Dcéra známeho osvetára Štefana Lamiho Monika Berényiová Lamiová z Pišpeku maľuje pôvabné obrazy na sklo. Maľovaním sa začala zaoberať v roku 2000. Jej obrazy vznikli na základe zážitkov z detstva, alebo rozprávania jej otca. Namaľovala približne päťdesiat obrazov.

Spočiatku maľovala egyptské, grécke a sikulské motívy na poháre, neskôr prešla na ľudové motívy z okolia Galgy, lebo zistila, že najkrajšie sú obrazy s kvetmi. Túžbu prejaviť sa štetcom v nej prebudil jej otec, keď ju poprosil, aby zhotovila ilustrácie k jeho knihe. Insitná maliarka čerpá motívy zo slovenských tradícií, maľuje život sedliakov, ľudové zvyky a zaujímajú ju aj filozofické témy.

Monika sa narodila v Pišpeku, má troch súrodencov. Estera pracuje ako kultúrna referentka Celoštátnej slovenskej samosprávy, Anna je učiteľkou slovenčiny v Šápove a Štefan bol hasičom v Pišpeku, dnes je už na dôchodku. Má dvoch synov, štyri vnúčatá a jednu pravnučku. Monika maturovala v Slovenskom gymnáziu v Budapešti a v Sarvaši absolvovala vysokoškolské štúdium, stala sa učiteľkou materskej školy. - Už ako poslucháčka vysokej školy som rada kreslila, neskôr som svoju záľubu využívala aj pri práci, - povedala. Pätnásť rokov pôsobila v miestnej škôlke v Pišpeku, odtiaľ viedla jej cesta do Vacova.

Na jej život, myslenie a cítenie, ako aj na prácu v škôlke malo rozhodujúci vplyv pôsobenie jej otca Štefana Lamiho, známeho folkloristu a národopisca. Na otcovu prosbu ilustrovala jeho zbierku ľudových rozprávok Čarovné husle a neskôr i autobiografické črty Čítanie pri mesiačiku. - Otec zozbieral veľa materiálu a spracoval rôzne témy, k čomu potreboval ilustrácie. Vtedy sa to celé začalo. Paralelne s kreslením ilustrácií som aj ja zbierala motívy, ktoré som maľovala na fľaškové sklo. Okrem toho som maľovala aj emaily. Vtedy som prišla na to, že naše motívy sú očarujúce a chcela som ich preniesť na sklo. Musela som sa rozhodnúť, čomu sa budem venovať ďalej a vybrala som si maľovanie na sklo, - prezradila mi Monika Berényiová Lamiová o svojich začiatkoch.

Rozhodla sa, že na skle zveční kvetinové motívy, vyskytujúce sa na ľudových krojoch v jej bezprostrednom okolí. Pokračuje tak v rodinnej tradícii a ďalej odovzdáva slovenské dedičstvo.

Jej obrazy boli dlhý čas predmetom obdivu úzkeho kruhu členov rodiny a priateľov. Zmena nastala pomerne nedávno, keď sa Monika rozhodla sprístupniť svoje diela širšej verejnosti a usporiadať výstavu.

„Každý oduševnený výskumník raz objaví niečo nové, dovtedy neskúmané.” Týmito slovami začína Monika Berényiová Lamiová svoju publikáciu, ktorá vyšla v roku 2009 pod názvom Umenie vyšívania a dekoratívny prejav v slovenských obciach v hornom povodí Galgy. Publikácia, ktorá vyšla v slovenskom a maďarskom jazyku, je výsledkom viac ako dvojročnej práce, neúnavného zbierania rôznych ľudových motívov. Ako povedala, v priebehu dvoch rokov vyhľadala v piatich obciach (Pišpeku, Jači, Gute, Čúvári a Ďurke) viac ako 70 informátorov a vyfotografovala skoro 3 000 výšiviek. Všade našla prekrásne ozdobné prejavy. Objavila ich na ľudovom kroji, na predmetoch v domácnosti, resp. na bytových textíliách. Na vývoj a zmenu motívov vplývali rôzne javy, ako napr. príchod nového obyvateľa do obce prostredníctvom sobášov. V Pišpeku to dlhé roky neplatilo. Táto katolícka obec zostala dlho homogénnou lokalitou, žila tu uzavretá komunita. Keďže v okolí sa ešte bežne nosí kroj, v týchto obciach je dodnes živé vyšívanie a používanie starších motívov. Publikácia predstavuje aj niektorých informátorov a na konci knihy je zaradených viac ako 100 farebných fotografií.

Druhá dvojjazyčná kniha, ktorú napísala o zvykoch, vyšla v januári tohto roku nákladom tristo exemplárov. Publikácia odhaľuje čitateľom bohatý a pestrý svet zvyklostí, každodennú prácu a sviatky tradičnej roľníckej, sedliackej komunity v piatich Slovákmi obývaných osadách v údolí rieky Galgy: v Jači, Čúvári, Gute, Pišpeku a Ďurke. Kniha je zaujímavá aj pre odborné kruhy. „Zrodila sa cenná kniha o tradičnej kultúre Slovákov v Maďarsku. Vyvoláva v čitateľovi city, vôľu starať sa o tento - už hodne krehký svet - a zachrániť ho nielen pre prítomnosť, ale aj pre budúcnosť,” píše vo venovaní profesorka Anna Divičanová. Vydanie knihy finančne podporili Fond S. Wekerleho, Zväz Slovákov v Maďarsku a slovenské samosprávy spomenutých piatich osád.

- Publikácia Život sedliakov v hornom povodí Galgy v príspevkoch a v obrazoch vznikla tiež v období, keď som zbierala motívy. Samozrejme, pri rozhovoroch som bola zvedavá nielen na „východiskový bod“ a tak som zozbierala aj zvyky okolitých slovenských osád. Používala som otcove a vlastné materiály, ako aj zbierky Ondreja Krupu a Juliany Nemeczovej Bátiovej. Texty som ilustrovala vlastnými maľbami. Je zaujímavé, že Ondrej Krupa tu zbieral koncom deväťdesiatych rokov a ja o desať rokov neskôr a ešte stále je tu čo objavovať. Myslím si, že ja som jeho dielo doplnila, tak je obraz ucelený. Podobne ako pri predošlej publikácii, aj tu som mala približne sedemdesiat informátorov. Odporúčala by som ju predovšetkým pedagógom, lebo texty sú zostavené podľa ročných období. Deti by ju určite rady používali.

Jej tretia kniha bude o ľudových krojoch v povodí Galgy. K tomu už maľuje na sklo pišpecké, jačianske, guťanské, čúvárske a ďurské slovenské ľudové kroje. Publikácia sa bude zaoberať okrem iného aj tým, ako sa zmenil ľudový kroj od roku 1920. Bude výsledkom viac ako sedemročnej zberateľskej práce. Trojzväzkové dielo tak podá ucelený obraz o slovenských zvykoch, motívoch a o živote Slovákov v hornom povodí Galgy.

Andrea Szabová Mataiszová