Lásku k práci dostala do vienka

Pocta Alžbete Uhrinovej Hornokovej PhD. z Békešskej Čaby

Pri príležitosti Dňa menšín v reprezentačnej sieni mestskej radnice v Békešskej Čabe sa konala oslava, v rámci ktorej predstavitelia štyroch menšinových samospráv odovzdali svoje vyznamenania. Cenu Za čabianskych Slovákov udelili všestrannej aktivistke, riaditeľke Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Alžbete Uhrinovej Hornokovej PhD. Pani Betka je vzácna osobnosť, zanietená, príkladná a nasledovaniahodná národnostná dejateľka. Svoje národnostné cítenie a oddanosť preukazuje deň čo deň v práci i v súkromnom živote. Stala sa pojmom v kruhu našich učiteľov a slovenských aktivistov, svojou skromnosťou a pracovitosťou si získala srdcia kolegov a známych, vrátane našej širšej pospolitosti. Keď som jej blahoželala k oceneniu jej práce, so skromným úsmevom poznamenala: „Ďakujem, ale toto vyznamenanie patrí aj mojím bývalým a terajším kolegom, nie iba mne!“ Úctyhodný vzor, lebo pani Betka si nevysvojuje výsledky a úspechy, ktoré dosiahla počas viac ako 25-ročnej činnosti.

- V živote každého človeka je najkrajším obdobím detstvo. Vy ako spomínate na tieto roky?

- S láskou v srdci spomínam na najkrajšie roky svojho detstva, ale mám zato aj smutné spomienky. Ak mám hovoriť o svojej rodine, vždy ľutujem, že za čias, keď som bola školáčkou, nevypisovali súťaž „Ja a moji predkovia“. Iste by ma bola motivovala k tomu, aby som lepšie spoznala svojích predkov a svoju rodinu. Žiaľ, dlhé roky plánovaný rozhovor s mojím starým otcom som nestihla uskutočniť, preto niektoré otázky zostanú pre mňa navždy otvorené. Nevedel ma vyčkať, odišiel na večný odpočinok, keď mal 93 rokov. Utkveli mi však v pamäti jeho často opakované myšlienky. Teraz mi už nezostáva nič iné, len dobre „vyspovedať“ mamičku, zaznamenať spomienky, aby som vedela, odkiaľ som prišla, kto vlastne som. Áno, viem, nesmiem už ďalej odkladať takýto rozhovor s ňou... Ak dožijem, ako vravievala moja stará mama, na dôchodku budem mať možnosť dôkladnejšie skúmať minulosť svojho rodu. Je to neuveriteľné, ale čím viac starnem, tým väčšmi ma to zaujíma. Čo však určite viem, pochádzam z jednoduchej rodiny, moji predkovia boli roľníci a robotníci. Mali ťažký život, veľmi veľa pracovali. Napríklad spomenutý starý otec začal slúžiť, keď mal desať rokov. Dopracoval sa postupne k 12 veľkým jutrám zeme, mal sálaš a dom v meste. Z gazdovania však nevyžil, preto sa zamestnal na železnici. Žiaľ, aby si udržal pracovisko, musel si pomaďarčiť meno. Bolo to ťažké rozhodnutie. Pravidelná istá mzda, platená dovolenka a štátny dôchodok boli však lákavé... Aj moja mama začala pracovať už ako 14-15-ročná v tehelni, ako 17-ročná dokonca na tri smeny. Pritom sa učila, dokončila základnú školu a tri triedy meštianky. Kruté päťdesiate roky poznačili aj moju rodinu a zanechali v nej nevyliečiteľné stopy. Nezabudnuteľným medzníkom v jej živote bola výmena obyvateľstva. Presídlilo sa veľa príbuzných a priateľov. Starý otec sa zaťal, že on nejde. Tu sa narodil, tu chce aj zomrieť. S rodinou na Slovensku ale udržiaval kontakty. Mama mala 18 rokov, keď sa vydala a dostala od prastarého otca sálaš. Spolu s otcom ho obnovili a rozšírili, v tomto rodinnom dome v súčasnosti býva moja rodina. Otec, ako aj môj manžel, sa vyučili za obuvníkov, obuvníctvo však nikdy nemali radi. Otec z kože vyrábal prekrásne postroje pre kone, opravoval a šil futbalové lopty. Jeden postroj odložil pre vnuka, že vraj mu kúpi poníka. Bohužiaľ, narodenia vnučky sa nedožil, zomrel, keď sme mu pripravovali oslavy šesťdesiatych narodenín. Slovom, od starých rodičov a rodičov som zdedila lásku k rodine, k svojmu rodu a k práci.

- Ako spomínate na svoje štúdiá? Čo vás priviedlo na pedagogickú dráhu?

- Narodila som sa roku 1954. Rodičia ma zapísali do slovenskej základnej školy, kde som sa od prvej chvíle medzi deťmi dobre cítila. Po slovensky som sa naučila v škole, ale pasívne už aj doma. V tom čase na Čabe rodičia rozprávali už len po maďarsky, ale medzi sebou a so starými rodičmi vždy hovorili po čabiansky. Na čabiansku školu spomínam s láskou, lebo som v nej prežívala krásne roky. Učitelia a vychovávatelia sa snažili vytvoriť pre nás takmer rodinnú atmosféru, s láskou a pochopením sledovali a usmerňovali náš život. Myslím si, že pri výbere povolania najväčšou motiváciou boli pre mňa moji vynikajúci učitelia. Možno však to bol aj môj sen z detstva... V škole som sa cítila veľmi dobre, získala som tam aj dobrých priateľov. Učiteľstvo mi bolo predurčené a nie náhodou som sa dvakrát vrátila pracovať do svojej alma mater. Ba aj dcérka Rita chodí do tejto školy, je piatačka. Aj ona si ju obľúbila, preto sme ako rodičia šťastní a spokojní, vieme, že je v dobrých rukách.

- Kde ste študovali po maturite?

- Rozhodla som sa pokračovať v štúdiách v Bratislave, chcela som trošku odísť z domu, osamostatniť sa. Zdôverím sa vám, že spočiatku spolu s mojimi spolužiakmi sme to nemali ľahké. Ba, prvé dni boli pre mňa vyslovene ťažké. Nerozumela som skoro nič. Bola som veľmi sklamaná, veď som sa učila po slovensky 12 rokov a nedokázala som povedať ani jednu vetu v každodennej komunikačnej situácii. Vtedy som prvýkrát pocítila, že slovenské školstvo v Maďarsku nie je v poriadku. Počiatočné ťažkosti som však pomaly prekonala. Veľa som sa naučila, na roky v Bratislave nikdy nezabudnem. Vzdelanie som získala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave roku 1978 na odboroch slovenčina - maďarčina. Odbor filozofie som absolvovala na Filozofickej fakulte Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti r. 1986 a titul PhD som získala r. 2001.

- Kde ste vyučovali a získali široký rozhľad v oblasti školstva?

- Vyučovať som začala na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe, kde som v rokoch 1987-1992 bola riaditeľkou. Neskôr som vyučovala na Strednej odbornej škole technickej G. Keménya. V rokoch 1995-2003 som bola vysokoškolskou učiteľkou, neskôr docentkou, vedúcou sekcie a neskôr katedry pre menšiny na Vysokej škole Samuela Tešedíka v Békešskej Čabe. Bola som aj predsedníčkou Výchovno-vzdelávacieho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy. Som skalopevne presvedčená, že alfou a omegou nášho ďalšieho bytia je školstvo, dobré školstvo a náročné úlohy, nároky a očakávania voči nemu môžeme splniť len spoločným úsilím a vzájomnou spoluprácou.

- Od roku 2002 ste riaditeľkou Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Bolo ťažké sa preorientovať?

- Ani nie, veď už ako stredoškolská a vysokoškolská profesorka som vykonávala vedeckovýskumnú prácu a pravidelne som publikovala, v slovenských a maďarských vedeckých časopisoch mi vyšlo takmer šesťdesiat štúdií, článkov a rôznych publikácií. Pravidelne sa zúčastňujem rôznych domácich a medzinárodných konferencií. Zaujíma ma minulosť, súčasnosť a budúcnosť slovenskej národnosti žijúcej v Maďarsku a s tým súvisiaca hlavná bádateľská oblasť - používanie slovenského jazyka v Maďarsku. Ako slovenskú učiteľku, ktorá vyučovala na strednej a vysokej škole, ma zaujíma aj stav slovenského národnostného školstva, možnosti uskutočnenia integrovanej prípravy učiteľov pre materské školy a prvý stupeň základných škôl. Mojou hlavnou bádateľskou oblasťou je používanie slovenského jazyka v Maďarsku, ale zaujíma ma aj slovenské národnostné školstvo a súčasný stav slovenskej menšiny v Maďarsku. Medzitým som aj študovala. Obľúbila som si vedecko-výskumnú prácu, škoda, že som ju nezačala skôr. Práca bola niekedy pre mňa zároveň aj útekom pred bolestnými myšlienkami, spomienkami a pred samotou. Jediné, čo ľutujem je, že neovládam žiaden západný jazyk. Niekoľkokrát som sa do toho pustila, bola som síce odhodlaná, ale nikdy som to nedotiahla do konca. Hádam keď budem na dôchodku... Priznám sa, veľa vecí by ma ešte zaujímalo. Učiť sa a vyžívať sa v práci je mojím koníčkom, dôležitým zdrojom radosti v každodennom živote.

- Kde a v ktorej „roli“ ste sa cítili najlepšie?

- Bezpochyby, na každom pracovisku mi bolo dobre. Nemám sa prečo sťažovať, môžem byť vďačná osudu, dostala som veľa dobrých možností. Pracovné úlohy, povinnosti som pokladala vždy za vzrušujúcu výzvu, ktorej musím čo najlepšie vyhovieť. Bez akýchkoľvek ťažkostí som mohla realizovať svoje plány, predstavy, resp. seba. Chcela by som však opätovne zdôrazniť, že dosiahnuté výsledky a úspechy sú aj výsledkami a úspechmi kolektívu, v ktorom som pracovala. Som šťastná, že pri riešení rôznych úloh som mala a mám možnosť spolupracovať s tvorivými, spoľahlivými kolegami, s ozajstnými partnermi.

- A rodina?

- Vydala som sa pomerne neskoro, keď som mala 38 rokov. Iba vtedy som si začala uvedomovať, že na niečo som „zabudla“, niečo som zanedbala. S manželom si dobre rozumieme, vzájomne sa dopĺňame. On je praktický, reálne mysliaci človek. Rešpektujeme a tolerujeme jeden druhého. On pracuje v závode Almex. Za moju jedinú dcérku Ritu som veľmi vďačná osudu, ona je najväčším darom, ktorý som dostala vo svojom živote.

- Angažujete sa aj v rôznych spoločenských funkciách.

- Už ako žiačka som sa zapájala do rôznych mimoškolských činností, lebo som to pokladala za výzvu. Myslím si, že národnostný učiteľ sa má v záujme záchrany svojho rodu angažovať aj v politicko-kultúrnej oblasti. Pred desiatimi rokmi, keď vznikli menšinové samosprávy, aj mňa zvolili za členku Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe (1994-1998). Stala som sa členkou Predsedníctva CSS, bola som predsedníčkou Výchovno-vzdelávacieho výboru a členkou Celoštátneho menšinového výboru Ministerstva školstva MR (1996-1998).

- Aká je vaša hierarchia hodnôt?

- Na prvom mieste je pre mňa rodina a uznávam hodnoty, ktoré platia a mali by platiť vždy. Presadzujem princíp vzájomného pochopenia, tolerancie, lásky a rešpektu. Sú veci, ktoré majú v mojom živote stabilné miesto, nezávisle od príchodu a odchodu nových. Mám veľa krásnych zážitkov z detstva a z mladosti. Rodina a domov znamenali pre mňa vždy bezpečie, oporu, útočište. Spomienky na moje detstvo mi dodnes dávajú silu, aby som sa spolu s manželom snažila vytvoriť také harmonické rodinné prostredie, v akom sa všetci dobre cítime. Snažíme sa, aby dnešný spôsob života sprevádzaný stresmi zanechal na nás čo najmenej následkov. Za veľmi dôležité pokladám aj to, že popri rodine som mohla ďalej študovať. Takto som vlastne dokázala, že rodina, práca a štúdium sa nevylučujú, pri rozumnom zadelení času sa všetko dá stihnúť. Najmä ak má človek také zázemie, aké mám ja v osobe svojho manžela, matky a dcéry. Určite to však nie je jednoduché.

- Čo vás zarmucuje?

- Žiaľ, krutý osud zasiahol aj do nášho rodinného života. Od istého času nemám rada sviatky, bojím sa ich. Ani Vianoce, lebo vtedy, roku 1981 zavraždili môjho brata. Mal 23 rokov. Volal ma, aby som šla s ním trošku do mesta. Nešla som, mala som sa učiť na nejakú skúšku. Nikdy si to neodpustím. Ani to, že pôvodne nie otcovi som chcela dať vŕtačku, ktorú som priniesla z Moskvy... Kým sme nestratili brata, žili sme šťastnejšie.

- Čo si želáte do budúcnosti?

- Najdôležitejšie je, aby som mala dobré zdravie, dosť sily vychovať svoju dcérku a keď príde čas, s čistým a dobrým svedomím jej pustiť ruku... Osobne si želám, aby som sa nespreneverila svojmu presvedčeniu, poslaniu a povolaniu.

- Ďakujem za rozhovor a prajem vám dobré zdravie, aby sa vám darilo aj v budúcnosti!

Ildika Fúziková