Určite sa aj vám stáva, že sa prehrabávate medzi starými zažltnutými fotografiami a zmocňuje sa vás zvláštny pocit. Najmä, keď si uvedomujete, že ľudia, ktorí sa usmievajú na snímkach, už dávno nie sú medzi živými, alebo sú to vaši starí rodičia, ktorých si pamätáte úplne ináč. Okrem rodinnej histórie takéto poklady skrývajú v sebe aj minulosť našej národnosti.

Uvedomujú si to aj mnohí vedúci a členovia našich samospráv a organizácií, ktorí zo starých fotografií zostavujú a vydávajú knihy alebo usporadúvajú výstavy. My vám teraz ponúkame ukážku z fotografií, ktoré boli nedávno vystavené v Osvetovom stredisku Sándora Petőfiho v Malom Kereši a ktoré možno opäť odpočívajú medzi starostlivo chránenými rodinnými relikviami Malokerešanov.

Tunajší Slováci siahli po záberoch do zásuviek a skríň na výzvu predsedníčky miestnej slovenskej samosprávy a slovenskej organizácie, Zuzany Gmoserovej, ktorá svojim elánom vždy dokáže zmobilizovať svoje prostredie. Tento krát si zaumienila usporiadať v komornej sieni osvetového strediska výstavu Z dievčaťa nevesta. Vyhrabali teda ožltnuté staré fotografie mladomanželov zašlých čias oblečených do kroja, oprášili zarámované obrazy, ktoré našli na povale a zaniesli ich do kultúrneho domu, aby sa z obrovského množstva muzeálneho pokladu zrodila nezabudnuteľná výstava. Takmer 300 snímok, medzi nimi stopäťdesiat veľkých zarámovaných, poznášalo približne 50 malokerešských slovenských rodín. Aj zásluhou práce kolektívu inštitúcie sa zrodila fenomenálna výstava, ktorá predstavila kus našej minulosti, nášho kultúrneho dedičstva a mnohým návštevníkom sa pri pohľade na ňu tlačili do očí slzy.

Z fotografií sa na nás usmievajú nevesty oblečené do bielej čipky, alebo čiernych svadobných šiat v kruhu družičiek, mládenci v klobúkoch sa smelo pozerajú do objektívu fotoaparátu, ako keby vedeli, že o polstoročie budú vyznávať o minulosti svojim vnukom. Prečo je ojedinelá hodnota týchto fotografií? Lebo mnohí z týchto kedysi usmievavých neviest a fešných ženíchov žijú ešte medzi nami a sú nositeľmi sveta, ktorý my a naše deti poznáme iba z ich rozprávania. Poprosme ich teda, aby sa s nami podelili o svoje čarovné historky. Aby nám porozprávali o bývalých zvykoch, tradíciách, lebo iba oni vedia, odkiaľ a kam poháňali s nevestou a ženíchom vyzdobené koče so štafírungom, o čom si šepkali mladí ľudia na lavičke vedľa Petőfiho sochy a kadiaľ sa pustil z kostola svadobný sprievod? A, samozrejme, aj o tom, ako sa medzi sebou rozprávala a žartovala mládež pomáhajúca pri organizovaní svadby pred pivnicou pokrytou trstinou.

Zs. Bodová (br)