Narodila sa v podpilíšskom Číve a svoje rodisko dodnes neopustila. Je mladá, agilná žena a matka. Je učiteľkou slovenčiny, členkou miestnej slovenskej samosprávy, od septembra minulého roku aj pracovníčkou Inštitútu na výskum a rozvoj školstva (OFI). Stretli sme sa s Máriou Pintérovou Jurkovičovou.

Komunikačnú súťaž zo slovenského jazyka a literatúry usporadúva inštitút už skoro dvadsať rokov a záujem zo strany škôl neklesá, naopak, badať istý nárast počtu účastníkov z dvojjazyčných a jazykových škôl. Je to súťaž, v ktorej majú žiaci základných škôl možnosť zmerať si vedomosti zo slovenského jazyka, preukázať svoje znalosti pred ľuďmi, s ktorými sa stretli po prvý raz, a nielen pred svojimi pedagógmi, čo im môže pomôcť napríklad pri príprave na jazykovú skúšku.

„Práve slovenská vzdelanosť ma priviedla k tejto práci, lebo v čase, keď zaradili do komunikačnej súťaže aj hmotnú a nehmotnú kultúru našej národnosti, ma požiadala vtedajšia referentka inštitútu Miloslava Némethová o spoluprácu. S radosťou som ponuku prijala a na základe spolupráce som získala po odchode kolegyne do dôchodku aj miesto na polovičný úväzok,“ začína náš rozhovor Marika Pintérová Jurkovičová. Nemci, Chorváti a Slovinci majú referenta na stály úväzok a Srbi, Rómovia a Slováci na polovičný. Popritom sa však absolventka budapeštianskej univerzity ELTE nevzdala svojej profesie v Číve. Slovenčinu vyučuje vo vyšších ročníkoch. „Je to dobré, lebo skúsenosti z praxe môžem preniesť do svojej každodennej práce v OFI,“ hovorí s úsmevom a dodáva, že aj vďaka komunikačnej súťaži vždy nájdu takých žiakov, ktorí sa aj neskôr, v dospelom veku, aktivizujú na našom národnostnom poli.

„Čo sa týka minulosti a jazyka, môj záujem sa prehĺbil počas univerzitných rokov. Veľmi rada som sa zapojila do práce národnostnej samosprávy vo svojom rodisku. V tom čase sa začalo organizovanie Adventného poludnia, miestnej televízie, obrázkových novín, Čívskych dní. Mala som týmto veciam a podujatiam vytvoriť národnostný vzhľad. Robili sme reportážny film po slovensky, začala som písať články o sviatkoch, zvykoch. Moja diplomová práca mala titul Bývalé zachované a dnešné ľudové zvyky, viažuce sa na medzníky života človeka (narodenie, svadba, smrť) v Číve. Na oslavu znovuosídlenia dediny - 300 rokov v Pilíši - som mala prvú prednášku o čívskych pohrebných zvykoch. Potom nasledoval článok o svadobných zvykoch v Národopise Slovákov v Maďarsku (18). Rada sa stretávam so starými ľuďmi, lebo oni nielen zaujímavo hovoria o minulosti, ale pritom aj zaspievajú a používajú miestne slovenské nárečie,“ hovorí M. Pintérová Jurkovičová. Jej výskumná oblasť je aj hmotná a nehmotná kultúra, pričom skúma hlavne zvyky pilíšskych Slovákov. Okrem Čívu napísala práce aj o živote Slovákov v Tardoši a Šárišápe.

„Je pre mňa veľmi dôležité, aby som mala kontakt so živým jazykom. Počas univerzitného štúdia som bola jeden semester na stáži. Odvtedy - okrem SAS-u - chodím každý rok do Bratislavy. Mám tam obľúbené miesta, obchody, kníhkupectvá, kam sa jednoducho musím vracať. Keď potrebujem časopisy, idem do Štúrova. Nemôžem zabudnúť ani na výlety a teraz aj tábory na rôznych miestach Slovenska,“ dodáva.

Jej syn Marcelko mal v lete štyri roky, prináša do rodiny veľa radosti. Je spoločenský, jeho zaradenie do čívskej materskej školy bolo bezproblémové. Veľkú oporu pre Mariku znamená okrem manžela a matky aj otec, ktorý sa so svojím vnukom rozpráva výlučne po „čívsky“, aby si aj takto zachovali rodný jazyk.

(ef)