Za Zuzanou Bohnyátovou

Nesmúťte, mňa už nič nebolí. Keď nastane večer,
zanechám Vám odkaz ako hviezda.
Pozrite sa hore na nebo, tam budem žiariť.
(Anna Erdősiová Körösová)

Vo veku 88 rokov zomrela 23. augusta pani Zuzana Bohnyátová. Jej mamička zomrela 103 ročná. Teta Zuzana bola pedagogička, priateľka záhradkárov, vždy sa hlásila k slovenskej menšine. Mala vždy dobrú náladu, večne bola v pohybe, bola pravdovravná. Veľmi ťažko sa o nej rozpráva v minulom čase. Vždy sa ku každému prihovárala priateľským slovom a s úprimným záujmom. Skvelá pamäť ju nikdy nesklamala, veľmi dobre si pamätala najmä dátumy. S láskou spomínala na svojich žiakov a kolegov. Často a rada chodila na spoločné výlety, kde vždy bola partnerkou pri všetkých nezbedách. Charakterizovala ju veselosť, pri priateľských stretnutiach bol pre ňu charakteristický zodvihnutý ukazovák a otázka k spievajúcim: Poznáte túto pieseň? „A Vásárhelyi híres promenádon...” a už z jej úst znela tá obľúbená...

V roku 1981 odišla do dôchodku a veľa voľného času trávila v Záhradkárskom spolku v Sarvaši. Niekoľko desaťročí vykonávala funkciu tajomníčky, kde vďaka svojej precíznej pamäti, logike a organizačným schopnostiam zodpovedne a dôkladne plnila svoje úlohy. Svoje city vyjadrila čínskym príslovím, ktoré ju spájalo so záhradkármi: „Kto chce byť šťastný, nech sa stane záhradníkom.”

Zúčastňovala sa na stretnutiach dôchodcov, pedagógov, na rôznych akciách, no týždenne sa venovala svojej vášni, hre v karty. V aktívnych rokoch podporovala a posmeľovala začínajúcich kolegov, podala im silnú pomocnú ruku a dala základy pedagogickému povolaniu. Niekoľko desaťročí bola členkou Slovenského kultúrneho spolku Vernosť, kde svojimi myšlienkami a skúsenosťami posilňovala činnosť spolku. S každým sa vždy porozprávala sarvašskou slovenčinou, ale aj spisovnou slovenčinou, veď oba jazyky dobre poznala. Recitovala aj básne, mala úžasný vzťah k umeniu, spevu, tancu a k literatúre. Pri príležitosti 60. výročia založenia školy pedagógovia slovenskej školy s dojatím prijali jej báseň venovanú škole. Vyjadrila v nej úprimnú lásku k deťom, ktorú sama rozdávala 20 rokov ako vychovávateľka v Slovenskej základnej škole v Sarvaši.

So slzami, až s hlasným vzlykaním spomíname na nenahraditeľného človeka so silným charakterom a s ráznosťou. Už pri stisnutí ruky vedela, kto stojí oproti nej. My, ktorí si s láskou ctíme jej pamiatku, si ešte neuvedomujeme, ako bude na nás pôsobiť jej neprítomnosť. Uznávame, že život je len maličké zrnko v osude mlyna, piaď bytia pre človeka. Pochvala a vedomosť je krása urny a život je potravou smrti. Odkazujeme jej do nebeskej ríše: poznáme tvoju obľúbenú pieseň, tvoja tvár sa usmieva, no do našich očí vnáša zastretú bolesť a slzy.

Učiteľský zbor sarvašskej školy, materskej školy a študentského domova