V 150-ročných dejinách Čorváša bola prirodzená pestrofarebnosť, rôznorodosť zvykov

i rozmanitosť ľudí. Pri posudzovaní človeka neboli meradlom rozdielnosti ľudí, odlišnosti

v používaní jazyka, či návykoch, ale hovorila za nich práca a činy. Počas existencie osady obyvatelia používali 4-5 jazykov, žilo tu vedľa seba šesť vierovyznaní....

Niekedy diskutovali o teologických otázkach, ale dbali aj o to, aby bol v usadlosti zachovaný pokoj, aby tu žijúci ľudia, nech sú slovenského, rumunského alebo židovského pôvodu sa cítili v Čorváši doma. Oficiálna politika však neodzrkadľovala toto prirodzené ľudské správanie, lebo v dejinách obce boli aj také obdobia, kedy štátna politika vyžadovala iný prístup. História krajín Karpatskej kotliny, osudy tunajších národov sa rozdelili v roku 1920, dovtedy sa tu žijúce národy a ich zvyky miešali, navzájom sa ovplyvňovali. Spory nevznikali kvôli jazykovým rozdielom, ale skôr kvôli spoločenským vzťahom. Popri Maďaroch boli zakladateľmi Čorváša i Rumuni. Slovenské obyvateľstvo sa tu vo väčšom počte začalo usadzovať od roku 1860 v dôsledku toho, že vzniknuté majery potrebovali stabilnú pracovnú silu, ktorú získali z okolitých osád, predovšetkým z Békešskej Čaby. Neskôr do novej osady prichádzalo slovenské obyvateľstvo vo väčšom počte zo Sarvaša a Poľného Berinčoku. Môžeme predpokladať, že správy o pracovných príležitostiach rozširovali títo usadlíci, lebo stovky nových osídlencov prichádzali neskôr aj z rôznych lokalít dnešného Slovenska.

V súčasnosti žije v Čorváši iba približne 100 obyvateľov slovenskej národnosti, hoci ich počet koncom 19. storočia bol viac ako desaťnásobný. Súčasný asimilačný proces sa dá len ťažko spomaliť, čo platí aj pre ostatné národnosti, žijúce v Čorváši. Skúmajúc príčiny tohto procesu musíme konštatovať, že najvážnejšou príčinou asimilácie v Čorváši bola absencia vlastnej národnostnej organizácie a školy. Po prvých slovenských osídlencoch prišli vo väčšom počte ďalší až v druhej vlne, od roku 1870. Práve v tomto období sa vytvárala čorvášska pozemková štruktúra, preto medzi čorvášskymi statkármi sotva nájdeme ľudí slovenskej národnosti. Výnimku tvoria Pavol Rohoška (180 jutár) a rodina Laurinyeczova, pochádzajúci z Čaby. Niekoľko osôb slovenského pôvodu nájdeme aj medzi maloroľníkmi, napr. Michala Petrusa (10 jutár). Keď skúmame národnostné zloženie remeselníkov a málopočetnej úradníckej vrstvy, vidíme, že Slováci sú úmerne zastúpení v živote obce. Po prvej svetovej vojne, v dôsledku nacionalistickej politiky, nebola žiadna šanca na to, aby sa v obci vytvorila nejaká slovenská organizácia. Po druhej svetovej vojne v roku 1947, v dôsledku výmeny obyvateľstva časť Slovákov z obce odišla. Existencia čorváškych Slovákov sa dostala do popredia záujmu až po zmene spoločenského zriadenia, keď sa už následky asimilácie nedali zvrátiť a slovenský jazyk sa z Čorváša pomaly vytráca.

Slovania v stredovekom Čorváši

O obyvateľoch Čorváša bol počas stredoveku vyhotovený čiastočný alebo úplný súpis v súvislosti s odvádzaním desiatka a iných daní. Za pomerne úplné môžeme pokladať súpisy z rokov 1567 a 1569, vyhotovené Turkami. Vtedy spísali podľa rodín a podľa mena mužské obyvateľstvo nad 15 rokov. Charakteristickou črtou stredovekých mien bolo, že mená, poukazujúce na určitú národnosť, skrývali ozajstnú národnosť ich nositeľov. Asi sa veľmi nemýlime, keď tvrdíme, že v Čorváši sú pod menom Tót v týchto súpisoch uvedené osoby slovanského pôvodu, prípadne Slováci. Slovo tót bolo v slovníku nacionalistov prezývkou, hoci jeho pôvod možno pokladať za prastarý a iného významu. Maďari v Karpatskej kotline nasledovali Gepidov a v čase príchodu do vlasti tu našli Slovanov žijúcich s Gepidmi. Keďže Gepidi sa vo vlastnom jazyku nazývali „thaut“, predkovia Maďarov tento výraz „pomaďarčili“ na tót a takto nazvali každého Slovana. Medzi rodinnými menami stredovekého Čorváša sa tót vyskytuje 23-krát, najviac v Tureckom súpise z roku 1579, vtedy zaregistrovali 147 rodín, z ktorých 11 sa volalo Tót. Medzi menami nájdeme aj priezviská Oláh a Török, ktoré tiež poukazujú na národnostnú príslušnosť.

Slováci v znovu osídlenom Čorváši

Prvé obyvateľstvo Čorváša pozostávalo z bývalých vlastníkov poddanských pozemkov a z čeľade grófskeho panstva pochádzajúceho z osady Gyula. Rast obyvateľstva sa datuje od roku 1853, po definitívnom rozdelení pozostalosti po grófovi Harruckernovi, keď sa v chotári dediny vytvorili štyri väčšie majery. Popri nich vzniklo desať menších majerov, ktoré vo veľkom počte prijímali prisťahovalcov z okolitých osád. V 60-tych a 70-tych rokoch 19. storočia na tieto majetky masovo prichádzali slovenské evanjelické a katolícke rodiny.

Sťahovanie obyvateľstva z Horného Uhorska

Minulosť a pôvod čorvášskych Slovákov musíme hľadať v 18. storočí, a to skúmaním problémov obyvateľov vtedajších hornouhorských stolíc. V prvej etape sa vtedajšie slovenské obyvateľstvo z Hontianskej, Novohradskej a Gemerskej stolice pohlo smerom k južným stoliciam historického Uhorska. Príčiny súviseli s rozdelením Uhorska na tri časti v roku 1541, keď sa dovtedajšie vnútorné stolice stali ťažko chráneným pohraničím. Pred ozbrojenými útokmi sa obyvateľstvo sťahovalo do severných stolíc. V roku 1542 evidovali v Hontianskej stolici 2278 poddanských dvorov, v roku 1683 už zostalo len 135 dvorov, ktoré platili dane. Po znovu obsadení Budína (1686) sa obyvateľstvo začalo sťahovať naspäť do opustených domov, ale osud im znovu nežičil. Po porazení Rákócziho povstania za slobodu, v týchto stoliciach existujúce veľké Rákócziho majetky a majetky jeho prívržencov, pokladnica skonfiškovala a dala ich do prenájmu. Nájomníci chceli za krátky čas z majetkov vyžmýkať čo najviac zisku, ale moli tak urobiť len na úkor tu žijúcich poddaných. K týmto problémom sa pridružila aj protireformácia, ktorá chcela prinútiť prevažne evanjelické obyvateľstvo, aby zanechalo svoju vieru. Z týchto dôvodov si časť obyvateľstva radšej zvolila útek a pustila sa teraz už smerom na juh. Vandrovanie neznamenalo ísť do neznáma, veď členovia hornouhorských poddanských rodín pravidelne chodievali na Dolnú zem, v čase žatvy si tu často zarobili na celoročnú potrebu obilia pre rodinu. Z utekajúcich poddanských rodín išli dopredu najprv práceschopní členovia, neskoršie ich nasledovali aj ostatní. V mnohých prípadoch prvou stanicou putovania nebola Békešská župa. Vtedajší majiteľ župy, Ján Harruckern prisťahovaným slovenským poddaným poskytol také výhody že jeho majetok, ktorý vtedy tvoril štyri pätiny župy, sa pomaly stal cieľovou stanicou sťahovania. Druhá veľká migračná vlna z Hornej zeme nastala v rokoch 1848-49, po revolúcii a boji za slobodu a zrušení nevoľníctva. Vtedy do Békešskej župy vo veľkom počte prichádzali prisťahovalci aj z najsevernejších stolíc Uhorska. Väčšina Slovákov prichádzajúcich zo Šarišskej, Oravskej, Spišskej a Trenčianskej stolice bola rímskokatolíckeho alebo gréckokatolíckeho vierovyznania. Obyvateľstvo do Békešskej Čaby, Sarvaša a Poľného Berinčoku sa začalo sťahovať aj spoza hraníc historického Uhorska, z Haliča. Zo spomenutých dolnozemských slovenských lokalít potom prichádzali vo veľkom počte Slováci do novozaložených obcí, do Čorváša a neskôr do Kondoroša. Časť znovu- osídlencov našla prácu na pustatinách, ktoré hraničili s Čorvášom, ale vtedy ešte patrili k Čabe. Boli to veľkostatky neskorších obcí Gerendáš, Telekgerendáš, Kétsoproň, Čabasabadi. Do prelomu storočia sa aj z týchto lokalít mnohí presídlili do Čorváša.

Čorvášski Slováci medzi rokmi 1860 a 1914

Evanjelickí Slováci

Prví evanjelickí Slováci sa v obci usadili už v polovici šesťdesiatych rokov 19. storočia a spolu s orošházskymi maďarskými evanjelikmi ich počet vzrástol na 250 osôb. Preto sa v roku 1866 odčlenili od miestneho reformovaného cirkevného zboru, prenajali si modlitebňu a neskôr si postavili školu s učiteľským bytom. V 70-tych rokoch 19. storočia vzniklo v chotári obce 10 majerov, ktoré verbovali pracovnú silu z okolitých lokalít. V dôsledku toho sa v obci usadil veľký počet obyvateľov, ktorí pochádzali z Čaby.

V tomto období prebiehali v Čorváši práce na železničnej trati Dolná zem - Fiume. Vtedy sa z Čaby do Čorváša presídlilo zase viac furmanských (kubikus) rodín. Druhá veľká skupinka, viac ako 20 rodín, prišla zo Sarvaša, ale aj z Berinčoku sa prisťahovala jedna skupina, ktorá si zvolila za svoj domov Čorváš. Väčšina prvých rodín, ktoré sa tu usadili, boli evanjelici. Následkom zmiešaných manželstiev sa niekedy stalo, že v jednej rodine boli evanjelici aj katolíci. Vplyvom týchto udalostí vzrástol počet evanjelikov. Miestni predstavení sa o post učiteľa uchádzali u orošházskeho dekana a v osobe Jána Freitága ho pred 125 rokmi aj získali (levitatanító). Nový farár-učiteľ zaručoval čorvášskemu cirkevnému zboru samostatnosť.

Freitág sa narodil a vyrástol v obci Apatelek. O tejto obci je treba vedieť, že ju založili čabianski Slováci a veľká časť jej obyvateľstva bola slovenskej národnosti. Freitág dobre hovoril po slovensky aj po nemecky. V roku 1890 už väčšina evanjelických veriacich mala slovenský materinský jazyk a bola zvyknutá na to, že bohoslužby a iné služby sa v Békešskej Čabe, Sarvaši a Poľnom Berinčoku konali v materinskom jazyku, nehovoriac o hornouhorských a haličských Slovákoch.

Vedúci dcérskej cirkvi v Čorváši odvolávajúc sa na nedostatok vyšších povolení nedovolili používanie slovenčiny v kostole a škole, preto sa slovenskí veriaci obrátili so žiadosťou o pomoc na obvodného superintendanta Dr. Gusztáva Szeberényiho. Medzi Szeberényim a Freitágom prebehla zaujímavá korešpondencia. Szeberényi oznámil Freitágovi, že na používanie slovenského jazyka netreba žiadne povolenie, lebo v Békešskej Čabe kážu po maďarsky aj po slovensky a keby veriaci žiadali, bohoslužby by sa mohli konať aj po nemecky a po rumunsky. Teda čorvášski veriaci môžu rozhodovať o tejto otázke samostatne. Szeberényi pokarhal Freitága: „Nemali ste už o tom dávno rozmýšľať? Len teraz ste sa dozvedeli, že máte aj slovenských veriacich? Ej, ej, či si ľahko berieme svoju službu! Aké je to ponižujúce, keď veriaci vedia, že najprv musia požičať knihu pre svojho farára, aby sa z nej dozvedel, čo by mal vedieť aj bez toho.“ Veriaci si pre svojho farára vypýtali slovenské knihy od superintendenta, ktorý im v liste sľúbil, že požičia Freitágovi jednu. Na základe toho môžeme predpokladať, že v máji 1880 sa v Čorváši začali konať slovenské bohoslužby. A takto nový farár-učiteľ až do roku 1892 vykonával bohoslužby v dvoch jazykoch. Vtedy, na základe uznesenia cirkevného zboru zrušili slovenské bohoslužby. Príčiny môžeme hľadať v čisto maďarskom presbytériu orošházskeho pôvodu. V 13 člennej cirkevnej rade boli totiž slovenského pôvodu iba traja jej členovia: Sándor Such, Ján Sebjan a Juraj Moravszki. Bezprostrednou príčinou prijatia tohto uznesenia bola kritika cirkvi v novinách pre slovenskú Večeru Pánovu, preto napriek protestu veriacich slovenské bohoslužby zrušili. Otázka slovenskej liturgie nerozdelila veriacich, ale ešte aj v roku 1922 žiadali služby, vykonávané v materinskom jazyku. V tomto roku navštívil Čorváš biskup Dr. Sándor Raffay. Túto príležitosť chceli využiť reprezentanti miestnych evanjelických Slovákov, aby v tejto veci odovzdali biskupovi petíciu, žiadajúc obnovenie slovenskej liturgie. K tomu však pre vtedajšiu politickú situáciu (obdobie po Trianone) nakoniec nedošlo.

Počet slovenského obyvateľstva v Čorváši značne vzrástol aj v roku 1899, keď si Békešská Čaba kúpila a vyparcelovala majetky grófa Trautmannsdorfa a predala po malých jutrách za 300 Ft. Časť tohto majetku, 290 kat. jutár, bola v čorvášskom chotári, prevažnú väčšinu ktorého si kúpili čabianski Slováci. Na prelome storočia časť z nich skrachovala, zvyšujúc tak čorvášsku nádennícku vrstvu.

V tomto čase hovorila po slovensky viac ako polovica evanjelických detí školského veku a možno vtedy sa v rámci evanjelickej školy mala zorganizovať slovenská výučba. Na prelome storočia bolo ohrozené už aj evanjelické školstvo, ktoré zaniklo v obci v roku 1906.

Keď skúmame národnostné zloženie žiakov, zapísaných v školskom roku 1903 - 1904 na základe matriky, vidíme, že do šiestich tried bolo zapísaných 199 detí. Z nich malo slovenský materinský jazyk 48 detí, maďarský materinský jazyk, ale hovorilo po slovensky 40, a so slovenským menom, ale s maďarským materinským jazykom 52 detí. Časť týchto detí bola v predošlom roku zapísaná ešte so slovenským materinským jazykom. Stávalo sa aj to, že jedno dieťa z rodiny zapísali so slovenským, druhé s maďarským materinským jazykom. Podľa údajov súpisu z roku 1900 bol počet čorvášskych Slovákov 723, za 10 rokov počet vzrástol o 250 osôb, pomaďarčovanie bolo vtedy ešte minimálne. Príčinou toho mohol byť fakt, že väčšina slovenských rodín žila v kolónii čeľadníkov na stredných majetkoch a medzi sebou aj pri práci hovorili po slovensky. Sťahovanie slovenských rodín pokračovalo aj po prelome storočia, lebo po otvorení štátnej školy v roku 1907 bolo zaregistrovaných 62 žiakov ako slovenských alebo po slovensky hovoriacich, 28 z nich neboli čorvášski rodáci, 11 sa narodilo v Békešskej Čabe. Skúmajúc zvyky uzatvárania manželstva Slovákov vidíme, že najčastejšie sa sobášili v rámci svojej vlastnej národnosti, evanjelickí Slováci, podľa možnosti, v rámci svojej viery. Často sa stalo, že si nezvolili čorvášskeho partnera, veď skúmajúc údaje v období medzi rokmi 1895 a 1918 vidíme, že zvolený partner je v 43 prípadoch békeščabiansky, v 20 kondorošský, v 18 gerendášsky, v 5 sarvašský, v 4 tótbánhedešský (Veľký Bánhedeš – pozn. red.) a z Berinčoku si zvolili partnera v 3 prípadoch. Tieto údaje sa vzťahujú na všetkých Slovákov, nielen na evanjelikov.

Začiatkom 90-tych rokov prišlo do obce niekoľko remeselníkov.

Sarvaš Békešská Čaba

Sámuel Cziglicki kováč Mihály Ostroluvszki čižmár

Mátyás Konyecsni čižmár Mihály Szovszki čižmár

Mihály Konyecsni čižmár János Hanko kováč

Sámuel Konyecsni čižmár János Miklya kolár

István Frecska čižmár Mihály Petrus tesár

József Frecska čižmár János Unyatinszki hrnčiar

Gyula Oszadszki krajčír

Pál Seben kefár

Evanjelické obyvateľstvo, a tak aj Slováci, tvorili najchudobnejšiu vrstvu obce. List, napísaný hlavnému županovi svedčí o tom, že v roku 1890 bolo bez práce 330 rodín, väčšinu tvorili protestanti, ktorí neboli schopní platiť ani sobášny cirkevný poplatok, čo ovplyvňovalo aj plat farára. Kvôli týmto ťažkostiam dovtedy vzniknutého Čorvášskeho robotníckeho kruhu, ktorý bol predchodcom sociálnodemokratickej strany, vstúpili vo veľkom počte aj Slováci. Po jeho zakázaní dvakrát napísali hlavnému županovi protestný list, ktorý podpísali aj jeho slovenskí členovia. Na hárkoch nájdeme tieto mená: Medveczki, Zsótér, Galló, Konyecsni, Banász, Kocsro, Andrejcsik, Lukoviczki, Gyebnár, Volka, Pleván. O evanjelických Slovákoch nám pomerne presný obraz podáva menný zoznam, vyhotovený pri voľbe farára v roku 1919, v ktorom je zapísaných 470 rodín, z nich 165 so slovenským priezviskom. V tomto čase bola evanjelická cirkev dôležitá preto, lebo čorvášski farári po Freitágovej smrti, András Sipos, ktorý bol čabianskeho pôvodu a Mihály Rohály zo Sarvaša, hovorili po slovensky. V roku 1933 sa farárom stal Károly Tátrai. On, ako orošházsky Maďar, nevedel po slovensky, čo sa prejavilo aj v tom, že v roku 1941 sa k slovenskej národnosti hlásili už len štyria ľudia. Má to však hlavne politické príčiny, pretože oficiálna politika žiadala a očakávala pomaďarčovanie slovenských, nemeckých a rumunských mien, urgovala asimiláciu. V tomto mohol hrať významnú úlohu evanjelický farár Károly Tátrai, lebo ho v roku 1941 navrhli na udelenie vyznamenania Národnoochranný kríž, kde môžeme čítať takéto zdôvodnenie: „...čorvášskych veriacich slovenského pôvodu a hovoriacich po slovensky úplne pomaďarčil.“

Katolícki Slováci

Po zrušení poddanstva zastihla župu nová slovenská migračná vlna, čo malo za následok príchod slovenských katolíckych rodín z Horného Uhorska do Slovákmi obývaných obcí. Tieto rodiny boli také chudobné, že sa na niekoľko sto kilometrovú cestu vydali pešo, nosiac na chrbte menšie deti a svoj biedny batoh. Ich cieľom boli Slovákmi obývané obce, nachádzajúce sa v župe, avšak z prevažne z evanjelických obcí, ktoré boli už aj bez nich preľudnené, sa za prácou čoskoro sťahovali ďalej. Väčšina z nich sa dostala do čeľadníkov, kde boli ešte dostatočné pracovné príležitosti, mnohí z nich si našli prácu v majeroch čorvášskych panstiev.

V 60-tych rokoch prišlo do obce niekoľko slovenských katolíckych rodín z Horniakov. Boli to rodiny Koltka, Skrinyár, Terhányi, Leputa, Hrostyik, Babáj, Petrik. Väčšia migrácia sa začala v 70-tych rokoch. Vtedy zo Šarišskej a Zvolenskej stolice Horného Uhorska, ďalej z Haliča a z Moravy prichádzali do obce katolícki a gréckokatolícki Slováci a Ukrajinci. Väčšina týchto rodín dodnes žije v Čorváši. Z Moravy prišli rodiny Polasek a Rubák, zo Šariša rodiny Balogh, Gress a Tinkó, zo Zvolena Blaskó. V roku 1878 počet po „tótsky“ hovoriacich veľkonočných spovedníkov bol 150, čo spôsobilo ťažkosti farárovi Bélovi Gróczimu, ktorý túto reč neovládal. Tento fakt však poukazuje aj na to, že presnosť údajov o národnostných menšinách bola nedostatočná, veď počet evanjelického obyvateľstva bol vtedy dvojnásobný.

Nasledujúca veľká migračná vlna nastala medzi rokom 1880 a prelomom storočia, keď cez veľké Slovákmi obývané lokality župy prišlo do dediny takmer sto rodín z Haliča, Moravy a zo Šarišskej, Spišskej, Oravskej, Trenčianskej a z Gemerskej stolice zo severnej časti Horného Uhorska. Tieto rodiny pobudli v obci len krátky čas, väčšina sa sťahovala ďalej, do iných osád, pretože by ich obec už nebola schopná uživiť, ani prijať. Nápadne veľa slobodných matiek porodilo svoje dieťa v Čorváši a potom odišlo z obce, ale do čorvášskej matriky boli zapísané.

Okolo prelomu storočia sa v dôsledku parcelovania a rozmachu pestovania tabaku do dediny prisťahovali katolícke rodiny. Časť slovenských katolíckych rodín sa pomaďarčila v prvom desaťročí po prelome storočia, čo môžeme sledovať v matrikách katolíckej školy. Pravdou však je, že vedenie matrík je z hľadiska uvádzania národnosti, nedostatočné. Žiaľ, v období rokov 1905-1908 sa hospodárska situácia, v prvom rade postavenie záhradkárov pestujúcich tabak, panských čeľadníkov a nádenníkov, zhoršilo. Pre obyvateľov obce existovali dve možnosti: odboj, štrajkové hnutie alebo vysťahovanie. V období rokov 1904 a 1914 sa 4,3 % obyvateľstva, t. j. 265 osôb vysťahovalo z Čorváša do Ameriky. Z tohto obdobia zostalo len veľmi málo údajov, spomedzi vysťahovalcov poznáme 21 osôb podľa mena, 13 z nich majú slovenské meno: Petrovszki, Zatykó, Aradszki, Darida, Matkócsik, Szlota, Priskin, Gyebnár, Jantyik, Bartyik, Dzurek, Klapács. Na základe týchto údajov môžeme tvrdiť, že časť čorvášskych Slovákov pre bezvýhľadnú hospodársku situáciu odišla za baníka do Ameriky. V dôsledku toho počet Slovákov v obci v roku 1900 zo 723 osôb na rok 1910 popri nepretržitom prisťahovaní poklesol na 547 osôb, (rovnakým dielom aj počet evanjelikov). Časť vysťahovalcov sa vrátila, lebo len takto je možné, že baníkovi Jánovi Jantyíkovi sa v obci narodilo dieťa v roku 1907 aj v roku 1909. V matrike katolíckej školy je v roku 1915 zapísaná Erzsébet Darida, ktorá sa narodila v roku 1908 v americkom meste Auróra. Slováci sa zúčastnili aj v žatevných štrajkoch, neskôr boli aj členmi sociálnodemokratických organizácií, lebo hlavný stoličný sudca oznamoval, že na domácu adresu Pavla Szásza vo veľkom počte prichádzali letáky v slovenskom jazyku, „cieľom ktorých je zapojenie tótskeho ľudu do robotníckeho hnutia.“

Slováci vo svetovej vojne a medzi dvoma svetovými vojnami

V prvej svetovej vojne odviedli veľkú väčšinu Čorvášanov do čabianskeho spoločného pešieho pluku č. 101 a do obranného pešieho pluku č. 4 vo Veľkom Varadíne (Oradea). Takto sa dostali na front, najprv na ruský, potom na taliansky. Čorváš prinášal veľké obete, lebo zo svojich obyvateľov ostalo 322 osôb, čo znamenalo 15 % dospelého obyvateľstva mužského pohlavia, z ktorých 62 boli slovenského pôvodu. Prisťahovanie z Horného Uhorska bolo nepretržité aj počas svetovej vojny, predovšetkým z Trenčianskej stolice, z obcí Dolná Slatina a Horná Slatina prichádzali katolícki Slováci. Títo usadlíci zvyšovali počet čeľadníkov grófskych panstiev predovšetkým v majeroch Károly a Rudolf. Žiaľ, v októbri 1918 si šíriaca sa chrípková epidémia vyžiadala 52 obetí a vážne postihla aj slovenské rodiny. Polovica členov rodín Mikus a Misák zomrela počas epidémie. Tieto slovenské rodiny sa v obci usadili okolo roku 1916. Epidémia mala 12 slovenských obetí, všetci boli rodáci z Trenčianskej stolice. V bojoch Republiky rád sa z obce ako členovia červenej armády zúčastnilo 120 mužov, 38 z nich boli slovenskej národnosti. Obec stratila 14 osôb, z ktorých 10 boli slovenského pôvodu. V tomto období sa členovia slovenskej národnosti aktívne zúčastňovali na dennej politike, lebo v 49 člennom Direktóriu boli 14 Slováci, neskôr v roku 1920 bol počet Slovákov medzi 46 internovanými 16 osôb. Medzi dvoma svetovými vojnami podporovali evanjelickí Slováci ľavicové hnutia, kým katolíci skôr Čorvášsky kresťanský robotnícky spolok. Následky toho vidíme po 2. svetovej vojne pri čorvášskych udalostiach počas výmeny obyvateľstva. V tomto období, hlavne po roku 1930, sa asimilácia veľmi zrýchlila, mená sa pomaďarčovali a pod vplyvom politických udalostí prejavovalo svoju národnosť stále menej ľudí. Pri sčítaní ľudu v roku 1910 sa ešte hlásilo za Slováka 547 osôb. Tento počet sa v roku 1920 znížil na 335 osôb, v roku 1930 je to 327 osôb a v roku 1941 sú to iba 4 osoby. Za týmito údajmi sa skrýva jednak politický strach a jednak to, že časť slovenskej menšiny chcela patriť k čorvášskym „praobyvateľom“.

Po 2. svetovej vojne predstavovala strata obce Čorváš na fronte, v koncentračných táboroch a v zajateckých táboroch viac ako 200 osôb, z čoho asi 35 boli slovenského pôvodu. Presný počet nie je možné vedieť preto, lebo v tomto období v mnohých prípadoch nájdeme v Čorváši Slováka pod maďarským menom.

Čorvášski Slováci po 2. svetovej vojne

V období po 2. svetovej vojne je účasť obyvateľov v politických stranách obce významná, strany mali často aj tisíc, ba dve tisíc členov. Väčšina Slovákov aj vtedy podporovala dve ľavicové stany, ale podľa mena možno zistiť, že veľa podporovateľov mala aj Národná sedliacka strana a Nezávislá maloroľnícka strana (FKGP). Počas pozemkovej reformy dostalo pôdu 799 rodín, z ktorých môžeme podľa mien pokladať 304 osôb za Slovákov. Pokojné spolunažívanie však narušila politika. Na základe československo-maďarskej dohody o výmene obyvateľstva podpísanej 27. februára 1946 sa tunajší Slováci do 27. mája museli prihlásiť na presídľovacích výboroch, ktoré sa vytvorili a začali svoju propagačnú prácu aj v Čorváši. Čorvášskym vedúcim presídľovania bol György Zelenyánszki, ktorému sa dostalo pomoci nielen z Békešskej Čaby, ale aj zo Slovenska. Čorváš dvakrát navštívil aj neskorší stranícky a štátny vedúci Československa Gustáv Husák. Do Čorváša prišli umelecké skupiny, orchester a slovenskému obyvateľstvu rozdávali čokoládu a južné ovocie. Propaganda „Bratia Slováci! Mať Vás volá!“ bola účinná predovšetkým v kruhu katolíckych Slovákov. Vo februári 1947 opustilo obec a presídlilo sa do Československa 158 osôb, zanechajúc tu 32 domov a 307 kat. jutár zeme. 108 z nich bolo katolíkov a 50 evanjelikov. Zo zachovaných údajov vyplýva, že čeľaď z bývalých veľkostatkov si vysídlenie zvolila pod vplyvom propagandy. Najnápadnejšie je to v prípade majera Károly, lebo pod vplyvom pozemkovej reformy si vtedajší čeľadníci žiadali a v roku 1945 aj dostali školu. Avšak časť tých, ktorá podpísala žiadosť sa už v nasledujúcom roku prihlásila na presídľovacom výbore a zvolila si presídlenie. Odchádzanie bolo dosť kruté, lebo sa rozdeľovali rodiny. Nastali situácie, že odchádzali deti, alebo odchádzali rodičia, inde sa rozdelil manželský pár, jeden išiel, druhý zostal. Evanjelickí Slováci, hoci ich bolo dvakrát toľko ako katolíkov, odišli v oveľa menšom počte. Príčiny ich konania spočívali v politike, keďže boli ľavičiari, v novom systéme pociťovali svoju situáciu ako priaznivejšiu.

Na miesto odchádzajúcich sa usadilo 24 maďarských rodín, spolu 150 osôb zo Žitného ostrova (väčšina prišla z osady Veľký Meder), ktorí neprišli do Čorváša dobrovoľne. Tieto udalosti národnostnú otázku v Čorváši definitívne vyriešili, pretože uvedomelejší Slováci odišli a tých, ktorí tu zostali sa zrieklo aj Československo. V roku 1949 sa za Slováka hlásilo 18 Čorvášanov, v roku 1960 ich bolo 26. V tomto období sa miestna politika nezaoberala postavením Slovákov, každý bral na vedomie, aj Slováci, že táto národnostná skupina splynie s maďarskou väčšinou. Pri sčítaní ľudu v roku 1980 zaregistrovali v obci 15 Slovákov. V tomto období už ani evanjelická cirkev nedokázala spĺňať svoje poslanie v oblasti spájania slovenských veriacich, cirkevný zbor nemal svojho samostatného farára. Táto situácia rozhodla o osude celého evanjelického obyvateľstva. Dnes by už nebolo možné vydržiavať farára. Cirkevný zbor, ktorý mal pred 50 rokmi 2 600 členov, zanikol.

Koncom 80 rokov si Maďarsko muselo uvedomiť, že socialistické riešenie národnostnej otázky v oblasti Východnej Európy je pre Maďarov nevýhodné. Opozičná inteligencia stále hlasnejšie protestovala proti národnostnej politike susedných krajín, predovšetkým proti Rumunsku. Práve preto sa nebolo možné tváriť tak, ako keby v Maďarsku bolo všetko v poriadku, avšak podstatné zmeny v národnostnej politike nastali len po zmene politického zriadenia.

V predchádzajúcich rokoch predstavitelia štátu pokladali za dostatočné, ak národnosť spievala a tancovala, prípadne sa v úmernom počte zúčastňovala činnosti Vlasteneckého ľudového frontu. V nastávajúcej novej situácii však bolo treba v otázkach národností zmeniť zaužívanú prax.

Úryvok zo štúdie Štefana Kašubu,

ktorá vyšla v dvojjazyčnej brožúrke

Slováci v Čorváši, vydanej v roku 2007

Spolkom čorvášskych Slovákov