Prezentácia čabianskych slovenských periodík

Čabianska organizácia Slovákov (ČOS) a Dom slovenskej kultúry usporiadali 11. januára prezentáciu čabianskych slovenských periodík. Podujatie sa konalo v Dome slovenskej kultúry a v radoch prítomných sedeli čitatelia Čabianskeho kalendára a časopisu Čabän. Privítal ich predseda ČOS Michal Lásik. Zvlášť pozdravil generálneho konzula SR v Békešskej Čabe Štefana Daňa, národnostnú referentku mestského úradu Boženu Bačovú Kutejovú, riaditeľku Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Annu Kováčovú a riaditeľku miestneho slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova Editu Pečeňovú.

Šéfredaktorka Čabianskeho kalendára Tünde Tušková predstavila prácu redakcie ročenky, poďakovala sponzorom za finančnú podporu a kolegom za pomoc. Ročenku hodnotil predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik. Čabiansky kalendár začali vydávať v 20. rokoch minulého storočia, tohto roku vyšlo 50. číslo. Pri tejto príležitosti pán predseda, pôvodným povolaním novinár, vyzdvihol, že kedysi kalendáre fungovali ako príručky pri každodennom gazdovaní. Označili v nich aj čas východu a západu slnka. Staršie exempláre obsahovali aj prognostiku počasia na celý rok. Čabiansky kalendár na rok 2012 vyšiel v decembri minulého roka na 172 stranách v 500 exemplároch. Ročenka má tradičnú kalendárnu časť a sú v nej uverejnené impozantné fotografie kostolov z Békešskej župy. Medzi štúdiami, príspevkami, esejami a básňami sú uverejnené aj úryvky z vedeckých prác stredoškolákov. „Veľmi milá je posledná kapitola, fotografiami ilustrovaná kronika predošlého roka,” dokončil hodnotenie ročenky Ján Fuzik.

Čabianska organizácia Slovákov vydáva aj skromný, ale pútavý mesačník Čabän. Vychádza vo formáte A4 na štyroch stranách. Časopis békeščabianskych Slovákov rediguje Anna Ištvánová. Ako každý rok, aj teraz sa dostal pod lupu recenzenta. Dvanásť čísel ročníka 2011 hodnotil predseda miestnej slovenskej samosprávy Juraj Ando. „Veľmi sa teším, že ja ako čabiansky rodák môžem hodnotiť minuloročné čísla mesačníka Čabän,” povedal úvodom Juraj Ando. Slovenská tlač má informovať verejnosť o spolkovej činnosti, o slovenskom dianí v regióne a posilňovať pocit spolupatričnosti danej komunity. Podľa J. Anda Čabän vyhovuje týmto požiadavkám. Prináša informácie o aktivitách a tradičných podujatiach čabianskych Slovákov, o činností spolkov a miestnej slovenskej samosprávy, ponuky programov a fotografiami bohato ilustrované články. Čísla sú z obsahovej stránky zaujímavé, mesačník z tematického hľadiska charakterizuje pestrosť. Čabiansky muzeológ pozitívne hodnotil, že niektoré články boli písané v nárečí. Vyzdvihol osožnosť zhrnutia článkov v maďarčine.

Na záver svojho prejavu Juraj Ando zaželal redaktorskému tímu veľa zdravia a elánu do ďalšej práce, aby 14-ročný mesačník vychádzal ešte veľa rokov.

Časopis Čabän je prístupný aj v internetovej podobe na stránke Domu slovenskej kultúry (DSK). V tlačenej forme si ho môžu záujemcovia zaobstarať v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe na Kossuthovom námestí č. 10.

Ildika Očovská

Valné zhromaždenie spolku Dolina v Kerepeši

Osvedčenou cestou s novým vedením

Regionálny spolok Slovákov z okolia Pešti Dolina usporiadal 20. januára v Kerepeši valné zhromaždenie.

V preplnenej sále športového a zdravotného strediska Royal Station prítomných v mene organizátorov privítal predseda Slovenskej samosprávy v Kerepeši Karol Kišš. V krátkosti predstavil činnosť ich zboru a požiadal o príhovor starostu obce Tibora Franku, ktorý po predstavení veľkoobce a krátkom historickom prehľade príchodu Slovákov do Kerepešu zdôraznil dôležitosť zachovávania tradícií našich predkov. Poďakoval za obrovskú prácu, ktorú vykonáva v ich veľkoobci slovenský volený zbor a zaželal prítomným úspešné rokovanie. Valné zhromaždenie otvoril predseda spolku Ondrej Csaba Aszódi, ktorý privítal prítomných členov župného slovenského voleného zboru miestnych slovenských samospráv. Zvlášť privítal riaditeľku Slovenského osvetového centra Katarínu Királyovú a čestnú členku spolku, bývalú zástupkyňu predsedu CSS Etelku Rybovú. Prvým bodom rokovania bol referát o minuloročnej činnosti spolku. Zdôraznil, že najväčším kultúrnym podujatím spolku sú Páračky, ktoré sa vlani uskutočnili v Čemeri a zúčastnilo sa na nich okolo 500 osôb. Ďalšími veľkými akciami boli Stretnutie evanjelikov v Albertirši a Deň katolíkov v Ečeri. Na obidve podujatia prišli stovky účastníkov a svojou prítomnosťou ich poctili vysokí funkcionári nielen zo strany cirkvi, ale aj štátu. Ako povedal, bez finančnej pomoci Slovenského osvetového centra by sa tieto akcie nemohli uskutočniť. Referát o minuloročnom hospodárení spolku predniesol tiež O. Cs. Aszódi. Ako povedal, najväčšiu podporu získali z fondov Sándora Wekerleho a Celoštátnej slovenskej samosprávy, menšie príspevky pochádzali z členských poplatkov a podpory súkromných osôb.

Nasledovalo harmonizovanie podujatí jednotlivých členských osád spolku. Účastníci valného zhromaždenia sa dohodli na termínoch menších akcií, ktoré sú však pre ich organizátorov - miestne slovenské samosprávy - najväčšie a najdôležitejšie. Katarína Királyová potom informovala prítomných o minuloročných a plánovaných podujatiach SOC a o súbehoch na Slovensku. Ďalej upozornila predstaviteľov slovenských samospráv, že 7. júla sa uskutoční Deň Slovákov v Maďarsku, čo majú brať do úvahy pri plánovaní svojich podujatí. Členovia spolku sa rozhodli, že tohto roku sa zúčastnia na modlitebnom dni katolíkov vo Vacove. Stretnutie evanjelikov bude na budúci rok v obci Piliš. Páračky Doliny sa vzhľadom na obrovský úspech uskutočnia 10. novembra opäť v Čemeri.

Po zosúladení termínov podujatí nasledoval kultúrny program. Javisko športového a zdravotného strediska obsadili členovia miestneho tanečného súboru Kvietok a slovenského pávieho krúžku, ktorí na minuloročnom stretnutí slovenských folklórnych skupín a tanečných súborov Vo víre tanca získali zlatú kvalifikáciu. Tanečníci a speváci pod vedením choreografky Evy Szilágyiovej Šubovej predniesli slovenské tance a ľudové piesne, s ktorými zožali veľký úspech.

Po kultúrnom programe a prestávke účastníci VZ pokračovali v práci. Nasledovala modifikácia stanov. Účastníci stretnutia jednohlasne súhlasili s tým, že oficiálne pomenovanie spolku bude Dolina - Regionálny spolok pripeštianskych Slovákov. Má devätnásť členských obcí a je verejnoprospešnou organizáciou. Predposledným bodom rokovania bola voľba vedenia. Pán predseda na úvod informoval o tom, že národnostný zákon nedovoľuje, aby bol predseda občianskej organizácie vedúcim inštitúcie. Keďže Ondrej Csaba Aszódi je aj vedúcim Regionálneho kultúrneho strediska v Ečeri, na vlaňajšom VZ v Čomáde sa zriekol funkcie. Členstvo teraz zvolilo za predsedníčku Zuzanu Szabovú, predsedníčku Slovenskej samosprávy XVI. obvodu Budapešti, členku Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy, podpredsedom sa stal Ondrej Csaba Aszódi. Členmi predsedníctva sú Alžbeta Szabová z Čemeru, Terézia Bálintová z Dabašu-Šáre, Klára Fuferendová z Išasegu, Karol Kišš z Kerepešu, Anna Rakitová z Maglódu, Katarína Szabová Tóthová z Malej Tarče a Mária Galántaiová z Veľkej Tarče. Členmi dozornej rady sa stali Mária Borošová z Čomádu, Judita Szemőová Sedlačeková z Albertirše a Ján Šedró z Piliša, ktorý sa zároveň stal predsedom dozornej rady spolku. Po schválení výšky členských poplatkov (5 000 forintov za osadu na rok) členovia VZ spolku Dolina rozhodli, že dejiskom nasledujúceho zasadnutia najvyššieho zboru bude Veľká Tarča. Valné zhromaždenie sa skončilo informovaním účastníkov o novom národnostnom zákone. O zmenách hovorila predsedníčka spolku Zuzana Szabová, ktorá ponúkla členom možnosť na osobnú konzultáciu.

Andrea Szabová Mataiszová

Stredoeurópske štúdiá - novinka v ponuke FiF UK

Filozofická fakulta UK otvára od nového akademického roka 2012/13 nový bakalársky študijný program v angličtine pod názvom Stredoeurópske štúdiá. Oslovili sme prof. Mgr. Janu Benickú, PhD., prodekanku pre medzinárodné vzťahy a fakultnú koordinátorku pre mobility, aby nám predstavila nový študijný program.

- Stredoeurópske štúdiá sú novým programom v študijnej ponuke FiF UK. Komu je štúdium určené?

- Program Stredoeurópske štúdiá je bakalárskym typom štúdia, ktorý bude prvýkrát otvorený v novom akademickom roku 2012/13. Hoci sa bude realizovať výučba v anglickom jazyku, je určený záujemcom nielen zo zahraničia, ale aj zo Slovenska.

- V charakteristike štúdia sa uvádza, že študenti si musia povinne vybrať dva jazyky z ponuky a zahraniční ako tretí jazyk slovenčinu. Štúdium bude teda náročné...

- Hlavným cieľom študijného programu je znalosť jazykov, kultúrnych, politických a sociálnych aspektov týkajúcich sa krajín a kultúr dotknutého regiónu. Študenti si musia vybrať dva jazyky z ponuky, a to maďarčinu, nemčinu, poľštinu, slovinčinu a zahraniční študenti tiež slovenský jazyk. Poslucháči budú študovať problematiku tohto regiónu, a preto je nevyhnutné poznať tieto jazyky. Jazyky budú študovať od základov. Cieľom bude nielen získanie prekladateľských a tlmočníckych kompetencií, ale preniknutie do širších filologických a medzikultúrnych kontextov. Verím, že záujem bude aj medzi slovenskými študentmi, nakoľko tento program bude atraktívny, lebo sa bude vyučovať v anglickom jazyku.

- Keď ste pripravovali tento nový študijný program, inšpirovali ste sa skúsenosťami zo zahraničia, alebo je tento program v strednej Európe novinkou?

- K myšlienke nás priviedol práve magisterský program, na príprave ktorého sa podieľali štyri filozofické fakulty (univerzít v Ľubľane, Krakove, Prahe a naša bratislavská). Magisterský program sa však bude študovať v slovenskom jazyku. Na základe tohto modelu sme vytvorili bakalársky program, pričom sme vychádzali zo skúseností zo zahraničia. Stredoeurópske štúdiá sa všeobecne ako program rozvíjajú počas ostatných desiatich rokov. Napríklad študenti z USA nechcú študovať len jeden jazyk, ale majú záujem o poznanie širšieho európskeho kultúrneho kontextu. Preto verím, že aj naši prví absolventi by sa mohli uplatniť práve v rôznych kultúrnych a vzdelávacích inštitúciách či v štátnej správe.

- Ktorá katedra bude zastrešovať, garantovať nový študijný odbor, prípadne s akými ďalšími lektormi počítate?

- Štúdium bude zastrešovať Katedra jazykov. No na programe sa budú podieľať viaceré katedry – Katedra slovanských filológií, Katedra všeobecných dejín, Katedra slovenských dejín, Katedra maďarského jazyka a literatúry a ďalšie. Oslovili sme lektorov a prednášateľov nielen z našej fakulty, ale aj z Maďarska a Českej republiky, konkrétne Univerzitu Karlovu. Napokon v ponuke budú kurzy, ktoré majú študentom priblížiť historický, kultúrny, sociologický, politický či ekonomický vývoj regiónu. Na realizáciu tohto programu sme získali grant z Visegrádskeho fondu.

- Keďže ide o nový študijný odbor, kde sa môžu záujemcovia dozvedieť viac? Koľko študentov budete prijímať?

- Prijímame dvadsať študentov, informáciu nájdu záujemcovia na webovej stránke FiF UK v anglickej sekcii, samozrejme, aj medzi informáciami o prijímacom konaní.

- V novom akademickom roku sa otvára aj ďalší atraktívny študijný program, a to kórejčina. Vy sama ste odborníčkou na východoázijskú kultúru – presnejšie čínsky jazyk. Predpokladáte, že bude záujem aj o tento nový odbor?

- Prax ukázala, že záujem prevyšuje naše možnosti prijatia, napríklad na štúdium japončiny a čínštiny, preto predpokladám, že záujem určite bude. Čínština sa na FiF UK vyučuje od roku 1988, máme doteraz asi 100 absolventov a každý druhý rok na tento program prijímame 24 študentov. Kórejčina je veľký ázijský jazyk a na Slovensku sa etablovali mnohé kórejské firmy. Chceme tak pomôcť pripraviť odborníkov na tento jazyk a kultúru. Do prvého ročníka prijímame 20 študentov.

Eva Bachletová

Obetovanie Pána

Obetovanie Pána alebo ľudovo Hromnice je cirkevný sviatok, ktorý sa slávi 2. februára. V tento sviatok sa oslavuje prinesenie Ježiša do chrámu na 40. deň po jeho narodení. V tento deň sa v chrámoch zvyknú posväcovať sviečky, ktoré sa nazývajú hromničky.

"Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania..." Tak sa začína v Lukášovom evanjeliu správa o očisťovaní Panny Márie a o obetovaní jej božského Syna.

Podľa levitických predpisov Starého zákona každú matku pokladali po pôrode za rituálne čiže obradovo nečistú, a to po narodení chlapca 40 dní a po narodení dievčaťa 80 dní. V tom období sa taká žena nesmela pohybovať vo verejnosti ani vstúpiť do chrámu.

Po uplynutí uvedeného času izraelská matka sprevádzaná svojím mužom priniesla do jeruzalemského chrámu očisťovaciu obetu. Bohatšie ženy obetovali baránka a holúbka či hrdličku, kým chudobné iba dva holúbky alebo hrdličky.

Ak sa narodil prvorodený syn, pri očisťovaní ho rodičia "predstavili" Pánovi. Podľa starozákonnej knihy Exodus (Ex 13, 11) totiž všetko prvorodené patrilo Bohu na znak toho, že pred odchodom Izraelitov z Egypta Boh usmrtil Egypťanom všetko prvorodené mužského pohlavia, kým Izraelitom prvorodených zachoval. Preto sa mu malo obetovať všetko mužské prvorodené: zvieratá sa mali zabiť, kým chlapci sa mali vykúpiť cenou piatich strieborných šeklov (por. Nm 18,15n).

Jozef a Mária sa podrobili týmto predpisom, hoci milostiplná Matka sa nemusela obradove očisťovať ani prinášať obetu "za hriech" a jej Syn ostával naplno Pánov aj po zaplatení piatich šeklov. Malý Ježiš sa podrobil rituálnym predpisom, lebo navonok sa ničím nechcel odlišovať od členov svojho národa. Podobne jeho Matka chcela byť jednoduchou dcérou Izraela a poníženou Pánovou služobnicou.

No pri predstavovaní malého Ježiša sa stalo predsa čosi nezvyčajné. V tom istom čase prišli na Božie vnuknutie do chrámu starec Simeon a 84-ročná "prorokyňa" Anna. Boli to predstavitelia spravodlivých mužov a žien Starého zákona. Tí prišli privítať očakávaného Mesiáša-Spasiteľa. Simeon ďakoval Bohu, že mu doprial uvidieť spásu, "svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela".

S osobitným posolstvom sa Simeon obrátil na Ježišovu Matku: "On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať. A tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc." (Lk 2,34-35)

Boli to tajomné slová, ale zreteľne naznačovali dramatické chvíle, ktoré očakávali ju aj jej Syna.

Sviatok Obetovania Pána sa pred liturgickou reformou 2. vatikánskeho koncilu slávil ako sviatok Očisťovania Panny Márie, to znamená, že sa zameriaval viac na úlohu Ježišovej Matky v predkladanom tajomstve.

Liturgia sviatku predvída pred farskou alebo komunitnou sv. omšou obrad svätenia sviec - hromničiek. Tieto sviece symbolizujú svetlo a obetu.

Obrad svätenia sviečok je zameraný predovšetkým na symbol svetla. Preto sa kňaz modlí: "Bože, pôvodca a zdroj všetkého svetla, ty si dnes spravodlivému Simeonovi ukázal Ježiša Krista ako pravé svetlo, ktoré prišlo osvietiť všetkých ľudí; vrúcne Ťa prosíme, vypočuj prosby svojho ľudu: posväť tieto sviece, ktoré ponesieme v sprievode na Tvoju oslavu, a veď nás cestou čnosti, aby sme vošli do svetla večnej slávy."

Svieca horením nielen svieti, ale sa aj míňa, spotrebúva. Je to symbol obety: obety Kristovej i jeho nasledovníkov. Preto je sviatok Obetovania Pána akýmsi osobitným sviatkom rehoľníkov. Tí tiež majú podobne ako svieca nielen svietiť, ale aj stravovať sa, obetovať sa v Božej službe. Sv. Otec máva v tento deň sv. omšu v chráme sv. Petra pre rehoľníkov a rehoľné sestry. Predstavitelia rehoľných spoločností mu pri tejto príležitosti venujú veľké sviece.

Veriaci ľud zažíha hromničnú sviecu vo svojich domoch pri vážnych príležitostiach, ako je zaopatrovanie chorých alebo modlitbové bdenie pri zomierajúcom. Niektorí zapaľujú hromničky aj pri veľkej búrke.

R. Ondruš

Stretnutie s literátmi v SI

Slovenský inštitút a vydavateľstvo Kalligram usporiadali 19. januára Večierok Kalligramu. V rámci stretnutia s mladými literátmi predstavili najnovšie publikácie vydavateľstva.

Kalligram od roku 1991 ponúka to najlepšie zo slovenskej, stredoeurópskej a svetovej beletrie, esejistiky, filozofie, histórie a vedy. Každý rok vydáva viac ako päťdesiat dôležitých titulov od renomovaných autorov. Od roku 1997 vydáva aj časopis OS - Fórum občianskej spoločnosti, od roku 2004 Anthropos - Časopis pre humanitné a sociálne poznanie a od roku 2005 spolu s Ústavom slovenskej literatúry SAV publikuje v edícii Knižnica slovenskej literatúry základný súbor slovenskej klasiky od dôb národného obrodenia po dnešok. Patria sem literárne diela, ktoré sa už dlhší čas neobjavili v kníhkupectvách, ale aj také, ktoré doteraz neboli publikované.

Bratislavské vydavateľstvo Kalligram plní kultúrnu misiu, veď maďarskej verejnosti sprostredkúva (aj) preklady súčasnej slovenskej literatúry a objavuje talentovaných mladých prekladateľov. Je to záslužná činnosť už aj preto, lebo vydavateľstvo je touto svojou aktivitou takmer jediné na maďarskom trhu, kde si získava čoraz lepšie meno.

Prítomným sa v mene organizátorov prihovoril zástupca riaditeľky SI Peter Tomčík, ktorý zvlášť privítal veľvyslanca Slovenskej republiky Petra Weissa. Po pozdravných slovách odovzdal pódium redaktorovi a vedúcemu vydavateľstva Pesti Kalligram Sándorovi Mészárosovi, ktorý večer moderoval. – Toto podujatie tradične usporadúvame pri príležitosti narodenín spisovateľa Miklósa Mészölya (19. januára). Dúfam, že knihy, ktoré vám predstavíme, by sa páčili aj jemu. Keďže sme na pôde Slovenského inštitútu, z bohatého výberu sme vám priniesli aj štyri také publikácie, ktoré sa zaoberajú slovenskou kultúrou, - povedal Sándor Mészáros a požiadal Mihálya Szegedyho-Maszáka, aby predstavil kritický literárny román Dezsőa Kosztolányiho Nero, krvavý básnik. Druhé vydanie publikácie Dušana Kováča História Slovenska predstavil József Demmel. Maďarský historik vo svojom referáte oboznámil publikum s minulými a možnými recepciami knihy z maďarskej strany a so spoločnou históriou Slovenska a Maďarska.

Spoločenskovedný román Józsefa Demmela Zrod slovenského národa predstavil László G. Kovács. Monografia obsahuje predovšetkým moderný portrét Ľudovíta Štúra. Dozvieme sa, ako mohol mať strýko Lajosa Kossutha hlavnú rolu vo vzniku slovenského literárneho jazyka, či aj v skutočnosti ponúkol Lajos Kossuth Štúrovi svoje priateľstvo, ktorí maďarskí politici sa učili od Štúra po slovensky a prečo sa uzavrel pred manželstvom a od mužsko-ženských vzťahov vôbec?

Vo zvyšnej časti stretnutia boli predstavené romány Sklonok leta Adalberta Stiftera, Životopis diabla Pavla Vilikovského, Nova Gábora Kálmána a Pokusy Petőfiho Istvána Margócsa.

Andrea Szabová Mataiszová

Kerestúrsky farár Lóránd Újházy

Chce sa prihovárať veriacim v ich materčine

Základným predpokladom slobodného náboženského života je praktizovanie viery v materinskom jazyku. Myslí si to aj rímskokatolícky farár v XVII. obvode Budapešti Lóránd Újházy, ktorý sa rozhodol, že sa naučí po slovensky, aby mohol kázať veriacim so slovenskými koreňmi v ich materčine.

„V tomto kraji žila kedysi značná slovenská komunita a ja som sa rozhodol, že sa začnem učiť po slovensky. Nielen preto, aby som si rozšíril okruh jazykov, ktoré ovládam, o taký, ktorým hovoria v susednej krajine, ale aj preto, lebo podľa mňa je prvoradým cieľom miestneho duchovného, aby sa prihováral veriacim v ich materinskom jazyku. Je potrebné, aby sme si osvojili kultúru, tradície a zvyky obyvateľov osady, kde slúžime,“ hovorí s presvedčením kerestúrsky farár. Zároveň je to z jeho strany pekné gesto, za ktoré by sa mu mohli veriaci odvďačiť tým, že zintenzívnia svoje kresťanské cítenie a katolícku vieru, nakoľko v súčasnosti je všeobecným javom znižovanie záujmu ľudí o cirkevné záležitosti.

Lóránd Újházy sa narodil v Budapešti v roku 1979. Vysvätený bol v Ostrihome v roku 2004. Na Univerzite Santa Croce v Ríme získal v roku 2006 doktorát z kanonického práva. Do roku 2009 bol kaplánom v XI. obvode Budapešti, odvtedy je kaplánom v Kerestúri. Od roku 2005 je členom Arcibiskupského súdu, kde vykonáva už štvrtý rok funkciu námestníka súdneho vikára. Je odborným asistentom na Katedre cirkevného práva Bohosloveckej univerzity Sapientia v Budapešti.

Kerestúr leží pozdĺž potoka Rákoš, pomenovanie dostal pravdepodobne podľa križiackych bojovníkov. Kedysi samostatná osada ešte aj v minulom storočí prijala len takého učiteľa, ktorý hovoril aspoň tromi jazykmi a bohoslužby prebiehali tiež v troch jazykoch. Okrem Maďarov žijú v Kerestúri aj Slováci a Nemci a menšinové samosprávy si tu založili aj Bulhari a Rusíni. V posledných desaťročiach nastali veľké zmeny aj v živote tunajších obyvateľov. Zmizli útulné domčeky a záhrady, v ktorých ľudia pestovali ovocie a zeleninu pre rodinu, ba i na predaj. Predkovia dnešných Slovákov nehovorili spisovnou slovenčinou, ale nárečím, ktoré dodnes počuť napr. na kerestúrskom trhu. Slovenská komunita si po stáročia zachovala svoj jazyk a identitu. Akonáhle sa na to naskytla možnosť, založila si svoju samosprávu, ktorá funguje už štvrtý cyklus, od októbra 2010 v novom zložení. Ciele a úlohy zboru sa však nezmenili. Jeho prvoradým cieľom je zachovávanie jazyka a kultúry svojich predkov, v záujme čoho usporadúva jazykový kurz, ktorý už roky vedie učiteľka slovenčiny Ružena Néveriová. Hodiny slovenčiny majú raz týždenne, každý piatok a od septembra ich navštevuje aj L. Újházy.

„Mám veľmi rád túto komunitu, ktorá je súdržná a tvoria ju veľmi dobrí ľudia. Úspešne spolupracujeme so starostom mestskej časti, ktorý podporuje všetky dobré kresťanské iniciatívy, vrátane národnostných,“ prezradil L. Újházy. Najväčším sviatkom kerestúrskych Slovákov sú Turíce, keď sa každý rok uskutoční dvojjazyčná alebo jednojazyčná slovenská omša, po ktorej nasleduje kultúrny program. Práve na takejto omši sme sa stretli s L. Újházym, ktorého síce trochu zaskočili členovia slovenskej samosprávy, keď ho požiadali, aby slúžil omšu v slovenskom jazyku, ale zároveň bol rád, lebo mohol čítať z cirkevných kníh miestnym Slovákom a ich hosťom z okolitých osád v slovenskom jazyku. „Je to proces a ja som iba na jeho začiatku, ale chcem v ňom pokračovať a chcem si osvojiť aj liturgickú slovenčinu. Medzi mojimi ďalšími plánmi figuruje možnosť slúžiť slovenské sväté omše aspoň raz mesačne. Bolo by to lepšie aj pre mňa, lebo by som mohol viackrát čítať texty v slovenčine, ale aj pre veriacich, ktorí by si osvojili slovenské odpovede,“ priznal sa mladý kerestúrsky kaplán.

Na svätú omšu si vypožičal omšové knihy od svojich známych duchovných zo Slovenska. Z tých potom slúžil svätú omšu a bol to naozaj povzbudzujúci pocit. Možno práve vďaka jeho snaženiam sa vráti slovenčina do kerestúrskeho kostola nastálo, ako tam bola ešte aj začiatkom minulého storočia, keď bola každodennou súčasťou duchovného života tamojších obyvateľov.

Eva Patayová Fábiánová

Rokovanie o dostavbe Mlynkov úspešne ukončené

Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) sa pod vedením jeho predsedu Milana Vetráka podarilo úspešne ukončiť rokovania a dohodnúť sa s maďarskou stranou o dostavbe Centra pilíšskych Slovákov v Mlynkoch.

K tomu, aby celý projekt bol úspešne zavŕšený, bolo potrebné komplexne prepracovať zmluvy, ktoré uzatvorilo ešte predchádzajúce vedenie ÚSŽZ. Takisto bolo potrebné zohľadniť viaceré objektívne skutočnosti, ktoré od roku 2008, keď sa projekt začal realizovať, vznikli najmä na maďarskej strane. Slovenská strana financuje projekt sumou 491 939,18 eur. Vlastníkom nehnuteľnosti a prevádzkovateľom Centra pilíšskych Slovákov bude Celoštátna slovenská samospráva.

Cieľom tohto centra je činnosť zameraná na podporu národného povedomia a kultúrnej identity Slovákov žijúcich v Maďarsku, ako aj na udržiavanie ich vzťahov s materskou krajinou.

Slávnostné otvorenie Centra pilíšskych Slovákov sa predpokladá koncom februára tohto roka, presný dátum však bude závisieť od programu predsedníčky vlády Slovenskej republiky a predsedu vlády Maďarska. Organizáciou slávnostného otvorenia je podľa uzatvorenej zmluvy poverená Celoštátna slovenská samospráva.

Sprac. podľa TASR

Napätie v Maďarsku je rizikom aj pre slovenskú menšinu

Nepriaznivá ekonomická situácia, ale i politické spory a konflikty vlády Viktora Orbána s Európskou úniou vnášajú napätie aj do života slovenskej menšiny v Maďarsku. Práve na živote maďarských Slovákov sa podľa slov Vladimíra Skalského, predsedu Svetového združenia Slovákov v zahraničí (SZSZ), môže prejaviť stupňovanie nacionálnych vášní.

„S určitými obavami sledujeme spoločenské konflikty i ekonomický vývoj v Maďarsku, a to, samozrejme, aj s ohľadom na významnú slovenskú komunitu, ktorá tam žije,“ povedal agentúre SITA Skalský. Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy a súčasne generálny tajomník SZSZ Ján Fuzik ho už podľa jeho slov v priebehu roku 2011 upozorňoval, že menšinám je maďarskou politikou venovaná čoraz marginálnejšia pozornosť. V Maďarsku žije podľa odhadov Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí približne 110-tisíc Slovákov. Aj napriek prísľubom však nikdy nebolo vyriešené ich parlamentné zastúpenie, garantované predchádzajúcou ústavou, tvrdí šéf krajanskej organizácie. Dopady aktuálneho vývoja predstavujú podľa Skalského trojakú hrozbu - v oblasti inštitucionálnej, finančnej a v oblasti nálad obyvateľstva. „Vyzývame maďarskú vládu, aby pokračovala v tom, čo sa osvedčilo, teda v systéme menšinových samospráv, rovnako tak aby neznižovala finančnú podporu slovenskej menšine, ktorá má i tak veľké problémy so zachovaním si svojej identity, s nedostatkom mladých učiteľov i hodín slovenčiny na školách,“ doplnil.

Proti novej maďarskej ústave, ktorá platí od 1. januára, už v uliciach Budapešti protestovali desaťtisíce ľudí. Silnú kritiku zo strany EÚ vyvolali ústavné zákony o maďarskej centrálnej banke, súdnictve a ochrane osobných údajov. Zhoršujúce sa nálady obyvateľstva podľa Skalského životu našej menšiny neprospievajú. „Pokiaľ ide o nálady obyvateľstva a medziľudské vzťahy, musíme, bohužiaľ, konštatovať, že každá kríza v slovensko-maďarských vzťahoch sa prejavila najhoršie na Slovákoch v Maďarsku, ktorým na budovách rozbíjali okná, či inak ich napádali. Eskalácia nacionálnych vášní je v tomto smere vždy výrazným rizikom,“ uzavrel. Tomáš Strážay zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku upozorňuje, že v napätej situácii musí byť slovenská menšina v Maďarsku naďalej objektom podpory zo strany Slovenska. „Určite, akékoľvek tendencie, ktoré smerujú k nárastu autoritarizmu a tým pádom aj k presadzovaniu myšlienky homogénneho národa, treba jednoznačne odsúdiť a treba takéto tendencie veľmi citlivo vnímať,“ dodal Strážay.

Zdroj: SITA

Pätnásty slovenský ples v Orosláni

Jedným z najpopulárnejších podujatí oroslánskej slovenskej samosprávy je slovenský fašiangový batôžkový ples. V tretiu januárovú sobotu sa v miestnom gymnáziu a strednej škole uskutočnil v poradí pätnásty. Je známe, že lístky na fašiangovú veselicu oroslánskych Slovákov si záujemcovia zahovárajú rok vopred, pri lúčení na práve sa končiacom plese, čo je najlepší dôkaz ich spokojnosti.

Pri vchode do slávnostne vyzdobenej sály vítali prichádzajúcich členky miestneho slovenského klubu v ľudovom kroji tradičným páleným, chlebom a soľou.

V úvodných slovách predsedníčka Slovenskej samosprávy v Orosláni Alžbeta Szabóová privítala v kruhu zabávajúcich sa primátora mesta Károlya Takácsa, vzácnych hostí z materskej krajiny - poslancov Mestského zastupiteľstva v Šali Gabrielu Talajkovú a Ladislava Košicára, manželov Rybárovcov z Myjavy, priateľov z Kozároviec Jána Jókayho a člena tamojšieho zastupiteľstva Izolda Bystríka.

 Z domácich hostí menovite pozdravila vedúcu Spolku pre ochranu dedinskej kultúry a tradícií Melindu Károlyiovú, poslankyňu miestnej samosprávy Katarínu Vargovú Vojnárovú, predstaviteľov slovenských samospráv zo susedných slovenských obcí Tardoš, Síleš a Tatabánya - Bánhida.

V kultúrnom programe vystúpili členovia Speváckej skupiny Vérteš - Gereče, detská dychová kapela Krídlovka a ples otvorili oroslánskym svadobným tancom členovia tanečnej skupiny Brána. Prítomní s nadšením sledovali vystúpenie a veľkým potleskom honorovali vystúpenia skupín.

Potlesk bol zároveň signálom pre kapelu Santovská nálada, aby sa chopila činu. Hudobné teleso zo Santova na čele s Jozefom Széplakim hralo Oroslánčanom do tanca už po trinástykrát.

Stoly sa prehýbali pod dobrotami, ktoré si priniesli hostia v prútených košíkoch a demižónoch. Na plese sa spolu zabávalo okolo 300 ľudí rôzneho veku. Je zvlášť potešiteľné, že v posledných rokoch naň prichádza čoraz viac mladých, ktorí sa radi zabávajú pri slovenskej hudbe. Parket bol vždy plný, aj keď všetci netancovali. Niektorí sa len prizerali a zabávali sa pri rozhovore s priateľmi.

Keď je bál, tak musí byť aj tombola. Na stole sa kopilo množstvo predmetov, ktoré darovali sponzori plesu. Chvíle vzrušenia a radosti tých, na ktorých sa usmiala šťastena, opäť vystriedala hudba a tanec. Zábava pokračovala až do skorého rána, v sále bolo veselo, každý sa cítil ako na veľkej svadbe. Okolo piatej sa lúčili aj poslední hostia. Ich slová boli balzamom na dušu organizátorov – ďakujeme, bola to krásna akcia, prídeme aj o rok.

Alžbeta Szabóová

Dve ženy zo Santova o kultúre a infraštruktúre

Kultúrny a hospodársky rozvoj pod Pilíšom

Santovská ženská jazda. Aj tak by sme mohli nazvať príbeh dvoch žien z podpilíšskeho Santova, ak by sme chceli hovoriť o nich. Ale teraz by sme mali hovoriť skôr o tejto obci, ktorá blízkosťou hlavného mesta občas viacej stratí ako získa. Dvadsaťpäť kilometrov. To je vzdialenosť, ktorú musíte prekonať z Budapešti, ak chcete navštíviť jednu z najmalebnejších osád pod slovenským Pilíšom. Nazývame ho slovenským, lebo v Maďarsku je málo takých regiónov, kde by bolo pohromade toľko našich osád. Santovu občas zazlievajú, že podľahne blízkosti hlavného mesta Maďarska. Možno občas majú pravdu, keď pri hľadaní svojich koreňov natrafíme aj na maďarské vetvy. Avšak slovenské korene sú silnejšie a práve tie sa pokúšajú zosilniť v nadtitule spomenuté ženy. Ale nazvime ich. Hovoríme o starostke Eve Čičmancaiovej a osvetárke Márii Kitovej.

Eva Čičmancaiová pochádza z blízkeho švábskeho Verešváru, ale väčšiu časť svojho života prežila v slovenskej osade pod Pilíšom. Absolvovala Vysokú školu ekonomickú v Budapešti. Zatiaľ mala iba dve zamestnania: bola vedúcou odboru pre veľkoobchod vo firme Ravil a potom sa zamestnala ako ekonomická expertka vo Verejnoprospešnej spoločnosti pre hospodárenie s verejnými rezervami, kde mala na starosti štátne rezervy. Jej úloha bola hospodárska analýza a príprava plánov. „Vybrala som si neplatenú dovolenku a čakajú ma späť, ale zatiaľ sa neplánujem vrátiť,“ hovorí matka dvoch dcér. Od októbra 2010 stojí na čele vyše dvojtisícovej obce, ktorú doteraz viedli iba muži. „Ja sa cítim dobre na tomto poste, dobre si vychádzam s kolegami, aj s obyvateľmi. Kritici zvykli byť hlasnejší. Úloh je dosť, ale vždy hovorím, že na to som tu, aby sme ich riešili,“ uviedla starostka. „Je to otázka spôsobilosti: aj muž môže byť slabý aj žena silná,“ odpovedá, keď sa jej pýtam, ako sa cíti vo vedúcej funkcii. Po predošlom vedení zdedila vyhrané konkurzy na obnovenie centra obce.

Na investíciu poskytla obec 23 miliónov forintov z vlastných zdrojov a 93 miliónov získala z fondov. Obnovu obecného úradu a kostola realizovali v rámci spolupráce samosprávy a cirkvi. Renovované objekty odovzdala starostka E. Čičmancaiová a vysvätil biskup jágerskej arcidiecézy Ferenc Palánki. E. Čičmancaiová konštatovala, že „projekt sa definitívne dokončil 30. júna. Realizovali sme ho z úveru, ktorý začneme splácať na jeseň roku 2013 - zatiaľ platíme „iba“ úroky. Náš rozpočet dosť zaťažuje skutočnosť, že často treba investovať financie skôr, než dostaneme na danú prácu pôžičku. Keďže samospráva väčšinou nemá vlastné voľné zdroje, musí požiadať o úver z úverového účtu, za ktorý však tiež treba platiť úroky, takže to nie je natoľko jednoduché.“

Okolie obecného úradu je odteraz v súlade s európskymi normami bezbariérové. V budove sú nové kancelárie a čakáreň pre zákazníkov, ale obnovené je aj kúrenie. Nie všetci obyvatelia však prijali projekt bez výhrad. „Myslím si, že viacerí majú námietky kvôli absencii vlastných zdrojov. Mnohí si myslia, že počet pracovníkov samosprávy je aj tak prehnaný a preto kritizovali obetovanie peňazí na rozšírenie obecného domu. Myslím si, že to nebola zbytočná investícia, získali sme kultivovanejšie prostredie a modernizácia budovy je na dlhú dobu vyriešená. Napríklad finančné oddelenie malo predtým veľmi malé priestory, teraz sú oveľa väčšie a pribudla aj väčšia čakáreň. Pred rekonštrukciou museli klienti čakať v úzkej chodbičke. Musím však dodať, že aj ja som mala výhrady voči niektorým zmenám vyplývajúcim z noriem EÚ. Konkrétne voči tomu, že kvôli bezbariérovosti sme museli zabudovať výťah, ktorý nielen že zvýšil náklady, ale bude ho treba aj udržiavať. Ďalej vznikli priveľké priestory, ktoré budú nevyužité. Osobne nevidím opodstatnenie týchto zmien, veď aj doteraz sme dokázali bez nich fungovať k spokojnosti všetkých občanov.“

Vďaka grantu sa obec obohatila aj o nové moderné ihrisko pre rôzne vekové kategórie, ktoré taktiež zodpovedá normám Európskej únie. Na zvýšenie bezpečnosti v obci nainštalovali pri úrade vonkajšiu mobilnú kameru a pri vstupných tabuliach do obce dve statické kamery. Vďaka konkurzu vedenie Santova zlepšilo aj marketing obce. Vydalo turistickú publikáciu o osade a zmodernizovalo jej oficiálnu webovú stránku.

Nástupom nového vedenia vznikli aj nové iniciatívy v obci, kde sa uskutočňuje v poslednom období veľa hlavne slovenských akcií. Tu treba dodať, že starostka (podobne ako jej predchodca Mikuláš Kollár) veľmi dobre spolupracuje s agilnými členmi slovenskej samosprávy. Nové zloženie slovenského voleného zboru napomohlo intenzívnejšie uvedomovanie si identity Santovčanov. Vďaka predošlému vedeniu obce sa obnovil aj kultúrny dom. Budova kultúrneho domu je umeleckou pamiatkou, pôvodne bola hospodárskou budovou pri kúrii rodiny Barossovcov, kde je v súčasnosti umiestnená materská škola. Objekt bol v schátranom stave, na jeho obnovu sa obec úspešne uchádzala o grant Operatívneho programu pre stredné Maďarsko, rozvoj centier osád Peštianskej župy.

„Snažíme sa naplniť obecný kultúrny dom takými akciami, o ktoré prejavujú obyvatelia značný záujem. Musím poznamenať, že ešte stále nie je až taká vysoká návštevnosť podujatí, ako očakávane, nové priestory ešte vždy dostatočne nevnikli do povedomia obyvateľov. Treba dodať, že pre samosprávu je usporiadanie podujatí vždy výdavok. Preto majú zmysel len vtedy, ak sa dostanú ku všetkým občanom,“ hovorí starostka.

Tu už prevezme slovo bývalá knihovníčka, vedúca obecného kultúrneho domu Mária Kitová: „Minulý rok sme tu uskutočnili sériu podujatí, na ktorých cestovatelia hovorili o svojich skúsenostiach. Okrem toho organizujeme pre najmenších „dom tanca“ s členmi tanečného spolku Stužka, zvyčajne pri príležitosti väčších sviatkov, alebo kalendárnych obyčajov, naposledy to bolo na jeseň. Každé dva týždne sa uskutoční remeselnícka dielňa,“ povedala. Ich hlavným cieľom je vytvorenie nových tradícií, ktoré si nájdu stále miesto v obecnom kultúrnom dome. Ich snaha vyšla, lebo na Martina sa obyvatelia už vo väčšom množstve vybrali do bývalej kúrie, kde sa uskutočnila Martinská veselica. Chýbajú interaktívne detské programy, ktoré by stáli peniaze, ale Santovčania si ich veľmi nenárokujú.

Pani starostka konštatovala, že rozvoj obce ohraničujú finančné možnosti, ktoré sú pomerne obmedzené. Za úspech považuje získanie prostriedkov na budovanie ústrednej kanalizácie. „Čaká nás aj obnova šatní pri futbalovom ihrisku, ktoré musíme obnoviť aj v tom prípade, ak na to nezískame vonkajšie zdroje, lebo sú vo veľmi zlom stave,“ dodala.

Približne polovicu rozpočtu základnej a materskej školy hradí samospráva, čo činí okolo 54 miliónov forintov ročne. Napriek tomu neplánujú zlúčiť výchovno-vzdelávacie inštitúcie so susednými osadami.

Veľa vlastných príjmov samosprávy sa postupne znižuje, ako napríklad z miestnej živnostníckej dane. Rastie nezamestnanosť a aj miestne podnikania majú čoraz nižšie príjmy. Obidve naše informátorky nás ubezpečujú, že majú veľmi dobrý vzťah s miestnou slovenskou samosprávou. Ako hovoria, členovia slovenského voleného zboru im vychádzajú v ústrety, zapájajú sa do práce v prospech obyvateľov a pomáhajú vo všetkom, v čom treba. Dúfajme, že budú mať vždy v čom pomôcť a pre spoločné ciele nájdu vždy vhodné podmienky.

Eva Patayová Fábiánová

Predstavujú sa štipendisti Nadácie pre nadaných

Spoznajme našich najlepších

Z iniciatívy Slovenského pedagogického metodického centra sa zrodil program Celoštátnej slovenskej samosprávy pre nadané deti. Jeho cieľom je podporovať žiakov, ktorí sa popri svedomitom štúdiu snažia zdokonaliť sa v slovenčine a v znalosti slovenskej kultúry, ktorí sa aktívne zúčastňujú na súťažiach pre základné školy, na kultúrnych a spoločenských podujatiach Slovákov v Maďarsku a chceli by pokračovať v štúdiu na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti. Nadácia pre nadaných podporuje aj pedagógov, ktorí sa popri svojich pracovných povinnostiach venujú žiakom a vedú ich k realizácii uvedených cieľov.

Účastníci programu však nemôžu sedieť na vavrínoch: plnia požiadavky stanovené nadáciou. Tak napríklad zostavujú projektové práce, zúčastňujú sa na rôznych súťažiach, teda cieľavedome si rozširujú znalosti slovenského jazyka a vedomosti o slovenských reáliách. V našom týždenníku vám postupne predstavíme štipendistov Nadácie pre nadaných.

Budapešť

Volám sa Elizabeth Kollárová, mám 14 rokov a chodím do 9. ročníka Slovenského gymnázia v Budapešti. Som rada, že sa tu môžem učiť. Tu som chodila do materskej aj do základnej školy. Moja mamička je učiteľkou slovenského jazyka a literatúry a nemeckého jazyka na našej škole. Môj otecko je tiež učiteľ. Mám osemročného brata, ktorý chodí tiež do budapeštianskej slovenskej školy. Moji starí a prastarí rodičia pochádzajú zo slovenských rodín z Perbálu a z Piliša.

Už v materskej škole sme začali nacvičovať ľudový tanec. Teraz, na gymnáziu, tancujem v budapeštianskom slovenskom tanečnom spolku Lipa. Tanec a spev sú moje najobľúbenejšie koníčky, som aj členkou školského spevokolu. Okrem toho rada športujem, štyri roky chodím na aikido. Veľmi rada čítam, mám rada slovenskú literatúru, preto sa pravidelne zúčastňujem aj na recitačných súťažiach, na ktorých som neraz vyhrala, alebo na súťaži vyhlásenej Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku.

Moje najobľúbenejšie predmety sú biológia a chémia. Mám rada prírodu a zvieratá. Vždy som smutná, keď vidím choré zvieratko. Najradšej by som mu ihneď pomohla. Preto by som po ukončení gymnázia chcela študovať veterinárstvo, možno aj na Slovensku, ak sa mi to podarí.

*

Volám sa Antonella Morongová. Mám 14 rokov. Od štyroch rokov chodím do slovenskej školy v Budapešti. Začala som v materskej a pokračovala v základnej škole. Na základnej škole som sa zúčastnila na Celoštátnej súťaži zo slovenského jazyka a zo slovenskej vzdelanosti, kde som skončila na prvom mieste. Teraz chodím do 9. ročníka slovenského gymnázia. Rada sem chodím, lebo sa tu dobre cítim. Veľmi rada spievam a hrám na klavíri. Zúčastnila som sa aj na súťaži Slovenské spievanky a veršovačky. V celoštátnom kole som získala za spev mimoriadnu a za prednes básne vynikajúcu cenu. Mám rada ľudové tance, preto od tohto školského roka tancujem v spolku Lipa. Slovenský jazyk mám veľmi rada, veď je mojím materinským jazykom. Dúfam, že slovenčinu využijem aj v budúcnosti a nielen doma.

Konkrétne plány do budúcnosti ešte nemám. Veľmi sa mi páči chémia, ale študovať by som možno chcela právo. Do maturity mám našťastie ešte veľa času...

*

Volám sa Anna Eszesová a bývam v Pilíšskej Čabe. Mám 14 rokov, chodím do 9. ročníka Slovenského gymnázia v Budapešti. Mamička vyučuje na tejto škole maďarský jazyk a literatúru. Otecko je už dôchodca. Mám dvoch starších bratov. Adam študuje na vysokej škole a Áron na univerzite.

Od troch rokov som navštevovala materskú školu, ktorá sa nachádza v našej inštitúcii. Tu som ukončila aj základnú školu. V tom čase som si obľúbila slovenské rozprávky a piesne a preto som sa zapísala do divadelného krúžku. Som aj členkou spevokolu našej školy. Na Celoštátnej súťaži Slovenské spievanky a veršovačky sme dvakrát vyhrali. Aj s divadelným krúžkom sme už dvakrát získali ocenenie na súťaži Deti deťom. Tieto krúžky navštevujem aj teraz, na gymnáziu. Mám z nich veľkú radosť, veď tu mám možnosť zdokonaľovať sa v slovenčine a pravidelne sa zúčastňovať v letnom divadelnom tábore. V minulom roku som sa zúčastnila na Celoštátnej súťaži zo slovenskej vzdelanosti, kde som skončila na druhom mieste.

Po maturite by som chcela študovať na univerzite, možno aj na Slovensku.

*

Volám sa Peter Kollár, narodil som sa 28. septembra 1995 v Budapešti. Žijem v obci Santov. V našej dedine žijú Slováci, preto pestujeme santovské ľudové zvyky a zachovávame tradície našich predkov. Aj ja som členom súboru Studienka, a to už 12 rokov. Náš súbor vznikol roku 1979 a jeho cieľom je zachovávanie a pestovanie santovských ľudových piesní. Naštudovali sme aj javiskové hry: Santovská svadba, Santovskí regrúti, Veľká noc v Santove a Vianoce v Santove. Veľakrát sme vystupovali na rôznych miestach Maďarska, ale aj na Slovensku. Mám veľmi pekné zážitky a nádherné spomienky, keď sme napríklad vystupovali v našej družobnej dedine Žemberovce. Preto som aj v súbehu písal o mojich zážitkoch zo Slovenska. Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé, keď Žemberovčania predniesli fašiangové zvyky, pochovávanie basy.

Ja sa od malička učím po slovensky, ale veľmi rád mám aj biológiu, chémiu a dejepis. Chcem byť zoológom, lebo mám rád zvieratá a zaujíma ma, kde a ako žijú, ako sa chovajú. Vo voľnom čase rád čítam knihy a pozerám filmy o zvieratách. Mám rád aj jazyky, najmä jazyk našich predkov, teda slovenčinu. Moje korene sa viažu k slovenskému jazyku a k slovenskej národnosti, veď moji rodičia, starí rodičia a prastarí rodičia sú Slováci.

*

Volám sa Richard Rivnyák. Mám 15 rokov a chodím do 9. ročníka Budapeštianskeho slovenského gymnázia. Bývam v Mlynkoch. Do materskej školy som chodil v Santove a v Mlynkoch. Základnú školu som začal v Mlynkoch, ale potom som prešiel do budapeštianskej slovenskej školy.

Mám jednu mladšiu sestru. Aj ona chodí do našej školy. Je štvrtáčka a má desať rokov. Moja mamička tiež chodila sem do základnej školy. Moji rodičia pracujú v Budapešti.

Naša škola sa zapája do početných súťaží v rôznych odboroch a predmetoch. V minulom školskom roku som sa zúčastnil na súťaži z chémie nazvanej po Györgyovi Hevesyovi, na ktorej som získal 2. cenu v obvodnom kole. Viackrát som sa zúčastnil aj na súťaži vyhlásenej Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku v Békešskej Čabe. Aj v tomto školskom roku som sa prihlásil na túto súťaž. Výskumná práca ma veľmi zaujíma a robí mi veľkú radosť. Vlani som sa po prvýkrát zapojil do putovnej súťaže História a kultúra dolnozemských Slovákov. Okrem toho rád športujem. V tomto školskom roku sme boli na basketbalovom Memoriáli Eduarda Šeba v Komárne. Vo voľnom čase sa venujem športu. Sedem rokov som plával a v lete sa bicyklujem v Pilíšskych horách. Ďalšiu záľubu mám v ľudovom tanci. V škole chodím do tanečného krúžku a tancujem v spolku Lipa. Neviem ešte, čo mi prinesie budúcnosť, ale dúfam, že na súťažiach a v živote budem úspešný.

15-ročné Vertigo

Na začiatku bolo veľké neznáme

Okasen a Nikoleta: Príbeh, ktorý sa stal veľmi dávno, ale ktorý sa môže udiať i dnes... Napísal ho neznámy francúzsky autor z XII. storočia, prebásnili ho mnohí a zahráme ho my, členovia súboru VERTIGO. Čakáme Vás 18. decembra 1997 o 19.30 hod. v budapeštianskom Slovenskom inštitúte na Rákócziho triede č. 15.

Nie, to nie je omyl, ale časť prvého plagátu z prvého predstavenia – vtedy ešte – Slovenského divadelného súboru Vertigo. Jeho založenie bolo pre nás začiatkom, v širšom historickom rámci však pokračovaním niečoho... Oficiálne ako dátum vzniku nášho divadielka, dnes už Slovenského divadla Vertigo, uvádzame 1. január 1997, v skutočnosti sa však jeho história začala o niekoľko mesiacov skôr... Písal sa rok 1996, bola neskorá jeseň, keď sme v kancelárii Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) začali skúšať rytiersku historku neznámeho francúzskeho autora 12. storočia Okasen a Nikoleta. Ja som vtedy pracovala ako kultúrna referentka CSS, veľa som o slovenskom divadle v Maďarsku počula, žiaľ, už len málo z neho videla, a tak som oslovila niekoľko známych a priateľov, o ktorých som vedela, že majú radi divadlo, či by sme to spolu neskúsili. Súhlasili. Skúsili sme. Predstavenie som takpovediac „zobrala do vlastných rúk“ a okrem úpravy som sa pustila aj do jeho réžie. Študovala som síce v Bratislave filmovú a televíznu dramaturgiu, avšak o réžii, či už o filmovej alebo divadelnej, som toho veľa nevedela. Ak sa na to pozerám s odstupom času, bola to veru veľká trúfalosť... a priznám sa, niekedy som si naozaj nevedela rady... Odvtedy, v priebehu dlhých rokov a skúšok, som sa od režisérov, ktorí s Vertigom spolupracujú, veľa naučila a podučila, ale réžiu radšej nechávam im... tým skúsenejším.

Nuž, ubehlo viac ako pätnásť rokov. Máme za sebou šestnásť predstavení, jednak tie, ktoré pripravil amatérsky súbor divadla a jednak tie, na ktorých sa podieľali profesionálni umelci, ktorí sa k Vertigu v roku 2003 pridali. Málo? Veľa? Toľko sme dokázali, toľko sme stihli, toľko nám bolo umožnené. Na začiatku to bola už spomínaná romantická rytierska hra, na konci – v tejto chvíli – hudobno-prozaická montáž Mesačný svit na Dunaji. Medzitým veselšie i vážnejšie príbehy, ľudské osudy, ktoré boli určené na to, aby sme o nich rozprávali. Od roku 2008 Slovenské divadlo Vertigo okrem svojho hlavného zamerania organizuje podujatia z oblasti detského divadla, filmového umenia, ako aj aktivity vzdelávacieho charakteru, ale jeho prvoradou úlohou je tvorba PREDSTAVENÍ.

V Okasenovi a Nikolete hrali Hajnalka Avarová, Mária Tóthová, Miroslava Kovácsová, Anna Kőszegiová, Csaba Lampert, Iveta Nagyová a Ildika Záluszká. Ak hovoríme o zakladajúcich členoch divadla, rozhodne musíme spomenúť aj Oľgu Paulikovú Szincsokovú, ktorá sa do prvého predstavenia zapojila ako „hudobná spolupráca“. Ako herečka debutovala vo veselohre História o stratených hodinkách (1999). Hrala aj v ďalších predstaveniach, potom si urobila pauzu a do divadla sa, na našu radosť, vrátila vo veselohre Šestka pre šťastie (2010). Nesmieme zabudnúť na našu prvú technickú spolupracovníčku Zuzku Kovácsovú, ktorá s nami pochodila hory-doly. Nuž, a neskôr sa pridali Pavol Hrťan, Eva Patayová Fábianová, Ján Benčík, Bibiana Budaiová, Rozália Keleczová, z profesionálov ako prví Denisa Dérová, András Nagy a režisér András Dér, z ďalších spomeňme pani Violu Thirringovú, ktorá s nami spolupracuje od roku 2004, režiséra Štefana Korenčiho z Bratislavy, mohli by sme pokračovať ďalej a menovať ďalších hercov, režisérov, technický personál a vôbec, mohli by sme ešte písať a písať, veď 15 rokov sa nezmestí do niekoľkých strán. Nech však prehovoria tí, ktorí hrali v prvom predstavení Vertiga – a sú v ňom prakticky dodnes.

(do)

- Ako si spomínaš na svoju prvú postavu v hre Okasen a Nikoleta? Keby si ju hral(a) dnes, staval(a) by si sa k nej takisto? Čo by si robil(a) inak?

Miroslava Kovácsová: - Moja prvá postava bola dvorná dáma. Pamätám sa, že som sa v tom čase na javisku necítila najlepšie, asi preto, že romantické hry nie sú šité práve na mňa, no a hlavne, že to bolo naše prvé účinkovanie pred divákmi. Nemali sme žiadne skúsenosti a tréma nám zväzovala nielen ruky, ale aj myseľ. Dnes by to už bolo určite iné, veď za 15 rokov sme prešli istým odborným výcvikom, máme za sebou zopár predstavení a, samozrejme, viacero režisérov nám vtĺkalo do hlavy množstvo vedomostí. Niečo sa na človeka nalepí.

Anna Kőszegiová: - Zahrala by som ju takisto (Okasenova matka – pozn. D. O.).

Csaba Lampert: - Moja prvá postava: Okasen. Vyslovene na rolu nemám nejaké „extra“ spomienky okrem jedného monológu, ktorý si ešte pamätám. Spomínam si skôr na atmosféru skúšok, ten začiatočný elán, že sme to konečne začali, nadšenie, že robíme slovenské divadlo v Maďarsku. Okasena by som dnes určite zahral oveľa smelšie, rozhodnejšie, ten môj Okasen by asi bol energickejší a odvážnejší. Ale to je už mojím vekom a skúsenosťami...

Iveta Nagyová: - Moja „herecká prvotina“ bola postava klebetnice. Nebola to veľká rola, ale práve stačila na to, aby som si zvykla na javisko, na divákov a predovšetkým na pocit hrať pred publikom. Pre začínajúceho ochotníka nie je ľahké odosobniť sa, zabudnúť na sálu plnú ľudí a plne sa vložiť do hranej postavy. Myslím si, že klebetnicu som zahrala celkom dobre, aj keď dnes by som ju hrala s väčšou odvahou, uvoľnenejšie a temperamentnejšie. Dokázala by som sa lepšie vžiť do situácie, preniesť sa do obdobia, v ktorom sa dej odohráva a do života ženy, ktorú stvárňujem. K tomu však, aby som to dokázala, muselo uplynúť 15 rokov s Vertigom, ktoré ma veľmi obohatili a mnohému naučili. Či by som robila niečo inak? Určite áno, ale vtedy to bolo tak dokonalé, ako to bolo!

Ildika Záluszká: - Mojou prvou rolou bola Nikoleta, s ktorou sa mi zo všetkých mnou stvárňovaných postáv podarilo najmenej stotožniť. Pred 15 rokmi som sa nazdávala, že krása, milota, oddanosť a obetavá láska sa majú prejaviť vo vonkajších črtách. Bolo to pre mňa frustrujúce, pretože moja postava nikdy nebola typická pre princezné. Práve preto som veľmi vďačná Danke, že raz som sa ňou mohla stať. Myslím si, že dnes by mi už nevadil zovňajšok, pretože spomínané prívlastky treba sprostredkovať zvnútra osoby. O to by som sa snažila dnes mojimi skromnými hereckými zručnosťami, ktoré som si osvojila počas 15 rokov. Táto inscenácia mala najkrajšiu, ale aj najťažšiu reč: viazanú, vo veršoch.

- Ktorú postavu si mal(a) najradšej a prečo?

MK: - Najradšej som hrala doktorku v čiernej komédii Pohreb Ivana Holuba (2008). Táto hra svojou absurdnosťou a veselosťou dovoľovala na scéne viac voľnej tvorivosti a niekedy aj improvizáciu. S touto hrou sme zažili aj najviac veselých a vtipných situácií. Podľa mojich známych mi vraj najlepšie sedela rola Moniky v Šestke pre šťastie. Tá hra akoby bola šitá všetkým babám na mieru.

AK: - Starú mamu z Hodiniek (História o stratených hodinkách), ktorá sa snažila držať rodinu pospolok a Smrť z Pohrebu, čo je jediná istá skutočnosť v živote a "....nesmie sa s ňou žartovať".

CSL: - Moja najobľúbenejšia postava je Pišta z Pohrebu. Doteraz pre mňa bol tento dedinský puberťák najťažším, čo sa týka stvárnenia, teda najnáročnejšou rolou. Spočiatku som ho vyslovene nenávidel, časom som prišiel na to, že sa hnevám v podstate sám na seba, lebo nenájdem k nemu cestu. Časom som našiel ten zázračný kľúč a hlavne v posledných 5-7 predstaveniach som sa vyslovene vyžíval v tejto role, vďaka inscenácii a kolektívu, partnerom.

IN: - Neviem, ako je to v prípade profesionálnych hercov, ktorí sa herecké umenie učia dlhé roky, ale ja ako ochotníčka sa viem najlepšie stotožniť s takou postavou, ktorá sa mi aspoň v niečom podobá. Práve preto som mala najradšej postavu Olívie v hre Šestka pre šťastie. Mohla som sa do nej pohrúžiť, vyžiť sa a robiť možno aj také veci, ktoré by som v skutočnom živote z distingvovanosti neurobila. Za túto vnútornú uvoľnenosť môžem vďačiť skúsenostiam, získaným za uplynulé roky a režisérom, ktorí nás naučili nájsť v sebe všetky naše ukryté podoby.

IZ: - Eva z Tajovského Hriechu (2005) sa ma hlboko dotkla. Najprv som v nej nesprávne videla slabú ženu, ktorá je obeťou, martýrkou, nevie bojovať za svoje záujmy, a preto som sa na ňu hnevala. Neskôr som si uvedomila, že Eva je úprimnou manželkou, ktorá má zodpovednosť za seba a za svoje činy a ktorá je pokorná, čistá, veľmi silná, smelá mama a svedomitá žena. Napriek hriechu, ktorý spáchala (nevera), je na oveľa vyššej morálnej úrovni než jej manžel a ľudia v jej prostredí. S veľkým pôžitkom som si zahrala Angelu v Pohrebe, ktorá je raz utáraná, inokedy zase priebojná a vehementne bojuje za svoje záujmy, pritom zvádza svojho múdrejšieho, ale nemožného manžela, ktorého bije kabelkou po hlave. Bolo pre mňa veľkým zážitkom zahrať tento charakter, ktorý je vypočítavý a svoje šťastie meria podľa miery majetku.

- Čo si myslíš, kvôli čomu chodia ľudia na predstavenia Vertiga (alebo vo všeobecnosti: na slovenské predstavenia v Maďarsku?)

MK: - Na naše predstavenia chodia diváci radi asi aj preto, lebo vedia, že my nie sme ozajstní herci, že sme jedni z nich a sú zvedaví, čo sme opäť vymysleli, dokázali. Radi sa pobavia nielen na našej hre, ale aj na nás.

AK: - Aby okriali na duši vo svojej rodnej reči.

CSL: - Na slovenské divadelné predstavenia chodia Slováci v Maďarsku podľa mňa predovšetkým preto, lebo je to niečo iné ako folklór... Väčšina z nás má rada tradičnú slovenskú kultúru, sme lokálpatrioti a nejakým spôsobom zachovávame folklór, ľudovú slovesnosť a hmotnú kultúru našich predkov. Ale keď berieme vážne revitalizáciu jazyka, o ktorej sa v deväťdesiatych rokoch ešte toľko hovorilo, tak podľa môjho názoru je nepopierateľné, že školstvo, literatúra a divadlo sú najúčinnejšími fórami a formami tohto procesu.

IN: - Vertigo je šťastné divadlo, lebo ho diváci vždy čakajú. Amatérska zložka Slovenského divadla Vertigo bola prvá po zmene režimu, ktorá priniesla slovenskú divadelnú kultúru a slovenský jazyk aj do takých slovenských národnostných obcí v Maďarsku, kde divadelné predstavenie, a najmä v slovenčine, už dlhé - dlhé roky nevideli. Ochotníci sú divákom blízki, lebo o nich vedia, že „hrajú ochotne“, z lásky k divadlu, k jazyku a publiku, čiže nie je to ich profesia. Divák má preto možno pocit, že by aj on sám mohol byť jedným z nich. Slovenské divadlo Vertigo v dnešnej podobe zastáva nesmierne dôležitú misiu, lebo o šírenie slovenskej divadelnej kultúry a slovenského jazyka v radoch slovenskej menšiny v Maďarsku sa snaží v období mimoriadne nepriaznivej finančnej situácie a globalizačnej uniformity.

IZ: - Myslím si, že ľudia chodia na predstavenia preto, lebo sa chcú zabaviť. Môžu si pozrieť raz veselšie komédie, inokedy vážnejšie inscenácie, ktoré ich motivujú k premýšľaniu, a inokedy zase také, ktoré im pripomínajú ich mladosť, a to všetko v materčine! Vo viacerých osadách nás už vítajú ako osobných priateľov, čo je pre mňa veľkou cťou a dojíma ma to. Tieto príležitosti nie sú iba o divadle, ale aj o priateľstve, dlhých rozhovoroch a dobrej nálade v príjemnej spoločnosti.

- Povedz – heslovite - tri dôvody, prečo si zotrval(a) vo Vertigu.

MK: - Mám rada amatérske divadlo, baví ma tvoriť a zabávať ľudí, je to veľmi dobrá aktivita, kde človek trochu zabudne na každodenné starosti, odreaguje sa, naberie nové sily, dobre sa naladí, vypne, 15 rokov je 15 rokov. V dobrom aj zlom, ako v manželstve. Človek neodíde z dobrého kolektívu bez vážneho dôvodu. Jednoducho, patríme k sebe.

AK: - Rada hrám, robím niečo dobré pre Slovač v Maďarsku, ale aj kvôli veselej spoločnosti.

CSL: - Vertigo, to sú predovšetkým priatelia, radosť zo spoločnej tvorivej práce a radosť z radosti divákov. No a – nebudem pokrytcom –, strašne dobre je stáť na javisku, keď ti tlieska kopa známych a aj neznámych divákov.

IN: - Slovenský jazyk + divadelné umenie = mimoriadne dobrá kombinácia, vďačné publikum a vynikajúci kolektív.

IZ: - Kvôli priateľstvu ľudí v súbore a láske divákov. Kvôli hre. Kvôli možnosti používania slovenského jazyka.

 - Ako vidíš budúcnosť slovenského divadla v Maďarsku?

MK: - Budúcnosť slovenského divadla, vychádzajúc z našej ekonomickej situácie, žiaľ, nevidím ružovo.

AK: - Divadlo bude naďalej nažive, pokiaľ ho bude viesť obetavá osoba ako naša "matka" a bude mať naďalej aj obetavých členov - divadelníkov.

CSL: - Budúcnosť slovenského divadla v Maďarsku? Okrem existujúcich inštitúcií a detských súborov by bolo dobré, keby čoraz viac ľudí dostalo chuť robiť divadlo v slovenčine v našich osadách, ako to robia niekoľko rokov opäť v Slovenskom Komlóši, alebo o čo sa snažia príležitostne slovenskí klubovníci v Békešskej Čabe. Hoc aj v nárečí, veď napr. taká Gerčiho Vyslúžená žena by mala hlavne v radoch staršej generácie určite pozitívnu odozvu...

IN: - Čo sa týka budúcnosti slovenského divadla v Maďarsku, veľmi veľa, ba dokonca možno všetko závisí od finančných okolností a možností. Nevieme, alebo ich vieme len sčasti ovplyvniť. Ak by však jestvovanie slovenského národnostného divadla a divadelníctva v Maďarsku malo závisieť len od ľudí, som presvedčená, že by sa vždy našli takí, ktorí by obetovali svoj voľný čas a energiu na túto mimoriadne vznešenú aktivitu. Neverím, že by sme buď my, alebo pedagógovia zaoberajúci sa slovenským detským divadlom neboli zasiali v uplynulých rokoch zrnká, ktoré by vyklíčili.

Otázky položila D. Onodiová

Zabíjačka ako utužovanie kolektívu...

alebo: Prasa nemôže skonať na starobu

Mali by ste záujem o utužovanie kolektívu na vašom pracovisku v sprievode tučnej svine, krvi, huriek, klobás, pečeného mäsa či opraženého ucha prasaťa? Skrátka: na zabíjačke? V duchu počujem vaše jednoznačné ÁNO. Dobre to majú zorganizované v okolí Budapešti, kde sa celá farma špecializuje na takéto radovánky – či už podnikové, turistické, alebo súkromné... Rozhodne však ide aj o pestovanie tradícií. Boli sme na návšteve na rodinnom dvorci Bodorovcov.

Ešte je tma, práve priviezli hlavného hrdinu dnešného dňa v podlhovastej klietke. Zatiaľ si pokojne krochká, netuší, čo ho čaká.

„Až keď bude okolo neho viac ľudí, vtedy si uvedomí, že je koniec,“ poučuje ma prvý mäsiarsky pomocník. Keď sa pýtam, či má nejaké meno, akože toto 170-kilogramové prasa, či k nemu mali tunajší nejaký citový vzťah, odpovie jednoznačne: nie, nemajú. Ako by k tomu došli, veď s takýmto postojom by vyšli na psí tridsiatok, hladovali by. Jedno prasa predsa nemôže skonať na starobu – to je jasné. A tu držia prasatá špeciálne preto, aby ich naservírovali. Komu?

Tento program označuje za mimoriadne úspešný majiteľka farmy rodiny Bodorovej, pani Ildikó. Sme na dvorci, kde sa chystá zabíjačková hostina pre 80 ľudí z jednej známej banky. V rámci utužovania medziľudských vzťahov na pracovisku – dnes to nazývajú odborne a podľa mňa dosť namyslene: teambuilding – objednajú si celé prasa, kompletne spracované a na mieste ho aj zjedia, pričom si užívajú v lone prírody po celý deň. To celé tu má 50 hektárov. Svine chovajú len pre zimné zabíjačky, teraz ich majú iba sedem kusov. No koní majú takmer sto. Kone sú ich hlavný profil, na šľachtenie, ale aj na rôzne atraktívne jazdecké predstavenia - pre školy, turistické skupiny či podniky. Podmienky sú vynikajúce. Blízko je Ostrihom, Vyšehrad, Senodrej – všetko skvosty v dunajskom ohybe. Sme na Senodrejskom ostrove, presne na druhej strane Dunaja oproti mestu Vacov. Tu sa rozprestiera rozsiahly hospodársky majer Bodorovcov. Ktorí teda prispievajú k utužovaniu vnútropodnikovej družby. Keďže vrcholí zabíjačková sezóna, tak formou veľkej svine, ktorá nevyjde „teambuilderov“ ani tak draho: päťsto forintov za kilogram. Samozrejme, živej váhy nášho anonymného prasaťa, ku ktorému nikto nemá citový vzťah. Za celodenné hry, lyžovanie na tráve, hladkanie koníkov, absolvovanie adrenalínového parku, no a, samozrejme, za zabíjačkovú hostinu pre 80 ľudí to naozaj nie je veľa. Objednávky na takéto podnikové zabíjačky majú ešte aj na február.

Vrátili sme sa na miesto činu. Okolo prasaťa sa točí viac ľudí. Tučný brav je nepokojný, myká klietkou, už nekrochká, ale kvíli. Až do chvíle, kým nedostane klincom do čela. Pre prasa nemôže byť nič lepšie, „humánnejšie“. Je to rýchly skon, povolený Európskou úniou, spolu s elektrošokom. A udalosti naberajú rýchly, možno až nudný, monotónny spád. Krv prasaťa sa zachytáva do hrnca, osmažia ju neskôr na cibuľke – to budú zabíjačkové raňajky, ale časť pôjde do krvavničiek. A už horí plyn, horák opaľuje prasačiu srsť, až sviňa očernie, no oškrabkávajú ju naostreným zvoncom a lopatou. Pomocníčka Eržika ukradne kúsok z opečeného ucha a osolí si ho – je to delikatesa. Po dôkladnom umytí a oškrabkaní prasaťa drsnou kefou stavajú šibenicu, pripravia reťaz. Na nej visí skoro 200 kíl mäsa. Odteraz má hlavnú úlohu naostrený nôž, prípadne sekáč.

„Nie som dnešný chlapec!“ ironizuje na svoj účet hlavný mäsiar Zoltán Pereszlényi, ktorého sa pýtam, koľko prasiat už v živote zabil? Vraj to robí od roku 1968, ročne okolo tridsať-štyridsať, takže by to mohlo byť skoro 1300-1700 kusov! Masový mäsiar! Už by to zvládol aj so zatvorenými očami, za tri hodiny má prasa rozobraté na márne kúsky. Medzitým prišli aj objednávatelia a púšťajú sa do zabíjačkových raňajok. Spomínate si? Bravčová krv na cibuľke, k tomu opečené ucho a chvost. Budú mať ťažký deň...

Gregor Martin Papucsek

MZV SR pripravilo koncept transformácie zastupiteľských úradov

Ministerstvo zahraničných vecí (MZV) SR pripravilo koncept transformácie zastupiteľských úradov (ZÚ). Pre TASR to potvrdil šéf rezortu diplomacie Mikuláš Dzurinda s tým, že tento materiál počká na jeho prípadného nástupcu.

„Pozreli sme sa na naše veľvyslanectvá očami začiatku 21. storočia a geopolitických pohybov, ku ktorým prichádza a sformulovali sme novú predstavu, ako by sa mala usporiadať sieť diplomatických misií,“ poznamenal. Nepovažuje však za korektné, aby ho schválila dosluhujúca vláda, preto návrh do marcových parlamentných volieb na rokovanie nepredloží.

Je presvedčený, že by ho nový minister mohol akceptovať, keďže pri jeho príprave sa vychádzalo iba z profesionálnych záujmov. „Aj vo volebnom období 2006 až 2010 bola v mnohých zahraničnopolitických prioritách kontinuita,“ podotkol.

Taktiež ubezpečil, že do volieb nepríde k zatvoreniu žiadneho slovenského zastupiteľského úradu v zahraničí. Naopak, obnoví sa činnosť ambasády v Líbyi. Stať by sa tak malo v najbližších týždňoch. „Spolu s ministerstvom vnútra podnikáme konkrétne kroky na zaistenie bezpečnosti diplomata, ktorého tam pošleme,“ dodal Dzurinda. K evakuácii a dočasnému uzavretiu ZÚ SR v Tripolise došlo 26. februára minulého roka pre zhoršujúcu sa bezpečnostnú situáciu. Krajinu diplomaticky pokrýva slovenské veľvyslanectvo v egyptskej Káhire.

Na svojich miestach zostanú do marca aj všetci súčasní veľvyslanci. Ak s prácou niektorého z nich Dzurinda nebol spokojný, návrh na odvolanie už dávno predložil. Rovnako tak prebehla prirodzená rotácia, ktorá spravidla nasleduje po štyroch až piatich rokoch pôsobenia ambasádora v jednej krajine. „To, čo vyplýva z pravidelného cyklu, som už vykonal. Teraz dobiehajú fyzické výmeny,“ upozornil. Ďalšia takáto vlna by mala nasledovať v lete, teda už za novej vlády.

Ministerstvo ešte otvorí generálny konzulát SR v Manchestri, čo v decembri odobrila vláda. S jeho zriadením sa počíta do konca mája. Počet Slovákov žijúcich v Spojenom kráľovstve sa v súčasnosti odhaduje na 150 000 až 200 000. To je po Českej republike druhá najvyššia koncentrácia slovenských občanov v členských krajinách EÚ. Veľká časť žije v priemyselných zónach Manchestru a Liverpoolu.

Zdroj: TASR

Zlatá brána v Békešskej Čabe

Pod týmto názvom otvorili v Múzeu Mihálya Munkácsyho výstavu hračiek. Organizátori oživili detský svet minulosti pomocou hračiek, fotografií, filmov, ktoré pochádzajú zo zbierok múzeí i súkromných osôb z Békešskej župy. V jednej sále sú vystavené dobové hračky, stánok medovníkov a kolotoč pripomínajú atmosféru niekdajších jarmokov. V druhej miestnosti čakajú návštevníkov predmety z dreva, diela majstra Jána Korčoka, ktoré si môžu nielen pozrieť, ale aj vyskúšať. Každú sobotu od 14. do 17. hodiny si môžu v remeselníckej dielni aj vlastnoručne vyrobiť hračky.

Župné múzeum chce prostredníctvom výstavy priblížiť verejnosti radosť z hry, jej pestrosť. Pracovníci múzea pomocou kreatívnych hier a hračiek pozývajú návštevníkov na cestovanie v čase: do minulosti a do sveta detského veku. Do takého sveta, v ktorom sa možno hrať takmer všade a so všetkým. Kde orechová škrupina, štrk, kocka, kus handry, oklasok, šnúrka, gombík, kľúč, násoska, vetva, kus dreva a iné látky sa premenia na žriebätko, bábiku, prak, loptu, pušku, fúrik, alebo retiazku, potešiac toho, kto ich zhotovil, ale aj toho, kto sa s nimi hrá. Do takého sveta, kde sa deti a dospelí hrajú spolu, majú trpezlivosť vytvoriť si hračku a majú času na hru.

Interaktívnu expozíciu pripravilo múzeum pre každú vekovú vrstvu. Výstava je otvorená do 26. februára.

I. Očovská - VZS