Škola znamená prvá láska, škola znamená budúcnosť, škola je plná strachu a radosti, škola je spomienka na mladosť - týmto mottom otvorila galaprogram osláv 60. výročia založenia Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom riaditeľka inštitúcie Júlia Kucziková.

Nové Mesto pod Šiatrom

„Dobre tu bolo šicko, merkuvali nás

a naučili sme sa veľa vecí“

Oslavy sa začali odovzdaním novej informačnej tabule na stene budovy školy a pokračovali galaprogramom a benefičným plesom.

Slávnosť poctili svojou prítomnosťou významné osobnosti nášho verejného života, vrátane generálneho konzula Slovenskej republiky Štefana Daňa, predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Jána Fuzika, predstaviteľov slovenských škôl v Sarvaši a Budapešti, ako aj budapeštianskej univerzity ELTE. V pestrom programe sa predstavili všetci žiaci školy: spievali, tancovali, recitovali, predviedli divadelné scénky a hrali na hudobných nástrojoch.

„Nebola nijaká novinka postaviť 138 žiakov na jedno javisko,“ povedala pani riaditeľka. Žiaci novomestskej školy ako zvlášť preferovanej inštitúcie župnej slovenskej samosprávy sa každý rok v decembri predstavia s malým programom poslancom a rodičom. Tieto programy pripravujú spoločne s učiteľmi, ktorí vystúpenie aj technicky zabezpečujú. Chce to nasadenie plnej energie od učiteľov aj žiakov, ale ako prezradila J. Kucziková, na tento slávnostný program sa pripravovali už v letných táboroch. „Neboli sme sami, pomohla nám partnerská škola z Michaloviec nápadmi, ale aj ošatením. Pomáhali nám aj učitelia Základnej umeleckej školy Jánosa Lavottu, ktorú navštevuje veľa našich žiakov. Myslím si, že v spolupráci musíme pokračovať, lebo mesto nie je natoľko veľké, aby sme si mohli dovoliť separovať sa. Som toho názoru, že preto sa prihlásilo do našej školy aj v tomto roku 16 prváčikov, lebo obyvatelia sú spokojní s takouto formou spolupráce,“ konštatovala J. Kucziková.

„Máme veľmi dobrý komplex budov: popri škole a internáte máme samostatnú telocvičňu a jedáleň, nemusíme sa o ne deliť s inými školami alebo inštitúciami. Hoci pre pedagogické poradenstvo a logopedické doučovanie nemáme zvlášť priestor. Ideálne by bolo, keby sme mali aj škôlku, podobne ako ostatné inštitúcie, ktoré prevádzkuje CSS, ale na tú potrebujeme súhlas mesta. Nie je to jednoduché, veď aj v našom meste sa stále znižuje počet detí. Našim žiakom ponúkame bohatú mimoškolskú činnosť: rodičia majú veľmi radi letné tábory, ktorým nielen zatvárame, ale aj otvárame školský rok. Ponúkame tábor na Zemplínskej šírave pre žiakov nižších ročníkov. Už druhý rok sme v škole usporiadali medzinárodný astronomický tábor. Nadviazali sme kontakt aj s Maďarskou astronomickou spoločnosťou, ktorá u nás usporiada svoj letný tábor. Okrem toho máme množstvo ponúk pre naše deti do táborov na Slovensku, na také atraktívne miesta, kam by sa inak asi ťažko dostali. Okrem toho sa zúčastňujeme na rôznych vedomostných súťažiach, ako aj na súťažiach v prednese literárnych diel a piesní, odkiaľ prichádzame s dobrými výsledkami. O tých, ako aj o svojich skúsenostiach, píšeme v školskom časopise Fecsegő - Táraj,“ zhrnula aktivity jubilujúcej inštitúcie J. Kucziková. „Veľká časť rozpočtu školy ide na kúrenie. Teda prvoradé by bolo vyriešiť odpojenie sa od ústrednej mestskej siete, čo však nie je jednoduché, ani lacné,“ hovorila o ťažkostiach. Na otázku, kde sú rezervy školy, nám pani riaditeľka uviedla, že by sa mali lepšie využiť možnosti získavania európskych fondov, na čo by však potrebovala zriaďovateľa, ktorý by sa zaoberal s konkurzmi. Absolventi školy neodchádzajú do vzdialenejších miest - nieže do Budapešti, ale ani do Miškovca, ktorý je 80 km vzdialený od Nového Mesta pod Šiatrom. Riaditeľka tento fakt vysvetľuje finančnými možnosťami rodičov. Na miestnom Gymnáziu L. Kossutha je odbor cestovný ruch, kde sa vyučuje aj slovenčina.

Škola je už tretí rok inštitúciou Celoštátnej slovenskej samosprávy. S uznaním o tomto hovorila riaditeľka aj predseda CSS Ján Fuzik. „Museli sme racionalizovať počet technického personálu zrušením kuchyne a zopár ľudí aj prepustiť, ale ináč sa nedalo. Boli sľuby aj na rekonštrukciu. Ešte pred rokom sa hovorilo o tom, že 50 miliónov forintov vyčlenia zo štátneho rozpočtu na rekonštrukciu, na izolačné a podobné základné práce, ale o tom sa teraz už ani nehovorí. Momentálne sa sústreďujeme na rekonštrukciu békeščabianskej školy. Avšak raz musí prísť na rad aj táto škola. Samozrejme, budovy sú majetkom mesta, ale my sa snažíme robiť všetko pre to, aby boli v poriadku. Povodeň zničila športové ihrisko, na jeho obnovu sme potrebovali 4 milióny forintov. Normatívy sú nižšie a povráva sa, že aj štátna podpora, ktorú dostávame ako prevádzkovatelia a ktorá dosahovala 30 miliónov Ft, sa má znížiť na 28 miliónov. Doteraz však nie je o nej ani chýru, ani slychu. S financovaním škôl sú teda problémy. Keďže tu je najmenej detí, tu sa najviac prejavujú. Perspektívne budeme musieť podať väčší projekt na rekonštrukciu budovy,“ informoval prítomných predseda CSS. Na školu v Zemplíne je hrdé aj VZ CSS, práve preto sa rozhodlo darovať jej multifunkčný technický prístroj, ktorý umožní lepšie osvojovanie nášho materinského jazyka.

Tento rok je jubilejný aj v živote učiteľky slovenčiny, angličtiny a telocviku Kataríny Krafčenkovej. V auguste uplynulo presne 30 rokov odvtedy, ako bývalá absolventka školy prestúpila prah zborovne a vrátila sa do svojej alma mater vyučovať nové generácie zemplínskych Slovákov láske k rodnému jazyku a športu. Vyrastala vlastne v novomestskej škole, kde jej matka vyučovala slovenčinu a dejepis a istý čas bola aj vychovávateľkou v internáte. „Najlepšie v našej škole je to, že je tu malý kolektív: každý učiteľ pozná každého žiaka. Medzi pedagógmi a deťmi je silné puto, ktoré ich spája aj po skončení školy. Sme ako jedna rodina, my sme rodičia a žiaci naše deti. Ak vidíme, že majú problémy, tak si s nimi v prestávke sadneme a spoločne hľadáme riešenie. Rada som chodila do tejto školy. Nielen preto, lebo tu vyučovala moja mamička a túto ustanovizeň navštevovali aj moja sestra a dvaja bratia, ale poznala som každého učiteľa a mala som ich rada,“ hovorí K. Krafčenková. Avšak ňou sa rad skončil, ona sem nezapísala svoje deti.

„U nás nie je od piatej triedy základná škola, preto sme syna dali do tejto školy. Onoho času som ju navštevoval aj ja a môj brat,“ povedal nám Béla Kővári z Répašskej Huty. Jeho syn Csaba teraz chodí do ôsmej triedy. „Mne sa tu veľmi páčilo, tu som sa naučil veľa do života. Zomrela mi mama a keďže nás bolo šesť bratov, otec sa rozhodol, že ma s bratom dá do tejto školy. Neoľutovali sme to. Domov sme chodievali každý mesiac, ale stalo sa, že aj každý druhý. So synom sa rozprávam po slovensky, ale nie často, lebo mamičku má maďarskej národnosti. Ja som so svojimi rodičmi hovoril len po slovensky, až v škole som sa naučil po maďarsky. Dobre tu bolo šicko, merkuvali nás a naučili sme sa veľa vecí,“ spomína s úsmevom na tvári Béla Kővári. Zatiaľ nevie, kam pôjde ďalej študovať jeho syn, asi to bude nejaká stredná odborná škola. O tom, ako sa žilo za jeho čias v novomestskej škole a v Répašskej Hute, sa dočítate tu:

http://www.luno.hu/content/view/10608/1

Mária Barnová Zajakovská skoro desať rokov viedla inštitúciu a jej klady vidí práve vo výučbe jazyka v malých skupinách, ako aj v tom, že žiakom ponúkajú možnosť absolvovať štátnu skúšku zo slovenského jazyka. Ako povedala, tým, že svojim absolventom dávajú „jazyk do vienka“, rozširujú ich možnosti uplatniť sa v živote. „Mala som osem rokov, keď som sem prišla. Hovorilo sa o tejto škole, že je veľmi dobrá, hlavne pre chudobné deti. Pochádzam z Komlóšky, odkiaľ prichádzala onoho času väčšina žiakov. Tu nás naučili základy hygieny a spoločenského správania. Tu sme boli prvýkrát v kine, ale tu som sa naučila umývať si zuby. Tu som videla prvýkrát výklady a módne šaty,“ - zaspomínala si M. Barnová Zajakovská.

Absolventka školy Helena Roháľová Klebašková dnes vyučuje na nižšom stupni. Po ukončení budapeštianskeho slovenského gymnázia, ešte počas vysokoškolského štúdia, sa vrátila do svojej alma mater a začala vyučovať. Tiež pochádza z Komlóšky. „Boli sme tak, ako v rodine, všetko sme sa tu naučili, čo sme potrebovali ku každodennému životu v meste. Zo školy sme boli prvýkrát v divadle,“ povedala H. Roháľová Klebašková. V čase, keď tu začala pracovať, zapísala do školy aj svojho syna, ktorý aj na Gymnáziu L. Kossutha pokračoval v štúdiu slovenčiny. Podľa nej silnou stránkou školy je práve výučba slovenčiny, o ktorú je v posledných rokoch čoraz väčší záujem.

Absolventi školy majú možnosť zložiť štátnu skúšku zo slovenského jazyka na základnom alebo strednom stupni. Poplatky za skúšku hradia napríklad z príjmov benefičných plesov. Taký ples sa uskutočnil aj po oslavách jubilea. V jedálni sa schádzali rodičia, absolventi a sympatizanti školy, aby sa nielen dobre zabavili, ale aby podľa svojich možností pomohli inštitúcii. „Je to vlastne tiež jedna forma rodičovského združenia - pri bielom stole,“ povedala J. Kucziková.

Jubilejné oslavy boli vhodné aj na to, aby sa stretli dávni známi, pozreli si pekný program a malú výstavu z prác (básní, štúdií a kresieb) žiakov tejto výchovno-vzdelávacej inštitúcie.

Eva Patayová Fábiánová

http://www.szlovak-sujhely.extra.hu/cpg1410/thumbnails.php?album=127

http://www.szlovak-sujhely.extra.hu/cpg1410/thumbnails.php?album=128

http://www.youtube.com/watch?v=3y-sgs91BuM

http://www.youtube.com/watch?v=skZ4wN2fLyo

http://www.youtube.com/watch?v=_B4Csj0VrYY

http://www.youtube.com/watch?v=taoGznNb8XY

http://www.youtube.com/watch?v=cEeRRx6Jg-w

http://www.youtube.com/watch?v=rkuWHMB6dBs

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
......................................................................................................................................