Z Nového Mesta pod Šiatrom ● Do španielskeho Guadassuaru

Všetko sa to začalo omnoho skôr, keď naša pani riaditeľka cez školský vzdelávací projekt Commenius nadviazala kontakt so školami v Španielsku, Francúzsku, Anglicku, Belgicku a Turecku. Nasledovalo dlhé obdobie práce...

... a v novembri minulého roku sme sa v Novom Meste pod Šiatrom (Sátoraljaújhely) stretli s pedagógmi zo štátov, ktoré sa zúčastňujú na projekte. Predstava nášho vedenia však bola tá, aby kontakty v rámci projektu neboli zamerané len na výmenu skúseností medzi učiteľmi, ale aby partnerské školy spoznalo čo najviac detí.

V tomto duchu sa diali aj prípravy na návštevu Španielska. Možnosť získalo 24 detí (od 4. po 8.ročník) a 6 pedagógov. Čo sa týka takejto náročnej cesty, prípravy boli tiež náročné a zabrali mnoho času. No nadišla 17. hodina piatku 30. marca a „výprava“ zo slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom sa vydala na 2 500 km dlhú cestu. Nálada bola dobrá a všetci sme boli plní očakávania. Prvým cieľom bol francúzsky olympijský Albertvill, kde sme sa dopravili po 23-hodinovej ceste cez Rakúsko a Švajčiarsko. Tu nám poskytli nocľah v základnej škole a na druhý deň skoro ráno sme vyrazili ďalej do Guadassuaru, kde sme dorazili v nedeľu podvečer. Tunajšie ubytovanie nám zabezpečilo vedenie tohto malebného mestečka s 5 000 obyvateľmi, vzdialeného asi 30 km od Valencie a môžem povedať, pripravovali sa dôkladne, veď nám nakúpili aj prikrývky a vankúše z merina, pretože toho roku je v Španielsku na túto dobu zvlášť chladno (bolo tu asi také počasie ako u nás doma), veď po iné roky tu začiatkom apríla býva už okolo 25 stupňov. Ale ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré, aspoň sme nemali problémy s aklimatizáciou. No aklimatizovať sa predsa len museli naše žalúdky, pretože tunajším zvykom je večera o 21.30, ktorá nám dala poradne zabrať, veď pozostávala z troch chodov a nie hocijakých. Polievku v Španielsku konzumujú len výnimočne, no predjedlo je takého kaliberu, ako u nás hlavné jedlo. Asi na tretí deň sme sa tešili, že sa nám podarilo dávku jedla zredukovať na špagety, no keď sme ich zjedli, s hrôzou sme zistili, že to bolo len predjedlo. A okrem toho zakaždým zeleninový šalát, chlieb a dezert. V žiadnom prípade sa o Španieloch nedá povedať, že si nevážia hostí. Skôr naopak, sú nesmierne pohostinní.

Pondelok bol dňom návštevy u primátora mesta a v partnerskej škole. Keďže bolo tesne pred veľkonočnými sviatkami a tak aj pred školskými prázdninami, deti už nemali vyučovanie, ale pobyt v škole trávili športovými hrami a pripravili nám okrem športových súťaží aj popoludnie plné neuveriteľných pokusov. Viete napríklad, ako treba krížom prepichnúť nafúknutý balón tak, aby nepraskol? Nie? Ani my sme to doteraz nevedeli, no španielske deti nás to naučili. My sme sa im zase predstavili folklórnym programom, ktorý mal veľký úspech. Po dobrej práci nasledovala zaslúžená odmena v podobe chutného obeda, keď nám pripravili typickú španielsku paellu (čítaj paeja), niečo na spôsob nášho rizota. Večer sme sa prešli po meste, večera a dobrú noc.

Na utorok sa deti veľmi tešili, veď už doma sa z programu dozvedeli, že pôjdeme do ocenária vo Valencii. Okrem nesmierneho množstva zaujímavých živočíchov sme videli aj delfíniu show, ktorá sa deťom mimoriadne páčila. Najmä tie menšie sedeli tichučko s otvorenou pusou a žiarivými očkami, ani nemukli. Dodnes im tieto zážitky pripomína množstvo fotografií. Po prehliadke ocenária nasledoval obed a hybaj na morské pobrežie. Neviete si predstaviť tú radosť, keď deti, ktoré ešte nevideli more, zbadali vlnobitie Stredozemného mora. Pobehovali pred vlnami ako keby sa s nimi naháňali a vykrikovali od radosti. Mali sme čo robiť, aby nepremokli viac ako po kolená. Veď ešte doma sa mnohé deti naivne chystali na kúpanie v mori.

Streda bola dňom prehliadky historických pamiatok Valencie, tretieho najväčšieho španielskeho mesta, založeného Rimanmi v roku 131 pred Kr.. Kedysi vstup do mesta zabezpečovalo sedem vstupných brán postavených v románskom štýle, no dnes sú zachované z nich už len dve. Valencia je pre pozorného turistu skutočnou lahôdkou, na jej podrobnú prehliadku by vám možno nestačil ani jeden týždeň. Navečer sme sa unavení vrátili do Guadassuaru a prezreli sme si procesiu v rámci veľkého týždňa, ktorá bola omnoho pompéznejšia ako sme na ňu zvyknutí doma. Zúčastnili sa jej takmer všetci obyvatelia mestečka.

Štvrtok bol dňom návštevy prímorského letoviska Cullera. Cestou sme sa zastavili v múzeu pestovania ryže, lebo aj tá sa v Španielsku na naše veľké prekvapenie pestuje. Tesne pred morským pobrežím sme si prezreli múzeum rozprávkových figurín vyrobených z dreva a pirátsku jaskyňu. Potom sa už deti mohli do chuti vyšantiť na morskom pobreží plnom mušlí a iných morských zaujímavostí. Veď práve toto sa deťom páčilo najviac, vyváľať a vyskákať sa v pieskových dunách, nazbierať si popritom mušličky a byť na zdravom prímorskom vzduchu. Večer sme sa ešte pobalili a zložili hlavu na poslednú španielsku noc.

Piatok bol dňom lúčenia, všetkým nám bolo smutno, no nič sa nedalo robiť, všetko dobré sa raz skončí. No a ako to už býva, keď sme nasadli do autobusu, premohol nás spánok a keď sme sa zobudili, nevedeli sme už myslieť na nič iné ako na domov, ktorý sme pred viac ako týždňom opustili. Plní zážitkov, dobrých pocitov, trošku prechladnutí, ale šťastní sme sa v sobotu 7. apríla podvečer vrátili do Nového Mesta pod Šiatrom.

Za to, že sa táto cesta mohla uskutočniť, patrí v prvom rade vďaka našej pani riaditeľke Júlii Kuczikovej a verejnej nadácii TEMPUS, ktorá projekt finančne podporila, no vďaka patrí aj vodičom zo SAD v Michalovciach, ktorí bezpečnou jazdou a nesmiernou trpezlivosťou prispeli k našej pohode. Ostáva nám už len dúfať, že po Anglicku, Švédsku, Dánsku, Nemecku a Španielsku budú mať deti slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom v budúcnosti možnosť spoznať ďalšiu krajinu Európy. A ako poznám našu pani riaditeľku, určite už na niečom pracuje, takže možno ani nie tak za dlho.

Viera Mohayová