Prišiel teda deň našej rozlúčkovej slávnosti. Na tento deň čakalo osem maturantov 12. triedy počas celého školského roka, ktorý prebiehal v znamení príprav.

Na tento deň sa chystali aj všetci študenti a učitelia školy. Hoci skutočnosť, že každý rok sa tesne pred maturitami konajú rozlúčkové slávnosti na všetkých stredných školách v Maďarsku, nie je nezvyčajné. V novinách sa uverejňujú štandardné informácie: „Viac ako 90 tisíc absolventov stredných škôl v celej krajine sa lúči so svojimi školami. V pondelok ráno začínajú maturitné skúšky. V tomto roku pristúpi k maturitám takmer 140 tisíc študentov...”

Pre žiakov 12. ročníka Materskej a základnej školy, gymnázia a žiackeho domova s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti to však bola jediná rozlúčková slávnosť v ich živote. Bol to míľnik, ktorý mohli prekročiť iba raz a jedinečná a neopakovateľná chvíľa, keď môžu naposledy prejsť chodbami a triedami svojej školy. Definitívne pre nich skončilo detstvo a študentský život, na ktorý si často ťažkali. Tento deň sa stal pamätným na celý život.

Pripravovali sa dôkladne. Nielen na blížiace sa maturity. Všetky potrebné veci pripravili a zorganizovali vopred: tablo, darčeky pre tých, ktorí boli pre nich dôležití i slávnostnú reč na rozlúčku. A, samozrejme, dôležité doplnky: šaty, účesy a kvety. Museli byť krásni! Nakoniec všetko sa dostalo na svoje miesto. Vzrušene čakali na posledné ráno v škole a spolu s nimi som bola nervózna aj ja: ako to dopadne? Prvýkrát som mala maturitnú triedu. Ani ja - podobne ako oni - som ešte nezažila tento pocit. Trochu som mala trému.

Z našej triedy pripravili študenti 11. ročníka očarujúcu pláž s nafukovacou poduškou, hračkami, palmami lemovaným pieskovým pobrežím, kde sme si mohli vypiť pohár ľadového nápoja a mohla som im povedať zopár slov na rozlúčku.

Náhle zazvonil zvonec, ktorý signalizoval začiatok slávnosti. S rukami na ramenách sme začali spievať „Lúčime sa, odchádzame...” a „Gaudeamus igitur...”. Maturanti trochu dojato zvierali v jednej ruke kytice od svojich rodičov a drobné darčeky od kamarátov a počúvali slová na rozlúčku, ktoré im adresovali študenti 11. ročníka. Aj oni sa rozlúčili, poďakoval sa svojim učiteľom za vedomosti, ktoré získali ich pomocou a ktoré sa budú snažiť čo najlepšie využiť. Mohli mať pocit, že od tohto dňa všetko záleží od nich. Už im nebudú pomáhať učitelia ani rodičia. Ako dospelí musia obstáť na vlastných nohách. Najprv na maturitných skúškach, neskôr v živote. Spolu so mnou aj trochu podľahli citom, veď stredná škola je naozaj míľnikom v ľudskom živote, jedným z naj- dôležitejších období. Navždy v nich zanechá stopy a spojí ich spoločne strávený čas. Život však pozostáva z neustálych zmien. Na stretávkach sa iste znovu uvidíme.

Potom, rovnako ako ich predchodcovia, priviazali na vlajku školy stužku svojej triedy. Všetci dostali do rúk balóniky - symbol rozlúčky, ktoré sme v strede školského dvora všetci naraz vypustili. Balóny vzlietli, leteli do výšky, nechali sa unášať vetrom a my všetci sme plakali od dojatia.

Bol to skutočne koniec, ale pre nich je tento koniec zároveň začiatok nového života.

Jedna kolegyňa sa ma spýtala, či nemám obavy z maturít. Odpovedala som, že nie. Nie, pretože viem, že sú múdri, ambiciózni, racionálni, dosiahnu, čo si zaumienili, majú nezlomnú vôľu. Vedia, čo chcú a tak to bude aj teraz. Nemám prečo sa o nich obávať. Som si istá, že z nich budú úspešní ľudia.

Ágnes Herédyová,

triedna profesorka (ef)