla Marxa v Budapešti. Chystal sa na akademickú dráhu, postgraduálne štúdiá skončil na Harvardovej univerzite v Bostone. Od roku 1976 bol členom MSZMP, v roku 1987 sa stal predsedom národohospodárskej komisie jej ústredného výboru a poslancom parlamentu. Grósz nepočítal s tým, že touto zámenou dôjde ku kríze v samotnej štátostrane. Na jej kongrese tvrdo obhajoval systém jednej politickej strany a zasadzoval sa za jeho zachovanie v akýchkoľvek podmienkach, lebo vraj „hrozí anarchia, biely teror a aktivity kontrarevolučných síl”. Grósz sa však podrobil uzneseniu ústredného výboru týkajúceho sa prešetrenia rozsudku smrti bývalého predsedu vlády Imreho Nagya a jeho prípadnej rehabilitácie, ako aj účasti iných politických strán pri usmerňovaní spoločnosti. K tomu došlo v novembri 1988 a následné udalosti sa už nedali zastaviť.

Ďalší vývoj v Maďarsku v porovnaní s ostatnými krajinami sovietskeho bloku je bezprecedentný v tom, že pri prechode k demokracii zohrali významnú, hoci nie rozhodujúcu úlohu aj komunisti. Vo februári 1989 pripustila MSZMP možnosť nastolenia politického systému, v ktorom by sa podieľali na moci aj iné strany, a stotožnila sa s označením udalostí v roku 1956 ako ľudového povstania. Politická scéna v Maďarsku sa výrazne zmenila po 15. marci 1989. Kolízie medzi starým a novým myslením sa vyostrili. Opozičné strany na základe výzvy Nezávislého fóra právnikov vytvorili Opozičný okrúhly stôl (OOS) - oficiálne sa tak stalo 22. marca. Jeho zakladateľmi bola Spoločnosť priateľov Endre Bajcsy-Zsilinszkého, FIDESZ, FKGP, MDF, SZDSZ a Sociálnodemokratická strana. Neskôr sa k nim pridala Kresťansko-demokratická ľudová strana. Ochotu rokovať s opozíciou odsúhlasila MSZMP 8. apríla. Rozhovory trvali do septembra. Za ten čas sa rozpory vo vládnucej strane vyhrotili a už na októbrovom kongrese ako taká prestala existovať. Jej reformné krídlo zakladá Maďarskú socialistickú stranu (MSZP). Grósz sa politickej práce nevzdal, stal sa členom Ústredného výboru obnovenej MSZMP a vytrval v ňom do októbra 1990 (zomrel 7. januára 1996). V rozlúčkovom rozhovore o svojej angažovanosti povedal: „Nechcel som zmenu režimu. Všetko, čo sa tu deje, je proti mne a mojim zámerom. Cestu maďarskej spoločnosti pokladám za slepú uličku. Som presvedčený, že budúcnosť ľudstva je v kolektívnom spoločenstve.”

Výsledky rokovania s opozíciou výrazne ovplyvnili činnosť Némethovej vlády až po marci 1989. Horúcou agendou za okrúhlym stolom bola novela ústavy, zákon o politických stranách, zmena trestného zákona, dohoda o rozdelení majetku MSZMP a zákaz straníckej činnosti na pracoviskách. Rokovania za OOS viedol Viktor Orbán, za MSZMP Imre Pozsgay. Najkomplikovanejšou otázkou bolo vytvorenie inštitútu prezidenta republiky, čo sa podarilo na základe ústavnej konštrukcie zakotvenej v uhorskom zákone ešte z roku 1848. Konsenzus sa dosiahol aj v tom, že prezidentské voľby sa budú konať po parlamentných. Právomoci hlavy štátu mal dovtedy vykonávať predseda parlamentu. Opozícia tým dosiahla, že prvého prezidenta zvolí už demokraticky zvolený zákonodarný orgán.

Miklós Németh bol pri moci krátko, ale pred definitívnym kolapsom komunizmu sa stal najpopulárnejším predsedom vlády v najnovších dejinách Maďarska. Jeho nástupom na tento post sa parlament zmenil na funkčnú inštitúciu. Nezávisle na tvrdo vybojovaných dohodách za okrúhlym stolom sa s jeho menom spájajú mnohé reformné kroky, ktoré priviedli krajinu k právnemu štátu s trhovou ekonomikou. Postupnosť schvaľovania legislatívnych noriem, do ktorých sa Németh pustil hneď po vymenovaní do úradu, je pozoruhodná. Už v januári 1989 jeho vláda odsúhlasila dva zásadné zákony - o spolčovaní a slobodnom zhromažďovaní. V marci prišli zákony o práve na štrajk a o slobodnom súkromnom podnikaní. Nasledovali právne normy o ľudovom hlasovaní, civilnej službe, o emigrácii a imigrácii, o rehabilitácii neprávom odsúdených. Neskôr, už aj s odporúčaním OOS, parlament zrušil zákon o robotníckych ozbrojených silách (ľudové milície) a Štátny úrad pre dozor nad cirkvami, čím sa v podstate realizovala odluka cirkvi od štátu. Uzákonila sa činnosť náboženských rádov. Veľkým reformným krokom bol zákon o zmene názvu krajiny, volebný zákon, ako aj legislatívne usporiadanie prechodného obdobia do prvých slobodných volieb. Na slávnostnom zasadnutí parlamentu 23. októbra 1989 jeho predseda Mátyás Szűrös vo funkcii dočasného prezidenta vyhlásil zmenu štátneho zriadenia. Maďarská ľudová republika oficiálne stratila svoj druhý prívlastok. Némethov kabinet pripravil dokopy 58 zákonov, ktoré umožnili transformáciu socialistického zriadenia na pluralitný štát.

Najvýznamnejšou diplomatickou udalosťou bola misia ministra zahraničných vecí Gyulu Horna do Moskvy, kde 10. marca 1989 podpísal dohodu o odchode sovietskych vojsk z Maďarska. Vláda požiadala o členstvo v Rade Európy. Németh šikovným politizovaním odstránil zo svojho prostredia konzervatívnych komunistov. Do vlády okrem Horna nominoval aj ministra vzdelávania Ferenca Glatza, ktorý sa neskôr stal predsedom Maďarskej akadémie vied. Na májovom zasadaní kabinetu vypovedal medzinárodnú zmluvu o výstavbe diela Gabčíkovo-Nagymaros. Némethova vláda rozhodla aj o novom, slávnostnom pohrebe I. Nagya, ktorého označila za významného štátnika. Nepochybne veľkým politickým aktom bolo odstránenie „železnej opony” za prítomnosti Horna a jeho rakúskeho kolegu Aloisa Mocka, či slobodný odchod viac ako 65-tisíc občanov NDR cez maďarsko-rakúske hranice na Západ.

Podľa nového zákona sa 25. marca 1990 uskutočnili slobodné parlamentné voľby, v ktorých sa Németh uchádzal o post poslanca za Boršodsko-Abovsko-Zemplínsku župu ako nezávislý kandidát na listine MSZP. Mandát získal s absolútnou väčšinou. Celkovým víťazom bolo však Maďarské demokratické fórum na čele s Józsefom Antallom. Stal sa prvým demokraticky zvoleným premiérom Maďarska - do funkcie nastúpil 23. mája. Posledný „socialistický” predseda vlády M. Németh v apríli 1991 rezignoval na mandát poslanca. Odišiel do Londýna, kde prijal funkciu viceprezidenta Európskej investičnej a rozvojovej banky. V roku 2001 mu MSZP ponúkla, aby sa stal jej kandidátom na premiéra. To sa však pre nezhody vo vedení strany neuskutočnilo. Od roku 2000 pracuje v rozličných medzinárodných organizáciách.

Štefan Markuš (Žurnál)