V knihe Gregorovský dvor spomína Dagmar Gregorová-Prášilová, dcéra Jozefa Gregora Tajovského a Hany Gregorovej, na svoju matku s láskavou nostalgiou: „… z odstupu rokov, keď minulé časy vystupujú celkom plasticky, prichádzam na to, že mamička vlastne prežívala život inak ako otecko. Bola rozhodne menej realistická, viac romantická, snivá, rada čítala romány, donekonečna vedela o nich debatovať s priateľmi, bola dušou bratislavskej umelecko-literárnej spoločnosti…“

Aká bola spisovateľka, publicistka, organizátorka kultúrneho diania na Slovensku a jedna z našich prvých bojovníčok za práva žien? Aká bola žena, autorka mnohých poviedok, noviel, esejí, románov, novinových článkov, ktorá celý život žila v tieni, ale pokojne, po boku svojho slávneho manžela?

Hana Gregorová sa narodila 30. januára 1885 v Martine, v rodine starého garbiarskeho rodu Lilgovcov, ktorý pochádzal z Dánska. Otec Ján Lilge bol vážený mešťan s národným cítením, ale v podnikaní sa mu veľmi nedarilo a rodina takmer vyšla na mizinu. Navyše bol chorľavý, a tak celú starosť o domácnosť, malé hospodárstvo a rodinu prevzala jeho manželka, s ktorou sa oženil ako vdovec. V rodine sa po prvej dcére Ľudmile, známej bylinkárke a ľudovej liečiteľke, narodil syn Milan, potom dcéra Hana a po nej syn Ivan, autor drobných literárnych diel. Otec rodiny zomrel roku 1900, keď boli deti malé a matka zostala na ich výchovu a zabezpečenie sama, preto jej deti museli odmalička pomáhať.

Spolu so súrodencami navštevovala Hana Gregorová základnú školu v rodisku. Mala šťastie na učiteľov. Najskôr ju učil Ján Melička a potom národovec, bývalý profesor revúckeho gymnázia Andrej Sokolík. Po skončení maďarskej meštianky túžila po ďalšom vzdelaní, ale doma nebolo peňazí, preto sa usilovala nadobudnúť vedomosti samovzdelávaním a čítaním. Rada navštevovala kultúrne podujatia, ktorých bolo v tom čase v Martine viac než dosť. Hrala v amatérskom divadle a bola členkom známeho martinského spevokolu, kde spoznala svojho budúceho manžela, spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského, za ktorého sa vydala roku 1907. Po svadbe odcestovala za ním do rumunského Nadlaku, kde pracoval ako účtovník Ľudovej banky. Pre túžbu mladej manželky po vzdelávaní a spisovateľské ambície mal Tajovský pochopenie a podporoval ju v tom. Aj na novom pôsobisku Hana hrala divadlo, rozširovala časopis Denica a slovenské knihy. Keď sa manželia presťahovali do Prešova, chodila so slovenskými knihami po okolitých dedinách a zbierala rôzne predmety ľudového umenia pre pražské a martinské múzeá. Dom Gregorovcov sa stal vyhľadávaným miestom priateľských stretnutí, ktoré sa niesli v znamení zanietených diskusií o kultúre.

Cez prázdniny roku 1912 navštívila Jozefa Gregora Tajovského česká učiteľka Mária Dvořáčková, ktorá sa stala Haninou celoživotnou priateľkou. Práve jej venovala poviedku Láska detinská. V tom istom roku sa Gregorovci presťahovali do Martina, ale Hane už malé mesto nestačilo. Pod vplyvom svojej priateľky odišla do Prahy, kde navštevovala kultúrne podujatia, zoznámila sa s významnými predstaviteľmi českej kultúry, no stále zamestnanie si nenašla. Vrátila sa do Martina, kde sa venovala prednáškovej činnosti. Pozornosť upútala prednáškou na večierku Živeny a pri predstavení knihy Ženy, keď otvorene obhajovala emancipáciu slovenských žien a feminizmus. Reakcia nedala na seba dlho čakať. Na Hanu Gregorovú sa zniesla spŕška kritiky a osočovania, dokonca ju odsudzovali i samy ženy.

V roku 1915 Jozef Gregor Tajovský narukoval do rakúsko-uhorskej armády a ona zostala v dedinke Bystrička pri Martine sama. Bolo to pre ňu ťažké obdobie, najmä keď sa jej zakrátko narodila vytúžená dcéra Dagmar, o ktorú sa musela v biednych vojnových časoch postarať. Po vojne svitla mladej žene nová nádej a s novým elánom si hľadala spoločenské uplatnenie. Keď ju odmietli v redakcii Národných novín, odišla do Košíc, kde pracovala ako redaktorka Slovenského východu, ale zakrátko odišla za prácou ešte ďalej - na Ministerstvo školstva a národnej osvety do Prahy. V roku 1920 sa jej manžel vrátil z ruských légií domov a Hana chcela, aby prišiel za ňou do Prahy, ale citlivý spisovateľ sa so Slovenskom nevedel rozlúčiť. Nakoniec sa rozhodli, že budú žiť v Bratislave, kde Tajovský prijal miesto prednostu Umiestňovacej kancelárie. V tom období vyšli Hane Gregorovej knihy poviedok Môj svet a Pokorní ľudia i kniha Slovenka pri krbe a knihe. Bolo to zadosťučinenie, ktoré jej posilnilo sebavedomie. V novom domove s nadšením vítala hostí, mnohých slovenských i českých spisovateľov, hudobníkov, výtvarníkov, politikov. Medzi najbližších patrili Gejza Vámoš, Emil Boleslav Lukáč, Laco Novomeský, Vlado Clementis, Ján Smrek, Fraňo Kráľ, Janko Jesenský, Janko Alexy a mnohí iní, pre ktorých neúnavne pripravovala literárne salóny.

V dvadsiatych rokoch minulého storočia stáli Gregorovci pri založení Literárneho odboru Umeleckej besedy slovenskej a Hana sa stala jej predsedníčkou. V roku 1932 však boli s niekoľkými ďalšími spisovateľmi po písomnom proteste proti strieľaniu na štrajkujúcich robotníkov v Košútoch z tejto organizácie vylúčení a literárne sa odmlčali. Na zložité otázky súvisiace s vtedajšou hospodárskou a politickou situáciou odpovedala Hana Gregorová románmi Vlny duše a Čas nezastavíš. V cestopisnej próze Svet je tak krásny spracovala zážitky z pobytov v cudzine. V roku 1945 vydala zápisky zo života svojich vnúčat pod názvom Život bez tône a slzy vekov. Okrem toho napísala aj niekoľko kníh pre deti - Oddané srdiečka, Rozprávky z rádia, Kytka, O Zorke, čo každému svietila, Pavko v Prahe. Z maďarčiny preložila Mikszáthov Dáždnik sv. Petra a z češtiny Chrobáčiky od Jana Karafiáta.

Po smrti svojho manžela Jozefa Gregora Tajovského odišla roku 1940 za svojou dcérou Dagmar Gregorovou-Prášilovou, neskôr známou publicistkou, do Prahy, kde prežila zvyšok života. Zomrela 11. decembra 1958 v Prahe a jej urna je uložená v manželovom hrobe v Tajove.

Jozef Leikert