Niet slasti bez strasti... ● S dôchodkyňou R. Kainovou-Nebehajovou z Kestúca

Trochu oneskorená treskúca zima dosť vysilila a zmorila ľudí. V chladný februárový deň akoby sa celý Kestúc pobral na zimný spánok - snehový koberec pokrýval hory, polia a terasovité ulice. Stromy a kríky akoby boli posypané bielym páperím. Krásna zimná idyla, ale v takýto čas je veru najlepšie pri kachliach ponoriť sa do ríše spomienok...

V útulnej a teplej kuchynke sa zhovárame s členkou kestúckeho pávieho krúžku Ruženou Kainovou, rodenou Nebehajovou.

- Vojnové roky a predčasná smrť môjho otca poznačili a od základov zmenili život našej rodiny. Mama bola v požehnanom stave, keď sa v júli roku 1942 stala otcovi nehoda v bani a ihneď zomrel. Ja som sa narodila v októbri už ako polosirota. Dodnes ľutujem, že som nepoznala svojho otca. Sedemnásť rokov bola mama vdova, a potom sa vydala a roku 1959 sa narodila moja sestra Mária.

Pani Ruženka teda už odmalička nemala na ružiach ustlané, hoci jej starostlivá a pracovitá matka vo dne v noci robila, aby jej všetko zabezpečila. Malá Ruženka prežívala detstvo u starých rodičov z maminej strany. Bola rozumná, usilovná, aj sa dobre učila, a predsa jej túžby a sny o ďalšom štúdiu sa rozplynuli. Starý otec po mame jej stále pripomínal, aby nesnívala, veď jej nemá kto platiť štúdiá. Kto vie, ako by sa bol vyvíjal jej život, keby bola študovala?

- Po skončení základnej školy som ako štrnásťročná začala pracovať v miestnom lesníctve, kde sme vytínali kríčky v kestúckych ”Bencekútoch“. Sotva som začala robiť, utrpela som úraz, potkla som sa v maliništi a sekera, ktorú som mala v ruke, sa mi zaťala do ľavej ruky pri zápästí. Dali mi ju do sadry a dlho trvalo, kým sa mi zahojila. Musela som zostať doma a viesť domácnosť. Naučila som sa variť, piecť, ba aj chlieb miesiť a piecť. Či veríte, či nie, v ľavej ruke mám viac vlády ako v pravej a počas celého života som túto boľavú ruku viac používala.

Pani Ruženka neskôr začala robiť v miestnom poľnohospodárskom družstve ako skladníčka. Tu sa spoznala s elektromontérom Alexandrom Kainom, ktorý tam pracoval ako vodič a za ktorého sa ako dvadsaťročná vydala.

- Ako sa hovorí, niet slasti bez strasti, lebo opäť ma zasiahol neblahý údel. Prvorodený synček mi zomrel, keď mal desať mesiacov a táto rana sa mi dodnes nezahojila. Našťastie roku 1964 som porodila dcéru Katku a roku 1972 syna Petra. Spolu s manželom sme sa snažili vychovávať obe deti v láskyplnej atmosfére a všemožne im pomáhať. Dcérka je slovenská učiteľka a vyučuje v kestúckej materskej škole. Syn skončil vysokú školu a pracuje v jednej firme.

Pani Ruženka prekonávala životné ťažkosti prácou a vierou. Keď už deti trochu odrástli a podmienky boli priaznivejšie, aj ona začala študovať, aby sa, ak aj trochu oneskorene, splnil jej celoživotný sen. Rodina, domácnosť, výchova dvoch detí, pracovisko, záhrada, trochu hydiny a vinice si vyžadovali veľa času. Pani Ruženka popritom absolvovala strednú odbornú školu ekonomickú a neskôr aj kurz účtovníctva. Veľa čítala a vzdelávala sa. Roku 1999 odišla do dôchodku. Žiaľ, jej manžel sa umoril prácou a je pomerne chorľavý.

- V Kestúci sa hovorí, že pomôž si, aj Pán Boh ti pomôže. Myslím si, že popri práci človek má dbať aj na to, aby sa dokázal uvoľniť. Pre mňa je uvoľnením spev a hudba. Odmalička som rada spievala. Dodnes sa pamätám, ako ma pred tromi desaťročiami vyhľadali pán profesor Béla Kálmánfi a Bernát Minczér, ktorí mali veľké zásluhy na založení miestneho pávieho krúžku, aby som sa zapojila do tejto činnosti. Zo začiatku som váhala, chvíľu trvalo, kým som sa rozhodla. Raz páví krúžok organizoval oberačkovú slávnosť v obci. Oberačkový sprievod prešiel aj pred našim domom a keď ma speváci zazreli, zakričali: „Poď medzi nás!“ Vtedy som sa rozhodla, zapojiť sa do tejto peknej a šľachetnej činnosti. Neľutujem, lebo spev, hudba, spoločné vystúpenia a cestovanie mi spríjemňujú život a vnášajú do mojich všedných dní radosť a pokoj.

Prekročila šesťdesiatku, ale naďalej je aktívna. Vytýčila si novšie túžby a ciele, primerane svojim možnostiam. Jej život dostal ešte bohatšiu duchovnú náplň lebo sa začala aktivizovať aj v náboženskej oblasti. Pravidelne sa zúčastňuje pútnických zájazdov, ktoré organizuje Celoštátna slovenská samospráva, pomáha pri organizovaní veriacich na slovenské sv. omše v Kostole sv. Jozefa v Budapešti. Keď bývalý kantor Ladislav Kovács ochorel, Ruženka zariadila, že každú prvú nedeľu v mesiaci na slovenskú sv. omšu prichádza kantorka Rita Szahánová z Moďoróšu. Vďaka jej iniciatíve spolu s predsedníčkou Slovenskej samosprávy v Kestúci Valériou Gaálovou Karovou oživili májovú mariánsku pobožnosť v Kestúci. Dôstojný pán František Tarnóczi, miništranti a veriaci so zástavami putujú k Hlbokej ceste, ku kaplnkám Sedembolestnej a Lourdskej Panny Márie. Cestou sa dvojjazyčne modlia a spievajú, potom sa pri obidvoch kaplnkách odbavuje mariánska pobožnosť. Je potešiteľné, že túto pobožnosť spolu s nimi slávia aj veriaci z Mlynkov a Santova. Potom sa stretávajú u Jozefa Velmovszkého, kde ich ponúknu chutnými kapustníkmi a dobrým kestúckym vínom, ktoré im daruje Július Szivek.

- Chcela by som pokračovať v tejto práci, kým mi zdravie dovolí a sily postačia, - povedala na záver Ruženka Kainová Nebehajová. My jej želáme z úprimného srdca dobré zdravie, pevnú vôľu, aby aj naďalej mohla vykonávať svoje záľuby v prospech svojich kestúckych rodákov.

(if)