Slovenský Komlóš ● Tanec, spev, hudba a technika

Počas našej návštevy Slovákov v severných oblastiach Maďarska pri reminiscencii na slovenské školstvo začiatku 50. rokov príslušníci tamojšej slovenskej inteligencie, dnes už dôchodcovia, často spomínali manželský pár Karasovcov zo Slovenského Komlóša, ktorý ich učil v Slovenskej základnej škole v Novom Meste pod Šiatrom.

Manželský pár Karasovcov

Nedávno sme navštívili manželov Karasovcov v ich rodinnom dome v Slovenskom Komlóši, aby sme im odovzdali pozdrav od bývalých žiakov z Bukových hôr.

- Začiatkom päťdesiatych rokov som sa zúčastnila kurzu ľudového tanca v Budapešti. Učil nás Miklós Rábai, neskôr známy choreograf napr. Ečerskej svadby, - zaspomína si na svoju mladosť pani Zuzana Karasová, rodená Soványová. Po skončení kurzu pani Zuzanu aparát vtedajšieho Zväzu demokratických Slovákov v Maďarsku pravidelne posielal na dlhšie víkendy do našich slovenských obcí nacvičovať ľudové tance. Pochodila Pilíš, novohradské dediny, ako aj iné slovenské oblasti, takže počas rozhovoru nachádzame veľa známych z radov staršej generácie.

Osemdesiatnik Pavol Karas začiatkom päťdesiatych rokov absolvoval učiteľský kurz. Na fotografii nám ukazuje tých svojich spolužiakov, ktorí sa neskôr stali významnými slovenskými pedagógmi, resp. sa angažovali v spoločenskom živote Slovákov v Maďarsku.

Manželský pár, slovenčinára a učiteľku ľudového tanca, potrebovali v najmladšej z našich slovenských škôl - v Novom Meste pod Šiatrom. V roku 1951 sa teda Karasovci dostali z Dolnej zeme do Zemplínskych hôr. Pani Zuzana bola vychovávateľkou a učila tanec, jej manžel vyučoval fyziku, slovenčinu a hudobnú výchovu. Rozbehli činnosť školského spevokolu, založili tanečnú skupinu, malí Slováci zo Zemplína, Medzihoria a Bukových hôr s radosťou chodili pod ich vedením na viacdňové kultúrne zájazdy do Slovákmi obývaných regiónov. Z týchto detí sa časom stali učitelia slovenčiny v severnom Maďarsku. Karasovci si spomínajú napr. na Lujzu Galuškovú z Novej Huty a Karola Orliczkého z Répašskej Huty.

Po niekoľkoročnom pôsobení na Zemplíne sa manželia vrátili do rodnej obce, Pavol Karas aj naďalej pôsobil na slovenskom poli. Rok bol riaditeľom komlóšskeho kultúrneho domu, potom sa stal členom učiteľského zboru miestnej slovenskej školy. Medzitým získal špecializáciu učiteľa techniky, komlóšska dielňa bola určitý čas ústredím pre celý obvod. Učebné osnovy z techniky vypracoval aj pre okolité školy, nejeden odborník získal základy zručnosti pod jeho vedením. Pritom sa venoval aj výrobe hudobných nástrojov a v slovenskej škole viedol známy mandolínový súbor.

- Spevu a hudbe som sa začal venovať autodidakticky, spolu s bratom sme boli za mladi členmi jednej komlóšskej kapely, on hral na husliach a ja na harmonike, - ukazuje nám pán Karas archívnu fotografiu v publikácii komlóšskych ľudových piesní Žiaľ, žiaľ, žiaľ mi je…

V školskom mandolínovom súbore hralo veľa dievčat, ktoré neskôr tvorili jadro súboru čabianskeho slovenského gymnázia (Z. Lauková, Z. Lopušná, E. Moťovská…).

Začiatkom sedemdesiatych rokov obvodnú technickú dielňu premiestnili do Orošházy, kam Pavol Karas dochádzal až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1990.

Popri spomínaní na Zemplínske roky a na komlóšske obdobie sme si našli čas aj na iné témy. Pán Karas nám zahral na harmonike a spolu s pani Zuzanou nám predviedli aj typické komlóšske slovenské tance, akými sú šiaška - polka alebo ťapkavý… Po ochutnávke vynikajúcej komlóšskej klobásy sme mohli nazrieť aj do dielne uja Pavla, kde sa dodnes venuje výrobe a ladeniu hudobných nástrojov.

Pred rozlúčkou s rodinou, v ktorej vládne pokoj a dobrosrdečnosť, sme sa zoznámili aj so starším bratom Pavla Karasa Jánom, tiež šikovným majstrom, ktorý je známy tým, že vyhotovil vernú, samozrejme, zmenšenú kópiu miestneho evanjelického kostola, symbolu rodiska komlóšskych Slovákov.

(csl)