Starí rodičia, keď sa rozprávali po slovensky, ešte dostali v škole „körmös“, ale na to, aby sa človek prihlásil k menšine, je podľa nej aj dnes potrebná odvaha. Riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Alžbeta Hornoková Uhrinová je toho názoru, že sa právom očakáva, aby obyvatelia Slovenska ovládali jazyk štátu, ale svojím podpisom podporila medzinárodné memorandum proti novele slovenského jazykového zákona.

- Prečo stratili Slováci v takejto miere svoj materinský jazyk?

- Na jednej strane sú silné stopy maďarizácie. Ale faktom je aj to, že mnohí sa hanbili verejne používať svoje nárečie, pričom literárnu slovenčinu nepoznali. Moji starí rodičia ešte dostali v škole „körmös“, ak sa ozvali po slovensky, zrejme aj takéto historky zohrali svoju úlohu v tom, že slovenčina sa v Maďarsku používala najmä v rodinnom kruhu. Na to,, aby sa človek prihlásil k menšine, k inakosti, je vždy potrebná odvaha.

- Aj v súčasnosti? Stáva sa, že v Békešskej Čabe, keď niekto hovorí po slovensky, mu to vyčítajú?

- Samozrejme, akoby nie, veď je to vo vzduchu. Nedávno, keď sa dcéra chystala do školy, dala som jej tašku so slovenským symbolom, aby si v nej niečo odniesla. Vrátila mi ju s tým, že ju nechce, lebo v autobuse je mnoho mladých v čiernom oblečení a nevystaví sa tomu, aby sa do nej zadrapli. Sú to extrémni, nezrelí mladí ľudia, ale v súčasnosti je viac takýchto prípadov ako kedysi. Slováci v Maďarsku nemajú radi konflikty, radšej trpíme, utiahneme sa do úzadia, na verejnosti hovoríme po maďarsky.

- V akom jazyku komunikuje slovenský výskumný ústav s maďarskými úradmi?

- Podali sme si žiadosti o podporu, napríklad aj po slovensky, a pekne, zdvorilo nás požiadali, aby sme ich podali radšej po maďarsky, lebo pre nich je problém objednať preklad. Pokúsili sme sa o to aj vo Verejnej nadácii pre národné a etnické menšiny, kde sme obišli podobne. Vzali sme to na vedomie. Menšinový odbor Úradu predsedu vlády prijíma naše materiály aj po slovensky.

- Teoreticky máte právo ako súkromná osoba všade komunikovať po slovensky, však?

- Samozrejme, aj na čabianskej samospráve by som mohla vybavovať svoje veci po slovensky, a keď stretnem človeka, ktorý ovláda slovenčinu, môžem aj v praxi. Ale keď nie, očakávajú, aby som hovorila po maďarsky a ja vyhoviem tomuto očakávaniu. Možno, raz by bolo treba vyskúšať, že nie som ochotná prehovoriť po maďarsky, lebo vtedy by museli zavolať tlmočníka. Ale v praxi sa na samospráve dá hovoriť po slovensky iba s referentom pre menšiny.

- U Maďarov, ktorí sa dostali do menšinového postavenia v udržaní identity vždy zohrávali veľkú úlohu cirkvi. Dá sa to povedať aj o Slovákoch v Maďarsku?

- Prevažná väčšina Slovákov patrí k evanjelickej, resp. katolíckej cirkvi, do roku 1945 v cirkevných školách vyučovali slovenský jazyk a cirkevné obrady tiež prebiehali v slovenčine. V Békešskej Čabe vždy prebiehali slovenské bohoslužby a omše. Ale jazykové problémy sa nájdu aj tu, veď v slovenskej evanjelickej cirkvi sa používala bibličtina a veriaci aj dnes takto poznajú piesne. Otázka jazyka spôsobovala problém aj v prípade náboženskej výchovy, keď kňaz nehovoril literárnym jazykom, darmo chcel v škole vyučovať náboženstvo, deti mu nerozumeli.

- Cirkvi dbajú o to, aby sa do Slovákmi obývaných lokalít dostali kňazi ovládajúci slovenčinu?

- Aby som bola úprimná, mohli by k tomu pristupovať citlivejšie. Do Slovenského Komlóša sa napríklad konečne dostal evanjelický farár hovoriaci po slovensky, ktorý robí všetko v záujme oživenia slovenského náboženského života, napr. aj v evanjelickej materskej škole prebieha výučba slovenčiny. Tu, v Békešskej Čabe všetci starší duchovní ovládali jazyk, dnes sú medzi mladými kňazmi iba dvaja, ktorí hovoria po slovensky, ale nájdu sa aj takí, ktorí nevedia po slovensky. Pritom tunajšia evanjelická komunita je slovenská.

- Predpokladám, že náboženský život po roku 1945 sťažovalo aj to, že na Slovensko sa presídlili aj mnohí kňazi. Ako prežila výmenu obyvateľstva vaša rodina?

- Môj starý otec nechcel odísť za žiadnu cenu. Vyhrážali sa mu maďarské, vábili ho slovenské úrady, len aby šiel, ale zostal. Výmena obyvateľstva bola pre nás veľká strata, z Maďarska odišlo 60 tisíc ľudí, medzi nimi prevažná väčšina inteligencie, práve tí najaktívnejší. Slováci v Maďarsku zostali bez inteligencie, s ľahostajnou národnostnou politikou. Po roku 1945 sa od nás očakávala úloha spievajúcej-tancujúcej národnosti, čomu sme sa snažili vyhovieť. Po roku 1990 sa Slovač stala aktívnejšou, máme mnoho nových inštitúcií a vzrastá aj počet menšinových samospráv.

- Môže to zastaviť postupnú asimiláciu Slovače odhadovanej na 80-100 tisíc osôb?

- Starší, prirodzení používatelia jazyka pomaly vymierajú, pričom spomedzi mladých, tí, ktorí nenavštevujú slovenskú školu, sa po slovensky nenaučia, česť výnimkám. Aj dcéra mi nedávno vyhadzovala na oči, prečo som s ňou nehovorila viac po slovensky. Popri piatich dvojjazyčných školách máme aj 45 škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, ale 4 hodiny týždenne nestačia na osvojenie si jazyka. Počet Slovákov v Maďarsku bude aj naďalej klesať, ale pravdepodobne môžeme ešte dlho počítať s málopočetnou aktívnou komunitou.

- Vzťah medzi Slovenskom a Maďarskom je opäť mrazivý, nie prvýkrát za posledných 20 rokov. Predmetom sporu je tentokrát váš užší odbor, jazykoveda. Ako vidíte jazykový zákon?

- Slovensko právom očakáva, aby tí, ktorí tam žijú, ovládali štátny jazyk. Ale jazykovému zákonu sa neteším, ani ako jazykovedkyňa. Vo výskumnom ústave sú knihy, ktoré vydávame v slovenčine, a sú aj také, ktoré dvojjazyčne. V prípade týchto uvádzame slovenský titul na prvom mieste, aby sme aj týmto demonštrovali svoju slovenskosť, a netešila by som sa, keby nám napríklad do tohto chceli zasahovať. V kruhu jazykovedcov prebieha aj medzinárodná podpisová akcia proti jazykovému zákonu, ku ktorej som sa pridala aj ja. Ale pre nás, ako menšinu je vždy zlé, keď je medzi dvoma krajinami konflikt, pretože my vždy ťaháme za kratší koniec.

Úryvok z rozhovoru,

ktorý vyšiel v týždenníku

Heti Világgazdaság

5. augusta 2009

Preklad: (br)