O výučbe slovenčiny v Novom Meste pod Šiatrom

Sme hrdí na absolventov štátnych skúšok

V súčasnosti sa prvý raz po dlhom čase začína vytvárať sľubný obraz budúcnosti našej inštitúcie. Predpokladá sa, že o dva roky sa naším prevádzkovateľom stane CSS.

Dnes už nie je v móde riadiť sa skúsenosťami iných, vypočuť si ich rady, prípadne ich aj prijať. Výučba je napriek tomu nepredstaviteľná bez istej bilancie, či bez zabezpečenia nadväznosti, čo je zároveň aj podmienkou perspektívneho plánovania. Všetci si radi spomíname na príbehy zo školských lavíc, pripomíname si našich dobrých i menej dobrých učiteľov. V dospelosti prehodnocujeme ich vlastnosti, metódy aj charaktery. Vytvoríme si názor na vzdelávanie ako také. Do kategórie dobrých pedagógov už nezaraďujeme povoľných, „ležérnych” (teda nepripravených) učiteľov, odbiehajúcich od predmetu, alebo tých, ktorí z finančných dôvodov idú robiť radšej taxikára. Čosi mi vraví, že zo „skúsenosti” vieme, kto bol dobrý učiteľ.

V národnostnej škole nie je situácia taká jednoduchá. V čoraz komplikovanejšom systéme vzdelávania je veľkou výzvou najmä činnosť učiteľov slovenského jazyka. Je ťažké byť dobrým učiteľom, nájsť na učenie slovenského jazyka motiváciu, keďže v tomto zostali pedagógovia sami, dá sa povedať na celoštátnej úrovni. Doma už svojim deťom takmer nikto nespieval slovenské uspávanky, nehovoril im riekanky, ale ich snáď už ani neprezývali „Tótmi”.

Pozrime sa teda na dieťa, ktoré dnes prekročí bránu slovenskej školy ako prváčik. Predpokladám, že matka, stará mama vybrali preň školu na základe povedomia identity. Motivácia prinesená z domu ho bude sprevádzať na hodinách a národnostný jazyk sa bude učiť ako anjelik. Žiaľ, nie je to tak! V poslednom období sa táto situácia trocha zmenila. Dieťa (často aj mama) vie o týchto „zložitých” veciach čoraz menej. A pričom mama má slovenské priezvisko, pochádza z Hute, starý otec bol kedysi slovenský drotár - „Tót“. Z istých dôvodov sa usiloval na to zabudnúť. Vo svojej praxi som sa veľakrát stretla s takým príkladom.

Poďme teda ďalej! Malý žiačik sa vari chce tento jazyk naučiť z vlastnej iniciatívy? Tu je už situácia iná, pretože mamička vie, že štúdium jazyka je dobrá alternatíva k úspechu. A čo ostatní? Kam sa podeli Slováci zo zemplínskych slovenských dedín? Slovenská menšinová samospráva pôsobí aspoň v šiestich obciach. Pôsobí? Nuž takto to funguje? A či nie preto funguje? Slovom „chodím do slovenskej školy, lebo je v peknej budove; pani učiteľka, ktorá ma zapisovala, bola veľmi milá; aj môj brat sem chodil; je blízko; má pekný park a ihrisko…” vraví dieťa.

Kritériá výberu školy možno sformulovať i z rodičovského pohľadu. „Je to tiché miesto, zelené pásmo, celodenný dozor, strava, internát, láskaví učitelia”. Dnes už čoraz častejšie počujeme: „Dieťa sa aspoň naučí ešte jeden jazyk”. Že by to bolo teraz najväčšie lákadlo? Pani učiteľka je nesmierne šťastná, veď žije v čase, keď je nedostatok detí a keď existencia a chod inštitúcie závisí od počtu žiakov a financií. „Urobíme všetko pre udržanie počtu žiakov a máme radosť, že máme dosť detí”, môžem azda povedať aj v mene kolegov. Dlhé roky sa týmto riadime. Vychádzajúc z toho treba pokročiť aj v súvislosti s rodičmi a vzbudiť v nich isté národnostné povedomie, pretože asimilácia bola v Zemplíne úspešná.

Učiteľ tu má čo robiť! Ani teraz sa nevzdávame nádeje, ešte vždy môžeme urobiť veľa za našu vec. V našej škole sa výučba začína v prvej triede od nuly, v priebehu viacerých rokov sme našli spôsob na rýchlejšiu, kvalitnejšiu výučbu jazyka, veď žijeme v spoločnosti orientovanej na úspech. Museli sme vypracovať stratégiu, ktorá by slovenskú školu a výučbu jazyka urobila príťažlivou a jedinečnou na miestnej i celoštátnej úrovni. Bývalá hosťujúca učiteľka Dr. Vlasta Štofová vynaložila veľa energie na to, aby naši žiaci absolvovali štátne skúšky zo slovenského jazyka. Jej skúsenosti sme prevzali a podarilo sa nám ich ďalej rozvinúť. Prvé úspechy dosiahla s našimi bývalými žiakmi, gymnazistami, v roku 1993. V našej inštitúcii sa výsledky začali dosahovať pred piatimi rokmi. Odvtedy počet žiakov s jazykovou skúškou a ich výsledky vykazujú vzostupnú tendenciu. Dnes už vieme, sme dokonca presvedčení, že toto je schodná cesta. V priebehu 10 rokov sa nám podarilo dosiahnuť úroveň, keď z 8. triedy 9 žiakov zložilo štátnu skúšku zo slovenského jazyka. Tento cieľ sleduje celý náš kolektív od prvej triedy. Spočiatku sa príprava uskutočňuje na úrovni triedy, neskôr máme možnosť deliť triedu na skupiny rôznych vedomostných stupňov, pokročilí a začínajúci môžu pracovať v priebehu štyroch rokov podľa vlastného tempa. Zaujímavosťou systému je, že každému žiakovi zabezpečíme prechod z jednej skupiny do druhej, podľa jeho výsledkov. V tomto procese sa žiaci denne dozvedajú informácie o minulosti a osude slovenského národa, odkrývame im súvislosti, príčiny a následky asimilácie slovenskej národnosti v našej krajine, snažíme sa posilňovať dobré vzťahy vyplývajúce zo spoločnej tisícročnej historickej minulosti.

Školský rok 2004-2005 bol úspešný. Súťaž Osvietený Zemplín bola výbornou príležitosťou na zahĺbenie sa v spomínaných témach a na citové naplnenie sa. Dnešné deti ľahko a rýchlo vnímajú, prehodnocujú pravdy minulosti, vďaka súťaži sa veľa naučili, získali skúsenosti a nie je zanedbateľné ani to, že dosiahli 2. miesto.

Sme veľmi hrdí na absolventov štátnych skúšok zo slovenského jazyka. V tomto školskom roku úspešne zložili štátnicu stredného stupňa typu C traja žiaci: Estera Bodolóczka, Ildika Očenášová a Alex Balogh; v skúške základného stupňa bola úspešná Mária Sobotová. Zostávajúc na tejto ceste postupne upravujeme charakter učebnej látky, metódy vyučovania a povinný rozvrh. Čoraz väčší dôraz kladieme na názornú výučbu poznávania národa, na prehlbovanie povedomia identity našich žiakov. Niekoľkokrát do roka máme možnosť tráviť istý čas v táboroch na Slovensku, lyžovať sa, či práve cestovať s programom divadelného krúžku po materskej krajine. Je všeobecne známe, že keď sa cvičíme v jazyku v autentickom prostredí, môžeme získať najlepšie a najtrvalejšie výsledky. Z pedagogickej praxe mám takú skúsenosť, že pri zostavovaní rozvrhu treba uprednostniť komunikáciu, bežnú reč, konverzáciu, čo sa u nás stalo už zaužívanou praxou.

Nikdy nesmieme zabudnúť na výchovné vplyvy kolektívu. V našej národnostnej škole väčšina kolegov ovláda slovenský jazyk. Ten treba používať v styku s deťmi aj mimo vyučovania. Na chodbe, v internáte, v jedálni, pred zborovňou, či na ihrisku. Týmto spôsobom si dokážeme pomáhať pri dosahovaní nášho spoločného úspechu.

V súčasnosti sa prvý raz po dlhom čase začína vytvárať sľubný obraz budúcnosti našej inštitúcie. Predpokladá sa, že o dva roky sa naším prevádzkovateľom stane Celoštátna slovenská samospráva (CSS). Som optimistka, mám radosť z rysujúcej sa istoty, pretože boj o zachovanie inštitúcie u nás trvá už 10 rokov. Tento krok bude pre každého prijateľný a uspokojujúci. Opäť budeme môcť pokojne pracovať a namiesto výhražných krokov sa sústreďovať na výučbu. Nič príjemnejšie a lepšie by som kolegom, rodičom a deťom ani nemohla zaželať.

Mária Barnová Zajakovská (mf)