Zbohom, Júlia!

Júlia Villányiová rod. Vilinská (1920-2004)

Na večných príbytkoch zosnulých už dohoreli dušičkové sviečky a prvým novembrovým mrazom oťaželi chryzantémy a vence voňajúce ihličím. Zlaté ohníky sviec a kahančekov sú podobné ľudskému životu - vyvolávajú smútok, ale aj nádej. Vzplanú a skôr než sa človek spamätá, dohoria vo vlhkom jesennom čase... Dohorela svieca, opäť sa skončila dlhá pozemská púť a na večnosť sa pobrala moja ctená a obľúbená kolegyňa, bývalá zástupkyňa šéfredaktora Ľudových novín Júlia Villányiová rod. Vilinská. Pán večnosti si ju povolal k sebe 23. novembra vo veku 84 rokov, po dlhotrvajúcej ťažkej chorobe. Na plánovanú osobnú rozlúčku opäť nebol čas... Osud nedovolil, aby tomu tak bolo...

Priznám sa, keď som sa dozvedela smútočnú správu a zobrala do ruky smútočné oznámenie, zovrelo mi srdce a oči sa mi naplnili slzami. Hlavou mi začali víriť spomienky... Vzápätí sa mi vynoril neuveriteľne jasný obraz spred tridsiatich piatich rokov, keď som po prvýkrát prekročila prah redakcie Ľudových novín. V duchu som sa preniesla do dávno zašlých čias... Zdalo sa mi, že počujem jej vľúdny hlas, vidím jej krásne modré žiariace oči. Táto nostalgická spomienka sa spájala s mojou mladosťou, najkrajšími rokmi môjho života...

Pamätám sa, už na prvý pohľad sme si boli sympatické a postupom času sme sa vzájomne zblížili. Najmä ja som k nej cítila veľkú náklonnosť. Asi preto, lebo mi pripomínala mamičku, ktorá sa narodila v tom istom roku ako ona. Dlhé roky sme sedeli v jednej kancelárii a delili sme sa navzájom o každodenné radosti i ťažkosti. S úprimnou otvorenosťou, láskou, starostlivosťou a trpezlivosťou sa mi venovala, pretože jej záležalo na tom, aby som si popri učiteľstve osvojila aj nové, druhé „remeslo" - novinárstvo. Často ma povzbudzovala, aby som sa pokúšala písať, tvoriť, klásť myšlienky na papier a uvažovať nad tým, čo chcem čitateľom odovzdať.

Júlia Villányiová Vilinská sa narodila 8. marca roku 1920 v Barci pri Košiciach, v roľníckej rodine. Rodičia nemali hmotné bohatstvo, mali však zdravé ruky, pevnú vieru, vôľu a dobre vychovávali kŕdeľ detí. Malá Júlia vyrastala v mnohodetnej rodine a nesmierne si vážila rodičov, ktorí ju vychovávali v kresťanskom duchu. Stala sa z nej ozajstná „východniarka“, ktorá neoblomne milovala svoj rodný kraj, jazyk a kultúru. V mladosti priam žila a mrela za divadlo. Už od útleho detstva hrala, lebo divadlo bolo jej životom a najkrajšou túžbou. Nemohla sa však kvôli osudu dať na hereckú dráhu, a ako sa priznala, bola to pre ňu nevyliečiteľná rana, ktorá sa nikdy nezacelila.

Základné vzdelanie získala v rodnej obci a maturovala r. 1939 na košickom gymnáziu. Roku 1943 sa dostala do Budapešti, kde pracovala v Slovenskej banke. Vtedy ešte netušila, že príchod do Budapešti povedie jej životnú dráhu celkom iným smerom, na inú koľaj, o akej vo svojej mladistvou romantikou prekypujúcej predstave snívala.

„Neočakávané odtrhnutie od materskej krajiny pre mňa, osemnásťročné dievča, ohnivú idealistku, plnú mladistvej sily, snov a cieľov, prinieslo najmä v duchovnom vývoji nenapraviteľný zlom. Slovenské slovo, slovenská pieseň, hudba boli a sú i dnes vzácnou náplňou môjho života,“ vyznala pred niekoľkými rokmi, keď na stránkach nášho týždenníka vykreslila svoj osud z diaľky 60 rokov...

V Slovenskej banke sa zoznámila s Dr. Imrichom Villányim, s ktorým sa v roku 1946 zosobášili. O rok neskôr sa narodil ich prvý syn Imrich a o štyri roky neskôr syn Zoltán. Po pôrode zostala doma s deťmi, starostlivo ich vychovávala, ale medzitým študovala na univerzite ELTE, kde absolvovala slovenský a maďarský jazyk a literatúru. Vyzbrojená odbornými vedomosťami a precíznou zodpovednosťou v päťdesiatych rokoch nastúpila pracovať do redakcie predchodcu nášho týždenníka - do Našej slobody.

Júlia bola mimoriadne obetavá, pracovitá, oddaná svojmu povolaniu a mala obrovský zmysel pre zodpovednosť, čo mi bolo nesmierne sympatické. Pochopiteľne, snažila som sa ju napodobňovať, učiť sa od nej čo najviac. Časom sa utužovali naše vzťahy a čoskoro sme boli spriaznené duše. A ona nešetrila slovami uznania, spokojnosti a chvály, ale bola aj objektívna, kritická. Tešila sa, keď mohla pomôcť svojim kolegom. Dlhé desaťročia bola zárukou vysokej novinárskej a jazykovej úrovne novín. Jej životnou zásadou bolo - bez lásky sa nedá žiť, lebo tá prispieva k uzatváraniu harmonických vzťahov v rodine, pomáha pri výchove detí a pri vytváraní a pestovaní pocitu spolupatričnosti. Preto do poslednej chvíle svojho života nemohla súhlasiť s odcudzenosťou, ktorá je natoľko charakteristická pre našu dobu.

Rada čítala, milovala spev a hudbu, najmä klasickú. Podarilo sa jej i mňa „zvábiť“, dlhé roky sme spolu chodievali na predstavenia do Maďarskej štátnej opery. Ľudová pieseň jej bola nielen spomienkou na detstvo, na rodičovský dom, ale v „cudzom svete“ akoby z nej bola čerpala energiu. Často hovorila, že človek bez koreňov je ako trstina vo vetre. Jej obľúbená ľudová pieseň „Povedzte mojej materi...“ často zaznela na našich redakčných oslavách a bola dlhé roky ozajstným balzamom na jej ubolenú dušu, čo súviselo s jej osudom.

Som presvedčená, že len veľká viera je schopná prijať ťažké skúšky života. Ona takú vieru mala. Hlboká viera jej dala silu, aby neklesla na duchu, prežila tie najtvrdšie a najsmutnejšie chvíle svojho života - stratu syna a manžela. Veď ako sa hovorí, Pán Boh každému udelí iba toľko, koľko vládze uniesť. Júlia bola náročná a pracovitá žena, ktorá chcela vždy viac, než jej život ponúkol. Neboli to prázdne slová, o práci hovorí celý jej život. Mala pevnú vieru, silu, zrejme preto sa dožila úctyhodného veku, napriek početným bremenám, ktoré doliehali na jej plecia. Bola aj vynikajúcou a bystrou pozorovateľkou. Musela poznať ľudí a život, a to v plnom svetle, bez retušovania, aby výsledky jej novinárskej práce oslovili čitateľa v celej hĺbke duše. Vedela veľmi dobre odlíšiť prázdny balast od zdravého obsažného jadra. Politiku, kariéru a svetskú slávu pripodobňovala k poľnej tráve, ktorá rýchlo zvädne. Poznala rub i líce našej neblahej situácie v oblasti národnostného života. Snažila sa slovom i perom prehlbovať slovenské cítenie našich ľudí. V ekumenickom náboženskom mesačníku Cesta, Pravda a Život v roku 1994 napísala skvelý úvodník, v ktorom oslovila slovenské mamičky, babičky. Obhajovala svoju materinskú reč, ktorá jej bola taká milá. Kládla im na srdcia, aby naučili svoje deti po slovensky, veď znalosť jedného slovanského jazyka má väčšiu cenu ako hociktorého cudzieho jazyka.

„So slovenskou rečou prejdeš štyri čiastky sveta,“ dodnes mi znejú v ušiach v škole naučené a tak často opakované riadky," písala toho času. Preto sa zapísala do dejín nášho týždenníka, ktorý nesie stopy jej precíznej a zanietenej novinárskej práce. Redakciu si predstavovala ako dobre vybudovanú rodinu, v ktorej všetci členovia majú byť pospájaní ako pevný múr zanietenosťou a láskou k svojmu rodu. Preto s ťažkosťou v srdci prijímala údely i nevďak. V roku 1981 odišla do dôchodku, ale napriek zhoršenému zdravotnému stavu nás neopustila, dlhé roky pravidelne písala a navštevovala redakciu.

Keby sa čas mohol vrátiť späť, iste by zase zo všetkých síl podopierala tých, ktorí by boli v jej blízkosti. Ale všetko je už neodvolateľne preč...

Rímskokatolícky pohrebný obrad a posledná rozlúčka s Júliou Villányiovou sa konali 10. decembra na Farkašrétskom cintoríne v Budapešti. Jej telesné pozostatky uložili po boku milovaného manžela a syna Zoltána.

Zbohom, Júlia! Modlím sa a skláňam sa nad tvojím hrobom s nádejou, že ti Pán Boh dopraje pokojný odpočinok, večný nebeský život a radosť v nebeskom kruhu tvojich najmilších. Tichú a večnú spomienku na teba navždy zachovávajú vo svojich srdciach a dušiach syn s rodinou, vnúčatá, príbuzní a bývalí kolegovia. Lúčime sa zbohom a pokračujeme v hľadaní svojej cesty povzbudení citátom: „Blažený človek, čo v Pána skladá dôveru!“ (Ž 1, 1-2)

Ildika Fúziková