25 kilometrov východne od Vacova, na rozhraní Peštianskej a Novohradskej župy, leží v údolí Galgy Slovákmi obývaná obec Jača (Acsa). Už dávnejšie som cítil potrebu zoznámiť sa s tu žijúcimi krajanmi, ale aj napriek tomu, že som cez túto zaujímavú obec viackrát prechádzal, nikdy som si nenašiel čas, aby som sa tu na dlhšie zastavil, skonfrontoval svoje vedomosti o príchode prvých krajanov do týchto končín a dozvedel sa o ich prítomnosti.

Koncom júna som sa v jednu nedeľu rozhodol za nimi vycestovať a dozvedieť sa, ako si tu obyvatelia slovenskej národnosti počínajú. Zo stretnutia s poslancami miestnej slovenskej samosprávy, aktivistami i s ľuďmi, s ktorými som sa mal možnosť stretnúť pred kostolom, som bol milo prekvapený.

Prvých Slovákov prilákali do Jače koncom 17. storočia zemepanské rodiny Koháryovcov a Vayovcov. Vtedy sem zo severnej, čiže slovenskej časti Novohradskej stolice, utiekli od svojich zemepánov poddaní z obcí Dolné Strháre, Pravica, Ľuboreč, Slovenské Kľačany, Senné, Suché Brezovo a najviac - 18 - z Veľkého Lomu. Kým väčšia časť z týchto prvých Novohradčanov veľmi zavčasu z Jače putovala za lepšími životnými podmienkami do úrodnejších dolnozemských stolíc, ďalší, už tam narodení, odišli na Dolnú zem o 70 - 80 rokov neskôr. Aj napriek exodu prvých osadníkov na Dolnú zem v Jači doteraz nachádzame priezviská, uvedené v prvom súpise, ktorý bol v roku 1720 predložený lučenskému súdu a vypovedá o tom, ktorí poddaní prišli do tejto obce pred uvedeným rokom. V niektorých Slovákmi osídlených dolnozemských obciach sa doteraz stretávame aj s pomiestnym priezviskom Jačiansky. Predkovia jeho nositeľa sa začiatkom 18. stor. usadili v Jači, potom pokračovali v ceste a aby ich zemepáni nenašli, v novom bydlisku sa dal zapísať pod menom obce, ktorú tajne opustil. Začiatkom 18. storočia sa vlastníkmi jačianskeho chotára stali Prónayovci (rodový pôvod Slovenské Pravno) z Turčianskej stolice. Koncom 18. storočia sa populácia Slovákov rozrástla natoľko, že mladšie rodiny boli nútené hľadať si životný priestor v Banáte. V rokoch 1784-1803 odišli z Jače do Bardánu a Kovačice rodiny s priezviskom Cicka, Čížik, Dudáš, Jaško, Kolár, Litavský, Košút, Mikušík, Petrík, Polichnay, Sampor a do Kysáča v Báčke Bičiar, Cicka a Jačiansky. V Jači veľmi skoro po príchode mali Slováci svojich učiteľov, farárov a vychovávateľov, ktorí už v tom čase patrili medzi uznávané osobnosti. V roku 1730 prišiel sem z Polichna za slovenského farára Martin Sartorius, ďalší duchovný, neskôr tu bol vysvätený za farára superintendent Krištof Lyci a v rokoch 1795-1802 tu bol farárom slovenský spisovateľ a prekladateľ Bohumil Tablic, ktorý tu napísal a vydal tlačou viaceré príležitostné básne a kázne. Okrem iného svadobnú báseň napísal aj bodonskému rodákovi Ondrejovi Vengerickému, ktorý začínal ako vychovávateľ u baróna Kolomana Prónayho. Tlačou vyšla aj Tablicova rozlúčková kázeň v Jači. V rokoch 1775 - 1786 tu pôsobil farár Ján Straka, ktorý v roku 1778 z Jače kandidoval na superintendenta. V štúrovskom a revolučnom období tu pôsobil podporovateľ a odberateľ slovenskej tlače Jozef Alexa, prenasledovaný za slovenčinu, ktorého sa zastal Ján Kutlík. Pri sčítaní ľudu v roku 1880 sa v Jači z celkového počtu 1041 obyvateľov k slovenskej národnosti prihlásilo 641 (61,5 %).

To je niekoľko zaujímavých údajov z minulosti. Odvtedy však pretieklo potokom Galga veľa vody a mnoho z vtedajšej výrazne slovenskej Jače sa zmenilo. Aj keď rokmi asimilačný proces neúprosne zasahuje najmä mladú generáciu, staršia sa ju svojimi aktivitami a osobným príkladom snaží pribrzdiť. Najlepšou metódou okrem výučby slovenčiny je kultúrno-spoločenská činnosť, v rámci nej zachovávanie ľudových tradícií, ktoré majú tunajší Slováci bohaté. Je zaujímavé, že na čele týchto snažení stoja jačianske nevesty, ktoré pochádzajú z neďalekých Slovákmi osídlených obcí. Zuzana Báďonová sa sem vydala z Guty a už desať rokov vyučuje slovenčinu v miestnej základnej škole. Dve volebné obdobia je predsedníčkou miestnej slovenskej samosprávy. V kultúrno-spoločenskej oblasti jej usilovne pomáhajú Zuzana Šinková-Beňová, ktorá sa sem vydala z Agárdu, Johana Babinková-Zemenová z Čuváru a Zuzana Vargová-Hevízová z Guty. Každá z nich má niečo na starosti, radí a tiež sa vlastnoručne podieľa na zhotovovaní tradičných jačianskych krojov, výšiviek a jedál podľa receptov starých mám. Najdôležitejšie informácie o práci menšinovej samosprávy mi poskytla jej predsedníčka. Keď sme hovorili o zachovávaní tradícií, tam si každá z týchto Sloveniek našla oblasť, ktorá ju zvlášť zaujíma. - V škole sa vyučuje slovenčina ako národnostný jazyk štyri hodiny týždenne. Učí sa ju 32 žiakov a v materskej škole všetky deti. Ešte pred tromi rokmi bola u nás výučba slovenčiny povinná. Prišla však zmena v zákone, že deti si môžu vybrať výučbu cudzieho jazyka. Vtedy sa aj v obecnom zastupiteľstve objavil názor, že načo bude našim deťom slovenčina, keď sa môžu učiť iný svetový jazyk. Rodičia však predstaviteľov obce presvedčili o opaku, že vyučovanie slovenského jazyka je nielen potrebné, ale aj dôležité na dorozumievanie sa so Slovákmi z materskej krajiny a z okolitých Slovákmi osídlených obcí. Jazyk je súčasťou našej identity, - vysvetlila mi predsedníčka Zuzana Báďonová.

Už viac ako desať rokov pôsobí v Jači folklórny súbor Zornica, ktorý založili rodiny Šinkovcov, Babincovcov a vtedajší predseda miestnej slovenskej samosprávy Bertalan Szemán. Tento tanečno-spevácky súbor má 38 členov, z nich je desať detí. Repertoár skupiny je zameraný na zachovávanie miestnych piesní, tancov a zvykov. Ochotníci vystúpili doma a v okolitých obciach s Jačianskou svadbou, piesňami a tancami z údolia Galgy a tiež zemplínskymi a pilíšskymi piesňami a tancami. Ľudia sa dobre zabávajú aj pri žartovných scénkach v choreografii Páračky. V súbore majú svojho harmonikára - učiteľa Ladislava Lőrika a veľa si sľubujú od mladých, z ktorých jeden sa učí hrať na akordeón a druhý na cimbal. Zať aktivistky Zuzany Šinkovej Ladislav Herédy hrá nielen na husle, ale pri Jačianskej svadbe vystupuje aj ako družba. Medzi ďalšie akcie tunajších Slovákov patrí etnogastronómia, ktorú miestne gazdinky majú možnosť predstaviť a ponúkať najmä na Chamuľovom festivale, ktorý v Jači organizujú spoločne s miestnou obecnou samosprávou v júli. Chamuľa (i chamula) je kašovité zemiakové jedlo stredoslovenského pôvodu, ktoré inde volajú aj fučka a čír. Na Horehroní sa pod chamulou rozumie rýchla polievka z vody po príprave halušiek a v Heľpe je to jedlo z kukuričnej múky. Recept na starodávnu jačiansku chamuľu mi ochotne prezradili všetky štyri prítomné Slovenky. Keď som ho odovzdal manželke tvrdila, že fučku jej kedysi varievala matka, ale sľúbila, že kašu podľa jačianskeho receptu s „gáncami“ mi raz pripraví.

Členovia slovenskej samosprávy od najstarších obyvateľov zbierajú staré zvyky, piesne a tance. V roľníckych rodinách doteraz zachovávajú starodávne kroje a takmer všetky rodiny si samé šijú aj nové, a to rovnako pre dospelých, ako aj pre deti. Viaceré ženy najmä v zimných mesiacoch šijú jačianske kroje pre bábiky. Vytvorené ľudové odevy vystavujú na príležitostných výstavách. Menšiu expozíciu pripravili aj v jednej miestnosti kaštieľa Prónayovcov, postavenom v roku 1735 v barokovom štýle, ktorý im štát spolu s udržiavanou záhradou prepožičiava na usporadúvanie významných akcií. Tu prebieha aj Chamuľový festival, ktorý mienia tohto roku usporiadať 17. júla. Vlastnoručne vyrobený kroj a jeho jednotlivé súčasti mi vo svojom dome ukázala Zuzana Šinková-Beňová, ale podrobnejší opis, informácie o tom, kedy a na aké príležitosti sa nosí, najlepšie vedela rozpovedať najstaršia z jačianskych neviest Zuzana Vargová-Hevízová. Pri názornej ukážke sa dozvedám, že jačiansky ženský odev pozostáva z čepca, ručníka, oplecka, „rubáča“, u mladších bielej „gecele“ (sukne), u starších čiernej sukne (gecelí má žena 4-5), „sakáčky“ (zástery), prusliaka a zafky - blúzky s dlhými rukávmi. Jačiansky čepiec zdobí výšivka pozostávajúca z červených šípových ruží, modrých nezábudiek, ružičkových púčikov a okraj je celý šlingovaný. Na oplecku sú vyšívané len rukávy, ale dávnejšie nosili široké rukávy, pozberané nadrobno. Odev sa farbou a látkou líšil podľa toho, či ho nosili na výročné sviatky, v nedeľu do kostola, alebo vo všedné dni. Oplecko na smútočnom kroji bolo čiernej farby so strapatou fialovou ružou a zelenými lístkami. Pre deti a dievky sa vyšívali červené ružičky a pre staršie ženy fialové. Na prusliaku boli rovnaké farby a vzorky ako na čepci a oplecku. Na „sakáčke“ boli vzorky len na spodnej časti. Farba „gecele“ (sukne) sa vždy zhodovala s farbou oltárneho plátna: fialová, zelená, biela pre mladú nevestu, čierna na Veľký piatok. „Štrinfle“ (pančuchy) nosili podľa farby sukne, obyčajne biele, hnedé, alebo zelené. Ku kroju nosili španglišky (poltopánky), cúgošky alebo čižmy lagošky, v zime s tvrdými sárami. V odeve mužov bol v minulosti rozdiel v nosení klobúkov, v látke a vzorke košieľ, dĺžke a šírke nohavíc a v zásterách. Odev vekových kategórií sa líšil farbou a látkou.

Počas návštevy Slovákov v tejto obci z viac ako 1500 obyvateľmi, z ktorých je väčšia časť slovenského pôvodu, som bol prekvapený dobrou znalosťou slovenčiny nielen všetkých vekove starších Slovákov, ale aj niektorých občanov strednej generácie. Udivuje ma preto, že len malá časť z nich sa pri sčítaní ľudu a pri voľbách do menšinovej samosprávy hlási ku slovenskej národnosti, čím ukracuje tých, ktorí sa hlásia za Slovákov a organizujú slovenské kultúrno-spoločenské podujatia v obci, o možnosť dostávať väčšiu podporu od štátu na zachovávanie a činnosť slovenskej kultúry. Napríklad pri sčítaní ľudu v roku 2001 sa k slovenskej národnosti prihlásilo len 27 obyvateľov, pričom ja sám som sa za jedno jediné nedeľné dopoludnie po slovensky rozprával s raz takým počtom obyvateľov. Napriek tomu presvedčil som sa aj o tom, že zásluhou doterajšej činnosti členov miestnej slovenskej samosprávy a ich slovenských aktivít sú v Jači na dobrej ceste zachovať kultúrne dedičstvo svojich predkov čo najdlhšie. Žiada sa zaželať im, aby sa k nim smelšie pripojili aj ďalší obyvatelia, ktorí cítia slovensky a majú záujem o zachovanie svojich koreňov.

Ján Jančovic