Békešská Čaba ● 55. výročie prvej slovenskej maturity

Prvé lastovičky po 55. rokoch prileteli do opusteného hniezda! Roky uleteli

a uletelo detstvo, mladosť, pekné rôčky. Zostali však spomienky...

Prešlo neuveriteľných a dlhých päťdesiatpäť rokov odvtedy, ako na území Maďarska zložili študenti prvé slovenské maturitné skúšky. Keďže patrím medzi prvých absolventov tejto školy, mám možnosť vierohodne oživiť spomienky, ktoré sa viažu na toto obdobie, priblížiť prostredie, v ktorom sme študovali. Žila som v škole 21 rokov, nielen ako žiačka, ale aj ako členka pedagogického zboru.

Slovenská škola a žiacky domov v Békešskej Čabe otvorili svoje brány roku 1949. Prišli sem žiaci z rôznych miest a s rôznymi vedomosťami. Škola zápasila s veľkými problémami. Neboli učebné pomôcky a učebnice takmer neexistovali, učebnú látku písali učitelia na tabuľu. Na hodinách sa nám snažili dávať maximum a pripraviť nás na život, čo sa im vďaka obetavosti a trpezlivosti aj darilo. O telocvični sme mohli len snívať, predsa sme dosahovali pekné výsledky aj v športe. Po maturite mnohí úspešne pokračovali v štúdiu na vysokých školách a stali sa pedagógmi, inžiniermi. Všetci dobre obstáli v živote, nech pôsobili na hocijakých pracoviskách. Slovenské gymnázium v Békešskej Čabe, vtedy ako jediná slovenská stredná škola, plnilo aj kultúrne a osvetové úlohy. Známe boli naše kultúrne akcie, chýrny bol spevokol a tanečný súbor školy. Oduševnene sme vystupovali na rôznych podujatiach v dedinách a na samotách. Žili sme svorne, bez závisti a zákernosti, snažili sme sa pomáhať jeden druhému.

Boli sme prví maturanti, prvé lastovičky. Bolo nás 19 - 11 dievčat a 8 chlapcov, a teraz je nás už len 12. Predchádzajúce stretnutie sme mali pred piatimi rokmi v Dome slovenskej kultúry. Pomocou jeho riaditeľky Anny Ištvánovej, predsedu Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe Juraja Andu a predsedu Čabianskej organizácie Slovákov Michala Lásika sme dôstojne oslávili 50. výročie maturity. Na výstave fotografií sme mohli predstaviť pestrý život prvých maturantov a vďaka Celoštátnej slovenskej samospráve a zástupkyni predsedu CSS Etelke Rybovej vydať aj zošit Spomienky prvých lastovičiek.

Terajšie stretnutie bolo skromnejšie. Stretli sme sa 21. júna v rodinnom dome Alžbety Kraskovej. Ďakujeme Betke a jej rodine za srdečné privítanie a za kráľovské pohostenie. Na slávnostný obed nám pripravili slepačiu polievku, bravčový perkelt, bryndzové halušky, pečené kura, zmrzlinu, maliny a množstvo občerstvujúcich nápojov. O chutné zákusky sa postarala Marka Sasáková. Krasi a Sasi mysleli na všetko, iba nám zabudli objednať väčšie žalúdky, aby sme mohli tie dobroty zjesť! Pri bielom stole sa príjemne odvíjali spomienky na spoločne strávené roky.

Dobre sme sa spolu cítili a tešili sme sa, že nám osud dožičil ďalšie stretnutie. Ľutovali sme len to, že na stretnutie sme prišli iba piati, Anka Benčiková, Betka Krasková, Marka Sasáková, Anka Škrabáková, a Ferko Hubaček. Len hŕstka našej triedy! Ostatní nemohli prísť najmä zo zdravotných dôvodov. Chvíľku sme si tíško zaspomínali na zosnulých spolužiakov, na E. Ambrušovú, A. Sokolayovú, M. Surmákovú, J. Madarásza, J. Hovorku, M. Štefániho a O. Veraja. Žiaľ, aj všetci naši učitelia nás už navždy opustili.

Jubileum nás prinútilo zastaviť na chvíľu čas a obzrieť sa späť, zamyslieť sa nad tým, čo bolo dobré, ale aj menej príjemné, čo sa splnilo z našich oduševnených plánov. Vynorila sa otázka, či by boli naši učitelia spokojní s tým, čo sme v živote dosiahli? O tom, čo sa nám za 55 rokov podarilo a čo nie, sme sa zhovárali pri prezeraní fotografií. Veru, čas nezastavíš a ten poznačil každého z nás. Všetci sme prišli na stretnutie s liekmi vo vrecku. Spomalili sa aj naše kroky, objavili sa vrásky na tvári, ale naše srdcia bili ako pred 55. rokmi a oči žiarili radosťou. Nemali sme rovnakú životnú dráhu. Ale spoločné je v nás to, že vždy s láskou a dobrým srdcom myslíme na roky prežité v škole a internáte!

Na časy na našom gymnáziu spomínam s láskou a nostalgiou za peknou dobou mladosti, ktorá sa už nikdy nevráti. S úctou si spomínam na našich učiteľov na triedneho profesora Štefana Bukovinského, na Michala Kiseľa, Juraja Hanku, Pavla Hrabovského, Helenu Keletiovú, Helenu Ruzičkovú, Tibora Erdélyiho, Júliusa Szabóa, Júliusa Reháka, Jána Šaláta a Katarínu Fáryovú.

Prvé lastovičky, prví maturanti skláňajú hlavy pred svojimi učiteľmi! Ďakujeme im za všetko, čo v tých ťažkých podmienkach za nás urobili. Bola to neľahká úloha, ale hádam tá najšľachetnejšia. Bývalú budovu školy sme si nemohli pozrieť, ale v duchu sme pochodili známe chodby a triedy. V pamäti sa vynorili staré obrazy. V našej bývalej triede zavŕzgala drevená dlážka, pocítili sme teplo sálajúce z kachieľ, začuli zvuk zvonca, ktorý hlásil koniec hodiny, videli sme na laviciach perá v kalamároch a drevených perečníkoch a zošity. Na krídlach spomienok sme zaleteli do svojej mladosti. Škola a internát znamenali pre nás nový život, oduševnenie, chvíle šťastia, prvú lásku, spev, tanec, spolupatričnosť, zodpovednosť, priateľstvo, mladosť, budúcnosť a široký svet možností.

Tešíme sa, že naša škola žije, hoci už v novej, modernej budove, ale prichyľuje pod svoje krídla ďalších žiakov. Sme šťastní, že si zachovala vynikajúcu úroveň, vychovala veľa vzácnych ľudí, ktorí pracujú v rôznych oblastiach nášho slovenského bytia. Dobre je stretávať sa s nimi na slovenských akciách. Sú to skoro všetci moji spolužiaci alebo moji bývalí žiaci.

O rok oslávime 60. výročie založenia našej školy a internátu. Úprimne želáme všetkým jeho žiakom i učiteľom, aby aj naďalej kráčali po ceste vyznačenej prvými priekopníkmi, aby naša škola prežila ešte veľa úspešných a šťastných rokov.

Anna Kecskeméthyová Škrabáková