Slovenský inštitút v Budapešti ● Farebný svet Dolnej zeme

Typické dolnozemské slovenské ľudové piesne v podaní vyše tridsaťročnej Ľudovej hudby Rosička v Kovačici pod taktovkou Emila Nemčeka 20. septembra lákali hostí do Slovenského inštitútu. Konalo sa tu otvorenie výstavy insitných umelcov z Kovačice (Vojvodina) pod názvom Farebný svet Dolnej zeme.

Riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Resutík privítal početných záujemcov a vzácnych hostí - mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Slovenskej republiky Juraja Migaša, podpredsedu Zhromaždenia autonómnej pokrajiny Vojvodina Martina Zlochu, predsedníčku Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku a Čiernej Hore Annu Tomanovú Makanovú, námestníčku riaditeľa Domu zahraničných Slovákov v Bratislave Máriu K. Hrkľovú, kurátorku výstavy, riaditeľku Galérie insitného umenia v Kovačici Jarmilu Ćendićovú, predsedu Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku Ondreja Štefanka a podpredsedníčku Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelku Rybovú.

Po privítacom prejave podpredseda vojvodinského parlamentu M. Zlocha a mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš vyjadrili potešenie z realizácie tejto jedinečnej a unikátnej prezentácie insitných umelcov z Kovačice v rámci Dní slovenskej kultúry v Maďarsku. Obrazy insitných umelcov z Kovačice možno vidieť v európskych a svetových galériách. Sú súčasťou slovenskej kultúry, navyše ani jeden slovenský výtvarník nezožal takú svetovú slávu ako Martin Jonáš alebo Zuzana Chalupová.

Výstavu otvorila historička výtvarného umenia Jarmila Ćendićová, ktorá o. i. povedala:

- Obrazy samy hovoria o sebe, ako to pán riaditeľ Milan Resutík úvodom povedal, dovoľte mi však, aby som vám priblížila zrod a vývoj vojvodinských insitných maliarov, ako aj zrod našej galérie. Dvaja odvážni milovníci umenia Martin Paluška a Ján Sokol už v roku 1939 odhalili svoju vášeň k maľovaniu a začali sa výtvarne prejavovať. K ním sa roku 1942 pridal Michal Bíreš, ktorý sa už začal zaoberať maliarstvom. Spomenutých maliarov začal učiť maliarskemu remeslu Vladimír Boboš v roku 1947. O štyri roky v novozaloženej výtvarnej odbočke kultúrno-osvetového spolku Pokrok okrem Palušku, Sokola, Bíreša a Boboša začínajú tvoriť doyeni naivy Martin Jonáš a Ján Kňazovic. Pri príležitosti 150. výročia príchodu Slovákov do Kovačice v roku 1952 maliari otvorili prvú výstavu, ktorá sa stala tradičnou - tzv. Kovačický október.

V roku 1953 maľujú prvé naivné kompozície s domácimi motívmi - Martin Jonáš Žatvu a Ján Sokol Zdobenie mladuchy. V roku 1955 v Kovačickom dome kultúry sa otvára prvá dedinská galéria insitného umenia v Juhoslávii. V roku 1989 galéria dostáva nové miestnosti. V súčasnosti má 458 obrazov od 62 autorov, ktorí sú pôvodom slovenskej, srbskej a maďarskej národnosti. Umelci vystavujú po celom svete, preslávili Kovačicu a sú našimi pravými veľvyslancami. Ale aj do Kovačice zavítali vzácni hostia, umelci, politici, aby sa kochali v ich unikátnych obrazoch. O nich nechcem viac hovoriť, lebo v ich mene hovoria obrazy a obrazy hovoria aj namiesto nás. Podľa Goetheho: „Umenie je na to, aby sa naň pozeralo a nie na to, aby sa o ňom hovorilo.“ Tak sa teda pozerajte!- povzbudila účastníkov vernisáže J. Ćendičová.

Prezentácia publikácie ● Dolnozemské súčinnosti

Po otvorení výstavy insitných umelcov prítomní sa presunuli do divadelnej sály, kde sa konala prezentácia publikácie vydanej pri príležitosti 10. výročia obnovenia časopisu Dolnozemský Slovák po názvom Púť Slovákov na Dolnej zemi. O obnovenom časopise a o knihe Dolnozemské súčinnosti prednášali literárny teoretik, profesor Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade Michal Harpáň a predseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, šéfredaktor časopisu Slovákov v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Čiernej Hore Ondrej Štefanko.

Časopis Dolnozemský Slovák začali vydávať Ľudovít Mičátek a Miloš Krno roku 1902 v Novom Sade, keď ešte dolnozemskí Slováci žili v jednom štátnom útvare so Slovákmi na Slovensku. Cieľom jeho vydavateľov bolo predovšetkým politicky zjednotiť dolnozemských Slovákov v zápase proti násilnej maďarizácii. Ich prvotný zámer sa uskutočnil. Keď časopis Dolnozemský Slovák roku 1920 prestal vychádzať, slovenské dolnozemské spoločenstvá žili už v troch štátoch. Každé z nich bolo nútené zobrať osud, teda i zápas o prežitie, do svojich rúk. V druhej polovici minulého storočia sa však všetky nielenže postavili na vlastné nohy, ale boli schopné aj uchopiť svoju minulosť a prítomnosť otvorene, nezaujato a objektívne. Preto ku sklonku minulého storočia, keď vzájomná komunikácia medzi slovenskými dolnozemskými komunitami sa zintenzívnela, keď aj kontakty s materskou krajinou nabrali nový, kvalitatívny rast, začala sa prejavovať potreba spoločnej tribúny dolnozemskej Slovače. Tak skrsla myšlienka vytvoriť spoločný slovenský dolnozemský časopis. S nápadom obnoviť Dolnozemského Slováka vyrukoval v roku 1990 Miroslav Demák na prvom stretnutí Slovákov z Maďarska, vtedajšej Juhoslávie a Rumunska v Békešskej Čabe. Roku 1994 sa v Novom Sade konalo stretnutie pod názvom Slovenské panónske diaspóry, na ktorom sa predstavitelia slovenskej dolnozemskej tvorivej inteligencie rozhodli obnoviť časopis. Roku 1996 vyšlo prvé číslo obnoveného Dolnozemského Slováka, ktorého vydavateľmi sú Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku a Čiernej Hore, Spolok vojvodinských slovakistov, Celoštátna slovenská samospráva, Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku, Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku a Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku v Rumunsku. Prvý ročník sa tlačil v Bratislave, od druhého ročníka ho tlačia v Nadlaku, kde sídli i jeho redakcia. Časopis dospel do svojho desiateho obnoveného a dvadsiateho piateho celkového ročníka. Čo sa týka pôvodných zámerov, aby tento časopis „vychádzal zo spoločných koreňov, kultúrnych tradícií a dnešných záujmov Slovákov žijúcich v Maďarsku, Rumunsku a Juhoslávii, potom Srbska a Čiernej Hory, a aby sa stal periodikom orientujúcim sa na literatúru, vedu, kultúru a ďalšie duchovné a intelektuálne aktivity“, tie sa splnili. Na jeho stránkach a prílohách doteraz publikovalo 174 autorov. Veľká väčšina z nich je Slovákov-Dolnozemcov, ale nechýbajú ani autori zo Slovenska. Desať ročníkov časopisu bolo ilustrovaných reprodukciami diel 74 výtvarníkov, väčšinou tiež Slovákov z Dolnej zeme.

Nová publikácia Dolnozemské súčinnosti obsahuje výber textov z 10 ročníkov obnoveného Dolnozemského Slováka. Vydanie pripravil Ondrej Štefanko a obálku Rudolf Kočiš. Knihu vydalo Vydavateľstvo Ivana Krasku v Nadlaku a Vydavateľstvo Miroslava Demáka ESA, s.r.o., v Bratislave. Vytlačila ju o. s. SLAVIA a. s. v Nadlaku.

(if)