So storočnou tetou Mariškou zo Slovenského Komlóša ● Tajomstvo dlhého veku

1905-2005 - jedno storočie. Historické udalosti za toto obdobie zaberajú celú učebnicu dejepisu. A predsa, keď som sa so storočnou tetou Mariškou zo Slovenského Komlóša stretla, nespomenuli sme v našom dlhom rozhovore ani jednu z nich.

Nie preto, lebo ich nezažila, ale preto, lebo pre ňu má význam niečo úplne iné. Deti, láska, dnešok, pokoj... a zdravie. A to tete Márii Cseteovej, za slobodna Havranovej, chvalabohu ešte slúži. Veď na nedávnu oslavu svojich okrúhlych narodenín sama piekla dobroty pre početných hostí.

- Ako sa vám páčila oslava narodenín? - bola moja prvá otázka 100 ročnej tete Mariške.

- Prvá prišla Irenka Senciová, polgármešterka. Veľmi som sa jej radovala, tak som ju pohladkala, lebo aj ona chodila ku mne do škôlky. Nemala ešte ani tri roky, keď ju tam priviedli a odvtedy ju poznám, - začala svoje rozprávávanie teta Mariška, ktorú poznajú takmer všetci Komlóšania, veď dlhé roky pracovala ako pestúnka v materskej škole. Neskôr v tomto krásnom povolaní pokračovala aj jej dcéra Mária a vnučka. Nečudo preto, že na oslavu jej stých narodenín sa postupne zišlo okrem rodiny a blízkych susedov veľa z jej bývalých zverencov.

Spomienky sa odvíjajú ďalej:

- Ja som sa narodila v tej chyži, kde je teraz krčma Nimród, oproti bola katolícka škola. Dobrého učiteľa som mala, ľúbila som čítať a písať, aj zemepis. Ešte aj dneska listujem v atlase, keď vidím v televízii správy, že sa niečo deje vo Francúzsku, Anglicku, alebo keď hovoria o vojne v Iraku. Vydávala som sa mladá, 19-ročná. Môj manžel bol z Rumunska, Salonty. Chodil ako šuster hľadať robotu, tak sme sa zoznámili. 25. novembra 1924 sme mali svadbu. Žili sme spolu 9 rokov, roku 1933 zomrel. Zostala som sama s dvomi deťmi. Mám syna a dcéru, štyri vnučky a osem pravnukov.

28-ročná vdova musela pracovať, aby uživila deti. S deťmi jej pomáhala mamička. Tri roky bola pomocnica v domácnosti u riaditeľa banky, potom predávala v pekárni chlieb a od roku 1938 pracovala 22 rokov ako pestúnka v škôlke. Spočiatku sa našiel i taký, čo by si ju vzal za ženu, ibaže chcel, aby svoje deti dala do sirotinca. Pravdaže ho odmietla. Ako vraví, žila veľmi počestný život. Darmo by bol klopal hocikto na jej oblok, nikto v dedine nemohol o nej povedať, že k nej chodil.

- Veľmej som ľúbila deťuške. Dala som im veľa lásky. Deti boli vtedy tiché, pokojné. Ja som ľúbila hádku rozprávať a takie boli milie, takto počúvali so založenými rukami. Teraz sa deťuške veľmej múdre, ale nedadia človeku úctu, ako voľakody dali. A to preto, lebo rodičia nemajú na ne čas a trpelivosť.

So svojimi deťmi sa teta Mariška zhovárala len po slovensky, aj vnuci vedia. Ale pravnuci, hoci päť z nich chodí do slovenskej školy, nechcú hovoriť po slovensky.

- Keď ráno vstanem, tak sa naraňajkujem, veľmej ľúbim kávu, koláčika. To mi dobre padne. Potom chytím bibliu a každý deň sa trocha začítam do biblie, to mi je tak dobre na moje svedomie. Potom chytím noviny a všetko si prečítam, vše slovenské, vše maďarské. Všetko viem, čo sa deje vo svete. Teraz sú ľudia veľmej zlí edon na druhyho. Závidia si. Ja preto doposiaľ žijem, lebo som mala veľmej spokojný život. Ja si tak hútam, že nie ten je spokojný, kto je bohatý, ale ten, kto je zdravý.

Teta Mariška má aj svoju teóriu, prečo teraz mnohých ľudí trápia choroby. Je to preto, lebo si nevedia rozkázať v jedle. Jedia viac ako ich telo potrebuje a hlavne prejedajú sa na noc. Možno bude na tom niečo pravdy, veď aj stará múdrosť vraví: raňajkuj ako kráľ, obed si rozdeľ s priateľom a večeru nechaj nepriateľovi. Ako vraví, sama rada nielen pečie, ale napečené aj je. Polievka a dva kúsky višňovníka sú jej na obed dosť. Piecť a variť sa naučila v rodine riaditeľa banky, kde chodila tri roky vypomáhať v domácnosti.

Keď sa jej dcéra vydala, zostali bývať spolu. Ako mi teta Mariška povedala, nikdy sa do života mladých neplietla. Keď bola doma hádka, nepovedala nič, až keď sa vášne utíšili, vyslovila svoj názor a mladí jej dali za pravdu. Tak pomaly plynie život dcéry a matky, dvoch vdov, ktoré žijú v dome na ulici Máté Zalku v Slovenskom Komlóši. Občas ich navštívi syn, nevesta, vnučky, vnukovia, susedia a, samozrejme, aj pravnuci, ktorí u prababičky nájdu vždy niečo dobré pod zub. A nielen to, ale aj pokoj, pohladenie a lásku. Veľa zdravia do ďalších pokojných rokov, teta Mariška!

(ih)