Mária Kováčová, rod. Rakšová, sa narodila v roku 1920 v rodine Pavla Rakšu, obecného hajdúcha v Balašských Ďarmotách na Jačmenej ulici č. 13 (Árpa utca), v súčasnosti Rákóczi fejedelem utca. Školu začala navštevovať na jeseň roku 1927.

Povinná školská dochádzka bola v tom čase šesťročná. Riaditeľom evanjelickej a. v. cirkevnej školy bol Ľudovít Ďuriš, rodák z neďalekej novohradskej obce Pôtor. Kantorka bola Margita Jesenská, triedna učiteľka Alžbeta Krmanová. V jednej triede bolo do 40 žiakov. Pri výučbe žiakov učitelia postupovali prísne. Tak to vyžadoval školský poriadok aj vtedajšia spoločnosť. Pani Mária spomína s láskou a úctou na spoločne strávené školské roky a na svojich spolužiakov Svetlíkovú, Ďurianovú, Kokavca, Frčku, Bariakovú, Túrovcov, Knapekovú, Turčanovú, Tóthovcov, Backovú a iných. „Po škole sme sa stretávali neďaleko sochy Jána Nepomuckého. Bola tam veľká lúka, kde sme pásli husi a hrávali sme sa rôzne hry. Po ukončení školy v roku 1934 nás konfirmoval biskup z Lučenca Kardoš.“ Po ukončení školy začala pomáhať na hospodárstve svojich rodičov. Obhospodarovali 20-hektárový majetok, ktorý siahal zo Záhoriec do Opatovskej Novej Vsi, kde mali vínnu pivnicu. Rodina vlastnila rozsiahly majetok a vďaka jej početnosti ho zvládala obhospodarovať. V Balašských Ďarmotách bývalo v tom čase viacero slovenských rodín, drobných obchodníkov a remeselníkov (Drenkovci, Aláčovci, krajčír pochádzajúci z Kokavy nad Rimavicou, ktorý sa zaoberal šitím slovenských ľudových krojov).

Pani Mária neskôr počas dlhých zimných večerov hrávala ochotnícke divadlo, ale aj na heligónke a na harmónii. Rada cestovala do Budapešti, kde mali rodinu. Pri jednej ceste vlakom do Budapešti počas druhej svetovej vojny, v roku 1941, sa spoznala s budúcim manželom, ktorý sa vracal z dovolenky do kasární. Ich vzťah pretrval aj útrapy vojny a pani Mária si spomína: „Zobrali sme sa 12. mája 1945 v evanjelickom a. v. kostole v Balašských Ďarmotách.“ Mali spolu tri deti. Pani Kováčová nezabúda na svojich blízkych, na ktorých spomína s úctou, hlavne na svojho starostlivého manžela. Aj v deväťdesiatke je plná elánu a optimizmu, ktorý ju neopúšťa. Pri rôznych rodinných stretnutiach si rada zaspieva a zahrá na organe alebo heligónke nábožné piesne. V súčasnosti žije sama v Malej Čalomiji (vo Veľkokrtíšskom okrese), kde ju často navštevujú príbuzní a hlavne deti.

Ján Labát Zomborský