Poetka foriem a farieb v Ďurke

Zazvonením som ju vyrušil v práci. Mária Kókaová, rodená Matejčoková, sa len čudovala, koho môže zaujímať to, čím sa zapodieva. Odvolávala sa na svoju svokru P. Petríkovú, od ktorej sa vraj naučila to najlepšie a s ktorou dlhé roky spolu ujedala z vdovského chlebíka. Obidve vyšívali, tkali a šili v zimných večeroch.

Foto: J. Robotka

Manžel M. Kókaovej, ktorý bol zamestnancom Volánbus-u, sa pred 22 rokmi stal obeťou autonehody. Jeho pamiatku zachovávajú stromy okolo kostola, ktoré tam vysadil za svojho života.

Pani Mária, ako aj iné jej rovesníčky, zhotovuje čierne obleky, ktoré sa tu bežne nosia. Nedávno ich ušila trinásť s kvetovou vzorkou, pre členov miestneho speváckeho zboru, ktorí nedávno v súťaži slovenských zborov získali striebornú medailu. Pri takýchto príležitostiach si mladé speváčky z Ďurky oblečú pekne vyšívaný prusliak, biele pančuchy, skladanú sukňu z červeného súkna, pod ktorou je ešte päť spodničiek. Vrchná má červenú obrubu, ostatné bielu, ako sme to mohli vidieť na bábike, ktorú si sama zhotovila a ktorú nazvala Mladucha z Ďurky.

Dnešní dedinčania nosia podobné odevy väčšinou už len pri mimoriadnych príležitostiach. Inak sa obliekajú podobne ako tí v meste, ktorí pracujú v závodoch a úradoch, nuž a tiež zabúdajú materinský jazyk.

Je práve poludnie a z veže evanjelického kostola zaznie hlas zvona. M. Kókaová sa s tým hlasom nie a nie zmieriť. Tvrdí, že majster zvonár neodviedol dobrú prácu. Ona že tomu rozumie, veď sedemnásť rokov bola pri tom, každý boží deň, spočiatku ťahala za povraz, potom už len stláčala gombík a tiež upravovala v kostole. Iná práca sa jej v tom čase sotva naskytla. Predkovia ešte priadli a tkali súkenné odevy, riasili sukne, podobne ako dnes teta Mária šije pre seba.

Keď pred niekoľkými rokmi televízia nakrúcala reláciu o ľudovej gastronómii v Ďurke, starosta Ján Matejčok sa na ňu obrátil s prosbou o pomoc. Reč bola o strapačkách, ktoré tu pripravujú s kyslou kapustou. Ale aj o posúchoch z kysnutého cesta, ktoré pečú na platni alebo v rajnici, zalievajú ich horúcou vodou, dusia pod pokrievkou a podávajú posypané škoricou alebo makom.

V tejto chvíli naša „poetka foriem a farieb” vykladá pred nás vyšívané okrasné vankúše, závesy na stenu, ručníky a zástery z modrotlače. Aj čipkami zdobenú oltárnu pokrývku, na ktorej trpezlivo pracovala P. Petriková. Podobné tkaniny a súčasti odevu sme mohli vidieť aj pri programoch na javiskách v Jači a Pišpeku...

- Dnes už vyšívam menej, kvôli očiam. A potom, komu a načo, - hovorí pokračovateľka tradícií v Ďurke. Medzitým si protirečí tým, že novými farbami obohacuje svadobné scény v Ture pri rieke Galga. Od nej pochádzajú aj okrasné vreckovky, ktoré mužom pripínajú na kabát namiesto kvetov.

                                                    

I. T. Kovács (k)