Keď niekto spomenie v našich končinách Mongolsko, väčšine Stredoeurópanov sa pravdepodobne pripomenie niekoľko pojmov z histórie, etnografie a zemepisu - pustošivý vpád mongolských kmeňov pod vedením Batuchána do strednej Európy v prvej polovici 13. storočia, mongolská step, kočovnícke jurty a možno aj tie často spomínané malé koníky.

Podstatne menej už vieme o modernom Mongolsku, zabudnutej vnútrozemskej krajine niekde v strede Ázie. Pritom ide o mimoriadne zaujímavú a krásnu krajinu, v ktorej sa na severe nachádzajú vysoké pohoria s vrchmi nad 2000 metrov, v strede nedozierna zelená step, ktorá postupne prechádza do púšte Gobi. Túto rozmanitosť je však ľahko možné pochopiť, keď si uvedomíme rozmery krajiny. Mongolsko má rozlohu 1 564 100 štvorcových kilometrov, na ktorých žije približne 2 646 000 obyvateľov. Ide teda o veľkú krajinu, ktorá je 15-krát väčšia než Maďarsko. Z druhej strany to znamená aj to, že hustota obyvateľstva tejto obrovskej krajiny je približne 1,7 obyvateľa na kilometer štvorcový.

Mongolsko je pekná, ale zároveň chudobná krajina. Hrubý domáci produkt sa pohybuje okolo 2200 amerických dolárov na osobu a rok, čo znamená, že je približne 7-8-krát menší než stredoeurópsky priemer. Obyvateľstvo sa v minulosti tradične živilo hlavne chovom zvierat (ovce, kone, ťavy), hoci sa v 20. storočí pokúsili aj o socialistickú modernizáciu pod taktovkou sovietskych (v danom prípade etnicky hlavne burjatských a ruských) špecialistov. Veď východosibírsky Irkutsk a ruskými kozákmi a s Mongolmi príbuznými miestnymi Burjatmi obývané Bajkalské jazero je takpovediac len na skok od rusko-mongolských hraníc. Okrem toho pred rokom 1920 tvorili značnú časť dospelého obyvateľstva budhisticko-lámaistickí mnísi, čo malo značný vplyv na demografický vývoj krajiny. Tento trend sa neskôr zmenil, ale Mongolsko stále ešte pôsobí dojmom poloprázdnej krajiny, kde človek môže autom prejsť aj 100-200 kilometrov bez toho, aby uvidel stopy trvalého ľudského osídlenia.

Mongolské kmene si síce v určitom období pod vedením svojich chánov, potomkov Džingischána podmanili väčšiu časť Euroázie, ale po čase túto moc predsa len stratili a ich vplyv sa obmedzil na mongolskú step a hory. Veľkú časť svojej novodobej histórie prežili ako súčasť veľkej Číny, ktorá sa však začiatkom 20. storočia dostala postupne na pokraj krachu a rozpadu. Miestne elity to chceli využiť na osamostatnenie sa, avšak situácia sa vyvinula trochu ináč. Mongolské územie boli totiž začiatkom 20-ch rokov 20. storočia zatiahnuté do ruskej občianskej vojny. Posledné bojujúce bielogvardejské jednotky sa totiž pod vedením hrôzu šíriaceho atamana rusko-nemeckého pôvodu, baróna Romana von Unger-Sternberga stiahli do Mongolska, ale ruská Červená armáda ich tam nasledovala a nakoniec rozprášila. Keď tam už raz ruskí boľševici dorazili, tak sa rozhodli v krajine obrazne povedané preskočiť feudalizmus a kapitalizmus zároveň, a začať budovať komunizmus na sovietsky spôsob. Hoci v prípade mimoriadne zaostalého, kočovníckeho a vyľudneného Mongolska išlo o dosť bizarný nápad, vôľa sovietskeho vedenia bola neotrasiteľná. Mongolsko pod duchovným patronátom severného suseda vyhlásilo samostatnosť a stalo sa teoreticky druhým socialistickým štátom na svete (samozrejme, po Sovietskom zväze). Pravda, jeho samostatnosť vtedy ešte nikto iný okrem ZSSR neuznával.

Táto skutočnosť výrazne ovplyvnila dejiny mongolského národa. Z jednej strany nasledovalo budovanie diktatúry proletariátu bez proletariátu (dokonca aj bez miest), čo však ešte nebol ten najväčší problém. Aj Mongolsko sa stalo objektom prevratnej zmeny spoločnosti, neskôr aj stalinistického teroru. Začali vznikať nové mestá, sídliská, trochu priemyslu a podobne. Podstatné však je, že Moskva po roku 1945 dosiahla to, že Mongolsko sa ako člen antifašistickej koalície postupne stalo uznávaným členom medzinárodného spoločenstva. Plnoprávnym členom OSN sa síce stalo len v roku 1961, ale už predtým Mongolsko ako nezávislý štát uznalo mnoho krajín sveta. Stalo sa aj členom RVHP, odkiaľ prichádzala do krajiny značná pomoc. Maďarskí a československí odborníci taktiež pomáhali budovať a modernizovať túto spriatelenú stredoázijskú republiku.

Najdôležitejšie pre štáty je uznanie ich susedmi a veľmocami. V prípade Mongolska tieto dve kategórie splývajú. V súčasnosti má totiž len dvoch susedov - Ruskú federáciu a Čínu. Toto zásadne určuje vzťah Mongolov k Rusku. Nakoľko vedome aj podvedome majú podstatne väčší strach z dynamicky sa rozvíjajúcej miliardovej Číny, ktorej oficiálnou súčasťou boli ešte pred rokom 1920, ich zrak sa o to viac opiera na druhého veľkého suseda, ktorý krajine dominoval skoro 70 rokov a napriek mnohým stratám priniesol so sebou aj urbanizáciu, moderné školstvo, autá a medzinárodno-právnu suverenitu. Vzdelanejšia mongolská mládež ešte aj teraz hovorí po rusky, okrem amerických počúva aj ruské šlágre a chodí sa najesť do prestížnych ruských a ukrajinských reštaurácií hlavného mesta Ulanbátar.

Kto má rád mestskú turistiku, spojenú s prezeraním starých budov, námestí a romantických uličiek, do Mongolska nech radšej ani nejde. Mongolské mestá totiž vznikli predovšetkým v čase už spomínanej sovietskej modernizácie od konca roku 1920. To znamená, že prakticky pozostávajú historicky z troch vrstiev - z úradných a hospodárskych budov pripomínajúcich Sovietsky zväz z čias Stalina, potom z obytných domov a inštitúcií postavených v ére Chruščova a nakoniec z brežnevovskej sídliskovej moderny. Tento kolorit doplňujú poprevratové novostavby firemných sídiel a obytných parkov, kde žijú víťazi zmien po roku 1989. Medzi týmito vrstvami sa však niekedy nachádzajú úplne neuveriteľné zvyšky starých budhistických kláštorov, ktoré teraz prežívajú svoju novodobú renesanciu.

Mesto v jeho tradičnej európskej podobe teda nie je typické pre historické Mongolsko, hoci v súčasnosti už nadpolovičná väčšina obyvateľstva žije v urbanistickom prostredí. V hlavnom meste žije viac ako 800 000 ľudí, čo je asi tretina populácie. Tieto mestá, pozostávajúce z niekoľkých verejných budov a mnohých sídlisk však z uvedených príčin netvoria skvosty svetovej architektúry. Sú však funkčné a pre tých staršie narodených, ktorí prípadne ešte študovali vo väčších sovietskych vidieckych mestách, môžu vyvolať pekné alebo rozpačité spomienky na mladosť. Napriek tomu má Ulanbátar krásnu polohu a pôsobí dojmom dynamického mesta. Človek nemá ani stiesnený pocit preľudnenosti. Asi najzaujímavejšou časťou mongolských miest sú jurtové štvrte, kde žijú hlavne chudobní prisťahovalci z vidieka alebo dospelé deti, ktoré sa osamostatnili od menej zámožných rodičov. Tradičná jurta tu však nie je súčasťou folklóru, ale východiskom z núdze.

V prípade, ak sa turista predsa len nechá nahovoriť, aby si pozrel rodisko Džingischána (ktorý sa inak v dobe novej mongolskej národnej renesancie teší stále väčšej popularite), musí počítať s tým, že uvidí peknú step a sprievodca mu oznámi, že niekde tu sa asi zdržiaval kmeň, z ktorého veľký bojovník pochádzal. Ak si chce pozrieť aj jeho sochu, to sa musí autom presunúť o niekoľko stoviek kilometrov ďalej. Apropo, cesta autom. V Mongolsku treba zabudnúť nielen na diaľnice a rýchlostné cesty typické pre Európu, ale od určitej vzdialenosti od mestských sídiel aj na cesty ako také. Ku každej ceste je potrebné dobré terénne auto. Predtým boli rozšírené sovietske Nivy, ktoré miestni dokážu aj teraz rýchlo opraviť, v súčasnosti sa však rozširujú v krajine japonské alebo západné terénne vozidlá typu Land Rover alebo Mitshibushi Pajero. Údajne ich tu veľké koncerny predávajú o niečo lacnejšie než inde. Tieto autá tu nie sú symbolom zámožnosti, ale životnou a dopravnou potrebou. Pri ceste na vidiek sa musia nielen popasovať s cestou stepou bez dopravnej komunikácie, ale niekedy aj prebrodiť sa riekou, alebo prejsť menšou horou a zvládnuť skaly v lesoch.

O to bizarnejšie však pôsobí prechod pre chodcov, ktorý sa nachádza v zatrávnenej puste na polceste medzi starým a novým mongolským hlavným mestom (teda medzi mestom Karakorum, kde sídlil ešte Džingischán a Ulanbátarom). Tieto niekoľko sto kilometrov vzdialené mestá výnimočne spája pomerne dobrá asfaltka, popri ktorej sa však nachádza len niekoľko zoskupení drevených budov, slúžiacich na občerstvenie cestovateľov a opravu ich ťažko skúšaných automobilov. Spomínaný prechod je však namaľovaný mimo týchto sídiel. Jeho funkčnosť a opodstatnenosť vo vyľudnenej pustatine je samozrejme minimálna, ale oceniť treba humor pracovníkov správy mongolských cestných komunikácií.

Cestovanie v Mongolsku na vidiek je teda poriadne zaujímavé dobrodružstvo. Začína sa v nákupnom stredisku na kraji mesta, kde si novodobí pútnici nakúpia zásoby potravín a vody, lebo nevedia, kde si budú môcť svoje rezervy doplniť. Potom vyrazia na dlhú cestu stepou. Ešte predtým sa však väčšina miestnych šoférov zastaví pri menších posvätných kopčekoch pozostávajúcich z kameňov, kostí, farieb, alebo iných prírodných a spotrebných materiálov. Zväčša sa nachádzajú pri výpadovke z miest. Tieto kopčeky je potrebné trikrát obísť a niečo na ne pridať - drobné mince, kamienky, fľašku s vodou a podobne. Podstatné je niečo dať a nič nezobrať, lebo to môže znamenať hnev duchov a nešťastie počas cesty. Niekedy šofér otvorí fľašku vodky, prvý pohárik vyleje do vzduchu pre duchov, druhý si dá sám a ďalšími pohárikmi ponúkne svojich spolucestujúcich. Po takejto príprave je možné pustiť sa na cestu, ktorá v Mongolsku skoro vždy znamená veľmi zaujímavé dobrodružstvo.

Určité cestovné útrapy však v každom prípade kompenzuje krása krajiny a ťažko opísateľný pocit slobody, ktorý cestovateľov opantá, keď podvečer utrmácaní z cestovania po mongolských cestách a necestách zastavia auto, vystúpia z neho a trochu sa rozhliadnu dookola. Stojac na stepnej tráve po oboch stranách môžu vidieť v diaľke vysoké nezalesnené kopce, ktoré práve osvetľujú slabnúce slnečné lúče a celý tento obrovský a prázdny priestor, z ktorého sála pokoj, drsnosť a majestátnosť prefukuje vietor od severa na juh, prípadne naopak. Niekde ďaleko môžu zazrieť rodinku nomádov chystajúcich sa po namáhavom dni k odpočinku vo svojej jurte.

Mongolsko nie je krajinou presných foriem a prísnych písaných noriem. O to silnejšie sú však normy nepísané, resp. zákony prírody. Neradno sa s nimi zahrávať a celkovo je vhodné, ak turista cestuje sprevádzaní spoľahlivým a pomerov znalým miestnym sprievodcom. Krajina poskytuje veľké možnosti pre rozličné dobrodružstvá, extrémne turistické podmienky a zaujímavé poľovačky, ako aj pre celkový „únik z civilizácie”, ale práve preto sa neradno zahrávať s ohňom. Ľahko totiž môže dôjsť ku kolízii, úrazu alebo k inej nepríjemnosti, avšak nemocnica môže byť vzdialená od miesta nehody aj niekoľko sto kilometrov. Okrem toho nie každý kút širokých stepných priestorov je pokrytý mobilnou sieťou, skôr naopak. V takomto prípade je cestovateľ odkázaný hlavne na svoj pud sebazáchovy, na svojich druhov a hlavne na šťastie. Široké a drsné mongolské podmienky preto jednoznačne učia pokore pred prírodou, sebadisciplíne a vynaliezavosti v problematických situáciách. V každom prípade si táto zaujímavá a zabudnutá krajina zaslúži pozornosť turistickej verejnosti.

Ivan Halász