Krása ihlou vyšitá ● Výšivkársky krúžok Rozmarín v Békešskej Čabe

V rámci Domu slovenskej kultúry, resp. Čabianskej organizácie Slovákov, popri kultúrnych telesách, ktoré prezentujú nehmotnú kultúru miestnych Slovákov, pôsobia aj záujmové krúžky, ktoré sa venujú zachovávaniu hmotného kultúrneho dedičstva.

Jedným z nich je Výšivkársky krúžok Rozmarín, ktorý vedie majsterka ľudovej umeleckej výrovy Anna Illéšová Boťánska.

- S tkaním a vyšívaním som sa stretla už v detstve. Pred absolvovaním pedagogickej fakulty som sa vyučila za aranžérku výstav a dekoratérku. Už v mladosti som rada študovala odborné národopisné materiály. Je dôležité vedieť, na akej tkanine a akým vláknom treba vyšívať danú výšivku, resp. akou technikou má byť zhotovená. Venovala som sa aj zberu originálnych textílií, majitelia ktorých často ani nevedeli, aké cenné poklady majú v skriniach. Počas výskumov som objavila aj nové motívy, ktoré dovtedy odborníci nepoznali, resp. nespracovali.. Na základe týchto vedomostí som začala s návrhárstvom, plánovala som motívy na textil. Originálne ľudové motívy som aplikovala na súčasné odevy, resp. na bytové textílie. Začala som s motívmi výšiviek na slovenských kožuchoch, po dôkladnom preštudovaní pôvodných kompozícií som vytvárala adekvátne nové kompozície na textílie...

Anna Illéšová už počas svojho pôsobenia v čisto maďarskom prostredí v Dombegyháze viedla výšivkársky krúžok, v ktorom sa jeho členky venovali aj slovenským motívom. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa usadila v Békešskej Čabe. Po určitom čase obnovila kontakty s osvetárkou Annou Ištvánovou, s ktorou sa poznala už zo slovenského gymnázia.

- Krúžok začal pôsobiť v priestoroch Domu slovenskej kultúry v roku 2000, nedávno sme vstúpili do ôsmej sezóny. Spočiatku mal osem členiek, dnes je nás vyše tridsať, sme rôzneho veku a povolania. Viac ako polovica hovorí po slovensky, ďalšie členky rozumejú a aj tie výšivkárky, ktoré nemali so slovenčinou nič spoločné, sa počas našich návštev Slovenska začali učiť najzákladnejšie výrazy...

Ja mám na starosti odborné zázemie. Zaobstarávam materiály (vlákno, textil, nite) a prísne dbám o to, aby sme sa venovali výlučne originálnym a vierohodným motívom. Ide nám o kvalitu. Naše diela posudzuje odborná porota, lektorát Rady ľudovej umeleckej tvorby. Pracuje sa nám spolu veľmi dobre. Zúčastňujeme sa na rôznych výstavách a plodmi našej práce sú početné ocenenia. Nedávno sme sa vrátili z Galanty, kde sme mali reprezentatívnu výstavu v rámci Dní zahraničných Slovákov. Predstavili sme sa predovšetkým s dolnozemskými slovenskými motívmi, o. i. s výšivkami aplikovanými na kožuchoch a čepcoch, ako aj s tzv. bielymi békešskými výšivkami, ktoré pôvodne vyšívali na posteľnú bielizeň, a ja som ich preniesla na obrusy. Pritom, samozrejme sme vystavili aj naše práce s motívmi z Gemera a z oblasti Trenčína. Bez preháňania môžem povedať, že sme na Slovensku mali veľký úspech... Inak v mojej alma mater tiež máme krúžok, ktorý je v rámci základnej umeleckej školy zahrnutý do rozvrhu hodín... Zaujímavé je, že tu v DSK vediem krúžok, ktorého členkami sú aj moje bývalé kolegyne z békeščabianskej slovenskej školy a žiackeho domova, niektoré boli dokonca mojimi učiteľkami...

Katarína Miklyová Zahoranová bola v slovenskej škole slovenčinárkou a maďarčinárkou, roky zastávala funkciu zástupkyne riaditeľa: - Mojimi najobľúbenejšími prácami sú békešské biele výšivky... Do krúžku chodím preto, lebo sa tu veľmi dobre cítim, mám tu veľa bývalých žiačok a kolegýň... Naša vedúca je šikovná a nadaná odborníčka, pozorne nás vedie pri práci a je priam neuveriteľné, kam všade sme sa dostali na výstavy a súťaže...

- Ja mám dodnes kožuštek, čo mi spravil môj otec, známy kožušník a horlivý čabiansky Slovák, - dodala sestra pani Miklyovej Oľga Fodorová Zahoranová. - Otec vyrábal kožuchy, ale vyšívali ich v Komlóši. Tieto starodávne motívy pozbierala Anka Illéšová a my ich vyšívame už na textílie. Som členkou krúžku tretí rok, za ten čas som sa naučila veľmi veľa. Inak so slovenčinou mám kontakt aj v speváckom zbore Čabianska ružička, - povedala nám pri vyšívaní pani Fodorová, ktorá po odchode do dôchodku zo slovenskej školy roky bola slovenskou knihovníčkou župnej knižnice a koordinátorkou známej slovenskej súťaže Bystrozraká Barborka.

V krúžku sa angažujú aj také Slovenky, ktoré nepracovali na slovenskom poli, avšak okrem ručnej práce práve možnosť komunikácie v slovenčine ich láka do tohto kolektívu. Bývalá profesorka matematiky a fyziky békeščabianskeho evanjelického gymnázia, Čabianka Mária Vécseiová sa zoznámila s činnosťou krúžku v jednom tábore, kam sa prihlásila na inzerát: - Odkedy chodím do krúžku a spolu s členkami často na Slovensko, čoraz viac sa zdokonaľujem v slovenčine, - povedala nám peknou čabianskou slovenčinou. Učiteľka kreslenia a zemepisu na dôchodku Eva Győrfiová Lócziová pochádza zo Slovenského Komlóša, ale dlhé roky žije v Čabe: - V mojom rodnom meste som niekoľko rokov vyučovala v slovenskej škole, ale potom tu, v Čabe, som pracovala na maďarskom poli. Vždy ma zaujímalo ľudové umenie, ktorému som sa venovala aj v rámci môjho odboru. Kedysi som chodila aj na kurz slovenčiny, keď pôsobil pri tunajšej vysokej škole. Odkedy mi rodina v Komlóši pomrela, hovorím po slovensky predovšetkým s priateľkami tu, v krúžku...

Práce kolektívu Výšivkárskeho krúžku Rozmarín čakajú početné výstavy, napr. v obci Vlčany na Slovensku, kam sa presťahovalo veľa Slovákov hlavne z Veľkého Bánhedeša, rodiska vedúcej krúžku Anny Illéšovej.

(csl)

LuNo-Archiv:

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=5240

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=2831

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=2875

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=6633