Eva Szilágyiová Šubová vyznamenaná Za kultúru mesta Malý Kereš

Byť uznaným je jeden z najkrajších pocitov...

„Slovenský spev, hudba a tanec boli vždy môjmu srdcu blízke. Vyučovala som tanec - predovšetkým slovenský - v Čomáde, Sződe, Budapešti a Malom Kereši. Zúčastňovala som sa rôznych slovenských tanečných festivalov, doškoľovaní, antológií ako v Maďarsku, tak aj na Slovensku a inde v zahraničí.“

Milú a skromnú učiteľku tanca Evu Szilágyiovú Šubovú poznám už od detstva, keď ma dlhé roky učila tancovať. Vždy som obdivovala nesmiernu trpezlivosť, s ktorou sa venovala mladým i starším tanečníkom po celom Maďarsku. Spod „jej ruky“ vyrástli desiatky folkloristov... Takmer tri desaťročia výučby tanca z nej neurobili apatického človeka, pani Eva dodnes pokladá každé nové poverenie za výzvu, ktorej sa snaží stopercentne vyhovieť. Neľutuje čas a energiu na národnostné aktivity, hoci má popri zamestnaní aj rodinu - je matkou dvoch detí. Určite aj tento jej prístup k práci bralo do úvahy vedenie mesta Malý Kereš, keď jej pred niekoľkými mesiacmi udelilo vyznamenanie „Za kultúru mesta Malý Kereš“.

- Dovoľte, aby som vám zagratulovala k tomuto peknému oceneniu.

- Ďakujem. Klamala by som, keby som tvrdila, že mi nepadlo dobre toto uznanie. Aj keď som už pred dvomi rokmi dostala vyznamenanie „Za národnosti“ od Osvetového úradu Báčsko-Kiškunskej župy, ale toto vyznamenanie je iné... Asi aj preto, lebo som bola najmladšou spomedzi šiestich vyznamenaných, ako i preto, lebo mi ho udelilo vedenie môjho „druhého domova“.

- Prečo pokladáte Malý Kereš za svoj druhý domov?

- Jednoducho preto, lebo ma k nemu viažu už vyše 27-ročné pracovné a priateľské styky. Roku 1978 som bola zakladateľkou tamojšej tanečnej skupiny Dúha, ktorú odvtedy vediem. Cítim, že ma Kerešania prijali medzi seba a pokladajú ma takmer za rodáčku tohto pre mňa najkrajšieho dolnozemského mestečka.

- Čo na to hovoria vaši ozajstní rodáci z Vágašskej Huty, odkiaľ v skutočnosti pochádzate?

- Vágašská Huta je mojou druhou veľkou láskou. V tejto perličke Zemplína, v slovenskej národnostnej rodine, som vyrastala. Moji rodičia boli učiteľmi. Otecko vyučoval slovenčinu a mamička tanec. Môj osud bol už vlastne od detstva spečatený, keďže som s materinským mliekom sala do seba lásku k tancu. Od mamy som sa naučila prvé tanečné kroky. Asi si viete predstaviť, akú radosť mala, keď som po maturite v Novom Meste pod Šiatrom prišla do hlavného mesta a stala som sa profesionálnou tanečnicou Ústredného tanečného súboru KISZ. Jej pýcha sa len stupňovala, keď som neskôr prešla do Umeleckého súboru Dunaj. Tieto roky mi dali z profesionálneho hľadiska veľmi veľa. V tom čase som si osvojila tie základy, z ktorých žijem dodnes. O rôznych turné a vystúpeniach ani nehovoriac. Pochodila som polovicu sveta. Boli to pekné, ale na drinu bohaté roky.

- Vo víre maďarského kultúrneho života ste nezabudli na svoje slovenské korene a slovenskú ľudovú kultúru.

- Slovenský spev, hudba a tanec boli vždy môjmu srdcu blízke. Paralelne s profesionálnou kariérou som vyučovala tanec - predovšetkým slovenský - v Čomáde, Sződe, Budapešti, a ako som už spomenula, v Malom Kereši. Zúčastňovala som sa rôznych slovenských tanečných festivalov, doškoľovaní, antológií ako v Maďarsku, tak aj na Slovensku a inde v zahraničí.

- Pred jedenástimi rokmi ste nakoniec „zakotvili“ v budapeštianskej slovenskej škole ako učiteľka tanca.

- Prišla vhodná príležitosť, ktorú som si nedala ujsť. Popri ľudovom tanci vyučujem gymnazistov aj spoločenský tanec, čo ma tiež baví. Veľmi sa teším tomu, že v rozvrhu hodín figurujú hodiny tanca od materskej školy až po štvrtý ročník gymnázia. Ja som asi jediná učiteľka, ktorá vyučuje všetky deti školy.

- Aby ste mohli aj v budúcnosti vykonávať svoju profesiu, museli ste sa pred tromi rokmi prihlásiť na vysokú školu. Ako ste sa s tým vyrovnali?

- Celý môj život sa točí okolo tanca. Ľutujem, že som tento krok už dávno neurobila, veď študujem to, čo mám najradšej. Navštevujem Maďarskú vysokú školu tanečného umenia so sídlom v Níreďháze. Je raritou, že táto škola otvára každý rok svoj prvý ročník na inom meste. Napr. v tomto roku končiaci kolegovia študovali celý čas v Szombathelyi a náš ročník skončí o rok v Níreďháze. Klamala by som, keby som tvrdila, že je ľahko študovať v tomto veku. Musím vynakladať veľké úsilie na to, aby som účelne zorganizovala svoj život. Mám dve deti a týždenne sa od nich na dva dni odtrhnúť nie je ľahké. Našťastie mám obrovskú pomoc v osobe svojej mamky. Tento posledný rok bude ešte ťažký, ale potom príde asi príjemnejšie obdobie.

- Vybrali ste si už tému svojej diplomovej práce?

- Samozrejme, a toto leto som čiastočne venovala zberateľskej činnosti. Za tému som si zvolila medzihorské ľudové tance, chcela by som analyzovať a porovnávať zemplínske karičky Slovákov v Maďarsku, zemplínske karičky na Slovensku a maďarské zemplínske karičky. Tu by som vyzdvihla jednu zaujímavosť, nakoľko vplývala kedysi viera na ľudové tance. Napríklad u nás, vo Vágašskej Hute, spievali karičky dievčatá vždy jednohlasne, keďže sme boli katolícka dedina. V susednej Baňačke gréckokatolíci už spievali dvojhlasne. A toto je len jeden detail.

- Spomenuli ste leto. Naozaj, ako ste sa zregenerovali a pripravili sa na nový školský rok?

- Pravdu povediac veľa som neoddychovala. Okrem spomenutej zberateľskej práce sme boli s kerešským súborom na festivale v Karlových Varoch, v Poľsku a Holandsku, kde sme vystúpili na veľkolepých oslavách usporiadaných pri príležitosti 65. výročia narodenia holandskej kráľovnej Beatrix. Ďalej som pripravila pre Ečerčanov jednu choreografiu na 60. jubileum založenia ich tanečného súboru. Súkromne som bola týždeň na dovolenke v Chorvátsku.

- Od začiatku tohto mesiaca sa všetko vrátilo do pôvodných koľají?

- Áno. Školský rok sa rozbehol, na vysokej škole bude tiež čoskoro zápis. Ďalej budem pomáhať - ako to je už dlhé roky - Tanečnému súboru Lipa v Budapešti, Dúhe v Malom Kereši a popritom som i podpredsedníčkou Slovenskej samosprávy V. obvodu Budapešti, kde mám tiež množstvo povinností. Takže sa nenudím, ale ani sa nesťažujem!

- Ako toto všetko zvládate?

- Keď človek musí, tak vie vyčariť aj takmer nemožné veci. Svoju profesiu som nikdy nepokladala za ťarchu. Patrím medzi tých šťastných ľudí, pre ktorých je ich práca koníčkom. Túto profesiu možno robiť iba zo srdca, z núdze určite nie. Prezradím vám jednu vec. Keď som bola profesionálnou tanečnicou, nemala som taký pôžitok z tanca, ako keď teraz vystúpim s vlastnou amatérskou skupinou alebo keď vyučujem mladých. Pre mňa je najväčšou odmenou detský úsmev, poďakovanie rodiča alebo uznanie publika. Popritom sú ale niekedy potrebné aj uznania oficiálneho charakteru. Veď tie motivujú človeka a potvrdzujú ho v tom, že čo robí, to robí dobre a že potrebujú jeho prácu.

- Pokladáte sa za úspešnú ženu?

- Úspech je veľmi relatívny. Nie som ten typ, ktorý sa ľahko otvorí a pýši sa tým, čo má za sebou. Bezpochyby som veľmi hrdá na svoje dve deti. Syn študoval a dcérka dodnes študuje na budapeštianskej slovenskej škole. Podarilo sa mi odovzdať im to slovenské dedičstvo, ktoré som aj ja dostala do vienka od svojich rodičov. Obaja spievajú a tancujú. Čo sa týka najväčších úspechov mojej tanečnej a učiteľskej kariéry, tie ma viažu k môjmu „tretiemu dieťaťu“ - k Tanečnému súboru Dúha v Malom Kereši. So skupinou sme sa prezentovali päťkrát v Belgicku, trikrát v Holandsku, viackrát v Poľsku, trikrát na Detve - vlani sme zožali obrovský úspech - a ešte by som mohla dlho pokračovať. Za uplynulé roky sme dostali rad vyznamenaní, napr. vlani v Baji „Za národnostnú kultúru“. V súbore mám aj takých tanečníkov, ktorí tancujú od samých začiatkov, ba priniesli medzi nás aj svojích potomkov. Dorast máme tiež zabezpečený v skupinách Malá dúha a Aprinčok, čo je tiež potešiteľné. Tanec takto spája rodiny, ľudí a kolektívy vôbec. Dokáže obšťastniť chmúrne momenty života. To pokladám za ozajstný úspech!

Karola Klauszová