Slovenská samospráva VI. obvodu Budapešti vydala zaujímavú publikáciu. Útla brožúrka

s názvom Ján Palárik v Pešti uzrela svetlo sveta v tlačiarni COMP-Press.

Publikáciu zostavil predseda zboru Ladislav Petro a na jej vydaní spolupracovali členky samosprávy Alžbeta Hollerová Račková, Eva Patayová Fábiánová, národnostný referent obvodnej samosprávy Ferenc Kozák a autor fotografií András Surányi.

Slovenská samospráva VI. obvodu Budapešti (Terezín) od svojho založenia v roku 1998 kladie veľký dôraz na spoznávanie dedičstva svojich predkov v tejto mestskej časti. Je dobre známe, že dnešná tvár obvodu sa v podstate vytvorila v čase, keď na tomto území žilo snáď najviac Slovákov. Veľké množstvo slovenských priezvisk svedčí o tom, že napriek trpkým desaťročiam tu skutočne žilo a pracovalo veľa našincov. Máloktorá samospráva sa podujíma na výskumné práce, i preto je chvályhodné veľké úsilie a obetavosť slovenských poslancov pri aktivizácii Slovákov v hlavnom meste prostredníctvom odhaľovania hlbokých stôp, ktoré tu zanechali naši spoloční predkovia.

Kaplán kostola sv. Terezy z Avily, známy slovenský dramatik a politik Ján Palárik „padol do oka“ členom terezínskej samosprávy ako prvý. Kostol slúžil v prvom rade potrebám veriacich rímskokatolíckeho vierovyznania nemeckej národnosti, ale vykonávali v ňom cirkevné služby aj pre iných veriacich, vrátane slovenských, ktorí tu pracovali. Viac ako tri desaťročia bol duchovným kostola slovenský opát Šimon Klempa, ktorý bol zakladateľom a dlhoročným šéfredaktorom Palárikom redigovaných slovenských Katolíckych novín. Terezínski poslanci vysvätili tabuľu J. Palárika v roku 2000, Š. Klempu v roku 2007. Odvtedy sa stal chrám dejiskom viacerých slávností a slovenskí poslanci zisťujú, že ho vyhľadáva čoraz viac návštevníkov zo Slovenska.

Členovia slovenskej samosprávy pracujú na rozbehnutých i na nových projektoch. Taká je napríklad monografia o Jánovi Palárikovi, ktorú vydajú na Slovensku tzv. palárikovské osady, teda obce a mestá, v ktorých žil tento významný slovenský dramatik a farár. Predstavitelia obcí, ktoré sú späté so životom dramatika, sa pravidelne stretávajú, aby si uctili jeho pamiatku. Publikáciu plánujú vydať v roku 2010, keď sa podľa predbežných predstáv uskutoční Rok Jána Palárika. Do radu osláv zapadá vydanie brožúrky Ján Palárik v Pešti, ktorá okrem štúdie o pôsobení tohto dramatika v hlavnom meste obsahuje aj vybrané prednášky zo sympózia, ktoré samospráva usporiadala v apríli 2006 na počesť J. Palárika. V brožúrke nájdeme aj množstvo farebných fotografií z jednotlivých podujatí, ktoré boli spojené s Palárikom.

Tento rok je pre terezínsku slovenskú samosprávu rokom publikácií, nakoľko v týchto dňoch uzrie svetlo sveta reprezentatívny dvojjazyčný slovensko-maďarský album o ďalšom významnom Slovákovi mestskej časti, architektovi Jánovi Nepomukovi Bobulovi.

Prinášame úryvok zo štúdie o peštianskych rokoch Jána Palárika.

(ef)

LuNo-Archív:

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=8496

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=7875

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=7395

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=7053

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=4155

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=3141

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=2303

Kompletné dielo Jána Palárika dostupné na stiahnutie:

http://zlatyfond.sme.sk/autor/1/Jan-Palarik

Ján Palárik v Pešti

Ján Palárik zo svojho krátkeho života najdlhšie, takmer plných jedenásť rokov, pôsobil v Pešti. Ako je dobre známe, nebol to jeho dobrovoľne volený pobyt, bol premiestnený za trest na nemeckú faru pri kostole sv. Terézie v Pešti pre svoje búrlivé myšlienky a činy. Totiž ako redaktor kresťanského časopisu Cyrill a Metod vo svojich článkoch nemilosrdne kritizoval cirkevných hodnostárov pre ich aristokratické správanie, hlásal demokratické a národno-buditeľské myšlienky. Navrhol napríklad zriadenie slovenských arcibiskupstiev v Trnave alebo v Nitre a katedry slovenského jazyka a literatúry na uhorských seminároch. Tieto pre vrchnosť nebezpečné idey sa rýchlo šírili, a to nielen v cirkevných kruhoch. Nie div, že sa uhorské cirkevné vrchnosti snažili čím skôr odstrániť Palárika. Toto opatrenie môžeme jednoznačne chápať ako tvrdý trest, veď ho vlastne násilne vytrhli z milovaného slovenského prostredia. Na druhej strane však jeho odchod do Pešti nemusíme vnímať natoľko tragicky, veď bol premiestnený do hlavného mesta krajiny, do veľkomestského prostredia, kde sa automaticky ponúka omnoho viac možností ako na vidieku.

Maďarské prostredie mu nespôsobovalo ťažkosti, veď stredoškolské štúdium absolvoval v Kečkeméte. Zvolil si ho sám napriek námietkam svojho otca. Šťastie mal i v tom, že jeho najlepší priatelia - Andrej Radlinský a Jozef Viktorin -, s ktorými spolu začal pracovať v Banskej Štiavnici, ho tiež nasledovali do Pešti. Najsilnejšie však mohol zmierňovať pocit trestu fakt, že sa dostal do hlavného mesta Uhorska v tom čase, keď bol Pešť-Budín hlavným dejiskom kultúrneho života Slovákov. V tom čase tu bola najväčšia koncentrácia Slovákov v jednom meste na území Uhorska. Žilo ich tu okolo 50 tisíc.

V čase Palárikovho príchodu do Terezína už stál tunajší kostol, ktorý bol vysvätený r. 1809. Okolo kostola stáli väčšinou prízemné domčeky, o ktorých sa nezachovali žiadne záznamy. V niektorom z nich musel byť zriadený farský úrad, kde býval aj farár, pričom sa predpokladá, že ostatní dušpastieri (asi štyria kapláni) bývali v podnájme v blízkych domoch. Budova dnešnej fary bola totiž postavená v r. 1873 a terajší vchod na faru otvorili až v roku 1978. Školská budova, ktorá stojí tesne pri fare, bola postavená tiež okolo 60. rokov 19. storočia a predtým tu stála školská budova, v ktorej mohol vyučovať aj Ján Palárik.

Čo sa týka jeho bezprostredného spoločenského prostredia, jeho spolupracovníci, kapláni, boli väčšinou - aspoň podľa mena - Slováci: Ferdinand Cselka / Čelka, František Hanovics / Hanovič, Jozef Barton, Michal Malocsay, Ján Wohl, Karol Szlatky / Slatký… Priezvisko Malocsay má čisto maďarské znenie, ale nositeľ tohto mena často uverejňoval články v Katolíckych novinách. Prvý jeho nadriadený, Ján Woldrann, bol pravdepodobne Nemec, ale od roku 1854 viedol faru Šimon Klempa, s ktorým Palárik už skôr nadviazal účinnú spoluprácu pri redigovaní Katolíckych novín. Zaťaženosť dušpastierov bola v tom čase nesmierne veľká. Počet obyvateľstva dynamicky rástol, lebo vzmáhajúci sa priemysel, hlavne stavebný a stavebníctvo, lákali do mesta mnoho ľudí, ktorí sa usadili najmä v Jozefove a Terezíne. Nesmierne veľké bolo aj územie, ktoré mali na starosti, siahalo až po Novú Pešť a k Terezínu patrila aj časť mestskej časti Zugló a Alžbetine mesto. Ani kapláni nemali ľahkú prácu, lebo okrem úzko chápanej pastoračnej činnosti museli vykonávať aj náboženskú výchovnú prácu v školách. Vieme, že aj Palárik bol oduševneným katechétom a vyučoval náboženstvo aj v škole nevidomých.

Ján Palárik sa o svoje názory o cirkvi a národe podelil so širšou verejnosťou už aj v Štiavnických Baniach, keď s Andrejom Radlinským založili náboženský týždenník Cyrill a Method. Nemôže byť teda nič prekvapujúce na tom, že sa s ním v Pešti stretávame ako s dopisovateľom, ba dokonca redaktorom Katolíckych novín, ktoré založil Šimon Klempa s Jozefom Viktorinom v roku 1849. V nasledujúcich rokoch, počas ich redigovania Šimonom Klempom (1850-51), vychádzali noviny dvojtýždenne. Prvý článok z pera Jána Palárika si môžeme prečítať v 22. čísle (29. novembra 1851) pod titulom „Utrpenia svätej Barbory”. V rokoch 1852 až 1854 redigoval Katolícke noviny Ján Palárik. Počas jeho redigovania noviny vychádzajú týždenne a podpísal sa celkovo pod 131 čísel. Keď sa v roku 1854 na odporúčanie svojho lekára vzdal tejto práce, redigovanie prevzal Andrej Radlinský a pod jeho vedením vychádzali do roku 1856. Palárik bol popri redigovaní aktívny aj ako autor, napísal napr. seriál o dejinách cirkvi. Mal však aj pomocníkov, v novinách sa stretávame aj s článkami Jonáša Záborského, Andreja Radlinského, ako aj spolukaplána Michala Malocsayho a ďalších. On sám po spomenutom seriáli píše poučné náboženské príhody, ale aj články proti opilstvu aj s humorom, napr. „Ako hospodári opilec?”. Prakticko-filozofické myšlienky rozvádza v článku „Cena času”. Pozoruhodné sú jeho novoročné úvodníky, v ktorých sa snaží povzbudzovať predplatiteľov novín, z čoho vidieť, že pri vydávaní týždenníka zápasili s finančnými ťažkosťami. Uverejňuje inzeráty, často i maďarské: Előfizetési felhívás „Családi lapokra” (Výzva na predplatenie „Rodinných listov“ - pozn. autora). Zaujímavý je aj problém jazyka, veď ide o obdobie prechodu od bernoláčtiny k štúrovskej spisovnej slovenčine. Vieme, že tento prechod ani preňho nebol jednoduchý. Noviny už vychádzali v novej slovenčine, ale gotickými písmenami, postupne sa začali objavovať latinské písmená, ba dokonca aj mäkčene. Palárik často polemizuje s čitateľmi, ako napr. aj v článku „Slovo k veľactenému obecenstvu“ o tom, či by sa noviny nemali i naďalej vydávať v bernoláčtine, „lebo vraj v terajšom spôsobe písaním sú viacerím nezrozumiteľné“ - dozvedáme sa z čitateľských ohlasov. V r. 1852 začne znovu organizovať prílohu „pre Cirkev a Školu“ pod názvom „Cyrill a Method“. Dnes už ťažko zistiť, prečo sa tak náhle zriekol redigovania Katolíckych novín. Či to bola choroba, prílišná zaťaženosť, alebo ďalšie plány, ktoré boli pre neho dôležitejšie. Možno to boli všetky tieto faktory, ale pravdepodobne najviac zavážili nové povinnosti. Niečo dozrieva v Palárikových ideách, všade vidí iba roztržky: cirkevné, jazykové, národnostné. Čoskoro sa stane hlásateľom náboženského ekumenizmu, cirkevnej a národnej tolerancie.

Onedlho však vysvitlo, že má celkom konkrétny program: verejnosť prekvapil až tromi veselohrami: 1857 - Inkognito (Slovenský kosec), 1858 - Drotár a 1859 - Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch. Ich napísanie si vyžadovalo dôkladnú prípravu. Palárik už dávno pred tým poznal význam divadla, divadelnej kultúry v živote národa, ale iba tu, v Pešť-Budíne, mal možnosť, aby sa tejto oblasti dôkladnejšie venoval. Tu mal možnosť navštevovať maďarské i nemecké divadlo, ba i srbské (ochotnícke), kde sa mohol oboznámiť s profesionálnou technikou moderného divadla. Sám sa nepokladal za „vytečného“ dramatika, lebo „v mladom veku vychádza sa na vysoký a príkry Olymp slávy umeleckej.“ Zo začiatku mal obavy, lebo keď mu vyšla prvá veselohra Inkognito, blížil sa k štyridsiatke. Čoskoro však vysvitlo, že veselohra má neobyčajný úspech a na slovenskom území sa rad - radom zakladali ochotnícke divadlá. V prvej svojej hre popri tom, že zosmiešňuje všetky mravné poklesky, všetko spoločenské zlo, aby tým vychovával ľudí k pravej ľudskosti, oslavuje zdatného Slováka. Posmelený úspechom sa odváži vkročiť do zložitejšieho, veľkomestského prostredia, kde má možnosť predstaviť zdatného a umného Slováka. Tretiu svoju hru, Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch, venuje svojej závažnej myšlienke: zmiereniu Maďarov a Slovákov, kde autorove myšlienky tlmočí učiteľ Orieška nasledovne: „…aby sväté práva spoločnej svojej krajiny uhorskej spojenými silami bránili, národnosti svoje vzájomne ctili, národnej vzdelanosti a osvety jeden druhému úprimne dopriali a aby žiadnej nenávisti, žiadneho sváru medzi nimi nebolo.“ Túto ideu vyslovuje pred svojím odchodom z Pešti na pietnej omši, venovanej zosnulému knihovníkovi Českého národného múzea, slávnemu profesorovi slovanských jazykov na pražskej univerzite Václavovi Hankovi, ktorá sa konala 31. januára 1861 v Kostole sv. Anny v Budíne. Na slávnostnej omši sú zastúpené všetky slovanské pospolitosti v Pešť-Budíne. Slová spomínajúcich odznejú v štyroch jazykoch: česky, maďarsky, slovensky a nemecky. Ján Palárik dokončil svoju kázeň takto: „Milujme teda my, Slovania, v slobodymilovnom Uhorsku žijúci národ náš, pracujme na národa roli dedičnej, rozsievajúc národnú osvetu a vzdelanosť medzi spolurodákmi našimi… Ale milujúc národ náš, neohrozene buďme verní aj spoločnej našej drahej vlasti Uhorskej!… Tisícleté božské sudby nás tuná s Maďarmi a s inými národnosťami v jeden bratský zväzok spojili… Konštitucionálna autonómia a sloboda krajiny tejto, jako i rovnoprávnosť národná pod egidou koruny svätého Štefana kráľa… to bola i jest naša spoločná úloha.“

Prekvapuje aj celkom praktickým prístupom k veciam. Spolu s Jozefom Viktorinom r. 1858 založia literárny almanach pod názvom Concordia (Svornosť) vyslovene s takým zámerom, aby zjednotili slovenskú inteligenciu. Concordia vychádzala v Budíne v slovenskom a českom jazyku. Na jej stránkach sa objavovali diela najvýznamnejších slovenských spisovateľov, ako prózy Jána Kalinčiaka, básne Janka Kráľa, literárno-kritické a historické práca Jozefa Miroslava Hurbana, zbierka slovenských povestí a rozprávok Pavla Dobšinského a iných. Ján Palárik sa v Concordii a neskôr aj v literárnom almanachu Lipa -založený v roku 1860 Jozefom Viktorinom tiež v Budíne - snaží presviedčať mladých potenciálnych literátov o nevyhnutnosti dramatickej tvorby v národnej literatúre a vôbec v kultúrnej výchove národa. Po svojej úspešnej debutácii v dramatickej literatúre nadšene hovorí: „…sme už našli cestu, na ktorej veľa docieliť môžeme, nadobudli si presvedčenie, že na tej ceste skutočne rozhodný pokrok v rozvitku nášho národného života urobiť môžeme. Táto cesta je dramatická národná literatúra.“

Keď tieto oduševnené riadky čítame, právom môžeme mať taký pocit, že v tomto období i sám Ján Palárik zabudol na to, že bol trestom premiestnený do Pešti. V posledných rokoch iste zápasil s chorobou, ale aspoň natoľko v ňom pracovala i túžba po samostatnej fare. S pomocou ruskej kňažnej Oľgy Bezobrazovej-Heleny Esterházyovej sa dostal na majcichovskú faru v blízkosti Trnavy. Od Pešti sa však odtrhnúť celkom nemohol, veď viac ako desať rokov prežil v hlavnom meste krajiny, kde sa rozhodovalo aj o osude slovenského národa a nemohol zostať mimo ani on. Postupne sa vytvárali dva markantné smery. Na jednej strane stáli tí, ktorí si budúcnosť Slovákov vedeli predstaviť jedine vo federálnom usporiadaní, pričom riešenie očakávali od Rakúska. Bolo to zoskupenie, ktoré sa vytvorilo okolo Pešťbudínskych novín na čele s J. M. Hurbanom (Stará škola). Druhú stranu tvorili tí, ktorí si riešenie predstavovali vo vyrovnaní s Maďarmi. Zo začiatku aj oni požadovali autonómiu v podobe „Okolia“, ale postupne ustupovali od pôvodnej myšlienky a medzi požiadavkami zostali len príliš zúžená kultúrna autonómia a školská výučba v materinskom jazyku. Túto ideu zastupovali Ján N. Bobula, Ján Mallý-Dusarov a Ján Palárik. Oni boli reprezentantmi tzv. Novej školy, ktorá sa vytvorila okolo Bobuľových Slovenských novín v roku 1868. Vieme, že toto vyrovnanie sa neuskutočnilo. V roku 1868 sa síce zrodil národnostný zákon, založili sa tri slovenské gymnáziá, ktoré vláda pod zámienkou rozširovania protimaďarských myšlienok v r. 1874-75 zavrela. Ján Palárik sa už tohto sklamania nedožil. Jána Nepomuka Bobuľu tento bezvýhľadný boj natoľko znechutil, že sa odvrátil od národného politizovania a venoval sa staviteľskej práci.

Z publikácie

Ján Palárik v Pešti

.