VIII. Dni sliviek v Sarvaši

Dni sliviek sa v Sarvaši stali tradíciou a septembrovou atrakciou. Tešedíkove mesto bolo aj v minulosti jedno z najkrajších, s najrozvinutejším poľnohospodárstvom. Práve reformátor S. Tešedík vedel, že je výhodnejšie pestovať viac druhov plodín, lebo v neúrodných rokoch bude aspoň nejaká úroda, s ktorou sa dá robiť výmenný obchod.

Z kvetu slivka, zo slivky lekvár, koláč, slivovica či liek

Slivkové stromy boli nenáročné. Prisťahovalci z Novohradu a Hontu ich poznali, veď kedysi v čistej izbe bývala zavesená na stene za dverami vyrezávaná alebo maľovaná skrinka, zamknutá na kľúčik, v ktorej okrem Biblie bola aj medicína vo fľaškách, najčastejšie slivovica. Pálenice boli známe dávno, hoci v období osvietenstva, keď jedným z cieľov bolo vzdelávať ľud a osvetou bojovať proti opilstvu, ich príliš nepropagovali. Paradoxné je, že aj jeden zo slovenských národných buditeľov obdobia osvietenstva, kňaz Jozef Ignác Bajza mal svoju pálenicu, ale, ako zdôvodňoval, práve za účelom vzdelávacím, pretože zo zisku mohol financovať vydávanie svojich kníh, ktoré písal po slovensky. Jeho René mládenca príhody a skúsenosti je prvý román, napísaný v slovenskom jazyku.

Preskočme storočia a vráťme sa do súčasnosti. V piatok popoludní, 9. septembra, začali sarvašské slivkové dni promenádnym koncertom sarvašskej Rezešbandy a vystúpením mažoretiek z Gyomaendrődu. Po slávnostnom otvorení na javisku neďaleko kultúrneho domu a detského ihriska nasledovalo ocenenie žiakov, ktorí sú výborní nielen v učení, ale aj v športe. Program pokračoval vystúpením tanečného orchestra Kistehén a skončil sa diskotékou. Súbežne s programom na javisku bolo možné obdivovať zručnosť a tvorivosť majstrov a nakupovať v stánkoch s ľudovo-umeleckými výrobkami. Keď ste si kúpili hlinený hrnček s motívom sliviek, o pár krokov ďalej ste do neho mohli kúpiť slivkový lekvár, ktorý práve dovarili vo veľkom medenom kotli. Mohli ste sledovať, ako sa varí, mieša, „koštuje“ a potom aj umýva prázdny kotol aj špeciálna varecha na miešanie. Aj členovia spolku záhradkárov (mnohí z nich sú zároveň členmi Slovenského kultúrneho spolku Vernosť v Sarvaši) mali svoje miesto, kde miešali lekvár do noci a na druhý deň od piatej rána. Vo dvore evanjelickej školy bola už tradične výstava plodín, dopestovaných v regióne. Najkrajšie plodiny i kvety naaranžované s typickým zmyslom pre krásu boli zo Sarvaša i okolitých miest Kondoroša, Békésszentandrása a Gyomaendrődu. Na tomto mieste, ktoré by sa mohlo nazvať aj „kútom hojnosti“, vyhrávala ľudová hudba Tibora Mótyána a podvečerné varenie lekváru pripomínalo dávno zašlé časy, keď sa rodina a susedia zišli k spoločnej práci, ktorú si osladili hudbou a zábavou. Vystavené boli aj koláče alebo jedlá, na prípravu ktorých sa použili slivky či slivkový lekvár. Jeden z receptov možno pripraviť kedykoľvek, keď máme kúpený hotový tortový korpus. Marika Benčíková prezradila, že najprv korpus potrie slivkovým lekvárom, potom naň natrie vrstvu vychladnutého vanilkového pudingu, poukladá naň čerstvé rozpolené slivky a povrch zaleje želatínou. Keď želatína stuhne, rýchla torta je pripravená na konzumovanie.

Druhý deň sliviek začal slnkom. Počasie festivalu prialo. Hostiteľ a organizátor festivalu - Nadácia Lajosa Kozáka - prizval na javisko nielen sarvašskú Rezešbandu, ale aj dychovku z Orošházy a Sarvaša. Na obed sa z javiska ozývala opereta, potom indiánska hudba v podaní „The Indian‘s“. Traja Indiáni boli oblečení tak, ako to vídavame vo filmoch z Divokého Západu: čelenky z pierok sa dotýkali zeme a vynikli hlavne pri tanci. Nástroje, ktoré dominovali, boli tradičné, typické pre ich produkciu: píšťalku a pan piipu striedali zvuky lesa vydávané z hlineného nástroja, ktorý sa zmestí do ruky, alebo ich indiáni imitovali vlastným hlasom. Hudbu z amerického kontinentu vystriedala hudba z filmu Cigáni idú do neba v podaní cigánskej kapely, ktorá predviedla okrem klasickej gitary a kontrabasu aj jednoduché vtipné hudobné nástroje. Skúste zahrať niečo na drevených lyžiciach! Dopĺňali hlavného bubeníka, ktorý udával rytmus na dvoch bubnoch z kovových kanví. Zaujímavá bola aj minimandolína, veľká asi ako dezertný tanierik. Nostalgický motív z filmu bolo o pár hodín vidieť reálne. Jednou z ulíc Sarvaša kráčal pohrebný sprievod. Vpredu dychovka, za ňou čierny koč, obsypaný kvetinami a kyticami, ktorý ťahali dva kone so žriebätkom. Ako to súvisí so slivkami? Každú chvíľu sa sprievod zastavoval, lúčil sa s mŕtvou a pripíjal jej na slávu či zapíjal žiaľ z fliaš, v ktorých bola možno vlaňajšia slivovica. S istotou by to mohli povedať len tí, ktorí stáli poblíž cesty a ochutnali. A aj ak odmietli, vedeli, o čo prišli. Na oblečení si odnášali vôňu pálenky, pretože ponúkajúci ich, podľa zvyku, aspoň obliali.

Na javisku zatiaľ zabávala dvojica Bagi-Nacsa, v Poľskom dome prednášal štátny tajomník ministerstva životného prostredia.

Nielen dospelí, ale aj deti si prišli na svoje. Tešili sa z divadelného predstavenia ľudovej rozprávky, hranej s obrovskými bábkami. Ale nielen rozprávka bola pre deti atrakciou. Klub mnohodetných rodín ich zapojil do maľovania obrázkov (aj s motívom sliviek) farbami na fóliu. Na trhovisku ste mohli stretnúť aj deti s tváričkou pomaľovanou farbami tak, aby sa cítili ako rozprávkové víly, motýle či lienky. Maliar maľoval portréty priamo na ulici.

V stánku Františka Závodu miešali a predávali ešte horúci lekvár aj v sobotu popoludní, piekli okrem „cigánskej“ aj tradičné slovenské jedlo - „zemiakovú lapčanku”, teda placky. V cukrárni podávali slivkovú zmrzlinu a v obrovskom kotli pred kultúrnym domom varili pod vedením majstra kuchára Vojtecha Prohásku 3000 porcií polievky zo sušených sliviek. Kto si všímal prácu kuchárov, nemohol nezbadať, že medzi nimi v kuchárskej čiapke a zástere pomáhal primátor mesta Mihály Babák. Polievku ste mohli zapiť  náprstkom slivovice, ak ste sa rozhodli, ktorej z ocenených alebo aj tých nesúťažných dáte prednosť. Štvrté miesto získal ujo Príbelský. Má sedemdesiatpäť rokov a po slovensky nezabudol. Pred mnohými rokmi cestoval po svete - bol vodič a po slovensky sa dorozumel aj v Poľsku, Juhoslávii, Čechách. Spomínal aj na to, ako sa jeho otec mohol vrátiť na Slovensko, ale zostal tu, na Dolnej zemi. Tu sa narodil, tu mal pôdu, ktorú obrábal a ktorá ho živila. Slivovica, ktorú vypálil tohto roku, bola jemná a ako povedal, môže sa podávať ako liek pred jedlom, keď má niekto problém s trávením.

Kto má rád slivky, kto pozná ich liečivé účinky, nečuduje sa, prečo sa v Sarvaši oslavujú práve ony. Sušené sú dobré proti zápche, obklady z pálenky aj slivkového lekváru pomáhajú „rozpustiť“ cysty na prsníkoch, slivovica dezinfikuje rany. Jedlo aj liek. Vzácna plodina. Jej kult sa končil na javisku vystúpením speváčky ANITY, ukážkami brušného tanca, produkciou kapely Gin Tonic a šlágrami kapely Integrál.

Pred polnocou sa začalo blýskať, hrmieť a celú noc sa lial dážď. Našťastie slivky aj slivkové dni už „boli v suchu“.

Erika Fajnorová

Slivkový lekvár ● Aký je ten pravý?

Tajomstvo pravého slivkového lekváru spočíva v tom, že za neustáleho miešania ho treba variť celý deň. Podľa možnosti v kotlíku, pod ktorým horí agátové drevo, aby lekvár trošku nasiakol horkastým dymom. Základnou surovinou sú medovosladké slivky s čiernou kožkou, veľké ako hroznové bobule, ktoré dozrievajú v septembri a ktoré treba oberať vtedy, keď stopky začínajú vädnúť. Umyté ovocie vložíme priamo do kotla; kôstky vyberieme až približne po dvoch hodinách, keď sa v kotli vytvorí červená šťava (ciberc). Obsah nádoby treba miešať asi desať hodín. Lekvár je hotový, keď sa masa oddeľuje od varechy. Horúci lekvár nalejeme do keramických nádob, zaviažeme bielym plátnom a uložíme na policu do komory, kde vydrží celé roky.