Živé ľudové umenie v Národopisnom múzeu

Dom tradícií, Zväz spolkov ľudového umenia a rezort kultúry každých päť rokov poskytujú predstaviteľom ľudových remesiel možnosť predložiť svoje diela odbornej porote a predstaviť ich verejnosti. Na výzvu organizátorov v tomto roku prihlásili tvorcovia takmer desaťtisíc umeleckých predmetov, ktoré po predbežnom posudzovaní na regionálnej úrovni hodnotila porota pozostávajúca z renomovaných odborníkov. V Národopisnom múzeu je vystavených 1 700 predmetov 450 individuálnych tvorcov a kolektívov. V expozícii sú zastúpené všetky oblasti tzv. drobných ľudových remesiel: historické a ľudové výšivky, čipky, modrotlač, odevy, ľudové šperky, tkaniny, plsť, drevorezby, úžitkové predmety, nábytok, hračky, predmety z kostí, rohoviny a kovu, keramika, umelecké výrobky z kože, zo slamy, šúpolia a prútia, medovníky a detské hračky.

Organizátori ocenili také predmety, ktoré čerpajú z tradičného ľudového umenia, ale zapadajú do dnešnej bytovej kultúry a odievania. Dôležité bolo nielen to, aby tvorcovia používali tradičné techniky a motívy, ale aj to, aby sa hotové výrobky dali aj dnes používať. Exponáty preto nie sú vystavené iba vo vitrínach, za sklom, ale aj v interiéroch zariadených nábytkom.

Porota udelila v tomto roku 49 zlatých, 48 strieborných a 49 bronzových diplomov. Najlepším tvorcom odovzdali Granátové jablko - drobnú plastiku a peňažnú odmenu. Medzi 25 tvorcami, ktorí v tomto roku prevzali toto vysoké uznanie, bol Výšivkársky krúžok Rozmarín, pôsobiaci v DSK v Békešskej Čabe pod vedením majsterky ľudového umenia Anny Illéšovej Boťánskej. Práce zaslané do súťaže pripravili: Mária Széplakiová, Mária Vécseyová, Mária Wolfová, Magdaléna Feketeová, Anna Nedényiová Törőcsiková, Judita Hrabovszká, Katarína Kovácsová, Zuzana Blahutová a Mária Buťková. Ako sme sa dozvedeli od riaditeľky DSK Anny Ištvánovej, ktorá odprevadila do Budapešti početnú delegáciu Spolku ľudového umenia Békešskej župy, krúžok Rozmarín vznikol presne pred 10 rokmi. Vtedy sa okolo Anny Illéšovej Boťánskej zoskupilo deväť-desať žien, väčšinou bývalých učiteliek slovenskej školy. Odvtedy sa krúžok rozrástol, v súčasnosti má 40 členov. Počas svojho pôsobenia získal mnoho cenných uznaní, zúčastnil sa na množstve výstav, od Ameriky cez európske mestá, ale samozrejme, najčastejšie vystavuje v Maďarsku a okolitých krajinách. Členky krúžku sa neuspokojili so spracúvaním motívov z Békešskej župy a z celého Maďarska, ale prekročili hranice a aplikujú aj motívy z celého územia bývalého Uhorska. Na moju otázku, týkajúcu sa deľby práce medzi DSK a odbornou vedúcou, A. Ištvánová uviedla: „Je to taká partia, ktorá nepotrebuje našu pomoc. Samozrejme, zabezpečujeme jej všetky podmienky k práci, ale na úspechu má veľký podiel vždy ten, kto vyberie tému, ktorú podajú do ďalšieho konkurzu. Je to A. Illéšová Boťánska, takže uznanie patrí v prvom rade jej. Ona pripraví návrh výšivky a ostatní šikovnými prstami, veľmi dobrým zrakom a s veľkou trpezlivosťou vytvoria tieto diela, ktoré vyhrávajú ceny po celom Maďarsku. Vlani vďaka DSK, ktorý prostredníctvom projektu Grundtvig V úcte k tradíciám získal prostriedky, Rozmarín mohol predstaviť svoju činnosť na predvianočnom trhu v Paríži.

V kategórii nábytku udelila porota Granátové jablko kolektívu, ktorý do súťaže nominoval kompletne zariadenú komlóšsku izbu, vyrobenú na počesť drevorezbára, učiteľa Gejzu Kovácsa. Pochádzal zo Slovenského Komlóša, neskôr sa presťahoval do Békešskej Čaby, kde pracoval v ľudovo umeleckom tábore ako drevorezbár a stal sa majstrom ľudového umenia. Spolu so známym miestnym drevorezbárom Alexandrom Szokolaym bol prvým, kto začal vyrezávať komlóšske zrkadlá a stoličky a neskôr aj ďalšie kusy typického nábytku tejto dolnozemskej slovenskej osady. Ako uviedol pre Ľudové noviny člen skupiny Zoltán Ondrej Sávolt zo Slovenského Komlóša, nápad vyrobiť túto izbu pochádzal od drevorezbára z Poľného Berinčoka Alexandra Tótha, ktorého inšpirovala nedokončená lavica nedávno zosnulého tvorcu, s ktorým kedysi spolupracoval. „Existujú tu jednoznačné slovenské súvislosti, veď aj ja som komlóšsky Slovák a pripravil som tkaniny do tejto izby. Urobil som pokrovce, prikrývku na posteľ a na rohovú lavicu, teda tkaniny, čo patria do takejto komlóšskej izby.“ Nábytok zhotovil Alexander Tóth, typickú zelenú keramiku vedúca odbornej školy v Békešskej Čabe Andrea Barcsayová a maľby na nábytku Anna Kőfalviová.

Tajomníčka Spolku ľudového umenia Békešskej župy Anna Pálová je vynikajúcou odborníčkou a zároveň organizátorkou, o čom svedčí napr. aj fakt, že niektoré členky krúžku Rozmarín sa do Ameriky dostali vďaka tomuto spolku. Po prehliadke bohatej výstavy, na ktorej boli v hojnom počte zastúpení aj ľudoví umelci spracúvajúci slovenské motívy a tradície, sme jej položili otázku, ako sa navzájom ovplyvňovalo päť národností, ktoré žijú v tejto župe. „Slovenské ženy zachovali mimoriadne bohaté vzory, ktoré sa v našom regióne dodnes používajú. Všetky národnosti nádherne zapracovali do svojich tkanín svoje farby, preto sa na prvý pohľad vidí, či ide o rumunskú, srbskú alebo maďarskú tkaninu. Keď skúmame kožušnícke výšivky, môžeme veľmi pekne vykázať, že napr. aj v motívoch kožuchov z Gyuly a okolia, kde žijú vo veľkom počte Rumuni, sú určité charakteristické črty, ale príznačné sú najmä farby. V Poľnom Berinčoku, kde žilo aj mnoho Nemcov, ktorí skôr zanechali kroje, majú na kožuchoch voľné výšivky, čím sa napr. výrazne líšia od hustých výšiviek z Gyuly. Líšia sa ale aj slovenské výšivky zo Slovenského Komlóša a Sarvaša: k farbám, používaným na kožušníckych výšivkách v Komlóši, v Sarvaši pribudla aj čierna. Tunajšie národnosti sa teda snažili o originalitu vo farbách a v hustote výšivky, prípadne použitých materiálov, pričom dlhé spolunažívanie vzájomne ovplyvnilo výšivky všetkých národností. Slováci, ktorí žijú v tejto župe vo veľkom počte, prispeli do spoločného dedičstva maľovaným nábytkom. Pre tunajších Maďarov bol príznačný nemaľovaný nábytok,“ dodala na záver A. Pálová.

Bronzové diplomy v kategórii výšiviek udelila porota Zuzane Kiszelyovej z Poľného Berinčoku, Márii Kiszelyovej a jej dcére Uršule z Čabačudu, v kategórii kraslíc Margite Uhljarovej zo Sarvaša a v dvoch kategóriách Klubu čipkáriek Lencsési z Békešskej Čaby, ktorý vedie Silvia Tóthová Kissová.

Alžbeta Račková