Mať ciele, i keď pribúdajú šediny

Spomienky učiteľky Anny Crnečkej pri príležitosti jej odchodu do dôchodku

Kto by sa nepamätal na svoj prvý deň v škole a na svoju prvú pani učiteľku? Na ňu asi najdlhšie spomíname a niekoľkým z nás dodnes znejú v ušiach jej láskavé slová... Pravdepodobne bez ohľadu na vek a pamäť každý si dokáže oživiť tieto prvé a hlboké zážitky. Dobrý, láskavý, ale pritom prísny učiteľ môže ovplyvniť žiaka aj neskôr, napríklad pri výbere budúceho povolania. Byť pedagógom a voviesť malého človiečika do života je krásna práca, ktorá si vyžaduje lásku, nehu a najmä trpezlivosť...

Nie je veru ľahké vychovávať a ani učitelia to v súčasnosti nemajú jednoduché. Nečudo, že dnešní pedagógovia, česť výnimkám, trpia syndrómom vyhorenia. Spoločnosť si už neváži učiteľov tak ako kedysi, v dôsledku čoho v školách vyučujú aj nevyhovujúci učitelia. Pričom jeden jediný stačí, aby pokazil kredit všetkým.

Slovenská učiteľka Anna Crnečká rod. Čapuchová z Tardošu po viac ako tridsiatich rokoch za katedrou odišla v lete minulého roka do dôchodku. So školou a deťmi sa však nerozlúčila, vyučuje ešte niekoľko hodín týždenne.

Anna Crnečká sa narodila v roku 1946 v Tardoši, v slovenskej rodine, ktorá sa v roku 1947 vysťahovala na Slovensko. Spočiatku bývali v Sklenej pri Handlovej, neskôr v Tvrdošovciach, kde dodnes žije početná skupina tardošských Slovákov. Tu chodila do základnej školy. Potom, ako sa rodičia v roku 1960 vrátili zo Slovenska, pokračovala v štúdiách v budapeštianskej slovenskej škole. Po absolvovaní gymnázia študovala na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne slovenský a ruský jazyk a literatúru. Ako poslucháčka ruštiny rok študovala v Moskve na Univerzite Lomonosova. Po skončení vysokoškolských štúdií sa dostala do rodnej obce a počas letných prázdnin robila sprievodkyňu. Neskôr pracovala v cestovnej kancelárii na plný úväzok. Medzičasom sa vydala, má dvadsaťdeväťročného syna.

Od roku 1979 vyučovala opäť v Tardoši, lebo svojho povolania sa nedokázala natrvalo zriecť.

Prečo sa stala učiteľkou? Deti mala vždy veľmi rada a aj ju vychovávali príkladní učitelia, na ktorých si dodnes s láskou spomína. Podľa dlhoročných skúseností tvrdí, že základom výchovy má byť láska, či už ide o rodinu, alebo o školu. Škola napriek tomu nemôže zastupovať rodinu. Žiaci, ale aj ich učitelia a rodičia, každoročne vstupujú do ďalšieho ročníka školy života. Niektoré rodiny sú ideálne, stačí, aby deti pozorovali svoje okolie, vnímali a preberali zaužívané normy. Takéto deti vyrastajú v harmónii, ktorá ich formuje. Lenže väčšinou to tak celkom nie je, lebo život je zložitejší. Dnešné deti potrebujú pevnú ruku a veľa vnímavosti. Mnohí rodičia ani nepoznajú svoje ratolesti, napriek tomu, že existuje kult dieťaťa, čo je na škodu veci. Tieto deti nedokážu byť za nič vďačné. Nejde o extrémne prípady, ale o bežné rodiny. Deti všetko ľahko dostanú, nikto im nesmie „ublížiť“, rodičia za ne všetko vybavia, vo všetkom im vyhovejú. Nehovoriac o tom, žiaľbohu, čo je dnes bežné: rodičia často držia so svojimi deťmi proti učiteľom.

Pani Crnečká nie je spokojná ani s prístupom spoločnosti, ktorá vynakladá málo úsilia a najmä finančných prostriedkov na zlepšenie postavenia učiteľa. Duch školy, pracovná atmosféra sa výrazne zmenili po zmene spoločenského zriadenia. Učiteľ stratil dovtedajšie spoločenské postavenie, a čo je ešte horšie, veľa učiteľov stratilo optimizmus, mnohí príliš skoro "vyhoria", sú unavení, psychicky zoslabnutí. Trieda sa často z Komenského dielne ľudskosti mení na arénu, v ktorej učiteľ viac energie obetuje disciplíne žiakov, získaniu ich záujmu, ako samotnému výkladu odbornej látky. A pritom ak chce byť úspešný, musí byť tvorivý, kreatívny, neustále hľadať nové podnety pre svoju prácu, aby jeho výchovno-vzdelávací proces nenadobudol nálepku rutiny. To predpokladá neustále štúdium, doškoľovanie, udržiavanie kontaktu s najnovšími odbornými i metodickými poznatkami, konfrontáciu pripravenosti vlastných žiakov so žiakmi iných škôl na rozličných súťažiach, na prijímacích skúškach. Pochopiteľne, každý úspech študenta je aj úspechom učiteľa. Treba ho zverejniť, využiť na propagáciu predmetu a školy.

Slovenský učiteľ by mal intenzívne spolupracovať s rodičmi a byť i pre nich príkladom aj vo verejnom živote. Teda okrem vyučovania by sa mal zapojiť do verejnoprospešnej práce obce či mesta, kde žije a pracuje. Účasť na spoluorganizovaní a spoluvytváraní rôznych národnostných akcií prispieva k vytváraniu spolupatričnosti ľudí a úcty.

Pani Anna aj z tohto hľadiska môže byť príkladom pre našich slovenských učiteľov. Je dušou a motorom svojej rodnej obce. Tretí volebný cyklus je predsedníčkou Slovenskej národnostnej samosprávy v Tardoši a od roku 1994 je členkou Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy a Výchovno-vzdelávacieho výboru.

Pre žiakov už dlhé roky organizuje poznávacie výlety do materskej krajiny, ktoré sú dobrou možnosťou aj pre jazykové cvičenie. Nehovoriac o tom, že takto sa ľahšie pestuje v deťoch pocit spolupatričnosti a osožnosti slovenského jazyka.

Pani Crnečká má veľké zásluhy aj v pestovaní duchovného dedičstva svojich rodákov, miestnej slovenskej kultúry. Systematicky napomáha činnosť miestnych kultúrnych telies: Tanečného súboru Červený mramor a Miešaného speváckeho zboru Gereče. Ako milovníčka slovenského slova, piesne a hudby osobne sa podieľala na zberateľskej činnosti, ako aj na vydaní miestnych piesní. Tardošské slovenské balady, piesne a modlitby vyšli pod názvom „Na Tardoši, na pažiti, na pľaci,“ autorkou publikácie je miestna rodáčka, milovníčka folklóru Rózsa Vargová.

Napriek tomu, že pani Crnečká už odišla do dôchodku, mieni ďalej pracovať, ak jej to zdravie dovolí. Uvedomuje si však, že s pribúdajúcim vekom človek na vyriešenie úlohy potrebuje viac času. Nazdáva sa, že najdôležitejšie je, aby dennodenne mobilizovala svoj mozog, aby „nezlenivela“. Vraj leniví môžu byť mladí ľudia, ale v prípade starších už nemá lenivosť ďaleko k pasivite a rezignácii, ktoré okamžite vyvolávajú

choroby.

Pochopiteľne, neprestáva ani túžiť a mať ciele, ani keď pribúdajú šediny. Jej najväčšie želanie je mať vnukov a dožiť sa pravnukov... Chcela by byť dostatočne múdra pri stanovovaní reálnych cieľov, aby ich neváhala pružne zmeniť a prispôsobovať daným možnostiam...

(if)