Pri mojej nedávnej návšteve v Békešskej Čabe som z jednej klubovej miestností Domu slovenskej kultúry začula spev. Ktosi nacvičoval pre mňa neznáme slovenské ľudové piesne. Zvedavosť bola vo mne silnejšia než ostýchavosť, zaklopala som teda a vošla do miestnosti. Privítali ma známe tváre členiek (všetky sú ženy!) Ľudového speváckeho zboru Orgován, ktorý, ako som zistila, vedie moja dobrá známa z gymnázia Ildika Očovská.

Opýtala som sa na tú neznámu pieseň a z jej odpovede sa vykreslila zaujímavá historka o tom, ako sa neustále mení a dopĺňa repertoár ich zboru. Pred časom našla na povale starodávnu farebnú vestu, ktorá sa členkám zboru veľmi zapáčila. Rozhodli sa dať si ušiť takéto vesty a takto si doplniť práve obnovené kroje. Neskôr, na vystúpení v Čechách, na Folklórnom festivale Jánošíkov dukát uvideli podobné vesty na jednom zo súborov. Zistili, že ide o kroj z okolia Nitry. Tento fakt prebudil ich záujem o folklór nitrianskeho regiónu a rozhodli sa nacvičiť tamojšie ľudové piesne. Ako som sa dozvedela od I. Očovskej, v marci býva v neďalekom Čorváši súťaž, na ktorej by chceli nové piesne predstaviť odborníkom a obecenstvu. Repertoár ich zboru sa skladá v prvom rade z čabianskych slovenských piesní a teraz sa snažia naštudovať piesne z tých krajov, odkiaľ pochádzajú predkovia čabianskych Slovákov, napr. z Nitrianskej stolice a Hontu. Vybrané piesne sú veselé, dobre sa hodia na fašiangovú sezónu.

Členky zboru sa stretávajú raz týždenne a skúšky trvajú obyčajne hodinu a pol. Začiatkom roka spočítali, že vlani mali dvadsať vystúpení, nepočítajúc do toho, že v Paríži a v Čechách napríklad vystúpili niekoľkokrát. V priemere to vychádza na dve vystúpenia mesačne. Vedúca mi prezradila, že ženy sú veľmi disciplinované, pravidelne sa zúčastňujú na skúškach. Keď som ich už vyrušila, porozprávala som sa s členkami zboru, ktoré sedeli okolo stola. Bolo očividné, že tvoria družný kolektív. Keďže spevácky zbor založili roku 1998 niektoré členky Klubu dôchodcov vo Viniciach, mestskej časti Jamina, bola som zvedavá, či je ešte medzi nimi niektorá zo zakladateliek. Mala som šťastie, členka, ktorej som položila svoje otázky ako prvej, je jedinou, ktorá patrila medzi zakladateľky zboru a spieva v ňom dodnes. Alžbeta Knihárová je síce Maďarka, ale sa vydala za čabianskeho Slováka a žije v Jamine. Mnoho sa naučila po slovensky, takmer všetkému rozumie, problémy jej však robí skloňovanie, preto nerada pred inými hovorí po slovensky. Počas svojich aktívnych rokov pracovala ako predavačka, potom v závode na výrobu pleteného tovaru a v družstve. Teraz je dôchodkyňa a ako hovorí, rada chodí do zboru a rada spieva slovenské aj maďarské piesne. Judita Bottová je čabianska Slovenka, ktorá šla do prvej triedy tak, že nevedela po maďarsky. V r. 1940 sa prisťahovala zo sálaša do Jaminy, kde dodnes žije. Ako 15-ročná začala pracovať v čabianskej tehelni, potom v závode na výrobu kobercov a 22 rokov odpracovala v pekárenskom priemysle. V čase založenia zboru bola tiež členkou klubu dôchodcov v Jamine. Podľa nej sú v kolektíve preto výlučne ženy, lebo je málo mužov, ktorí vedia spievať a aj radi spievajú.

Mária Károlyová nie je rodená Čabianka, pochádza z Poľného Berinčoka. Do šiestich rokov tiež nehovorila po maďarsky. Ako spomína, v čase jej mladosti sa nesmelo hovoriť po slovensky. V r. 1947 odišli mnohí Slováci a v tom čase bolo veľmi-veľmi ťažko. Za mladi pracovala v závode na výrobu odevov a po prisťahovaní do Čaby r. 1968 sa zamestnala v nemocnici, kde pracovala takmer 30 rokov. Keďže v Berinčoku bola iba tehelňa a družstvo a deti nemali možnosť na ďalšie štúdium, rozhodlia sa odtiaľ odísť. Keď mala 51 rokov, dostala krvácanie do mozgu a musela sa znovu naučiť rozprávať. Na precvičovanie slovenčiny nemala možnosť, po slovensky zabudla. Ako sa spamätávala z choroby, uvedomila si, že svoj materinský jazyk nemôže zaprieť. Zapísala sa preto do slovenského klubu aj do pávieho krúžku. Už ako 6-ročná v škole spievala v zbore. Vystupovala ako sólová speváčka a jej výkon dvakrát odmenili zlatou cenou. Veľmi rada spieva a ako hovorí, dokedy bude vládať, určite bude chodiť do zboru. Stáva sa, že jej vnúčatá zavolajú, či bude doma, a ona im odpovie, že má skúšku. Spieva totiž aj v pávom krúžku, ktorého členovia sú už starší. Niekoľko dní pred naším stretnutím pochovali jedného zo zakladajúcich členov, ktorý mal 88 rokov. Teraz sú aktívni už iba štyria, piati sú chorí a už nemôžu chodiť ani na skúšky. Ako prvú sa naučila pani Károlyová pieseň Na čabianskej túrni, ktorá je dodnes jej najobľúbenejšou. Mária Kovácsová sa pridala k speváckemu zboru pred pol rokom. Dva roky je členkou Čabianskej organizácie Slovákov a počas návštevy Paríža začiatkom leta ju prehovorili, aby vstúpila do zboru. Neoľutovala a odvtedy veľmi rada chodí do kolektívu. Aj dcéra ju nahovárala, ktorá spieva v pávom krúžku v Telekgerendáši. Najviac si cení milú, priateľskú atmosféru a keďže žije sama, skúšky a vystúpenia jej nespôsobujú problém. V detstve slovenčinu tiež používala, po maďarsky sa naučila v škole. Naučila sa aj čítať a písať po slovensky, preto, ako vraví, slovenčina pre ňu nie je cudzím jazykom. Jej dcéra tiež hovorí po slovensky, maturovala v čabianskom slovenskom gymnáziu. Helena Štírová je rodená Čabianka, pochádza z Jaminy, neskôr sa presťahovala do mesta. Spievať začala už v škole, ale po jej vychodení skôr len tak pre seba. Začala pracovať v družstve a potom sa vydala na sálaš do neďalekej Gyuly. Pracovať začala až vtedy, keď si v meste postavili dom a prisťahovali sa do Čaby. V kuchyni internátu strednej školy vodohospodárskej odpracovala 21 rokov. Rada a často spievala, jej kolegyne o nej slovensky hovorievali, že „spievavá Ička spieva“. Keď ju niekto nepoznal podľa mena, určite ju poznal podľa spevu. Po odchode do dôchodku sa stala členkou klubu dôchodcov a keď na jednej zábave spievala, všimli si jej hlas a pozvali ju do maďarského pávieho krúžku. Potom sa zapísala do slovenského klubu, ktorý pôsobí na Békešskej ceste. Čoskoro si aj tu všimli jej hlas a pozvali ju spievať do už spomínaného slovenského pávieho krúžku. Keďže veľmi rada spieva, neskôr sa pridala aj k zboru Orgován. Prvá pieseň, s ktorou vystúpila, bola Padá dáždik, mrholí a na speváckej súťaži Cez Nadlak je... získala osobitnú cenu. Helena Beraczková spieva desať a najmladšia členka, Mária Flenderová štyri roky. Obe potvrdili, že ženy sú naozaj veľmi disciplinované, nezvyknú chýbať na skúškach. Ona, ako aj jej 88-ročná mama, hovoria po slovensky. Táto generácia si priniesla vzťah k jazyku a piesni z rodiny. Problém obe vidia v tom, že zatiaľ nevidno, kto od nich prevezme štafetu, veď mladší už iba rozumejú po slovensky, hovoriť veľmi nehovoria. Helena Kopanyiczová sa narodila v Čabe, žije v Jamine a v zbore Orgován spieva sedem rokov. Keďže klub, v ktorom zo začiatku prebiehali skúšky, bol v ich susedstve, pridala sa k nim. Matku mala Maďarku, otca Slováka a v repertoári zboru sú také piesne, ktoré pozná ešte zo školy, kde sa učila aj po slovensky.

Koľko žien, toľko osudov. Jedno však majú spoločné. Je to láska k spevu, k slovenskej ľudovej piesni.

Zhovárala sa Alžbeta Račková