Medzi tardošskými spevákmi ● Priblížiť ľudovú pieseň mládeži

Starší Tardošania si dodnes pamätajú na ľudové zvyky, na to, ako kedysi mládež spoločne spievala počas letných večerov, na prechádzkach po nedeľných litániách, chodiac ruke v ruke po hlavnej ulici. Bol to pekný zvyk. Časy sa zmenili, ale túžba po spoločnom speve zostala. Napĺňa sa na stretnutiach miestneho speváckeho zboru, ktorý už dlhé roky pestuje tardošské slovenské ľudové piesne a tak sa stará o zachovanie tohto pokladu ľudovej slovesnosti.

Jeho členovia nezabúdajú ani na to, aby slovenskú ľudovú pieseň vštepili do sŕdc detí a mládeže. V tomto im vychádza v ústrety celá dedina. Našťastie, v miestnej materskej a základnej škole, v kultúrnom dome i v kostole dodnes zaznievajú slovenské ľudové a náboženské piesne. Na túto tému sme sa zhovárali s členmi speváckeho zboru Rozáliou Árendášovou, Máriou Győrikovou, Magdalénou Imeliovou a manželským párom Annou a Františkom Kuruczovcami.

Rozália Árendášová (65) patrí k zakladajúcim členom. V zbore spieva 18 rokov.

- Bola by som veľmi šťastná, keby v mojej rodnej obci ešte dlho znela slovenská pieseň. A prečo by neznela? Mnohí pracujú v záujme tejto veci. Je pravda, že aj naša dedina sa zmenila, veď už v mnohých domácnostiach sa nerozprávajú po slovensky, ale vedenie obce a jej ustanovizní, ako aj naše slovenské učiteľky sa starajú o to, aby v našej materskej a základnej škole nezanikla výučba slovenského jazyka. Deti sa majú naučiť jazyk svojich predkov, spoznať ich bohatú ľudovú kultúru a zvyky. Som hrdá na to, že máme preslávený tanečný súbor Červený mramor, ktorý vedie Ibolya Nagyová. Deti a mládež, ktoré v ňom tancujú, zároveň aj spievajú, takže náš dorast bude určite zabezpečený.

Mária Győriková pracovala vyše desať rokov v klube dôchodcov, odtiaľ išla do dôchodku.

- Odmalička som mala rada ľudové zvyky, ktoré v čase môjho detstva boli prirodzenou súčasťou nášho života. Dodnes mám vlastný tardošský kroj, lebo sa mi veľmi páči. Od dôchodcov, medzi ktorými som pracovala, som sa naučila veľa piesní. Často spomínali na dávne časy. A keďže som vždy rada spievala, zapojila som sa do speváckeho zboru. Mojím druhým koníčkom je cestovanie, preto som nesmierne šťastná, že vďaka početným vystúpeniam som sa zoznámila nielen so Slovákmi žijúcimi v okolí Tardoša, ale aj v celej krajine. Niekoľkokrát sme vystupovali aj na Slovensku. Spoločné skúšky, vystupovania, cestovanie a krásne zážitky obohacujú nielen dušu, ale aj myseľ.

Pani Magdaléna Imeliová pochádza zo sedemdetnej slovenskej rodiny a má nezabudnuteľne krásne spomienky na detstvo:

- V našom rodičovskom dome často znela slovenská pieseň, keďže otec hral na harmonike a my ostatní sme spievali. Celý dom sa len tak ozýval piesňou! Preto si často spomeniem aj na tie najarchaickejšie pesničky, ktoré spievajú už len moji najstarší rodáci. O sebe len toľko, že som robila najskôr v textilke. Vyrábali sme koberce. Pracovala tam väčšina tardošských žien. Po zaniknutí závodu roku 1989 mnohé odišli do dôchodku. Mne ešte chýbali dajaké roky, preto som išla pracovať do miestnej materskej školy, do kuchyne. Mám dvoch synov, v súčasnosti obidvaja budujú rodinné domy, takže sú veľmi zaneprázdnení. Môj život skrášľuje a obohacuje vnučka, s ktorou si často zaspievam...

Anna Kuruczová pracovala devätnásť rokov v textilnom závode, má dvoch synov, jednu vnučku a troch vnukov. Pochopiteľne, ako každá babička, aj ona je na nich náležite hrdá a prevažnú časť svojho času sa snaží tráviť v ich spoločnosti.

- Kým sme aktívne pracovali, nezostalo nám veľa voľného času na spev. Už ako dôchodkyňa som sa spolu s manželom pred trinástimi rokmi zapojila do speváckeho zboru. Dokiaľ nám to zdravie dovolí, budeme spievať. Nesmieme to zanechať, svedomie nám to nedovolí. Svoju reč, piesne a zvyky chceme aj naďalej pestovať, to nás živí. Tešíme sa tomu, že náš spevácky zbor trochu omladol, lebo sa k nám pridali dve stredoškoláčky. Pevne verím, že časom sa pridajú aj ďalšie, ktoré majú rady spev a hudbu a raz prevezmú od nás štafetu, ako sa hovorí.

Manžel pani Anny František Kurucz v tomto roku oslávil 70. narodeniny. Dlhé roky ťažko pracoval v tardošskej bani. Po odchode do dôchodku ho manželka zlákala do speváckeho zboru, keďže má dobrý hlas a rád spieva. Je šťastný človek, lebo má zdravú a početnú rodinu.

- Rodina je najväčším a najvzácnejším darom, aký nám len mohol dať Pán Boh. V rodine začíname svoj život, rodina nás vychováva, v nej človek vyrastá, dozrieva. Žiaľ, v súčasnosti sme svedkami mnohých útokov na rodinu a neblahé politické a spoločenské postoje len prehlbujú krízu rodiny. Musíme úprimne povedať, že rodina je dnes veľmi ohrozená a to pociťujeme už aj na dedinách. Preto by sme ju mali chrániť aj my, otcovia, ale najmä ženy a matky. Hovorí sa: Za úspešným mužom hľadaj úspešnú ženu! Bez dobrého rodinného zázemia sa oveľa ťažšie pracuje. Presvedčili sa o tom asi všetci, ktorí mali to šťastie, že ich obklopovala klasická svorná rodina. Ak našu dušu a myseľ zamestnáva nejaký súkromný problém, chtiac-nechtiac to prenášame na svoje okolie, na ľudí, s ktorými pracujeme, stretávame sa. Platí aj opak. Ak sme „v pohode“, ak sa v súkromí máme o koho opierať, na koho sa spoľahnúť, komu dôverovať, ľudia to na nás iste spoznajú.

Pozoruhodná pripomienka, hodná na zamyslenie. Ako aj vytrvalá snaha členov Speváckeho zboru v Tardoši, ktorí sa snažia priblížiť slovenskú ľudovú pieseň deťom a mládeži.

(if)