V rokoch 1945-1948 prevažovalo v československo-maďarských vzťahoch napätie a spory, ktoré sa podľa okolností zostrovali alebo miernili. U vlád oboch štátov nechýbala snaha

o dosiahnutie dobrých susedských vzťahov. Obe strany si uvedomovali, že sa jedná o dôležitú záležitosť strednej Európy a uznávali vzájomnú prospešnosť hospodárskej spolupráce.

Menšinová otázka v rokoch 1945-1948

a československo-maďarské vzťahy

Rozpory medzi oboma štátmi však boli takého druhu a tak hlboké, že plodili napätie. Kľúčovú úlohu v nich hral úplne protichodný názor, či dokonca projekt budúceho osudu maďarskej menšiny v ČSR. Československý postoj vychádzal v tejto veci z dvoch zásad: zo zachovania predmníchovských hraníc a z vytvorenia národného štátu Čechov a Slovákov bez národnostných menšín a menšinových práv. Budapešť požadovala zachovanie občianskych práv občanov ČSR maďarskej národnosti, vrátane práv národnostných, a nevylučovala ani ich presídlenie, ale s územím či s pôdou, t. j. porušenie predmníchovských hraníc. Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, pokladaná už v materiáloch londýnskej vlády za optimálne východisko, nadobudla charakter aktuálnej politickej úlohy. Maďarský predstaviteľ Mihály Károlyi v tejto súvislosti uviedol, že „je všeobecným záujmom oboch krajín, aby sa výmena obyvateľstva, keď už k nej musí prísť, zrealizovala aspoň spravodlivo a podľa možností bez atrocít.“ Jeho umiernené stanovisko v tejto otázke však nezdieľala maďarská vláda, ktorá svoj odmietavý postoj k idee maďarsko-slovenskej výmeny obyvateľstva vyjadrila ústami ministra zahraničných vecí Gyöngyösiho 1. júla 1945 na zhromaždení Nezávislej maloroľníckej strany zvolanom do Békešskej Čaby, centra slovenského života v Maďarsku. Vo svojom prejave sa maďarský politik sústredil predovšetkým na šikanovanie a tvrdé zásahy slovenských orgánov voči maďarskej menšine na Slovensku, odsudzované aj oficiálnymi československými predstaviteľmi. Z vystúpenia Gyöngyösiho vyplynulo oficiálne vládne stanovisko, podľa ktorého sa otázka Maďarov v Československu stala zahraničnopolitickým problémom číslo jedna. Začiatkom júla 1945 sa československá vláda a prezident Edvard Beneš oficiálne obrátili na tri spojenecké veľmoci so žiadosťou, aby do programu blížiaceho sa rokovania zaradili otázky transferu nemeckej a maďarskej menšiny v Československu. V prípade maďarského obyvateľstva na Slovensku sa kládol dôraz predovšetkým na výmenu obyvateľstva.

Výsledky Postupimskej konferencie povzbudili politickú aktivitu oboch strán a taktiež zostrili už aj tak napäté vzťahy. Maďarská vláda znásobila nóty a iné formy sťažností na Československo, zasielané Spojeneckej kontrolnej komisii. Týkali sa jednotlivých prípadov perzekúcie občanov maďarskej národnosti. Pražské ministerstvo zahraničných vecí odpovedalo na nóty maďarskej vlády iba výnimočne a jej sťažnosti vyvracalo ako nepravdivé. Na mnohé neodpovedalo vôbec, v desiatich prípadoch preto, lebo obsahovali výrazy hrubo urážajúce československú vládu. Napriek tomu, že Postupimská konferencia odmietla návrh československej vlády na odsun Maďarov z jej územia, pre maďarskú vládu bol však nepriaznivý nový záväzok, ktorý Maďarsko nežiadalo: odsunúť Nemcov z územia štátu. Budapešť okamžite rozoznala kompromisný charakter rozhodnutia, že nejde o rozhodnutie proti Nemcom, veď Maďarsko malo na západ hranice len s Rakúskom, ale jeho cieľom bolo vytvoriť priestor pre Maďarov z Československa. V podstate to bola predohra k potencionálnemu transfernému riešeniu otázky Maďarov na Slovensku, ale tak, že zodpovednosť teraz už presunuli na maďarskú vládu. O tom, že československá vláda sa aj napriek odmietavému stanovisku západných veľmocí v otázke transferu Maďarov nezmierila s týmto rozhodnutím, svedčí aj dekrét prezidenta republiky č. 33 z 2. augusta 1945, ktorý fakticky znamenal stratu československého štátneho občianstva pre obyvateľstvo nemeckej a maďarskej národnosti. Ak Košický vládny program prinášal politickú deklaráciu toho, že Maďari stratili práva občanov Československa, tento prezidentský dekrét bol legislatívnym vyjadrením faktu, že obyvateľstvo maďarskej národnosti sa stalo neplnoprávnou skupinou obyvateľstva. Podľa Kálmana Janicsa tento dekrét, pozbavujúci Maďarov práv, mal vytvoriť jasnú situáciu pre všeobecnú deportáciu, keď sa 97% maďarského obyvateľstva odobralo československé štátne občianstvo, zároveň zákon umožnil sériu bezprávnych činov (zrušenie dôchodkov, zákaz akýchkoľvek podpôr pre obyvateľov bez štátneho občianstva, ignorancia v zdravotníckej starostlivosti...), ktorí vyvolali negatívnu reakciu nielen v Maďarsku, ale aj u svetovej verejnosti.

Už po čiastkových neúspechoch na medzinárodnopolitickej scéne s myšlienkami transferu Maďarov zo Slovenska sa v Československu začali tvoriť koncepcie na vnútorné riešenie tohto problému. Išlo o celý rad opatrení v priebehu rokov 1945-1948, okrem najvýznamnejších akcií, ako bola reslovakizácia a odsun Maďarov do Čiech v rámci náboru pracovných síl. Autori plánu reslovakizácie očakávali od nej prínos v tom zmysle, že v dôsledku zákona bude možné štatisticky znížiť počet Maďarov, na základe čoho aj veľmoci ľahšie odsúhlasia vysídlenie tých Maďarov, ktorí ostali v krajine. Zároveň po vysídlení Nemcov bude možné zachrániť maďarskú pracovnú silu pre štát. K ďalším represívnym zákrokom patrili opatrenia na úseku hospodárskom (konfiškácia pôdy v rámci pozemkovej reformy, zavádzanie národných správ v rámci znárodňovacích akcií), na úseku kultúry a školstva (faktická likvidácia maďarského národnostného školstva, spolkov, kultúrnych a ľudovýchovných inštitúcií, úplné obmedzenie používania maďarského jazyka v úradnom styku), premenovanie obcí a miest, opatrenia v oblasti ľudového súdnictva, vnútorné presídľovanie v rámci územia Slovenska,... Na prvý pohľad znelo konštatovanie M. Károlyiho, ktorý referoval o svojich skúsenostiach z Prahy aj M. Rákosimu v tom zmysle, že „Česi sú omnoho jemnejší ako Slováci. Možno sa ani veľmi netešia, že sa Slováci stali natoľko protimaďarskí...“ zaujímavo, ale boli to len jeho osobné dojmy a tak ani on vo veci vyriešenia maďarskej otázky nedokázal dosiahnuť významné úspechy u pražských politikov.

Po neúspešnom pokuse definitívne vyriešiť maďarskú otázku v ČSR viedlo Československo tlačovú vojnu s Maďarskom s cieľom presvedčiť západné veľmoci o nutnosti odsunu maďarskej menšiny. Maďarské tlačové ťaženie malo úplne opačný cieľ - získať svetovú verejnú mienku proti odsunu. A taktiež prezentovať Československo ako štát, ktorého národnostná politika je v rozpore s demokraciou. Uprostred tlačovej vojny boli nečakane na podnet z Budapešti obnovené československo-maďarské rokovania, ktoré nakoniec viedli k podpisu Dohody o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom z 27. februára 1946, na základe ktorej mal byť z územia Československa do Maďarska presťahovaný taký počet obyvateľov, ktorý sa rovnal počtu osôb slovenskej a českej národnosti prihlásených na presťahovanie z Maďarska do Československa. Na príprave presídľovania Maďarov zo Slovenska sa podieľal Osídľovací úrad pre Slovensko a vládny splnomocnenec Daniel Okáli. Technicky sa výmena uskutočňovala za pomoci slovenských povereníctiev, za spolupráce armády a dôstojníkov, ktorí sa podieľali už na odsune Nemcov z Čiech. V zmysle Dohody bolo Československo oprávnené vyslať do Maďarska osobitnú komisiu, ktorá mohla počas šiestich týždňov v slovenskom jazyku vyvinúť propagandu v záujme presídlenia. Úsilie presídľovacej komisie, ktorá od marca 1946 sídlila v Budapešti, prijímali Slováci v Maďarsku na mnohých miestach s veľkým nadšením. Významným momentom tohto procesu bolo to, že tunajší Slováci sa prvýkrát dostali do bezprostredného kontaktu s predstaviteľmi svojho materského národa, zoznamovali sa s jeho minulosťou, kultúrou a hospodárskymi výsledkami. Na agitáciu presídľovacej komisie priaznivo vplýval aj ten faktor, že slovenská strana nepovažovala „opätovné získanie” Slovákov v Maďarsku iba za nástroj československo−maďarskej výmeny obyvateľstva, ale začlenila tento akt do širšieho kontextu. Jej cieľom bolo všetkých Slovákov žijúcich v strednej a juhovýchodnej Európe, ktorí boli kedysi nútení z hospodárskych a náboženských dôvodov opustiť sídelné územie slovenského národa, presťahovať do ich pôvodných sídiel. V rokoch 1946-1948 sa vrátili na územie dnešného Slovenska slovenské rodiny nielen z Maďarska, ale i z Juhoslávie, Rumunska a Bulharska. Účastníkmi tohto programu boli aj Slováci, ktorí sa v 30. rokoch 20. storočia vysťahovali do baníckych oblastí Francúzska a Belgicka.

Členovia komisie sa mohli voľne pohybovať, mohli získavať informácie a stýkať sa s hocikým podľa vlastného uváženia. Na presídlenie sa bolo treba prihlásiť do troch mesiacov, t. j. do 27. mája 1946 u Československej presídľovacej komisie. Maďarská vláda cez svoju poverenú osobu mala právo kontrolovať činnosť zvláštnej komisie. Podľa Dohody o výmene obyvateľstva mala technické a hospodárske problémy, spojené s výmenou obyvateľstva, riešiť zmiešaná komisia, skladajúca sa z dvoch Slovákov a dvoch Maďarov. Rozhodnutia mali byť uznášané jednohlasne. V prípade, že by jednohlasnosť nebola dosiahnutá, mal byť pribratý piaty člen ako predseda a potom by sa rozhodovalo väčšinou hlasov. Podobne ako Praha sa na výmenu obyvateľstva pripravovala aj Budapešť. V polovici júla 1946 bola pre tieto účely zriadená Maďarsko-československá vládna presídľovacia komisia so sídlom v Budapešti. V prvej polovici augusta 1946 začali oblastné úradovne maďarskej presídľovacej komisie v súčinnosti s politickými stranami vykonávať súpis osôb a majetku Slovákov hlásiacich sa na presídlenie z Maďarska na Slovensko. Nezriedkavé bolo zastrašovanie a odhováranie Slovákov od presídlenia. Keď to nepomáhalo, siahalo sa aj k metódam vydierania a terorizovania. Stávali sa i prípady, že Slovákov hlásiacich sa na presídlenie na Slovensko nakladali na transporty určené pre vysídlenie Nemcov z Maďarska. Časť Slovákov, ktorí už neboli schopní znášať tieto násilné metódy, už v lete 1946 ilegálne aj s rodinami utekala na Slovensko.

Tieto kroky maďarskej vlády odsúdil vo svojom parlamentnom prejave poslanec Bruha, ktorý okrem iného povedal: „Maďarom ide zrejme o získanie času, ktorý využívajú k tomu, aby sľubmi alebo terorom odradili Slovákov a Čechov od presídlenia. Musíme byť pripravení na to, že Maďari túto svoju taktiku budú uplatňovať aj naďalej, prípade že ju budú ešte stupňovať. Pritom je len samozrejmé, že využívajúc opodstatnené alebo neopodstatnené zámienky budú hľadieť výmenu obyvateľstva znemožniť. Doteraz sme dosiahli to, že sme Maďarom nedoviezli ani jedného Maďara od nás a to ani osoby odsúdené ľudovými súdmi.“ Aj tento fakt svedčí o tom, že túto Dohodu donútil podpísať maďarskú vládu tlak zo strany Spojeneckej kontrolnej komisie a že nemala záujem na jej plnení, pretože sa nechcela zriecť svojej revizionistickej politiky voči Československu. Rokovania o výmene obyvateľstva na základe už podpísanej dohody sa čoskoro dostali do slepej uličky. Maďarsko do ukončenia rokovaní na Parížskej mierovej konferencii nemalo záujem o začatie výmeny obyvateľstva. Na intenzívny nátlak Prahy povolila maďarská vláda presídlenie časti sociálne slabších vrstiev z Maďarska do ČSR. Presídlenie tejto kategórie obyvateľstva sa uskutočnilo na základe rozhodnutia Zmiešanej komisie č. 8. Išlo najmä o slovenských baníkov, sklárov, učiteľov, študentov, remeselníkov. Ich odsun sa začal 11. júna 1946 a v roku 1946 dosiahol celkový počet týchto presídlencov 8216 osôb. Maďarská strana sa sťažovala na pokračujúce prenasledovanie Maďarov na Slovensku a odmietala výmenu začať, kým sa v tomto smere neuskutoční náprava.

Nakoniec sa maďarskej vláde podarilo dosiahnuť to, že realizáciu dohody o výmene obyvateľstva posunula až k mierovej konferencii v Paríži, ktorá trvala od 29. júla 1946 do 15. októbra 1946. Československá strana navrhovala do mierovej zmluvy s Maďarskom zaradiť článok, podľa ktorého by bolo Československo oprávnené vysťahovať zo svojho územia 200 000 obyvateľov maďarského etnického pôvodu. Tento návrh považovala maďarská delegácia za najväčšiu priamu hrozbu maďarským záujmom na mierovej konferencii. Na konferencii sebavedomá rétorika Gyöngyösiho a členov jeho delegácie, ktorá nevedela dokázať, že sa vzdala zahraničnopolitickej orientácie, ktorú sledovala za Horthyho éry a požadovala územia, ktoré v minulosti získalo Maďarsko za pomoci mocností Osi, neurobila očakávaný dojem. Na Gyöngyösiho prejav, v ktorom protestoval proti nedemokratickým krokom československej vlády namiereným proti maďarskej menšine v ČSR, reagoval minister zahraničných vecí Jan Masaryk slovami, že „vodcovia maďarskej menšiny sa spolčili s masovým vrahom Lidíc.“ Minister tu zrejme narážal na spojenectvo Zjednotenej maďarskej strany (ZMS) s Henleinovou Sudetonemeckou stranou, ktoré prispelo k rozpadu 1. ČSR. Obaja ministri síce 27. augusta 1946 rokovali o sporných bodoch, ale k vzájomnej dohode nedospeli a československo-maďarský spor ostal naďalej otvorenou otázkou. Výsledok konferencie síce neuspokojil ani jednu stranu, pretože konferencia neprijala požiadavku československej vlády o povinnosti Maďarska prijať okolo 200 000 občanov maďarskej národnosti, ani územné nároky Maďarska voči Československu, ale iste umiernila nadsadené nároky oboch strán vo vzťahu k svojmu susedovi. Mierová zmluva s Maďarskom, ktorá vstúpila do platnosti 15. septembra 1947, v hlavnom spornom bode obsahovala ustanovenie, že Budapešť vstúpi do jednania s Prahou za účelom rozriešenia záležitosti maďarskej menšiny. V prípade, že nedosiahnu dohodu, má Československo právo obrátiť sa k Rade ministrov zahraničia štyroch veľmocí. Týmto rozhodnutím bola maďarská strana nútená pristúpiť na rokovania s československou stranou, ktorá bola vo svojom úsilí o definitívne riešenie maďarskej otázky v tom čase ešte podporovaná ZSSR.

Diplomatická a tlačová vojna v priebehu konferencie a po nej zostrili napätie medzi ČSR a Maďarskom. Napätie medzi oboma stranami vyvrcholilo v druhej polovici roku 1946 začiatkom už dávnejšie plánovaného odsunu obyvateľstva maďarskej národnosti do Čiech, ktorý československá vláda považovala a označovala za opatrenie súvisiace s presunom pracovných síl, aby to neodporovalo zásadám prijatým v protokole Dohody o výmene obyvateľstva. Masový odsun obyvateľstva maďarskej národnosti mal byť zároveň jedným z prostriedkov, ktorý mal donútiť maďarskú vládu začať výmenu obyvateľstva na základe podpísanej Dohody o výmene. Skutočnosť, že československá vláda uskutočňovala odsun Maďarov do Čiech, však zároveň maďarská vláda využila ako argument, že československá strana porušuje dohody, zakotvené v dodatku protokolu o výmene obyvateľstva. Jedným z dobových materiálov, ktorý najplastickejšie dokumentuje zámery, ktoré mala naplniť akcia náboru pracovných síl maďarskej národnosti do Čiech koncom roku 1946 a začiatkom roku 1947, je návrh národohospodárskej komisie Komunistickej strany Československa zo 14. novembra 1946, v ktorom boli charakterizované zámery akcie takto:

„1. Hlavným účelom je získanie pracovných síl pre poľnohospodárstvo v českých krajinách.

2. Odsťahovaním časti Maďarov z južného Slovenska bude získaná pôda pre osídlenie Slovákmi, aby slovenskí bezzemkovia spoznali zmenu, ktorú im priniesol ľudovodemokratický režim Národného frontu a politika Komunistickej strany Slovenska.

3. Maďarsko má záujem na udržaní maďarskej menšiny v ČSR len za predpokladu, že je usídlená ako etnický celok v susedstve Maďarska, lebo tým získava nástroj pre svoje revizionistické ciele. Pri navrhovaní riešení sa uskutoční nepriamy nátlak na Maďarsko, aby neodďaľovalo výmenu obyvateľstva a poprípade súhlasilo s odsunom ďalších 200 000 Maďarov do Maďarska.

4. Aj keď Maďari majú byť presunutí do českých krajín predovšetkým za účelom pracovného zaradenia do poľnohospodárstva, má byť ich rozmiestnenie do poľnohospodárstva uskutočnené tak, aby v novom prostredí mohli čo najskôr asimilovať.“

Tento zámer československých komunistov sa však nepodarilo v plnej miere zrealizovať, pretože sa ozvali protestné hlasy zo zahraničia, ktoré odsúdili nehumánny spôsob riešenia maďarskej otázky v ČSR. Odsun osôb maďarskej národnosti do Čiech vyvolal nielen protestnú nótu maďarského ministerstva zahraničných vecí 20. novembra 1946, ale aj zastavenie jednosmerných transportov sociálne slabých Slovákov z Maďarska na Slovensko. Oficiálne protesty maďarskej vlády a informácie adresované diplomatickým zastupiteľstvám v Budapešti upútali záujem väčšiny európskej tlače: už od 25. novembra 1946 sa v britských, švajčiarskych, rakúskych, francúzskych či švédskych denníkoch objavili prvé články pod titulkami o deportácii, nútenom presídľovaní, perzekúciách a odsune maďarského obyvateľstva zo Slovenska do českých krajov. Koncom roku 1946 navštívila slovensko-maďarské pohraničie i české kraje francúzska novinárka L. Hubertová - Rodierová, ktorá vo svojom článku dospela k záveru, že hoci „toto sťahovanie nie je sprevádzané hrôzami deportácie, telesnými mukami a koncentračnými tábormi“, ostáva „príkladom ľudskej biedy“. Podobne ako zástupcovia spojeneckých krajín na mierovej konferencii v Paríži autorka nepopierala právo Československa „hľadať riešenie problému neasimilovanej menšiny, ktorá žije kompaktne v pohraničnej oblasti. Mnohé spomienky pripomínajú tejto zemi maďarskú porobu“. No zároveň ako vnímavá pozorovateľka položila trpkú otázku: „Čo sa stane s týmto sprievodom vysťahovalcov a nemohúcim ľudským dobytkom? Prinesú vyriešenie problému strednej Európy?“ Maďarská strana odmietala začatie výmeny dovtedy, kým neprestane vyvážanie obyvateľov maďarskej národnosti do Čiech. Aj štátny tajomník ministerstva obrany J. Lichner potvrdil, že „sme ochotní zastaviť mobilizáciu maďarských pracovných síl, len čo Maďarsko bude ochotné plniť medzištátnu dohodu.“

Nakoniec bola československá vláda pod tlakom svetovej mienky nútená upustiť od svojho pôvodného zámeru rozptýliť maďarskú menšinu v Čechách, aby maďarská politika skončila so svojim revizionizmom. Dohoda medzi Vladimírom Clementisom a Jánosom Gyöngyösim o riešení vzájomných problémov znamenala ukončenie náboru Maďarov do Čiech a definitívny začiatok výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Ak posudzujeme situáciu z toho hľadiska, československá strana, aj keď bola nútená zastaviť odsun Maďarov do Čiech, ktorý nebol plánovaný ako prostriedok na donútenie Maďarska k začatiu výmeny, ale mal iné, už spomínané ciele, de facto odsunom Maďarov do Čiech vynútila plnenie Dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Dňa 22. februára 1947 bol nábor pracovných síl z radov obyvateľov maďarskej národnosti do Čiech zastavený.

Atmosféra, v porovnaní s predchádzajúcim obdobím podstatne uvoľnenejšia, sa priaznivo odrazila aj na československo-maďarských rokovaniach, ktoré pokračovali v Bratislave, kam 23. marca 1947 pricestovala maďarská delegácia. Počas bratislavských rozhovorov, podľa rozhodnutia Zmiešanej komisie, sa od 11. apríla začala obojstranná výmena obyvateľstva a boli vypravené vôbec prvé výmenné transporty. Obojstranná československo-maďarská výmena obyvateľstva začala v apríli 1947 a posledná železničná súprava s presídlencami opustila Maďarsko 21. decembra 1948. Celkový počet Slovákov hlásiacich sa na presídlenie bol začiatkom roka 1947 definitívne stanovený na 95 421 osôb. Pokiaľ ide o sociálne zloženie tak 75% z nich tvorili roľníci, 15% robotníci, 5% živnostníci a 5% tvorili iné kategórie. Toto sociálne zloženie, presídlencov v podstate zodpovedalo sociálnej štruktúre slovenskej menšiny v Maďarsku. Na druhej strane maďarská vláda prijala československú požiadavku na vysídlenie 105 000 občanov maďarskej národnosti z ČSR do Maďarska, ku ktorým bolo pridaných ešte 1000 osôb z pôvodne navrhovaných 23 552 (tzv. politickí previnilci). Jeden aspekt tejto výmeny, repatriácia Slovákov a Čechov žijúcich v Maďarsku, tvoril súčasť rozsiahlej reemigračnej akcie, organizovanej československou vládou v povojnovom období. V parlamentnom expozé v marci 1947 k tejto otázke konštatoval J. Masaryk, že pri všetkej snahe sa nepodarí splniť prianie všetkých krajanov z cudziny navrátiť sa do vlasti. Nakoľko Československo nemá dostatok ornej pôdy, aby mohlo umiestniť väčší počet poľnohospodárov usídlených v cudzine, navracali sa teda z väčšej časti iba živnostníci, bezzemkovia, robotníci a inteligencia. V dôsledku toho bolo jasné, že aj po ukončení reemigrácie ostane za hranicami republiky naďalej ešte asi osmina všetkých Čechov a skoro tretina všetkých Slovákov.

Od polovice roku 1947 ZSSR začal postupne meniť svoju koncepciu riešenia odsunu maďarskej menšiny z Československa. Predstavitelia ZSSR považovali po porážke Nemecka stredoeurópsky priestor za prvoradé miesto svojej zahraničnej politiky a snažili sa o vytvorenie vlastného bezpečnostno-hospodárskeho bloku. Sovietsky zväz sa chcel stať mocnosťou, ktorá by bola vojensky silná, zo strategického hľadiska by disponovala výhodnými hranicami, vnútropoliticky by bola stabilná, jednotná a mala by vplyv v strednej Európe. V záujme týchto politických cieľov sa ZSSR pokúšal o čo najrýchlejšie urovnanie sporov medzi krajinami, ktoré patrili do jeho sféry vplyvu. Preto si pod vplyvom možného konfliktu so Západom uvedomoval potrebu konsolidácie pomerov v krajinách strednej Európy. Československo - maďarský spor o menšinu bol považovaný v Moskve za prekážku na ceste Maďarska k ľudovej demokracii, lebo oslaboval boj „pokrokových síl“ (komunistov a ich spojencov) proti „reakcii“, ktorá sa snažila využiť spor vo svoj prospech. Tým pádom Praha stratila nielen výhody víťaza a slovanského štátu, ale ani nemohla počítať s predchádzajúcou podporou Spojencov a tak sa jej koncepcia riešenia maďarskej menšiny ocitla vo vzduchoprázdne. To sa koncom roku 1947 prejavilo aj v československo-maďarských vzťahoch, v ktorých možno badať náznaky nového pohľadu na problematiku maďarskej menšiny na Slovensku. V čase, keď sa v komunistických stranách začali hľadať vnútorní nepriatelia a začínalo sa hovoriť o buržoáznom nacionalizme, to bol pre československú stranu významný stimul pre začiatok zmeny orientácie vo vzťahu k maďarskej menšine.

V súvislosti s politickým vývojom v Maďarsku a v Československu už koncom roku 1947 a začiatkom roku 1948 silneli náznaky, že dochádza k istej koordinácii, či spolupráci medzi maďarskými a československými komunistami. Signálom boli na verejnosť prenikajúce správy o možnom menšinovom štatúte pre maďarskú menšinu na Slovensku. Komunistické krajiny sa v krajinách strednej Európy nezadržateľne dostávali k moci a aj vzťah k menšinám v podmienkach Slovenska sa v roku 1948 a ešte jasnejšie v neskorších obdobiach dostával na ideologické základy, v ktorých hlavnú úlohu zohrávala komunistická triednosť a na tomto základe založená internacionalita. Na druhej strane však M. Károlyi po rokovaniach s Masarykom, Clementisom a Ripkom vo februári 1948 v Prahe tvrdil, že „vedel som dobre, že Clementis je neoblomný, neovládateľný človek, ktorého sa márne budem pokúšať presvedčiť. Vyriešenie otázky som mohol očakávať jedine od Masarykovej osobnej autority a jeho vplyvu.“ Veľká politická aktivita Československa, smerujúca k odstráneniu maďarskej menšiny, nesplnila očakávanie a nedosiahla cieľ. Patrila k hlavným prekážkam dobrých susedských vzťahov a priateľstva a neprispela k obnove bývalej pozície ČSR v strednej Európe.

V období po 2. svetovej vojne sa napätie v československo-maďarských vzťahoch dostalo do takej podoby, že v povojnovom kvase za jediný možný spôsob riešenia problému považovala československá povojnová politika vysídlenie maďarskej menšiny, jej rozptýlenie a asimiláciu. Maďarská politika oveľa účinnejšie uskutočňovala politiku, ktorá sa prejavila skoro v úplnej asimilácii slovenskej menšiny v Maďarsku. Aj voči maďarskej menšine na Slovensku uplatňovala maďarská politika neraz stratégiu, v ktorej bola maďarská menšina len prostriedkom na uplatňovanie územných požiadaviek voči susednému Československu.

Mgr. Radoslav Maskaľ, PhD.

Autor je historik, absolvent Spoločenskovedného ústavu SAV a Fakulty humanitných vied UMB v Banskej Bystrici. Venuje sa problematike najnovších slovenských dejín

so zameraním na slovensko-maďarské vzťahy.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.