Rozhovor s herečkou Zsuzsou Gyurkovicsovou

Pokojne by som mohla napísať aj so Zuzanou Ďurkovičovou, veď táto rodom Komlóšanka je hrdá nielen na svoje slovenské korene, ale aj na svoju slovenskosť. V Maďarsku však široká verejnosť takmer sedem desaťročí pozná jej meno tak, ako ho má uvedené v občianskom preukaze. Pozerám sa na útlu ženu prekypujúcu energiou, zrakom skúmam jej zamatovú pleť a úprimné veľké čokoládové oči krásne ladiace s dievčensky nezbednými plavými vlasmi. – Ja som preto taká pestrá osobnosť plná života, energie, lebo po otcovi mám srbskú krv a po matke slovenské srdce. Koľkoročná sa roku 1947 prvýkrát objavila na doskách, ktoré pre ňu dodnes znamenajú svet? Usmiala sa, v očiach jej zažiaril huncútsky plamienok a riekla: - Narodila som sa 9. marca 1929. Obdivujem, s akou prirodzenosťou, ba až pýchou sa hlási k svojmu veku a po trojhodinovom rozhovore pochopím, že má na to viac dôvodov. Jedným je, že aj tak tomu nik nechce veriť, a druhým, pre ňu určite závažnejším, že má za sebou veľmi šťastný a plodný život a pred sebou kopu plánov. Po celý čas, ktorý som strávila v jej spoločnosti, z nej sálal optimizmus, veselá nálada. Zrak sa jej zastrel smútkom len vtedy, keď hovorila o strate svojich najbližších.

Keďže pani Zuzka pochádza zo Slovenského Komlóša, zaujímali ma jej spomienky na prostredie, v ktorom vyrástla.

- Narodila som sa ako druhá dcéra v rodine zručného a múdreho remeselníka Pavla Gyurkovicsa a krásnej, všestranne nadanej Alžbety Pipíšovej. Boli sme štyri deti – staršia sestra Erka zomrela pred dvoma rokmi a z bratov dvojičiek žije už len Paľko, Jóžika zomrel pred rokom. Rodičia nás vychovávali v láske, ale veľa sa nám venovali aj starí rodičia. Bola som veľmi živé dieťa, neobsedela som na jednom mieste. Keď ma poslali po chlieb alebo cukor a ja som videla postávať pri obchode zopár ľudí, hneď som sa začala predvádzať, spievať alebo recitovať. Tak ma volali, že veselá Zuzička. Pri pobehúvaní a zvŕtaní sa som si pospevovala piesne ako Seno, seno, seno zelené alebo Anička, dušička... Spieval mi ich starý otec a od neho som sa naučila aj po slovensky. Ale často spievali aj moji rodičia. V mladosti kračúnske piesne dokonca na túrni – na veži chýrneho komlóšskeho kostola. Otec bol vážený občan, mal tri obuvnícke dielne. Vyrábal topánky podľa vlastných návrhov, od čižiem po pánske a dámske topánky, ktoré vozil do okolitých miest, ba i do Budapešti. Poznali ho v širokom-ďalekom okolí. Mamička bola doma pri deťoch. Bola veľmi nadaná, krásne maľovala, najmä ornamenty s prekrásnymi ružami. Také som ani odvtedy nikdy nevidela. Dodnes sa zachovali na stĺpoch v mojom rodnom dome. Žiaľ, mamička mala 28 rokov, keď zomrela na zápal pľúc. S láskou uchovávam jej fotografiu a prekrásny, mne veľmi milý čepiec, ktorý si vážim ako klenot.

Otcovi pomáhala vychovávať štyri deti mamičkina sestra Zuzka, ktorú si po niekoľkých rokoch vzal za manželku. Bola k nim veľmi dobrá a pre neveľký vekový rozdiel ju pokladali skôr za priateľku. Volali ju mamušika.

- Chodili ste do slovenskej školy?

- Rok som chodila do slovenskej materskej školy. V štvorročnej elementárnej škole sme sa učili po maďarsky. Pán učiteľ Zoltán Krasznay bol veľmi milý, vždy sa usmieval. Mňa veľmi ľúbil, lebo som mala dobrú pamäť. Ani som sa nemusela učiť a všetko som si pamätala. Na Komlóši som chodila aj do meštianky. Aj tu som mala vynikajúcich učiteľov. Moja triedna bola Ida Rajki. Nikdy nezabudnem, každú sobotu na konci vyučovania bola triednická hodina. Vždy sa nás pýtala, čím chceme byť.

- A vy?

- Ja som vždy odpovedala, že herečka. Hoci dovtedy som profesionálne divadlo nevidela. K nám do obce chodieval iba cirkus, v ktorom vystupovali aj tanečnice. Bolo tu však ochotnícke divadlo, ktoré viedla Judita Tomková. Roku 2007 sme si pripomenuli jeho sté výročie. Ona zaštepila celý Komlóš, ľudia spievali krásne slovenské ľudové piesne, piesne z Tranoscia a hrali slovenské divadlo. S nami, so študujúcou mládežou, sa zaoberal advokát Adamkovics. Jeho família sa snažila podchytiť mládež, viesť nás k tomu, aby sme si vážili nielen tradície, ale aj držali krok s novou dobou, aby sme sa vzdelávali a hlavne tvorili družný kolektív. Na sviatky sme vystupovali, spievali a recitovali, hrali menšie scénky, tancovali. Ja som veľa spievala. V tom čase, koncom 30. rokov, prebiehala silná maďarizácia, čo sa prejavilo aj na Komlóši. Slovenčina prežívala skôr len v rodinách.

Pán Adamkovics objavil môj talent a posmeľoval ma, aby som išla študovať. V novinách som čítala, že v Pešti je kolégium Árpáda Horvátha. Ak niekto zloží prijímacie skúšky a má talent, môže bezplatne študovať. Tak som sa postavila pred otca s prosbou, aby mi dovolil ísť na vysokú školu. Otec nechcel ani počuť o tom, že chcem byť herečka. Keď som trvala na svojom, dal mi takú facku, že sa so mnou zatočil svet.

- Ako ste ho dokázali obmäkčiť?

- Veru ťažko! Napriek jeho nesúhlasu som sa rozhodla ísť za vytýčeným cieľom. V lete 1947 v segedínskych novinách vyšiel inzerát, že hľadajú dievča do hry Lajosa Zilahyho Dvanásta hodina. Moja kamarátka Žofka Tóthová, ktorá študovala v Segedíne, ma prehovorila, aby som sa prihlásila, vraj bývať môžem u nej. Otec ma nechcel pustiť, tak som utiekla na bicykli. Do Segedína som išla po násype pozdĺž Tisy. Cestu som poznala, lebo som tam chodievala s otcom na ryby. Jednu noc som prenocovala u známych. Otec sa tak nahneval, že sestre povedal: viac ma ani vidieť nechce.

V Segedíne som vyhľadala direktora Árpáda Lehotayho, ktorý si ma vypočul a zveril mi rolu 14-ročného dievčaťa. Mala som hrať dievča, ktoré napádalo na jednu nohu, kvôli čomu sa mu nepodarilo zložiť skúšku z hry na husle. Táto moja prvá úloha bola veľmi ťažká, ale otvorila mi cestu k vytúženej profesii.

Nasledovali roky na vysokej škole a prvá úloha vo filme. Za honorár vystrojila sestre svadbu a kúpila jej nábytok. Vtedy otec pochopil, že profesionálne herectvo je poctivé povolanie, ktoré dokáže človeka uživiť a zmieril sa s dcériným rozhodnutím. Dostavili sa prvé úspechy na budapeštianskych scénach, hlavné roly v Madáchovom komornom divadle, pozitívne kritiky na stránkach tlače.

V tom období prebiehala presídľovacia akcia medzi Československom a Maďarskom. Otcovi rodičia i brat Ondrej sa rozhodli presťahovať sa na Slovensko, otec o tom tiež istý čas uvažoval, ale dcéry odmietli odísť. Obidve mali jasné predstavy o svojej budúcnosti a tie ich viazali k rodnej vlasti. Nakoniec sa otec rozhodol zostať, nechcel stratiť to, za čo celý život pracoval. 

Zuzka s čerstvým diplomom v ruke roku 1951 podpísala kontrakt s Národným divadlom a hneď jej zverili niekoľko hlavných úloh. Keďže zvlášť študovala spev, túžila prejaviť sa aj ako speváčka, čo sa jej ako hosťujúcej herečke podarilo v Győrskom divadle. V operete F. Schuberta Dom pri troch dievčatkách hrala Médi Tschöllovú, čo bola veľmi náročná úloha.

- Popoludní o štvrtej som sa pripravovala na večernú premiéru, keď mi vrátnik priniesol telegram. Stálo v ňom: „V Segedíne náhle zomrel otec.“ Bol to pre mňa šok. Triasla som sa na celom tele. Museli ku mne zavolať lekára, aby ma dajako postavil na nohy, aby som večer mohla hrať. Dal mi injekciu a zostal pri mne v šatni. Sledoval, ako sa pripravujem na vystúpenie. Ja som si vtedy musela uvedomiť, že Zsuzsa Gyurkovicsová som len dovtedy, kým nevystúpim na javisko. Tam sa stanem Médi, ktorá má vedľa seba oboch rodičov. Keby to tak nebolo, tak by mi iste srdce puklo od žiaľu.

Ako som sa neskôr dozvedela, otec bol v ten deň v Segedíne nakupovať materiál. Bola veľká horúčava. Keď všetko vybavil, chcel sa osviežiť na kúpalisku. Pod studenou sprchou dostal pľúcnu embóliu.

Mladý lekár, ktorý mi pomohol v najťažšej chvíli, bol Tibor Cséffalvay. Vyhľadal ma aj nasledujúci deň, staral sa o mňa. Neskôr ma trikrát požiadal o ruku, dodnes neviem, prečo som tak dlho váhala. V októbri 1954 sme mali v Päťkostolí svadbu. Tam totiž bývali manželovi rodičia. Ja, slovenská evanjelička zo Slovenského Komlóša, som sa vydávala v katolíckom kostole za potomka maďarskej šľachtickej rodiny pochádzajúcej z Gemera.

- Ovplyvnilo manželstvo vašu hereckú kariéru?

- Spočiatku nie. Naďalej som bola členkou Národného divadla. Roku 1957 sa nám narodil syn Gábor, ktorý je dnes uznávaný ekonóm. Pár mesiacov som sa venovala len rodine, ale roku 1958 som sa stala členkou Madáchovho divadla. Dokázala som dobre zosúladiť svoju prácu a starostlivosť o rodinu. Veľká zmena v mojom živote nastala roku 1961. Práve som sa pripravovala na vytúženú rolu Elisy, pouličnej predavačky kvetov v hre G. B. Shawa Pygmalion, keď manžela, vtedy už známeho gynekológa, pozvali na 4 roky pracovať do Lipska. Bolo pre mňa samozrejmé, že sme išli s ním. V divadle mi dali dva roky neplatenej dovolenky a dva roky som zostala bez zmluvy. V Nemecku, v 62. roku, sa nám narodil syn Tibor, ktorý je dnes zubný lekár. Ja som sa mohla venovať rodine a popri tom študovať spev u vynikajúcich profesorov. V západnom Berlíne v tom čase už uvádzali svetové muzikály, ktoré som si so záujmom pozrela a študovala. Tak veľa som sa tam naučila, že som nikdy neoľutovala svoje rozhodnutie.

- Čo vás čakalo po návrate?

- Viete si predstaviť, že štyri roky mi nemohli držať miesto. Nakoniec som sa od roku 1966 do roku 1989 stala členkou budapeštianskeho Veselého divadla (Vidám Színpad), čomu som sa až tak veľmi netešila. Bolo však obdobie – od 72. do 76. roku, keď ma vyžiadali za hosťujúcu herečku do Győru, kde som hrala napríklad Edith Piaf. Som vďačná osudu, že som mohla stvárniť túto fantastickú speváčku. Za túto rolu mi udelili Cenu M. Jászaiovej. Zasa o mne začali písať noviny, stala som sa oslavovanou herečkou. Ľudia ma zastavovali na ulici, hovorili, že som maďarská Edith Piaf. Vďaka Svetovému zväzu Maďarov som cestovala po celom svete.

- Vystupovali ste v divadlách, hrali v mnohých filmoch, často ste boli na cestách. Ako vyzerali vaše všedné dni?

- Vždy som sa snažila nájsť si čas na všetko. Popri práci, ktorá bola pre mňa záľubou, som si našla čas na rodinu. Dodnes veľmi rada varím, najmä naše komlóšske jedlá. Tie sú najlepšie na svete a myslím si to nielen ja, ale aj moji synovia. Vždy mi vravia – var tak ako doma, teda na Komlóši. Radi tam chodievame.

- Máte ešte ku komu?

- Áno, brat Paľko a jeho rodina nás vždy radi vidia. Najradšej sa schádzame na veľkonočné sviatky, to sú pre nás sviatky radosti a oblievačky. Kračún (Vianoce) je zase najväčší sviatok. Brat nás vždy pozýva na zabíjačku. On robí veľmi dobré klobásy, ja zasa plnenú kapustu. Jeho dcéra Mária Gyurkovicsová učí v slovenskej škole slovenčinu a dejepis a vedie mandolínový orchester Tremolo. Krásne spieva a učí ma slovenské piesne.

Na dôkaz mi potichučky zaspieva. Potom sa rozhovorí o vnúčatách – dvoch dievčatách a troch chlapcoch. S láskou a úctou spomína na svojho zosnulého manžela, hrdá je na múdrych synov, nevesty a ich vydarené deti. Ako vraví, my, ženy, musíme spájať rodinu. Musíme byť silné, aby sme mohli dávať silu mužom a deťom, aby nezapredali svoje duše, svoju česť, svoje korene.

Za rozhovor, ktorý celý prebiehal v krásnej ľubozvučnej slovenčine, úprimne ďakuje

Vlasta Zsákaiová Držíková

Foto: autorka