Pred pár dňami noviny priniesli správu o tom, že primátor mesta Sarvaš (a zároveň aj parlamentný poslanec za FIDESZ), Mihály Babák by sa chcel v druhej polovici augusta stretnúť v Bratislave s prezidentom SR Ivanom Gašparovičom. V tejto veci sa obrátil listom na ministra zahraničných vecí Pétera Balázsa, a požiadal ho o pomoc pri zorganizovaní tohto stretnutia.

Podľa svedectva z listu pána primátora uverejneného v maďarských masmédiách, k tomuto kroku sa odhodlal preto, lebo Sarvašanov vraj „hlboko otriasol” jazykový zákon prijatý slovenským parlamentom a posvätený slovenským prezidentom, ktorý „prakticky vylučuje úradné používanie maďarského jazyka a drasticky obmedzuje jeho používanie aj v každodennom živote”.

Po prečítaní správy o tejto chvályhodnej iniciatíve som začal rozmýšľať nad tým, ako by sa odohralo takéto stretnutie v prípade, ak by pán Ivan Gašparovič vyjadril ochotu prijať delegáciu pod vedením pána primátora.

Prvá otázka, ktorá mi napadla, v akom jazyku by prebiehala komunikácia? No predsa v slovenčine, veď pán primátor v liste, ktorý poslal veľvyslancovi Slovenskej republiky v Budapešti uviedol, že „je hrdý na svojich slovenských predkov a je pre neho samozrejmosťou „prehovoriť po slovensky”. Predsa by to bola nesmierne trápna situácia, keď by sa dnešný prvý človek mesta, hrdý na svojich slovenských predkov dorozumieval s prezidentom materinského národa pomocou tlmočníka. Ale potom nerozumiem, prečo žiadal veľvyslanca o zaslanie maďarského prekladu jazykového zákona, keď si ho môže prečítať v pôvodnom znení a tým by sa aj vyhol prípadnej mylnej interpretácii spôsobenej nepresným prekladom. Podľa listu vraj o zákone má vedomosti len z tlače a nepozná jeho autentické znenie. Pýtam sa potom, na základe čoho, dospel k záveru, že „zákonodarný zbor Slovenskej republiky prijatou novelou prakticky zakázal používanie maďarčiny na území Slovenska.“ Totiž v texte novely zákona, ktorý bol sprístupnený na internete okamžite po jeho schválení, sa takáto zakazujúca klauzula nenachádza. Takýto dojem mohol získať len z interpretácii pertraktovanej maďarskými masmédiami! Totiž stačilo by kliknúť na domovskú stánku Národnej rady SR a text zákona má k dispozícii. Že by sa pán primátor a zároveň aj parlamentný poslanec bol chopil pera len pod vplyvom politickej a mediálnej hystérie živenej okolo novely jazykového zákona, bez dostatočných informácií a bez dôkladnej znalosti situácie?

Ďalšou vecou nad ktorou som začal uvažovať je, o ktorých oblastiach života by si chcel s prezidentom vymeniť skúsenosti a čo by chcel predstaviť slovenskému prezidentovi z praktickej aplikácie vzorovej maďarskej národnostnej politiky, ako príklad vhodný aj pre uplatňovanie na Slovensku. Keďže nie som zo Sarvaša, pokúsil som si doplniť chabé vedomosti o miestnych pomeroch z domovskej stránky mesta. Na oficiálnej internetovej stránke, dostupnej len v maďarčine, niet ani zmienky o tom, že v meste žije slovenská menšina. V časti popisujúcej históriu mesta je uvedené, že mesto bolo začiatkom XVIII. storočia znovu osídlené kolonistami z horného Uhorska. Ale aby som nebol nespravodlivý, na domovskej stránke rímskokatolíckej farnosti som sa predsa len dopátral toho, že „prví prisťahovalci v roku 1722 boli Tóti evanjelického vierovyznania“. Musím ale poznamenať, aj keď to bude vypadať ako hľadanie chlpu na dlani, že na linke odkazujúcej na spoločenské organizácie, nie je uvedená žiadna organizácia v meste, ktorá by sa venovala pozdvihnutiu slovenského menšinového spoločenského a kultúrneho života. Na domovskej stránke sú aj pekné obrázky o významných mestských architektonických pamiatkach, akými sú starý evanjelický kostol, múzeum, kaštiele. Dokonca je tam záber aj slovenského národopisného domu. Absentuje ale obrázok dvojjazyčnej maďarsko-slovenskej základnej školy, a zmienka o tom, že tieto pozoruhodnosti sú spojené s minulosťou slovenských obyvateľov mesta. Pritom ale nechýbajú obrázky takých „pamätihodností“, akými sú „historická trasa“ so sikulskými vyrezávanými bránami, ktoré sa ale ťažko dajú zaradiť medzi typické diela ľudovej architektúry dolnozemských Slovákov, alebo veterný mlyn symbolizujúci geografický stred starého (podľa sprievodného textu na internetovej stránke miestnej organizácie strany Jobbik „budúceho”) veľkého Maďarska.

Do obrázkovej galérie sa už nevmestil ani záber sošky M. R. Štefánika, ktorý strávil časť svojich študentských rokov v Sarvaši. V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť ako pán primátor v roku 2003, po ukončení rekonštrukčných prác školskej budovy s dvojjazyčným vyučovaním sa snažil rôznymi obštrukciami zabrániť navráteniu tejto sochy na svoje pôvodné miesto. Tieto snahy pána primátora ale nesledovali cieľ, aby socha bola umiestnená na pôvodnej budove evanjelického gymnázia, kde Štefánik študoval, ale skôr to, aby podobizeň Štefánika bola odstránená z verejného priestranstva! A propos, naskytuje sa tu otázka, prečo nie sú na bývalej budove gymnázia umiestnené pamätné tabule pripomínajúce pobyt bývalých študentov slovenského pôvodu, ktorí sa stali neskôr významnými osobnosťami slovenského spoločenského a kultúrneho života? Spomeniem len niektorých z nich: riaditeľa Univerzitnej knižnice v Bratislave, Jána Čaploviča, evanjelických biskupov Vladimíra Čobrdu a Dušana Fajnora, zakladateľa modernej komenológie (výskum života a diela pedagóga J. A. Komenského), Jána Radoslava Kvačalu, hudobného skladateľa Dezidera Lauka, akademického maliara Karola Miroslava Lehotského, organizátora národnostného života Slovákov vo Vojvodine, Vladimíra Mičáteka, politických činiteľov Pavla a Michala Mudroňa, atď.

Vo svetle takéhoto prístupu k slovenským tradíciám vyznievajú tvrdenia pána primátora, že „naši synovia a dcéry .... si rovnako vážia potomkov pôvodných dobyvateľov vlasti ako aj svojich praotcov-kolonistov“ a že „je v našom záujme aby sme zachovali našu identitu a naše tradície v prospech našej vlasti a pre našich potomkov ako odkaz“, dosť naprázdno a frázovito. V súvislosti s ďalším jeho výrokom, že „naši synovia a dcéry rozumejú slovenčine a vžívajú sa do tradícií svojich predkov“, by som uviedol niektoré fakty získané formou ankety usporiadanej v školskom roku 2008/2009 medzi žiakmi druhého stupňa sarvašskej základnej školy s dvojjazyčným vyučovaním zameranej na zistenie, aké je postavenie slovenčiny v Sarvaši.

Zdroj: www.szlovak-szarvas-sulinet.hu/negyedik.html

Myslím si, že vyššie uvedené odpovede poskytujú reálnejší obraz o skutočnej situácii slovenského živlu v Sarvaši a plne potvrdzujú záver spracovateľov ankety, že „slovenčina má u našej mládeže ťažké postavenie.“ Výsledky ankety plne korešpondujú aj so slovami bývalého ombudsmana pre národnostné menšiny, Jenő Kaltenbacha, vyslovené koncom júla t. r., že „situácia národnostných menšín v Maďarsku je ružová len v rovine deklarácií, ale realita je skľučujúca“.

A čo keď sa pán prezident opýta pána primátora, ako sa činil ako poslanec maďarského zákonodarného zhromaždenia v záujme svojich voličov slovenskej národnosti? Ako sa angažoval za riešenie takých problémov trápiacich Slovákov v Maďarsku, ako neudelenie finančných zdrojov z európskych fondov na rekonštrukciu dvojjazyčnej školy v Békešskej Čabe, škrtanie financií na vydávanie Ľudových novín, ako aj prevádzkových nákladov redakcií slovenského vysielania Maďarského rozhlasu a Maďarskej televízie, škrtanie rozpočtu Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku?

Určite by zvýšilo hodnovernosť jeho plánovanej „misie dobrej vôle“ do Bratislavy na obranu maďarského jazyka na Slovensku, keď by sa bol prezentoval aj ako zanietený bojovník za uplatňovanie práv národnostných menšín žijúcich v Maďarsku a pochválil sa svojimi vystúpeniami v tomto smere. Zhodou okolnosti 5. júla 2009 bol uverejnený na internetovej stránke župných novín „Beol.hu“ súhrnný prehľad tohtoročnej aktivity parlamentných poslancov zastupujúcich voličov Békešskej župy. V prípade pána poslanca Babáka tam niet ani zmienka o tom, že by sa bol aspoň raz angažoval v nejakej veci týkajúcej sa Slovákov žijúcich v Maďarsku.

V súvislosti s iniciatívou pána primátora sa neviem zbaviť dojmu, že bola motivovaná blížiacimi sa parlamentnými voľbami a jeho obavou, že pokiaľ sa chce dostať na kandidátku FIDESZ-u, musí priložiť svoje polienko do rozdúchavania súčasnej hysterickej protislovenskej politickej kampane. Keď by mal totiž seriózny záujem o poznanie reálnej situácie Slovákov v Sarvaši a v Maďarsku, potom by ako primátor a parlamentný poslanec najprv mal „pozametať pred vlastným prahom“, a mal by vystúpiť predovšetkým s iniciatívami na urýchlené riešenie nedostatkov národnostnej politiky v Maďarsku. Bolo by to oveľa užitočnejšie a poslúžilo by to rozvoju maďarsko-slovenských medzištátnych vzťahov ako aj nám Slovákom žijúcim v Maďarsku. A hlavne by sa nemal vyjadrovať v mene Slovákov vo veci, o ktorej podľa vlastných slov nemá dostatočné informácie.

Myslím si, že takáto úbohá fúra domácich skúseností ťažko prispeje k „navráteniu Slovenska na správnu cestu”, a som presvedčený, že príslušníci maďarskej menšiny by si sotva želali, aby vláda v Bratislave sa na národnostnom poli inšpirovala takýmito „osvedčenými“ praktikami národnostnej politiky Maďarska

Ján P. Chrast