Fašangi, fašangi, Veľká noc bude...

... gdo nemá kožúška, zima mu bude. Já nemám, já nemám, len sa tak trasem, dajte mi slaninu, nech sa napasem!“ - takto znie stará slovenská ľudová pieseň z Kestúca. Spievala sa počas najveselšieho obdobia roka, ktoré trvá od Troch kráľov (6. januára) až do Popolcovej - Škaredej stredy, teda končí sa šesť týždňov pred Veľkonočnou nedeľou.

Fašiangové zvyky a tradície sú vlastne svojím spôsobom predjarné ľudové slávnosti, ktoré vrcholia v poslednom týždni a najmä v posledných troch dňoch pred Popolcovou stredou. Fašiangy boli oddávna časom zábav, zabíjačiek a svadieb.

A ako prebiehali? Posledný fašiangový štvrtok - v týždni pred "končinami" - sa nazýval „tlstí štvrtek“, pretože v tento deň bolo treba zjesť aspoň kúsok slaniny, o čom svedčí aj ľudová pranostika:

„Na tlstí štvrtek, poselenní fašangoví, musí každí z rodini zjest šest plátkóf slanini. Zato, lebo je šest robotních dní v tínni a abi každí vidržal šest tínnóv do Velkej noci.“

Naši predkovia posledné tri dni pred „popolcom“ trávili v nepretržitej zábave. Veselie, zábavy a žarty vystrájali najmä „paholci“. Až dodnes sa zachovali svojrázne ľudové piesne, tance a z nespočetných fašiangových zvykov si pripomenieme tie najzaujímavejšie a najtypickejšie.

Na fašiangovú nedeľu od popoludnia, v pondelok celý deň a v utorok do polnoci hrala muzika. Vtedy chodili aj maškary, odeté do obrátených kožuchov, handier a často poobkrúcané slamou a so zvoncami v ruke. Šramot a rinčanie už zďaleka ohlasovali ich príchod. Maškary chodili od domu do domu s kapelou alebo aspoň s harmonikou. Spievali a tancovali. Svedčí o tom napríklad táto koleda:

„A tam hore na komíne, sedí kocúr na slanine. Hibajte ho odehnat a mne kus odrezat. Kus, kus,kus, jako mlinárkiná hus.“

Po tieto tri fašiangové dni sa muzikanti stravovali u mládencov, ktorí si ich zjednali. Potraviny si vykoledovali od občanov v dedine. Výslužkou bola spravidla slanina, v niektorých domoch im podarovali i klobásu a slepačie vajíčka. Gazda často priniesol aj fľašu slivovice alebo vína. Tam, kde im nedali nič, lebo občas sa aj také stávalo, si robili z domácich posmech. Paholci obstali gazdinú a spievali žartovný variant fašiangovej piesne:

„Tuto nám nedali, tuto nám dajú, komára zabili, slaninu majú.Tuto nám nedali, kokaša majú, tu kona zabili, tu rebrá majú!“

Sprievod fašiangovníkov bol samý žart a roztopaš. Vystrájali všelijaké šibalstvá, aby obveselili dedinčanov.

Na „končiny“ bývali muziky v šenkoch. Mládenci sa ešte pred sviatkami zložili na muzikantov, ktorí im vyhrávali počas trojdňovej veselice. Pri spoločnom hostení mládenci vykrúcali dievky a ženy „od večera do rána“. Čím viac pesničiek si niekto rozkázal, tým bol vzácnejší dievkam a uznávanejší... Lebo v tomto období sa konali aj slávne pytačky a sobáše.

Posledný fašiangový deň trvala zábava iba do polnoci. O desiatej hodine večer sa v šenku začalo „pochovávanie basy“. Mládenci položili basu, harmoniku a trúby na stôl v strede krčmy a za komického vykladania a plaču dievok začali spievať odobierku:

„Basa, naša milá, roztomilá. Už prišla tá chvíľa trúchlivá.“

Keď mládenci pochovali basu, skončila sa všetka bujnosť a o polnoci „masopóstní úterek“ zaviazali zvony v kostole.

Od Popolcovej - Škaredej stredy sa začal prísny veľkonočný pôst a na čas opäť stíchla celá dedina.

Nuž, také bývali kedysi fašiangy na Kestúci. Na zachovanie tohto dedičstva by sme nemali zabúdať ani v súčasnosti, mali by sme ho oživiť, lebo to je naše veľké bohatstvo.

(if)