Jedným zo synov Ondreja Stehlu bol Ján Stehlo, ktorý sa narodil 27. 7. 1787 v Báčskom Petrovci. Do roku 1799 učil v domácej škole Daniel Záturecký a ďalší domáci učitelia, krátky čas kvôli osvojenia si maďarčiny pobudol v neďalekej maďarskej obci. Roku 1802 odišiel do Poľného Berinčoka, kde sa dva roky učil rétoriku. V rokoch 1805-1809 v Bratislave študoval teológiu, odtiaľ odišiel na dva roky do Wittenbergu. Po návrate roku 1811 a po ordinácii superintendentom Krištofom Lycim v Banskej Bystrici začína ako kaplán u svojho otca v Báčskom Petrovci. V roku 1812 sa oženil s Emíliou Weintrichovou, dcérou segedínskeho farára. Bola to jeho prvá žena, s ktorou mal osem detí. Jeho druhou ženou bola sestra hložianskeho farára Juraja Rohoniho. Od marca roku 1815 tri roky pôsobil ako vojenský farár na banátskej Vojenskej hranici v Slovákmi obývanej obci Padina sa počas návštevy Františka I. v Pančeve naňho osobne obrátil s prosbou o povolenie budovania studní a kostola z pevného materiálu. Cisár mu prisľúbil podporu. Dovtedy vojenská správa budovanie týchto stavieb odmietala. Kým studne boli na štátne náklady počas Stehlovho účinkovania vybudované, stavby kostola sa nedočkal, lebo po smrti svojho otca roku 1818 bol povolaný za farára do svojho rodiska, kde pôsobil plných päťdesiat rokov, pričom 21 rokov ako senior Báčsko-sriemskeho seniorátu. Cirkevný zbor, ktorému stál na čele zo začiatku bez zboru presbyterov, viedol autokraticky vo všetkých záležitostiach. Brojil proti zaužívaným ľudovým zvyklostiam a za jediné rozptýlenie a oddych pre ľudí považoval cirkevné obrady. Na druhej strane sa snažil upriamiť pozornosť ľudu na zdravie, ochranu majetku proti živelným pohromám, organizoval zbierky a z cirkevnej pokladnice umožňoval pôžičky. Aj keď zo svojho postavenia viedol s celou svojou rodinou nadštandardný život jednej z vedúcich osobností dediny, často sa priklonil na stranu chudobných a prvoradé mu boli celoobecné záujmy, lebo si uvedomoval, že keď bude prosperovať dedina ako celok, bohatšia bude aj miestna cirkev. Ján Stehlo bol dobrým rečníkom a pismákom ovládajúcim niekoľko jazykov. Aj keď bol rodeným Slovákom, v úradných záležitostiach aj v domácich pomeroch dával prednosť nemčine a maďarčine. Svoje najznámejšie a dodnes najcennejšie dielo Petrovskú kroniku s názvom História Ecclesiae Aug. Conf. Petrovácz brevota expozita per Joanem Stehlo písal od roku 1818 do roku 1862 prevažne po latinsky. Aj keď v niektorých otázkach ľudovej osvety a národno-kultúrnych otázkach zaujímal rozporuplné postoje, vyzdvihnúť treba jeho podporu založenia Spolku triezvosti, patronát nad založením Nedeľnej školy, ktorú založil, viedol a organizoval jeho kaplán Štefan Homola. V osvetových, školských a jazykových otázkach mal bližšie k Jánovi Kollárovi, ako v Novom Sade pôsobiacemu P. J. Šafárikovi, ktorého aktivity sa snažil bojkotovať. Z vtedajšieho postavenia boli farári málo národne zaujatí a zo začiatku to platilo aj o Jánovi Stehlovi, keď však v uhorskom sneme (1839-1840) boli odhlasované odnárodňovacie zákonné články na systematické zavádzanie maďarčiny do služobného jazyka v Uhorsku a tieto sa dostali aj na pôdu evanjelickej cirkvi, dovtedy národne nie veľmi vyhranený Ján Stehlo videl v týchto snahách neodôvodnený a nespravodlivý postup a ako senior sa rázne postavil proti tomuto odnárodňovaciemu prúdu. Už v januári roku 1842 spísal vlastnú petíciu, ktorá sa stala jednou z dvoch hlavných predlôh celoslovenského Slovenského národného prosbopisu z roku 1842, zredigovaného Ľudovítom Štúrom v Bratislave na základe nezávislých textov Jána Stehla z Petrovca a Jána Kollára z Pešti. V tomto roku sa Ján Stehlo pokúšal listom presvedčiť a ľudskými slovami požiadať aj Lajosa Kossutha, aby zmiernil svoje výboje a upustil od svojich extrémnych prepiatostí. Touto svojou osobnou iniciatívou sa však stal terčom osočovania v novinách Pesti Hirlap a nacionalistických výpadov na generálnom konvente evanjelických cirkví v Uhorsku v júli 1842. Už pár dní predtým na dištriktuálnom konvente podali proti nemu návrh na svetské súdne pokračovanie, ktoré nakoniec skončilo iba jeho napomenutím. Ján Stehlo sa nezľakol a za rovnoprávnosť bojoval na ďalšom fronte. Píše nové dve podania a odvolania ohľadne Slovenského prestolného prosbopisu na ríšskeho kancelára vo Viedni a už žiada nielen priaznivo vybaviť prosbopis, ale aj dostať povolenie na vydávanie národných novín pre Slovákov. Aj keď spoločne s Jánom Kollárom mal výhrady voči Štúrovej spisovnej slovenčine, bol to práve on, ktorý sa už v roku 1843 ako prvý verejne hlásil na ich obranu z titulu funkcie báčsko-sriemskeho seniora v maďarských cirkevných a školských novinách. Dokonca, keď Ľ. Štúr bol pozbavený miesta prednášateľa na bratislavskom lýceu, Báčsko-sriemsky seniorát nebojácne navrhol zaradiť pozbaveného Štúra na Palkovičove miesto. Tento seniorát pod jeho vedením v záležitosti zápasu proti maďarizácii v evanjelickej cirkvi a odnárodňovaní Slovákov v Uhorsku zotrval na pôvodne formulovaných požiadavkách v Slovenskom prestolnom prosbopise z roku 1842. I keď Ján Stehlo ako stúpenec konzervatívneho krídla slovenského národného hnutia mal na niektoré otázky iné názory, cítil sa vždy Slovákom, a to aj napriek tomu, že znalosť slovenčiny nedával pri svojej funkcii na prvé miesto pred ostatné v tom čase preferované jazyky. Rodnú reč medzi svojimi cirkevníkmi však považoval za prvoradý dorozumievací prostriedok. Za práva jazyka slovenského ľudu a národa bojoval a vytrpel veľa. V celonárodnom živote Slovákov a najmä živote Slovákov v Báčke zohral v čase svojho pôsobenia ako petrovský farár a báčsko-sriemsky senior nezastupiteľnú úlohu. Nič na tom nemení ani to, že ako vzdelanec mal v tom čase na zavedenie a používanie spisovnej slovenčiny rozdielny názor ako mali prívrženci Ľudovíta Štúra. Najväčším rodinným nešťastím Jána Stehlu je však skutočnosť, že sa všetci jeho synovia i napriek snahe otca zachovať rodinnú tradíciu pomaďarčili. Je však známe aj to, že jeho vnučky sa vydali za presvedčených Slovákov, jedna za Daniela Štúra (1813-1873) a druhá za Mikuláša Abafiho (*1853). Podľa údajov pomaďarčeného vnuka Jána Stehlu - Kornela Sztehlu, autora rodového biografického diela Kétszáznegyven esztendő az egyház szolgálatában (Budapest 1909) možno usudzovať, že asimilácia postihla postupne celú rozvetvenú rodinu Stehlovcov, žijúcu na území terajšieho Maďarska.

Ján Stehlo - popredný národno-kultúrny a osvetový pracovník na Dolnej zemi zomrel 13. 1. 1868 v Báčskom Petrovci, kde je aj pochovaný

Padinský rodák - pokračovateľ rodovej tradície

Ján Jančovic

Literatúra: