Práca žien v súčasnosti je veľmi zložitá. Vidím to hlavne doma, alebo v našej rodine, u známych a susedov. Dnešné ženy pracujú veľa, starajú sa o deti, o domácnosť, chodia do zamestnania, niektoré ešte aj študujú. Takéto ženy vidím všade okolo seba.

Často som rozmýšľala o tom, či ženy pracovali vždy tak veľa ako dnes. V škole na chodbe máme výstavu rôznych predmetov, ktoré sa niekedy používali v domácnosti. Veľmi sa mi páčila stará žehlička. Myslela som na to, ako asi kedysi používali ženy takéto veľké žehličky, aké šaty nimi žehlili a aké šaty nosili. Opýtala som sa pani učiteľky, aké šaty sa dajú žehliť takouto veľkou žehličkou. Odpoveď bola zaujímavá, pani učiteľka mi povedala, že sa takouto žehličkou veľmi dobre žehlilo plátno, pretože bola ťažká. Plátno??? Aké plátno? Pani učiteľka sa čudovala, že neviem čo je plátno. Začala mi rozprávať o tom, ako v minulosti ženy pestovali konope a neskôr tkali plátno na podobných krosnách, na akých vlani ôsmačky tkali pokrovce.

Moja mamička mi o tom nevedela porozprávať, ale naša stará známa mi vyrozprávala, ako ženy vyrábali plátno v minulosti.

Slováci v Maďarsku žili z poľnohospodárstva a mali menšie kúsky pôdy. Na roliach pestovali konope, ktoré spracovali, potom z neho tkali konopné plátno. Z tohto neskôr šili pre seba a svoju rodinu šatstvo, ale aj posteľnú bielizeň, slamníky, uteráky, kuchynské utierky, obilné mechy. Už mladé dievčatá sa učili, ako treba spracúvať konope, pretože keď sa vydávali, museli mať svoju výbavu a tú mali hlavne z plátna.

Konope zasiali na jar a zožali na jeseň. Potom ich poviazali do snopov. Keď konopné listy uschli, snopy otrepali o zem, aby ich zbavili listov. Na nasledujúce leto konope namáčali v Kereši, a to tak, že do vody narazili koly, o ktoré priviazali snopy. Na snopy dali zem, tehly alebo skaly, aby nevyplávali z vody. Podľa tepoty vody namáčali konope 7 až 14 dní. Týmto sa z konope odmočili zdrevenené časti. Potom snopy vybrali z vody a poskladali ich na riedke kôpky. Konope sa týmto spôsobom sušilo.

Keď sa usušilo, odviezli ho domov a doma ho trepali na trlici, aby zmäklo. Neskôr ho na zvláštnych česadlách vyčesali, vyprášili. Týmto bolo konope už celkom mäkké, hebké a poddajné. Zo zmäknutého konope robili tzv. kúdelky a po večeroch z nich priadli nite vretenom na praslici, alebo na kolovrátku.

V zime chodili mladé dievčatá, ale aj ženy na priadky k sebe navzájom. K dievčatám na priadky chodili aj mládenci a tí spolu s dievčatami spievali a žartovali s nimi. Popritom si chlapci potajomky vyberali dievčatá, všímali si, ktorá ako rýchlo pradie, aká je šikovná. Tú, ktorá sa im zapáčila, si vybrali za ženu. Mládež sa vtedy takýmto spôsobom stretávala – pri práci.

Z hrubších nití, ktoré dievčatá utkali, mládenci robievali laná, motúzy, ktoré boli potrebné v domácnosti a pri poľnohospodárskych prácach. Z jemnejších vlákien robili nite, ktoré väčšinou používali na tkanie plátna.

Tkanie plátna nebolo jednoduchou záležitosťou. Upradené nite museli najprv nasnovať na snovacom kolovrate. Bola to jedna z najdôležitejších prác, pretože tu bolo treba vypočítať prípadné vzorky alebo farebné nite. Túto prácu v dedine ovládalo len niekoľko žien.

Po snovaní nasledovalo naberanie priadze na krosná. Až keď nabrali priadzu na krosná, len potom sa začalo tkať. Tkanie bolo veľmi zdĺhavé.

Krosná boli urobené tak, aby sa dali ľahko zložiť alebo rozložiť. Krosná sa skladali z bočných nôh, veľkého a malého návoja – veľký bol vzadu, na ten bola navinutá osnova a na malý sa navíjalo plátno. Bol tam ešte jeden návoj, na ktorom boli zavesené nitevnice. Nitevnice sa pohybovali, za nimi boli v páre ciepky. Brdo bolo uložené v bidle, ním sa ubíjalo plátno, aby bolo husté. Tkáčka sedela na doske, nohy mala na podnožiach, nimi pohybovala a tak dala do pohybu aj ostatné časti krosien. Priadza bola uložená na cievke v člnku a pohybovaním člnka z jednej strany na druhú plátna pribúdalo. Ženy tkali hlavne v zime, keď nemali okolo poľa roboty, vtedy vykonávali práce ako priadky, páračky a tkanie. Mladé dievčatá sa veľmi skoro naučili tkať a tak si pripravovali vlastnú výbavu. Keď plátno utkali, potom konce plátna polievali, na slnku sušili a tým sa plátno bielilo. Z pekného bieleho plátna šili šatstvo, plachty , uteráky. Aby bola výbava pekná, dievčatá na plátno vyšívali svoje monogramy a iné ozdoby, kvety a ornamenty. Tieto vyšívali vždy na viditeľné miesta, napr. na golier, na pás, na manžety.

Keď plátenné šatstvo a ostatnú bielizeň vyprali, najprv ho na mangli mangľovali a len potom ho žehlili žehličkou „pigľajzom”, takou, aká je vystavená u nás v škole a mne sa tak páči. Žehlička bola vyrobená zo železa alebo zo zliatiny a preto bola veľmi ťažká. Rúčka bola z dreva, lebo drevo nepálilo. Žehličkou žehlili tak, že dali do nej rozžeravené drevené uhlie, alebo obyčajný „paráž”. Pri žehlení museli dávať veľký pozor na to, aby šatstvo nepopálili. Teplotu žehličky nedokázali regulovať. Chladili ju tak, že ňou kývali. Tiež to nebola ľahká práca.

Moja stará mama mi veľa rozprávala o tom, ako ženy v minulosti pracovali v domácnosti a ako aj ona chodievala na trh predávať maslo a ostatné mliečne výrobky. No predtým tieto výrobky museli doma vyrobiť. Maslo sa robilo z mlieka. Mlieko nechali usadnúť, potom z neho zobrali kyslú smotanu. Smotanu naliali do zbenky. Zbenka sa skladá z troch hlavných častí. Spodná je vysoká asi pol metra a k vrchu sa zužuje. Asi o polovicu kratšia stredná časť naopak, tá sa ku vrchu rozširuje. V strede má prepážku s dierkou naprostriedku. Tretia časť sa nazýva trepárka, je to dlhšia hladká tyč, na spodku ukončená dierkovaným dreveným kolieskom.

Mútiť treba takto: do spodnej časti nalejeme kyslú smotanu. Do smotany vložíme trepárku s kolieskom. Cez druhý koniec trepárky prevlečieme strednú časť – tou dierkou, ktorú má v prostriedku. Spodok strednej časti je taký široký, aby sa dal pevne zatlačiť do dolnej časti. Sadneme si, zbenku položíme medzi kolená. Dolu ju obopneme ešte aj nohami. Obidvoma dlaňami chytíme trčiacu tyč trepárky. Pohybujeme ňou hore a dolu. Smotana sa pení, ľočká, trepárka svojím kolieskom do nej naráža. Takto mútime niekoľko hodín. Je to veľmi namáhavá práca.

Keď je maslo hotové, dáme ho do drevenej vyrezávanej formy, aby bolo pekné. Len potom ho zanesieme na trh predať.

Po týchto rozhovoroch som začala rozmýšľať, kedy bolo ženám ľahšie. V minulosti, alebo dnes? Na túto otázku neviem odpoveď jednoznačne. Myslím si však, že to bolo podobné ako v súčasnosti.

Eva Kuliková,

Slovenská základná škola, materská škola a žiacky domov Sarvaš

Prácu zaslala autorka do študentskej súťaže

Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Ja a moji predkovia