Jubilantka s turčianskymi koreňmi

Pekného veku - 85. rokov, sa 18. augusta dožila Elena Kovátsová - Kostrová, neúnavná a zapálená učiteľka, ktorá zanechala za sebou hlbokú brázdu vo výučbe slovenského jazyka. Narodila sa v Bócsi neďaleko Malého Kereša, kde jej otec bol učiteľom v obecnej škole a matka poštárka. Jej otec Pavel Kostra sa narodil 6. 1. 1883 v Turčianskej Štiavničke a matka Elena Lamošová 20. 1. 1887 tiež tam.

Osud tak chcel, že Pavla Kostru, vychovávaného u strýka v Dunajskej Strede, zajatého v Rusku, po skončení prvej svetovej vojny ako uhorského vojaka odlifrovali na územie Maďarska, kde ho ako maďarčinu a slovenčinu znalého dali učiť sálašské deti z okolia Bócse a Malého Kereša. Keď za ním prišla onedlho z Turca aj manželka, čoskoro sa im narodila dcérka Elena. Do kolísky dostala skôr maďarčinu ako slovenčinu, a preto rodný jazyk svojich rodičov si osvojila ako dieťa v predškolskom veku, keď bola na výchove u starých rodičov Lamašovcov v Liptovskom Jamníku a u Kostrovcov v Štiavničke. Keď sa spod Tatier vracala na Dolnú zem, takmer zabudla maďarčinu. Je zaujímavé, že jej mladšia sestra, ktorá neabsolvovala také pobyty u starých rodičov, mala so slovenčinou problémy. Elene Kovátsovej - Kostrovej po vychodení elementárky vlastný otec do vysvedčenia napísal: „znalosť jazyka - tót". Z Bócse viedla jej cesta do evanjelickej meštianskej školy v Asóde a pokračovala na evanjelickej preparandii v Sarvaši. Teda na miesta, kde sa hovorilo po slovensky. Cez prázdniny tradične odchádzala k rodine na Slovensko. Cez jedny prázdniny, trávené u strýka Malatinského v Piešťanoch, dostala doma v Bócsi oznámenie, že je prijatá na Vysokú školu v Segedíne. Na zápis z Piešťan nemohla prísť a ani sama to všetko nedocenila, preto po príchode domov bola chvíľu bez zamestnania.

Čoskoro však dostala ponuku vyučovať v Dunaeďháze alebo Agárde. Vybrala si novohradský Agárd, Slovákmi osídlenú obec, kde boli kopce ako v Turci a Liptove. V Agárde medzi Slovákmi, kde sa veľmi dobre cítila a našla spoločnú reč s jeho obyvateľmi, ktorí sa na ňu často obracali s prosbou o napísanie slovenských textov, najmä pri rozlúčkach so zosnulými, bola do septembra 1942. Potom odišla na evanjelickú meštianku do Rožňavy, mesta, kde vyučoval jej brat na obchodnej škole. V tomto stredisku Gemera ju zastihol koniec vojny a búrlivé povojnové roky. Roku 1945 musela Rožňavu za dramatických okolností a nepríjemností ako maďarská občianka a učiteľka opustiť. Po návrate svojho snúbenca zo zajatia roku 1948 sa o rok v jeho rodisku Malom Kereši zosobášili. Keď po druhej svetovej vojne v Slovenskom Komlóši založili na meštianke triedu s vyučovacím jazykom slovenským, ministerstvo školstva ju tam umiestnilo. Medzičasom roku 1953 získala diplom učiteľky slovenčiny pre vyššie ročníky a vymenovali ju za župnú inšpektorku slovenského jazyka. Keď perzekvovaný manžel Juraj Kováts musel po roku 1956 Slovenský Komlóš opustiť, prichýlil sa k rodičom v Malom Kereši. Onedlho ho nasledovala aj manželka s deťmi. Učiteľku Elenu Kovátsovú so znalosťou slovenčiny v Malom Kereši všade srdečne vítali, veď vtedy v sedliackych rodinách sa ešte všade bežne hovorilo po slovensky. Všimli si ju aj niektorí funkcionári, väčšina ktorých mala slovenské korene. Zo začiatku jej dávali prekladať zo slovenčiny rôzne texty, dokonca aj bibličtinou písané prvé dielo o Malom Kereši od Štefana Lešku. V tomto meste pracovala v rôznych ženských spolkoch a viedla kurzy slovenčiny. V roku 1970 ju prvýkrát zvolili za delegátku Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Keď v roku 1973 Malý Kereš získal štatút mesta, predstavenstvo sa rozhodlo v Základnej škole J. Bema vyučovať aj slovenčinu. Popritom jej služby pri tlmočení využívali ďalej, a to aj vtedy, keď vedenie mesta odcestovalo roku 1973 do Liptovského Mikuláša, kde uzavrelo dohodu o spolupráci medzi oboma mestami, na čom má veľkú zásluhu bývalý riaditeľ Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši Jozef Kasanický. Elena Kovátsová - Kostrová ani v dôchodkovom veku neodpočívala, vždy bola po ruke, keď bolo treba pomôcť. Aj teraz v pokročilom veku ju vídať v Malom Kereši s rôznymi fasciklami, kde má materiály o živote v minulosti a o bývalých osobnostiach mesta. Hoci už niekoľko rokov býva v Kecskeméte, mesto Malý Kereš je jej srdcovou záležitosťou, a to nielen preto, že tam má pri rodičoch pochovaného manžela, ale ľudia a kultúra tohto Slovákmi obývaného mesta ju stále fascinujú. Stretávame sa s ňou na jarnom Závinovom festivale, na Oberačkových slávnostiach a na Slovenských dňoch. Elena Kovátsová - Kostrová, dožívajúca sa požehnaného veku, dostala v minulosti za svoju prácu niekoľko ocenení. Najviac ju však trápi svedomie, že popri svojej veľkej angažovanosti v prospech svojich pôsobísk jej neostal čas, aby svoje deti naučila spisovnú slovenčinu. To jej aj vlastné deti vytýkajú a tak ako sama vraví, s ňou vymrie z ich rodiny slovenskosť. Elene Kovátsovej - Kostrovej patrí za jej celoživotnú angažovanosť v prospech svojich krajanov hlboká úcta a uznanie.

Ján Jančovic