V Banke chodia turizmus a tradície ruka v ruke

„Stredobodom nášho života je jazero v osade,“ začína náš rozhovor starosta novohradskej Banky Ondrej Ivanič. Osady, ktorú naši čitatelia akiste dobre poznajú podľa novohradských folklórnych slávností. Ja som sa však teraz vybrala nie za folklórom, ale za tunajšími Slovákmi. Priznám sa, nerobila som si veľké nádeje, veď často hovoríme o asimilácii, ktorá na nás dolieha. Práve preto bol pre mňa deň strávený v Banke osviežujúcim. Stretla som sa s milými ľuďmi, ktorí sa nesťažovali, pochválili sa, čo všetko z vytýčených cieľov uskutočnili a čo si ešte zaumienili uskutočniť.

Ale poďme po poriadku. Starosta stojí na čele obce už druhý cyklus, predtým bol 12 rokov poslancom. Rad-radom vymenuje, ako pekne si žijú z turizmu, ktorý vďaka prekrásnemu jazeru prosperuje v tejto osade so sotva 700 obyvateľmi. Práve jazero „môže“ aj za vytvorenie chatovej osady, ktorá priam zrástla s pôvodnou dedinou. Tvorí ju 570 domčekov, skoro na jednu ďalšiu obec. Bančania chvália svojich chatárov: v tejto časti osady sú všetky cesty vyasfaltované – až na jednu. Hoci aj tá je štrková, takže je schodná aj počas najväčších dažďov. Pre chatárov usporadúvajú verejné zasadnutie priamo v hlavnom meste, na ktorom sa zúčastňuje väčšina majiteľov. Informujú ich o finančnom stave obce a o plánovaných aktivitách a berú do ohľadu aj ich návrhy. Ak niekoho vábi ich okolie, ale nemá na vlastnú chatu, tomu ponúkajú rôzne možnosti ubytovania sa. Ubytovacie kapacity sú tu slušne využité – vlani strávili turisti v Banke takmer 20-tisíc nocí.

V 70. rokoch hospodársky rozvoj krajiny a rýchly rast miest vyvolali potrebu vytvoriť nové rekreačné pásma, oddychové zóny. Krásne banské jazero aj predtým lákalo milovníkov prírody, ale rýchlejší rozvoj tu nastal tiež v tom čase, obec sa zmenila na rekreačný raj.

Najpyšnejší sú na hotel Jazero, ktorý vybudovali z niekdajšej ubytovne samosprávy belgickí investori a dnes je perlou okolia. Ďalšou možnosťou ubytovania je kemping, ktorý vlastní samospráva a ktorý bol vlani dejiskom Svetového šampionátu lodných modelárov. „Je to preto zaujímavé, lebo jednak takéto súťaže neuskutočňujú každý rok a jednak nie práve z Maďarska pochádza najväčší počet súťažiacich. Za desať dní tu bolo počuť ruský, čínsky a holandský jazyk. Do súťaže sa nominovalo vyše 300 modelárov, ktorí boli ubytovaní v kempingu,“ informoval nás O. Ivanič. Ak je pre niekoho kemping príliš jednoduchý a hotel príliš drahý, môže si vybrať z ďalších troch možností. V obci sú tri penzióny, osem rodín poskytuje služby vidieckeho turizmu a je tu aj ubytovňa na brehu jazera, postavená v roku 1996. „Z rôznych slovenských zdrojov sme získali peniaze na dobudovanie tejto budovy, kde môžeme v skromných podmienkach ubytovať 40 osôb. Využívame ju skôr pre školské výlety. Ako odplatu – ak sa dobre pamätám – dostali Slováci v Maďarsku jednu izbu zdarma na dobu desať rokov. Tie však uplynuli, takže budova patrí samospráve. Počas folklórnych slávností ju využívajú vystupujúci,“ povedal starosta. Žiaľ, nevedel mi odpovedať na otázku, prečo nie je na priečelí budovy ani zmienka o tom, že s domom mali niečo spoločné aj Slováci, veď ho dávnejšie nazývali Slovenské národnostné kultúrne a doškoľovacie stredisko.

Banka leží pozdĺž železnice Romhány-Diósjenő. V období tureckej okupácie zanikla, znovu sa začala zaľudňovať až v 18. storočí. Jej novými obyvateľmi boli Slováci evanjelického vierovyznania. V roku 1720 tu evidovali 13 domácností. Miestny evanjelický kostol bol postavený v roku 1783. V osade sa nachádza veľa tradičných domov. V jednom z nich sídli pamätný ľudový dom, stála výstava predstavuje miestny slovenský národnostný život a kultúru. O miestnej architektúre nám porozprával člen miestnej pobočky ZSM, poslanec, pôvodným povolaním murár Ján Pintér. „Po skončení tohto cyklu uplynie 50 rokov odvtedy, ako som bol prvýkrát poslancom,“ začína náš rozhovor a hneď sa popýši aj ďalším jubileom: vlani získal zlatý prsteň – pred 40 rokmi sa stal živnostníkom.

„Za vyše 40 rokov som postavil pol dediny a veľa chát, väčšinou v Banke. Štyri roky som robil v Budapešti, kde som sa vybral postaviť dom svojmu kamarátovi, ale jeho susedom sa natoľko zapáčila moja robota, že ma zavolali k sebe,“ hovoril s úsmevom. Po skončení práce ho ťahalo srdce naspäť do Novohradu. Na ilustráciu uvádzame ďalšie číslo: v 90. rokoch začali budovať novú ulicu, kde 22 z 29 domov postavil on. Keď sme sa už takto stretli, tak som sa ho spýtala aj na niekdajší spôsob budovania domov. V novohradskej osade stavali kedysi dlhé domy, s vchodom z dvora. Na začiatku domu bola čistá izba, potom nasledovala kuchyňa a na konci spálňa, v ktorej neraz spávali aj tri generácie. Domy stavali z váľkových tehál, ktoré si samy vyrábali. Posledný takýto dom postavili v 70. rokoch minulého storočia, ale dodnes má J. Pintér objednávky na opravu starých domov. Posledná tretina 20. storočia priniesla tehlové poschodové budovy, ktoré sa stali súčasťou koloritu v Banke.

Obyvatelia osady verne zachovávajú slovenské národnostné tradície, svoj jazyk. V miestnej materskej škole sa vyučuje slovenčina. Vedúca škôlky je Zuzana Laczkovská Homolyová, ktorá pochádza z Borsosberényu a vydala sa za Bančana. V súčasnosti škôlku navštevuje 13 detí, a to aj zo susedných osád. Inštitúcia je v mikroregionálnom združení s Materskou školou v Tolmácsi (niekdajšie Tlmače, kde dnes už nežijú Slováci). Výchova najmenších obyvateľov Banky prebieha v rodinnom prostredí, kde veľký dôraz každú aj na slovenčinu. Podrobnejšie sa o tejto inštitúcii zmienime v niektorom z ďalších čísel nášho týždenníka.

Škola nie je v Banke, výučba zanikla koncom 90. rokov pre nízky počet žiakov. Deti zo slovenskej osady dochádzajú do Rétšágu, kde nie je výučba slovenčiny.

Slovenské ľudové tradície sa zachovali na stavbách, v krojoch i v tradičných slovenských jedlách. Prekrásne vyšívaný tunajší kroj je starostlivo strážený poklad snáď v každej rodine, pravda, dnes už nie je každodenným odevom. Na väčšie sviatky sa však v ňom rady pýšia dievčatá a ženy. Je zaujímavé, že typický banský motív – vyšívané červené ruže – nájdeme aj v erbe osady, ba aj na oltárnom obruse, ktorý používajú počas národnostného stretnutia.

Na zachovávaní slovenských tradícií má veľké zásluhy slovenská samospráva, predsedníčkou ktorej je agilná učiteľka slovenského jazyka Mária Ivaničová Hudecová. V súčasnosti nevyučuje slovenčinu, nakoľko v Banke už nie je škola a v Rétšágu nie je výučba slovenčiny, ale všemožne sa usiluje o to, aby v obci nezmizli stopy po Slovákoch. Pomáhajú jej v tom aj niekoľkí obyvatelia, ktorí sa v novembri 2010 rozhodli založiť výšivkársky krúžok. Ja som sa stretla s jeho tromi členkami, ktoré mi porozprávali o tradíciách a o svojich možnostiach. Zuzana Hudecová, Mária Hudecová a Anna Ivaničová sú milé, zhovorčivé ženičky. Ako mi povedali prekrásnou slovenčinou, nielen vyšívajú, ale aj háčkujú, napríklad na vianočný stromček do evanjelického kostola uháčkovali anjelikov a rôzne figúrky. Výšivky zatiaľ ukladajú u seba doma, ale od tohto roku im obecná samospráva dala do užívania miestnosť, kde sa môžu schádzať každú nedeľu popoludní. Počas vyšívania neleňošia ani ich jazyky: „Pospomíname si na všetko, čo bolo. Keď sa rozprávame, viacej vecí nám príde na um, občas si aj zaspievame. Ani nezbadáme a už je pol šiestej,“ povedali. Takto sa vlastne dotvára živá pamäť dediny, ktorú spisuje predsedníčka slovenského zboru. Podobne sa pred štyrmi rokmi zrodil aj nápad založiť tanečný súbor. Každý rok sa naučia novú choreografiu, vlani piesne a tanec z Banky s choreografkou Evou Szilágyiovou Šubovou, s ktorým mali veľký úspech na národnostnom stretnutí. Súbor má v súčasnosti 22 tanečníkov rôzneho veku a sedem speváčok. Skúšky majú každý piatok. Kedysi pôsobil v obci úspešný tanečný súbor Dolina, ale ten začiatkom 21. storočia, po zániku svojho sponzora - vojenského útvaru v Rétšágu, zanikol. Súbor absolvoval veľa úspešných vystúpení, v roku 1974 sa predstavil aj na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve. Dnešní tanečníci sa rozhodli, že obnovia niekdajšiu banskú svadbu.

Vzťah slovenského zboru s veľkou samosprávou je dobrý. Obec zabezpečuje miestnosť na skúšky tanečnej skupiny, poskytla klubovú miestnosť pre krúžok, vo veľkej sále obecného úradu môžu bezplatne usporadúvať svoje podujatia. Cieľom slovenskej samosprávy je oživovať slovenský duch v obci: zbiera slovenské ľudové piesne, pre deti organizuje remeselnícke dielne a udržiava dobré kontakty aj s miestnou evanjelickou cirkevnou obcou. Spolu organizujú tábory pre deti a na vianočnej bohoslužbe predviedli kultúrny program, v ktorom odzneli aj slovenské básne. Kedysi v nedeľu poobede bývali slovenské bohoslužby, tie sa však už neuskutočňujú.

Výstava slovenskej národnosti – pamätný ľudový dom prevzalo koncom 80. rokov múzeum v Balašských Ďarmotách. „Veľa vecí darovali dedinčania, ktoré však v tom čase premiestnili do Plavského múzea,“ povedali mi členky výšivkárskeho krúžku. Slovenská samospráva dostala múzeum do užívania na základe dohody o spolupráci. Popoludnie v Banke je názov nového programu, ktorý plánuje organizovať spolu s Plavským múzeom. Bude to vlastne krátky kultúrny program pre turistov, obohatený o gastronomickú špecialitu - ochutnávku vakarčov. Je to vlastne pečené kysnuté cesto zväčša slané. „Voľakedy v nedeľu na raňajky sme mali vakarče s mliekom alebo kávou. Pred odchodom do kostola dostali susedia trošku pálenky a vakarče,“ uviedli ma do tajov miestnych tradícií členky výšivkárskeho krúžku. Aké boli typické tunajšie jedlá? Napríklad na páračkách dusená kapusta s údenou klobásou, rebierkami a hríbmi.

„Hoci údaje sčítania obyvateľstva ešte nepoznáme, podľa našich odhadov sa zvýšil počet ľudí, ktorí sa prihlásili za Slovákov. Veríme, že sme k tomu prispeli aj my,“ povedala predsedníčka slovenskej samosprávy. Slovenské korene má asi 90 percent pôvodných obyvateľov. A. Ivaničová Hudecová pri lúčení dodala, že by chceli dosiahnuť, aby Bánčania boli hrdí na to, že sú Slováci.

Eva Patayová Fábiánová

Základná škola v Ďurke

Slovenčina vo všetkých ročníkoch

Základná škola Gézu Gárdonyiho v Ďurke je jediná v okolí, kde sa vyučuje slovenčina vo všetkých ôsmich ročníkoch. Od nového školského roka tu pôsobí nová riaditeľka. Marta Magyarová Braunsteinerová síce nie je rodená Ďurčanka, do osady na rozhraní Peštianskej a Novohradskej župy dochádza z Budapešti, ale národnostným občanom nie je neznáma, veď štyri roky pracovala na Úrade pre národné a etnické menšiny.

Od septembra zaviedli v škole veľké zmeny. Napríklad prváci sa učia v tzv. systéme celodennej školy. To neznamená, že sa učia celý deň, ale že majú vyučovacie hodiny doobeda aj poobede a zaoberá sa s nimi triedna učiteľka. Júlia Báťová Nemcová je pôvodom z Ďurky, vyše dvadsať rokov nevyučovala po slovensky. Veľmi sa potešila, že sa mohla stať triednou učiteľkou trinástich prváčikov. Keď nemajú vyučovacie hodiny, tak pre nich pani učiteľka pripraví remeselnícke dielne alebo hravou formou ich uvedie do tajov učenia. Trieda pôsobí veľmi útulne, deti majú otvorené skrine, kde majú uložené hračky, ktoré im kúpili z grantu slovenskej samosprávy. V strede triedy sú veľké hracie koberce s motívmi autostrády či mesta. „Domov si deti neberú nič, lebo aj domáce úlohy si urobia so svojou učiteľkou,“ povedala nová riaditeľka.

Počas našej návštevy sa pripravovali na kultúrny program, v rámci ktorého v polovici februára ukážu, čo všetko sa stihli naučiť za niekoľko mesiacov a musím vám prezradiť, že toho nie je málo.

V niekdajšej Slovenskej Ďurke prebieha výučba už od začiatku 18. storočia. Do roku 1975 mali osemtriednu školu, ale potom ju museli z finančných dôvodov zrušiť a stať sa sesterskou inštitúciou pišpeckej školy. V roku 1989 na nátlak obyvateľov a vedenia obce znovu otvorili osemtriednu školu a ihneď pokračovali aj vo výučbe slovenčiny. Takto sa mohlo stať, že „vďaka“ povinným racionalizáciám sa na okolí iba v tejto škole vyučuje slovenčina ako predmet vo všetkých ročníkoch. Naďalej úzko spolupracujú so základnými školami v Pišpeku a v Penci, s ktorým sú v mikroregionálnom združení a týmto spôsobom vyriešili problém zabezpečenia škôl odbornými učiteľmi. Do Ďurky dochádzajú žiaci z Jače, kde vlani prestali vyučovať slovenčinu, a z tiež slovenskej Máče (Galgamácsa). Ako nás informovala M. Magyarová Braunsteinerová, ich inštitúciu navštevuje maximálne desať žiakov zo susedných slovenských osád, takže nemajú školský autobus. S radosťou ich však privítali a stali sa plnoprávnymi členmi triednych kolektívov. Školu v súčasnosti navštevuje 110 žiakov. Slovenskú vzdelanosť vyučujú zvlášť, doterajšie integrované vyučovanie sa dostatočne neosvedčilo. Excelovať chcú nielen v zachovávaní tradícií, ale aj v udržiavaní dobrých kontaktov s rodičmi. Počas letných prázdnin sa rodičia spojili a obnovili školský dvor, aby sa deti nehrali v blate. Medzi ďalšími plánmi pani riaditeľky je aj organizovanie Školy v prírode v Jelke, družobnej obce Ďurky, a to takou formou, že by sa na jeden týždeň presťahovali na Slovensko celé triedy. „Musím poznamenať, že tunajší rodičia považujú za dôležité, aby sa ich deti naučili nielen po anglicky, ale aj po slovensky,“ povedala pani riaditeľka. V tom je im na pomoc aj slovenčinárka Erika Zemenová Palečková, ktorá od tohto školského roka pracuje na novom projekte, do ktorého chcú zapojiť tých žiakov, ktorí dosahujú slabšie výsledky zo slovenčiny. Ako uviedla slovenčinárka, projekt vymyslela vlastne z núdze, totiž veľa talentovaných žiakov sa pripravuje v siedmej a ôsmej triede na štátnu jazykovú skúšku zo slovenčiny a keď sa im venuje dlhšie, menej talentované deti sa nudia. Preto sa rozhodla zorganizovať súťaž prebiehajúcu šesť týždňov, v rámci ktorej žiaci vypĺňajú rôzne ňou pripravené pracovné listy. Medzi úlohami sú krížovky, kratšie texty, pri ktorých musia pracovať so slovníkom a jednoduché úlohy. Do súťaže sa zapojili aj ďalšie školy, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet - z Níže, Šápova, Veňarca a Héhalmu, pričom gestorskou školou je ZŠ v Ďurke. Výhercovia, teda tí najlepší, dostanú do daru dvojdňový pobyt v niektorej Slovákmi obývanej lokalite počas vyučovania. Okrem toho výsledky jednotlivých kôl budú v každej škole vyvesené na nástenky, aby sa aj podľa mena spoznávať žiaci rôznych inštitúcií. Pracovné listy budú pripravovať aj učitelia z ostatných škôl. Ďalším projektom je jazyková súťaž pre siedmakov a ôsmakov, ktorá vlani slúžila ako príprava na jazykovú skúšku. Po dobrých skúsenostiach plánujú v tejto súťaži pokračovať, nakoľko žiaci necítili veľkú trému, keď museli vystupovať po slovensky pred neznámymi ľuďmi.

Okrem toho v rámci slovenskej vzdelanosti nacvičujú s deťmi ľudové piesne a tance.

„Ak by kolegovia mali trochu viac času a neboli by takí zaneprázdnení, boli by sme schopní zaviesť aj dvojjazyčnú výučbu,“ tvrdí riaditeľka. Spomedzi troch slovenčinárov jeden vyučuje aj telocvik a dejepis, druhý národopis a tretí má znalosti z audiovizuálnych médií. Čo sa týka krúžkov, majú ľudový tanec, ale vo vyšších ročníkoch je výučba základov dramatiky a ľudového tanca súčasťou vyučovania. Deti sa môžu zapojiť do krúžku citaristov zvlášť na nižšom a na vyššom stupni. Krúžok podporuje miestny spolok pre zachovávanie tradícií. Pre deti usporiadajú dôchodcovia krúžok navliekania korálikov. Slovenská a nemecká samospráva zakúpili učebnice na národnostnú vzdelanosť a hračky pre prvákov. Rómska samospráva zaplatila všetkým rómskym deťom učebnice.

V ôsmom ročníku majú aj špeciálny predmet: masmediálne základy, na ktorom píšu žiaci rôzne články do miestnych novín a pripravujú krátke videofilmy, ba sú moderátormi školských a obecných podujatí.

Eva Patayová Fábiánová

Infocesta SZSZ v Žilinskom kraji

Po stopách Perinbaby

Keď v roku 1921 moravský učiteľ Alois Král a syn miestneho horára Adam Mišura objavili v Demänovskej doline jaskyňu, akiste netušili, že časom z nej bude najnavštevovanejší geologický útvar svojho druhu na Slovensku. Časť Demänovskej jaskyne Slobody bola pre verejnosť sprístupnená už v roku 1924 a odvtedy bola jej prehliadková trasa niekoľkokrát predĺžená. V súčasnosti vedú jaskyňou dva prehliadkové okruhy – tzv. tradičný a exkluzívny. Šťastní účastníci infocesty mali možnosť absolvovať prehliadku tradičného okruhu dlhého 1 150 metrov, ktorá trvá 60 minút. Pokochali sme sa tak v kráse priestorov, ktoré sú verejnosti sprístupnené už od roku 1933. Pre úplnosť treba dodať, že exkluzívny okruh je takmer dvakrát taký dlhý a jeho prehliadka trvá o 40 minút dlhšie.

Vek jaskynného systému vytvoreného aktívnym tokom rieky Demänovka v blízkosti Liptovského Mikuláša sa odhaduje na približne milión rokov. Teplota v jaskyni je celoročne stála a predstavuje 7 °C. K jej vchodu nachádzajúcom sa v nadmorskej výške 870 m sme sa dostali mierne stúpajúcim serpentínovým chodníkom. Rôzne cestičky do kopca i dolu kopcom resp. schody nás neminuli ani v samotnej jaskyni, krása prostredia nám však všetku fyzickú námahu vynahradila. Sprievodca nás na úvod zaviedol do Hlbokého dómu, v ktorom sa nachádza aj tzv. Večný dážď – nevysýchajúci vodopád padajúci z jaskynného stropu. Úctyhodnými rozmermi nás ohúril najväčší sprístupnený priestor v podzemí na Slovensku Veľký dóm, ktorý má výšku 65 m a dĺžku 112 m.

Dominantou Janáčkovho dómu je tzv. Kamenný luster, pod ktorým sa nachádza Janáčkova mohyla s Bielym jazierkom a jeden z najkrajších stalagnátov pripomínajúci stavbu v gotickom štýle. Jeho vek sa odhaduje na 250 000 rokov!

Priestranné siene spájajú chodby rôznych šírok. Jednou z nich je aj Chodba utrpenia, ktorej spodnú časť prekopali speleológovia ručne. Vďaka ich dvojročnej namáhavej práci sa návštevníci môžu kochať pohľadom na krásnu bielu krajinku kvapľov s najkrajším jazierkom jaskyne. Je hlboké asi 2 m a podľa povery žena, ktorá sa v ňom okúpe na svätého Jána o pol noci, omladne o desať rokov! Hneď za jazierkom sa nachádza tzv. Snežný dóm a poslednou zastávkou pred východom z jaskyne je Jaskynný cintorín, tvorený z mŕtvych stalagmitov pripomínajúcich náhrobné kamene.

Demänovská jaskyňa Slobody osloví návštevníkov svojou skutočne čarovnou, priam rozprávkovou podzemnou scenériou. Nie div, že viacerých umelcov inšpirovala k tvorbe výtvarných i hudobných diel a poslúžila aj ako scenéria niektorých pasáží kultového filmu Perinbaba.

Zlatko Papuček

Život Slovákov v Kerepeši

Obec Kerepeš leží v Peštianskej župe, medzi mestom Gödöllő a Budapešťou, na hranici Peštianskej doliny a pahorkatiny Gödöllő. Má približne 10 000 obyvateľov, mnohí denne cestujú za prácou do hlavného mesta.

Prvá písomná zmienka o osade pochádza z roku 1148. Názov obce je údajne odvodený od slova kerep – loď, čln. Podľa predpokladov tu žili výrobcovia lodí a člnov, ktoré sa po potoku Szilas dostali až k Dunaju. Podľa druhého variantu pomenovanie dostala od Slovanov ešte pred príchodom Maďarov, teda pred viac ako tisíc rokmi.

Prvým majiteľom osady bol okolo roku 1270 bán zo Sebenu Sándor Kárészi. Podľa písomných záznamov osada bola začiatkom 15. storočia veľmi silná a bohatá. Kostol sv. Mikuláša, ktorý bol postavený na vŕšku Kalvária v roku 1430, sa spomína v pápežskej listine. V tej dobe bol Kerepeš majetkom biskupa Jánosa Kerepesa. Za tureckých čias sa dedine podarilo prežiť, ale pri tatárskom vpáde roku 1596 veľká časť obyvateľstva zahynula, alebo utiekla. Územie bolo dlhé roky neobývané, až v 90. rokoch 17. storočia sa sem začali sťahovať nemecké a maďarské rodiny. Počas Rákócziho boja za slobodu obyvatelia opustili obec, v roku 1711 bola neobývaná. Vďaka osídľovaciemu programu sem prišlo niekoľko nemeckých, maďarských a slovenských rodín. Slovenské prichádzali z okolia Galanty a Nitry. Zaoberali sa hlavne poľnohospodárstvom, pestovali obilie a hrozno. V roku 1715 tu žilo dvadsať, v roku 1720 už päťdesiatdva rodín. Kerepeš bol v tom čase majetkom Antona Grassalkovicha.

Po druhej svetovej vojne sa osada začala rozvíjať. V roku 1951 tu založili prvé poľnohospodárske družstvo, ktoré zabezpečilo množstvo pracovných miest. V roku 1968 ho zlúčili s družstvom Szilasmenti v Malej Tarči. Po hospodárskej fúzii nasledovala aj administratívna. Roku 1978 Kerepeš administratívne spojili s Malou Tarčou a tak vznikla Kerepeštarča. 1. januára 1995 sa opäť osamostatnili. Kerepešania si vytvorili vlastný obecný úrad, prevzali prevádzku kultúrnych, zdravotných a sociálnych inštitúcií. Po počiatočných ťažkostiach nasledovala doba rozvoja. Dnes tu stoja obytné parky Szilasliget, Széphegy a Hollandia a kvôli rastúcemu počtu obyvateľov nedávno rozšírili materské a základné školy.

Kerepeš si svoj slovenský ráz a slovenské tradície zachoval do začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia. V tom čase nastal príliv obyvateľov z hlavného mesta, ale aj z celej krajiny. Pôvodné slovenské zvyky postupne upadali do zabudnutia, dovtedy bežne používaná slovenčina začala ustupovať maďarčine. Už-už sa zdalo, že tento neblahý proces sa nikdy nezastaví, keď pred šiestimi rokmi vtedy päťčlenná slovenská samospráva pod vedením jej predsedu Karola Kišša sa rozhodla rázne vystúpiť v záujme zachovania slovenských zvykov, jazyka a kultúry. Členmi voleného zboru sú pracovníčka sociálnej inštitúcie Služby pre pomoc rodín Marta Zomboriová, recepčná Nemocnice Ferenca Flóra v Malej Tarči Helena Tarnóczka a kaderníčka Zuzana Paksaová. Predseda slovenskej samosprávy je zároveň vicestarostom, takže spolupráca oboch zborov je úspešná. Ako povedal K. Kišš, o podporu obecného zastupiteľstva sa opierajú v prvom rade pri financovaní kultúrnych podujatí. V Kerepeši existuje fond na podporu občianskych organizácií a obecná samospráva má vo svojom rozpočte položku na podporu národnostných volených zborov. V obci pôsobí aj rómska a nemecká samospráva. Všetky tri národnostné zbory podpísali dohodu o spolupráci a navzájom sa zúčastňujú na svojich podujatiach.

V Kerepeši sa o pestovanie slovenských tradícií starajú v prvom rade páví krúžok a tanečný súbor Kvietok. Okrem toho tu fungujú aj kluby dôchodcov Fialový agát a Zlatý dážď. Páví krúžok vedie členka slovenskej samosprávy Marta Zomboriová. Spevácky zbor má dvadsaťtri aktívnych a desať pasívnych členov. Je natoľko úspešný, že vlani spolu s tanečníkmi na celoštátnom stretnutí folklórnych skupín a tanečných súborov v Sarvaši získal zlatú kvalifikáciu. Tanečný súbor Kvietok vedie učiteľ tanca Imre Ragoncza. Často vystupuje spolu s pávím krúžkom. Členovia súboru si osvojujú základy tanca už od malička. Keďže Základná škola I. Széchenyiho je aj umeleckou školou, v rámci rozvrhu hodín tu vyučujú tanec a hudbu. Kvietok má tri skupiny. Do prvej chodia deti od šesť do desať rokov, druhú skupinu tvoria žiaci do šestnásť rokov a tretiu mládež do dvadsaťštyri rokov. V repertoári figurujú väčšinou slovenské tance, zvyky a hry, napr. Satmárske, Zadunajské a Zemplínske tance, verbunk, karičky, čardáš, alebo oberačkové a betlehemské zvyky. Skúšky sú dvakrát týždenne v obecnom dome. Ako nás informoval pán predseda, sú všetky predpoklady k tomu, že mladí ľudia budú pestovať slovenské tance a piesne, aj keď vyrastú zo súboru. Obe kultúrne telesá aktívne zachovávajú slovenské tradície a zvyky, často reprezentujú obec na domácich i zahraničných podujatiach, preto ich slovenský volený zbor podporuje všetkými možnými prostriedkami.

Slovenská samospráva v Kerepeši usporadúva ročne niekoľko podujatí. Prvou akciou je Zelený štvrtok pred Veľkou nocou, keď po slávnostnej bohoslužbe veriaci putujú ku kostolu sv. Mikuláša. V poslednú júnovú sobotu prebieha už tradičný medzinárodný národnostný festival, na ktorom sa zvyčajne zúčastňujú aj hostia zo Slovenska, Čiech a Poľska. Začína sa slovenskou a maďarskou bohoslužbou, po ktorej krojovaný sprievod prejde k javisku, kde v kultúrnom programe vystúpia slovenské folklórne telesá z okolitých osád a zo zahraničia. Na jeseň spolu s obecnou samosprávou usporadúva oberačkovú veselicu. Jej súčasťou je oživovanie svadobných zvykov – pytačiek. Prihlásiť sa môžu páry, ktoré v danom roku uzavrú manželstvo. Výhercovia pohostia pytačov a svadobný sprievod drobnými domácimi zákuskami, koláčmi a fašírkami. Sprievod sa zastaví na piatich miestach, až príde k javisku, ktoré je postavené vo dvore základnej školy. Tu vystúpia miestne slovenské a maďarské folklórne telesá, ako aj pozvaní hostia. Chladný večer spríjemní zvyčajne krásny zážitok z dojímavého programu, ale aj horúci čaj, varené víno, mastný chlieb s cibuľou a čerstvé oškvarky, ktoré pripravia členovia slovenskej samosprávy. V Kerepeši žijú aj rodiny z rôznych kútov Maďarska, ktoré neovládajú slovenčinu a nemajú k nej žiadny vzťah, na slovenské kultúrne podujatia však veľmi rady chodia. Na júnový národnostný festival prichádzajú tisíce záujemcov. Samozrejme, podujatia, ktoré usporadúvajú s miestnou samosprávou, majú väčší rozpočet, pozývajú na ne známych hercov, spevákov atď.

Slovenská samospráva v Kerepeši bude mať v tomto roku rozpočet 1,3 milióna forintov, čo je v dnešných podmienkach úctyhodná suma. Tvorí ju štátna podpora, zvyšok z minulého roku, peniaze získané z konkurzov, granty podnikateľov a firiem. Kanceláriu bude mať v obecnom dome. Žiaľ, do nových priestorov sa presťahuje až začiatkom mája, keď dokončia rekonštrukciu obecného domu. Realizátor stavby mal odovzdať renovovaný objekt vlani, do konca 30. septembra, čo sa však nestalo a obecná samospráva s ním vypovedala zmluvu. V januári opäť vypísali verejné obstarávanie. Obecný dom je momentálne hotový na 95 percent. Je to európsky projekt, na ktorý dostala obec z fondu Európskej únie 90 percent nákladov. Ako nás informoval pán predseda, v priestoroch slovenskej samosprávy bude zriadená aj národopisná výstava s ľudovými krojmi, nástrojmi a knihami.

Druhou veľkou investíciou bolo vybudovanie jasieľ pre 40 detí, na ktorú získala obec 250 miliónov forintov. Vedúcou integrovaných jasieľ a materskej školy je Mária Lengyelová. V lete začala v obci pôsobiť nadácia Mosolyvár. Získala podporu 43 miliónov forintov, z ktorej vybudovala v sídle Služby pre pomoc rodín miestnosti pre sociálne hendikepované deti a ich matky. Cieľom nadácie je sociálne integrovanie deti do väčšinovej spoločnosti.

Slovenská samospráva má vynikajúce kontakty s okolitými slovenskými osadami. Je členom spolku Dolina a aktívne sa zapája do jeho programov. Čo sa týka výučby slovenčiny, Karol Kišš sa zúčastnil na rodičovských združeniach v materskej i základnej škole, žiaľ, bez úspechu. Ako povedal, aj dovtedy, kým sa nepodarí zaviesť v prvej triede výučbu slovenčiny, budú trvať na zachovávaní slovenských tradícií. K tomu im prajeme veľa sily a úspechov.

Andrea Szabová Mataiszová

László Sziklay - vedec a pedagóg európskeho formátu

Slovenská kultúrna pospolitosť v Maďarsku si v tomto roku pripomína 100. výročie narodenia profesora Lászlóa Sziklayho (1912-1987). Jeho bývalí odchovanci (profesori slovenčiny, kultúrni pracovníci, novinári, dolnozemskí básnici a prozaici, ako aj literárni historici a kultúrni diplomati) si v ňom v jednej osobe vážia zakladateľa katedry slovenského jazyka a literatúry vysokej školy pedagogickej (1949) a literárnej slovakistiky v Maďarsku. László Sziklay v domácich a zahraničných odborných kruhoch získal uznanie predovšetkým svojou literárnovednou činnosťou, vyvrcholiacou vydaním jeho veľkolepého syntetizujúceho diela A szlovák irodalom története (1962) (Dejiny slovenskej literatúry), ktoré uzrelo svetlo sveta práve pred 50 rokmi. Tieto dve významné jubileá sú príležitosťou na to, aby sme pouvažovali nad významom jeho pedagogickej a vedeckej činnosti a poukázali na jeho význam v procese formovania sa slovenskej inteligencie v Maďarsku.

László Sziklay získal diplom stredoškolského profesora slovenského, maďarského a francúzskeho jazyka na univerzite Petra Pázmaňa. V odborných kruhoch sa stal známym vďaka svojej medzinárodne uznávanej práci v oblasti dejín literatúry. Úctu k inakosti a záujem o rôzne spoločne nažívajúce kultúry do seba nasal vo svojom rodnom dome. Košické multikultúrne prostredie bolo dobrou školou na osvojenie si tolerancie. Tu mohol mladý László Sziklay v prirodzenom prostredí okúsiť komunikáciu medzi maďarskou, slovenskou, nemeckou a židovskou kultúrou. Počas univerzitných štúdií sa prostredníctvom profesora jazykovedy Jána Melicha (bol pôvodom Slovák) oboznámil s dejinami a nárečiami Slovákov v Maďarsku. Úcta k svojmu profesorovi v ňom prebudila úctu k slovenskej národnosti. Obraz, ktorý si utvoril o Slovákoch žijúcich v Maďarsku, sa ucelil, keď mal možnosť ako učiteľ na níreďházskom gymnáziu bližšie spoznať Slovákov žijúcich na okolí. Po niekoľkých rokoch odlúčenia sa jeho životná cesta opäť, a tento krát už definitívne, preplietla s osudom Slovákov žijúcich v Maďarsku, keď ho ministerstvo školstva a náboženstva poverilo založením katedry slovenského jazyka a literatúry.

V tom období László Sziklay organizoval všetko sám. Staral sa o administratívu, viedol ročný maturitný kurz, prednášal, zostavoval odborné materiály a korešpondenčne viedol konzultácie s účastníkmi kurzov. O tom, že bol v jednej osobe vedec, pedagóg a človek európskeho formátu, svedčia vyznania jeho poslucháčov, v kruhu ktorých ešte aj dnes kolujú príbehy o jeho legendárnej osobnosti. Zážitky viažuce sa k profesorovi literárne spracovali jeho dvaja odchovanci (Pavol Kondač a Michal Hrivnák). Bol im nielen učiteľom, ale predovšetkým "otcom", ktorý mal rád svoje "deti" a svojím osobným príkladom formoval ich myslenie, rozširoval ich kultúrny horizont a viedol ich k úcte a k zodpovednosti voči jazyku a kultúre vlastnej národnosti, ako aj k úcte k iným kultúram. Z takého presvedčenia vychádzal aj vo svojej vedeckej a pedagogickej práci. Z rodiny prinesené impulzy sa prehlbovali a rozširovali uňho počas univerzitných štúdií, v rámci ktorých sa zoznámil so stredoeurópskou literárnou koncepciou Sándora Ekhardta, s výsledkami porovnávacích výskumov Bélu Bartóka v oblasti ľudovej hudby a s esejami Lászlóa Németha o nevyhnutnosti poznávania susedných kultúr. Na základe týchto inšpirácií sústreďoval svoju pozornosť na odkrytie slovensko-maďarských literárnych kontaktov, na paralely, podobnosti a odlišnosti medzi oboma literatúrami. Jeho cieľom bolo prostredníctvom literárnych diel (najmä ľudovej slovesnosti, historických piesní, diel dvojjazyčných básnikov atď.) poukázať na pozitívne vzťahy medzi dvomi národmi a dokázať ich osudovú zviazanosť. Týmto sa snažil odbúrať bariéry medzi Slovákmi a Maďarmi, ktoré sa zakladajú na omyloch, polopravdách a nedorozumeniach a generujú sa (aj v súčasnosti z obidvoch strán) stereotypiami a predsudkami. Tieto úsilia síce našli ohlas medzi jeho odchovancami a širšími vedeckými kruhmi, ale do dnešného dňa vlastne nedošlo k zmiereniu dvoch národov. Prvé čiastkové výsledky svojich výskumov publikoval od začiatku 30. rokov XX. storočia v časopisoch Apolló a Láthatár, ktoré v knižnej forme vydával v roku 1942 pod nadpisom Slovenská literatúra. Toto dielo možno vnímať ako predobraz jeho Dejín slovenskej literatúry z roku 1962.

László Sziklay sa sám podujal na zachytenie vývinu slovenskej literatúry od IX. storočia až po začiatky 60. rokov vo svojom rozsiahlom diele A szlovák irodalom története (Dejiny slovenskej literatúry). Jeho prácu môžeme hodnotiť ako jedinečnú svojho druhu v maďarskej slovakistike. Nadväzuje na tradíciu maďarských literárnych historikov, ktorí popularizovali slovenskú literatúru v kruhu maďarských čitateľov. Imreho Gáspára, Ferenca Toldiho, Józsefa Szinnyeiho, Pála Gulyása. Slovenskú literatúru pre maďarskú verejnosť predstavili Samo Czambel a Jozef Škultéty.

K literárnym prameňom pristupoval z pohľadu pozitivistického vedca, ktorý zozbieral a dôkladne analyzoval zatiaľ neznáme dokumenty slovensko-maďarskej symbiózy. Z pohľadu vývinu maďarskej literatúry, respektíve paralelne s ním sledoval pohyby v obidvoch literatúrach. Vo svojich Dejinách uplatňoval komparatistickú metódu, ktorá v danom období znamenala nový prístup, nové literárne myslenie, čo na Slovensku prijali s nedôverou. Slovenská literárna veda v tomto období zastávala slavistickú orientáciu, ktorá sa zakladala na myšlienke slovanskej vzájomnosti. Za kritérium porovnateľnosti literatúr pokladala jazykovú príbuznosť a z nej vyplývajúcu kultúrnu vzájomnosť. Vtedy, keď Sziklay na literárnych príkladoch dokazoval opodstatnenosť (čo vyplýva zo spoločných dejín) východo-stredo-európskej koncepcie v slovensko-maďarských súvislostiach, akademické vydanie Dejín slovenskej literatúry z roku 1965 si vyjasňovalo svoj vzťah k českej literatúre a k ostatným slovanským literatúram. Napriek kritickým hlasom však zo strany slovenskej literárnej vedy impulzy zo Sziklayho koncepcie veľmi pomaly, ale aspoň v úzkom kruhu našli svoj ohlas aj na Slovensku (Milna Pišút, Anton Popovič, Rudolf Chmel, Dionýz Ďurišin).

Sziklayho po maďarsky napísané Dejiny slovenskej literatúry pre literárnu slovakistiku v Maďarsku sú dodnes najvýznamnejším základným odborným dielom, súčasne ponúkajú aj pre maďarskú čitateľskú verejnosť záchytné body a informácie o slovenskej literatúre. Dôkladné predstavenie jednotlivých literárnych diel a ich interpretácia však motivuje záujemcov aj k čítaniu. Koniec koncov to bolo jedným z hlavných predsavzatí Sziklayho, aby uviedol slovenskú literatúru do vedomia maďarskej verejnosti a aby ju získal pre ňu. Svojou syntetizujúcou komparatistickou literárnou koncepciou sa stal zakladateľom slovakistickej literárnej školy v Maďarsku. Zo slovakistov sa mnohí stotožňovali s jeho predstavami (Anna Divičanová, Ondrej Krupa, Katarína Maruzsová Šebová, Karol Wlachovský, István Fried, Csaba Gy. Kiss, István Käfer) a vychádzajúc z jeho koncepcie, obnovili ju a prispôsobili aktuálnym kultúrnym, literárnym a spoločenským pohybom. László Sziklay na katedre slovenského jazyka a literatúry vytvoril centrum slovenskej kultúry v Maďarsku. Podnecoval svojich nadaných študentov a prívržencov (Michal Hrivnák, Pavol Kondač, Pavol Samuel, Juraj Marik, Alexander Kormoš, Gregor Papuček) k tvorbe literárnych textov v materinskom jazyku. Vďaka tomu on sám zohrával nenahraditeľnú úlohu v tom, aby na katedre vznikala a rozvíjala sa slovenská národnostná literatúra (Hrušky mamovky Špiakovej 1955). V osobe svojich študentov vychovával tvorcov, ale aj fanúšikov slovenskej literatúry. Počas svojho vysokoškolského pôsobenia vychoval približne 200 učiteľov slovenského jazyka a literatúry, ktorí sa väčšinou stali aj populizátormi slovenskej kultúry a sprostredkovateľmi myšlienok svojho profesora o potrebe vzájomnej úcty medzi národmi a kultúrami.

Katarína Maruzsová Šebová

Použitá literatúra

Divičanová, Anna: Slovakistika na katedre slavistiky Budapeštianskej univerzity. (s. 7-13) In: Aktuálne problémy slavistiky. Cathedra Philologiae slavicae, 2007, szerk.: Zsilák Mária.

Chmel, Rudolf: Két irodalom kapcsolatai. Bratislava, 1980

Chmel, Rudolf: Literárne vzťahy slovensko-maďarské, Bratislava, 1973

Chmel, Rudolf: Problémy a úlohy slovensko-maďarských literárnych vzťahov. In: Slovenská literatúra XIII/4

Šebová, Maruzsová Katarína: K recepcii slovenskej literatúry v Maďarsku. In: Spoločnou cestou - Közös úton. Szerk.: Hevesi József. Magyar-Lengyel Baráti Kulturális Egyesület. Békéscsaba, 2008, s. 89-94.

Sziklay, László: A szlovák irodalom története. Budapest, 1962

Sziklay, László: A szlovák irodalom magyar nyelvű története elé. Szeged, 1962

Milovníčka histórie Slovákov v Budapešti

Klára Mátéová Papučková

Bývalá učiteľka budapeštianskej slovenskej školy a gymnázia, podpredsedníčka Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Budapešti Klára Mátéová Papučková je milovníčkou histórie Slovákov v Budapešti. Svedčí o tom fakt, že už neraz objavila dôkazy o významných slovenských osobnostiach, ktoré žili a tvorili v Budapešti. Prvou takou osobnosťou bol vynálezca fotografického objektívu, zakladateľ modernej optiky a fotografie Jozef Petzval, druhou kanonik Vojtech Uhlár, ktorý dvadsaťdva rokov slúžil na Námestí mieru v XIII. obvode Budapešti a fotograf, maliar a staviteľ Ivan Vydarený.

Pani Klára bola vždy obklopená slovenským slovom, zvykmi a tradíciami, veď pochádza zo slovenskej rodiny z Mlynkov. Dlhé roky žila v Slováckej ulici. Mala dvoch súrodencov: brata a sestru. Otec sa zaoberal pálením vápna, v zime pracoval ako kurič v lodeniciach v Budapešti. Matka chodila vypomáhať do domácností. Obaja boli milí, priateľskí, radi chodievali do spoločnosti, spievali a zabávali sa. Otec sa naučil hrať na harmonike, často sprevádzal matku, ktorá čarokrásne spievala slovenské ľudové piesne. Keď sa v Mlynkoch konali páračky, vždy boli medzi prvými účastníkmi. Pohostili každého varenou kukuricou a čajom. Jej stará mama z matkinej strany bývala v susedstve a už v čase Klárikinho detstva bola vdova. Odmalička mala k nej blízky vzťah, veď trávili spolu veľmi pekné chvíle. Každý deň sa stretli, porozprávali sa a večer, keď sa malá Klára chystala spať, ju učila modliť sa aj po slovensky. Jej láska a hlboký záujem o jednoduchých ľudí boli pre ňu príkladom. Malá Klára každý deň pribehla k starej mame, ktorá mala pekný priestranný trávnatý dvor. Počas letných prázdnin pod veľkým orechom s babkou vysedávali mladé učiteľky. U jej babičky bývala totiž v podnájme učiteľka, neskôr jej triedna pani Konczová, ktorú navštevovali jej kolegyne z Budapešti. Naučili ju pliesť a vyšívať a malá Klára tajne túžila byť taká ako ony. Pozorovala, ako sa správali a obliekali, a tak sa v nej začala prebúdzať túžba po učiteľskom povolaní.

Po skončení základnej školy v Mlynkoch pokračovala v štúdiách na budapeštianskom slovenskom gymnáziu. Nebolo to pre ňu ľahké obdobie. Bola ďaleko od rodiny, milovanej starej mamy, rodnej dediny a navyše mala aj jazykové ťažkosti, veď hovorila mlynským nárečím. Spolužiaci, učitelia a vychovávatelia jej pomáhali prekonať počiatočné jazykové bariéry. Svedomití učitelia otvárali pred žiakmi nový, neznámy svet. Organizovali pre nich rôzne výlety, chodievali s nimi do divadla, na opery a na kultúrne zájazdy po slovenských obciach. Postupne sa nielen ona, ale aj jej spolužiaci oboznamovali s inými krajmi, ako aj so životom a zvykmi Slovákov žijúcich po celej krajine.

Po maturite sa prihlásila na Vysokú školu pedagogickú v Budapešti, na prax chodila do svojej alma mater. Zoznámila sa s mládencom z okolia Kalocse a vydala sa zaňho. Prvý sobáš, v kostole, mali v Kalocsi, druhý, štátny, v Mlynkoch. Keďže v hlavnom meste aj v tom čase boli byty veľmi drahé, teta, ktorá žila v Dunaújvárosi, jej navrhla, aby sa s manželom presťahovali tam. Za ušetrené peniaze si mohli kúpiť byt a pani Klára začala vyučovať v maďarskej škole v Rácalmási. Keď riaditeľ Ján Bóna zistil, že pani Klára je slovenčinárka, zveril jej vyučovanie ruštiny a spevu na vyššom stupni. Vtedy sa jej narodili deti - najprv dcéra a o poldruha roka synček. Popri dvoch deťoch dokončila na Vysokej škole pedagogickej v Päťkostolí (Pécs) odbor ruský jazyk. Po materskej dovolenke pokračovala vo vyučovaní v maďarskej škole v Dunaújvárosi, kde vyučovala hudobnú výchovu a ruštinu. Ako povedala, bola to obrovská škola s viac ako tisíc žiakmi, kde istý čas pracovala aj ako zástupkyňa riaditeľky. Pani Klára sa aj po vyučovaní rada venovala svojim zverencom. Ochotne sa zapojila do mimoškolských aktivít. Počas letných prázdnin pätnásť rokov viedla letné tábory, ktoré sa konali na Slovensku. Vedenie školy si vysoko cenilo jej prácu. Požiadalo ju, aby viedla ukážkové hodiny pre ruštinárky mesta a dlhé roky mala na starosti aj budúce učiteľky, ktoré k nej chodili na prax.

V tejto škole sa cítila vynikajúco, ale trápila ju jedna otázka: ako si môže zachovať slovenskosť v úplne maďarskom prostredí? V záujme toho často navštevovala rodinu a známych v Mlynkoch a pomáhali jej aj každoročné pobyty na Slovensku. Keď dcéra chodila do siedmej triedy, prehovorila ju, aby prešla do budapeštianskej slovenskej školy. Ako ôsmačka sa presťahovala do Budapešti. O rok ju nasledovali aj rodičia, ktorým sa podarilo nájsť si prácu v hlavnom meste. Pani Klára začala vyučovať ruštinu a spev v slovenskej škole. Učila nielen žiakov vyššieho stupňa, ale aj gymnázia. Neskôr dostala možnosť absolvovať ročný doškoľovací kurz, záverečné skúšky zložila pred odbornou porotou v Moskve. Konzultácie sa konali raz týždenne v Budapešti. Vtedy musela odovzdať odborné práce na dané témy, ktoré jej učitelia poslali do Moskvy a opravené prichádzali zase do Budapešti. V roku 1990 sa stala zástupkyňou riaditeľa žiackeho domova na Lipovej ulici (Hársfa utca), kde boli ubytované študentky slovenského gymnázia. Dlhé roky viedla aj dramatický krúžok a pripravovala svojich zverencov na celoštátne a obvodné recitačné súťaže. V roku 2004 po 38 odpracovaných rokoch odišla z budapeštianskej slovenskej školy do dôchodku.

Klára Mátéová Papučková sa pred desiatimi rokmi stala členkou Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Budapešti, neskôr ju zvolili za podpredsedníčku zboru, kde sa podujala o. i. organizovať súťaže v prednese poézie a prózy, či zabezpečovať darčeky na Mikuláša. Súťaže organizuje ich samospráva už vyše desať rokov, hlavne pre žiakov budapeštianskej slovenskej školy a gymnázia a žiakov pilíšskeho regiónu. Aktívne sa zapája do organizovania tradičného Dňa národností, fašiangových zábav a Dňa seniorov. V minulom roku sa stala členkou predsedníctva Klubu slovenských dôchodcov, ktorý pôsobí pri Slovenskej samospráve Budapešti. Je novinkou pre členov, že okrem zájazdov po Maďarsku a po Slovensku, návštev múzeí, exkurzií a záujmovej činnosti na podnet pani Kláry chodievajú na generálne skúšky budapeštianskych divadiel. V susedstve K. Mátéovej býva totiž šepkárka divadla Vígszínház, ktorá jej navrhla tieto návštevy, kam sa dostanú za oveľa výhodnejšiu cenu, než na večerné predstavenia. Vlani boli trikrát na generálkach, ktoré sú zvyčajne predpoludním. Tak mohli vidieť Rómea a Júliu od Wiliama Shakespeara v divadle Vígszínház, Pána doktora od Ferenca Molnára a Neskoré stretnutie od Alexeja Arbuzova v divadle Attilu Józsefa. Záujem o tieto predstavenia neustále rastie, dôchodcovia sú za ne veľmi vďační už aj preto, lebo im popoludňajšie termíny lepšie vyhovujú ako večerné.

Objavenie významných slovenských osobností v Budapešti bolo osudové. Začalo sa to J. Petzvalom. Bola na dôchodku, manžel ešte pracoval, práve na ulici J. Petzvala. Prišla za ním, musela naňho trochu čakať a tak sa išla poprechádzať. Vtedy uvidela na stene jedného domu tabuľu matematika, fyzika, vynálezcu fotografického objektívu, zakladateľa modernej optiky a fotografie a univerzitného profesora J. Petzvala. Hneď zavolala predsedníčke Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzane Hollósyovej, ktorá neskôr s členmi slovenského zboru XI. obvodu zorganizovala kladenie vencov pri pamätnej tabuli. Nasledoval kostol sv. Ladislava na Námestí mieru v XIII. obvode. Tu nad vstupnými dverami je umiestnená mramorová tabuľa z 22. mája 1938, pripomínajúca slovenského farára kanoníka Vojtecha Uhlára, ktorý tu slúžil od roku 1916 do roku 1938. Objavila ju cestou na obvodnú samosprávu. Mala chvíľu času a pred veľkou horúčavou sa uchýlila do kostola. Tu si všimla prekrásnu mramorovú tabuľu so slovenským nápisom. Vyhľadala kaplána Lászlóa Töröka, ktorý jej ukázal životopis Vojtecha Uhlára. Dozvedela sa, že sa narodil v Zlatých Moravciach, vyučoval náboženstvo v katolíckych školách v Budapešti a v roku 1916 sa stal kaplánom na fare kostola sv. Ladislava. Vojtech Uhlár bol členom spolku diecéznych farárov a počas 22 rokov svojej farárskej služby sa staral o chudobných, aj preto ho nazvali patrónom chudobných. Posvätenie jeho pamätnej tabule a slovenská svätá omša sa uskutočnili začiatkom mája 2010, obrad slúžil hosťujúci farár zo Slovenska Stanislav Brtoš.

Tretím významným Slovákom bol fotograf, maliar a staviteľ Ivan Vydarený, ktorého meno na Vyšehradskej ulici objavila tiež celkom náhodou. Informácie o ňom zozbierala v Múzeu miestnej histórie v Angyalfölde. Dozvedela sa, že Ivan Vydarený sa narodil r. 1887 vo Vrbovom, na Slovensku. Jeho otec bol hodinár a neskôr profesionálny fotograf. On naučil svojho syna základy fotografovania. Po maturite v Bratislave sa chcel stať lekárom, ale odprevadil svojho priateľa na budapeštiansku technickú univerzitu a projekty vyvesené na chodbách ho tak očarili, že sa rozhodol pre architektúru. Jeho rodina sa usadila na Vyšehradskej ulici, kde dodnes žijú jeho potomkovia. Talent vydareného sa odzrkadľuje na mnohých domoch v Budapešti a na vidieku: projektoval množstvo základných škôl, gymnázium v Zlatých Moravciach, ba aj dom oproti vlastnému bytu na Vyšehradskej ulici č. 60. Na počesť tohto výnimočného človeka usporiadala Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti koncom novembra 2010 odhalenie pamätnej tabule na jeho bývalom dome a vernisáž výstavy jeho diel v Dome národností XIII. obvodu.

Klára Mátéová Papučková si popri tejto záslužnej práci nájde čas aj na rodinu. Syn býva v obnovenom rodinnom dome Papučkovcov v Mlynkoch. Pracuje v Budapešti, je manažérom jednej nemeckej firmy. Dcéra, majiteľka súkromnej materskej školy, má dve deti a žije v Dunaharaszti. Rodičia pani Kláry, brat a manželovi rodičia zomreli, s ich stratou sa ťažko vyrovnala. Sestra býva tiež v Mlynkoch, pracuje v jednom závode. Pani Klára s manželom každý víkend odcestujú k synovi a sestre, ale aj vnúčatá často navštevujú svojich starých rodičov. Vďaka nim si obľúbila historické romány, často sa spolu zaoberajú históriou. Keď má trochu času, rada relaxuje pri čítaní. Najradšej má životopisy historických osobností a umelcov. Jej koníčkom je vyšívanie gobelínov. Ako povedala, ako dôchodkyňa má množstvo programov, na každý deň sa niečo nájde. Čo sa týka plánov, rada by navštívila priateľku v Nemecku a objavovala aj krásy Maďarska.

Kláre Mátéovej Papučkovej prajeme veľa elánu do života. Aby mohla pracovať ešte veľa rokov v prospech našich Slovákov..

Andrea Szabová Mataiszová

Nová Pešť

Jubilejný slovenský fašiangový večierok

Slovenská samospráva IV. obvodu Budapešti usporiadala 28. januára v poradí piaty Slovenský fašiangový večierok.

Stalo sa peknou tradíciou, že slovenský zbor Novej Pešti otvára fašiangovú sezónu slovenským večierkom, na ktorý pozýva nielen Slovákov, ale všetkých obyvateľov obvodu, ktorí chcú spolu s nimi oslavovať. Nebolo tomu inak ani v tomto roku, keď pozval vystupovať slovenský páví krúžok zo Santova, tanečníkov z Folklórneho spolku Lipa a citaristov skupiny Bažalička z Dabašu - Šáre. Stálym účastníkom týchto slovenských večierkov je Mužský spevácky zbor Zoltána Kodálya Tungsram, ktorý pôsobí v obvode a ktorý počas svojej vyše storočnej existencie na vysokej úrovni reprezentoval mestskú časť i hlavné mesto. Medzi jeho členmi sú aj Slováci a zbor už roky spolupracuje so slovenskou samosprávou Novej Pešti.

Santovskí speváci priniesli to najkrajšie z klenotnice slovenských ľudových piesní spod Pilíša a záverom zaspievali po maďarsky pilíšsku hymnu a hymnickú pieseň Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia. Tanečníci Folklórneho spolku Lipa prekvapili publikum vysokým počtom tanečníkov, nakoľko do práce spolku sa zapojili aj žiaci budapeštianskej slovenskej školy. Pod vedením Evy Szilágyiovej Šubovej nacvičili zemplínske a békešské tance. Medzi dvomi tancami vystúpili sestry Glückové. Laura sprevádzala Vanessu na harmonike a spolu zaspievali pilíšske slovenské ľudové piesne. Speváci zboru Tungsram priniesli veselé piesne o víne pre dobrú náladu a citaristi z Dabašu slovenské a maďarské ľudové piesne.

Ako sme sa dozvedeli od predsedníčky zboru Anny Kutňánskej, tento rok bol výnimočný hlavne preto, lebo o slovenský program prejavili záujem mnohí obyvatelia a takto sa divadelná sála Osvetového strediska E. Adyho naplnila do poslednej stoličky. „Naše podujatie sme preto nazvali večierkom a nie plesom, lebo máme taký pocit, že ľudia sa viacej tešia tomu, ak si môžu pozrieť kvalitný nekaždodenný program, lebo táto generácia sa už nedostáva na podobné podujatia. Ročne raz nám väčšinová samospráva bezplatne dáva k dispozícii priestory osvetového strediska a my to využívame na usporiadanie nášho večierka,“ povedala A. Kutňánska. Ako dodala, okrem tohto podujatia plánujú pokračovať vo vlani začatej novej tradícii: usporadúvaní spoločného adventného stretnutia poľskej, nemeckej a slovenskej samosprávy obvodu a v rámci Dní Novej Pešti zabezpečujú národnostný program, v ktorom predstavujú tradície našich predkov. V decembri sa zúčastňujú na Slovenských Vianociach a národnostnom dni Budapešti. Ich zbor úzko spolupracuje s Klubom dôchodcov Novej Pešti, v radoch jeho členov sú aj Slováci. „V Novej Pešti je veľa obyvateľov so slovenskými koreňmi, ale len málo z nich hovorí po slovensky. Veľmi radi sa však zúčastňujú na našich podujatiach a tak si spomínajú na svojich slovenských predkov,“ povedala A. Kutňánska. Práve preto sú potrebné aj takéto fašiangové večierky, ktoré chcú organizovať aj vtedy, keď už nevyhrávajú konkurzy na ich uskutočnenie.

(ef)

Výstava v DSK v Békešskej Čabe

Moja skutočnosť

Pri príležitosti Dňa maďarskej kultúry sa 23. januára uskutočnila v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe vernisáž výstavy Hajnalky Horváthovej. Výstava nazvaná Moja skutočnosť odhaľuje maľovaný svet umelkyne, ktorej dielo je situované na rozmedzí rozprávok a skutočnosti.

Účastníkov vernisáže privítala riaditeľka DSK Anna Ištvánová. Po úvodných slovách vyzdvihla, že okrem prezentácie diel umelcov slovenského pôvodu veľmi radi sprostredkujú aj tvorbu autorov maďarskej národnosti, najmä z radov mladšej generácie, veď pozná takých špičkových výtvarníkov, ktorým pred tridsiatimi rokmi pomáhali s pani Alžbetou Ančinovou pri organizovaní ich prvých výstav.

Otvorenie výstavy spestril hrou na klarinete nadaný žiak čabianskej Strednej hudobnej školy Bélu Bartóka Bence Csapó. V jeho prednese zaznela skladba Bélu Kovácsa Hommage á Kodály. Melódie priviedli záujemcov do sveta čarodejných rozprávok.

Expozíciu otvorila akademická maliarka, učiteľka mladej umelkyne pani Katarína Adorjánová. Hajnalka Horváthová absolvovala Strednú odbornú školu Andrása Jelkyho. V škole so 139-ročnou minulosťou sa sústredila na spracúvanie textílií. Študovala návrhárstvo, históriu módy, umeleckopriemyselnú vedu a maľovanie na textil. Na jej akvareloch sa objavuje móda historických čias, futuristické obrazy a ilustrácie rozprávok, ktoré oživujú atmosféru začiatku 20. storočia. Dôležitými prvkami maľovaného sveta umelkyne sú odevy, frizúry alebo len jednoducho ornamenty.

Výstava je verejnosti prístupná do 17. marca 2012.

I. Očovská

Nové projekty v Slovenskom Komlóši

V Slovenskom Komlóši 19. januára slávnostne odovzdali obnovený trh a zdravotné stredisko. Vďaka obidvom projektom sa centrum mesta môže pýšiť novým vzhľadom.

Na rekonštrukciu trhu poskytla obec viac ako 8 miliónov forintov z vlastných zdrojov a 50 miliónov získala z fondov EÚ. Investíciu sa podarilo realizovať vďaka Národnému diverzifikačnému programu. V rámci projektu obnovili vonkajšiu dlažbu, vybudovali bezbariérové záchody a štyri kryté priestory pre šesť pultov. Čiastočne obnovili resp. vybudovali inžiniersku sieť, kanalizáciu a osvetlenie, vytvorili parkoviská v Lutherovej a Gajdáčovej ulici.

Zdravotné stredisko začali obnovovať 3. októbra 2011. Celkové náklady činia približne 60 miliónov forintov, z čoho samospráva získala z fondov EÚ 47 miliónov forintov, vlastná sila bola 12 miliónov. Projekt realizovala spoločnosť Generál Centrál Kft. z Kecskemétu, ktorá obnovila osem ambulancií a tridsaťpäť iných miestností. V zdravotnom stredisku je nové zariadenie a bezbariérový vstup do troch budov, do vykurovacej siete zapojili slnečné kolektory, budovy zvonka zateplili, vymenili okná a dvere. Cieľom projektu bolo zvýšenie úrovne zdravotnej starostlivosti, komfortu čakární a ambulancií, bezpečnosti a pracovných podmienok. Kolaudácia sa uskutočnila 1. decembra, obnovené projekty odovzdali 19. januára.

Účastníkov slávnosti privítala primátorka mesta Rita Garayová, ktorá sa poďakovala členom zastupiteľstva, realizátorom projektu, lekárom, asistentkám a obyvateľom Slovenského Komlóša za prácu, podporu a trpezlivosť.

Trh a zdravotné stredisko odovzdajú do prevádzky začiatkom marca.

Andrea Szabová Mataiszová

Kultúra slovenskej národnosti v hoteli Erkel

Hunguest Erkel Hotel v Gyule usporadúva pre svojich hosťov tematické programy. 27. januára bola téma kultúra slovenskej národnosti v Maďarsku. V sále Corvina a Beatrix si hostia mohli pozrieť ozdobné motívy dolnozemských Slovákov na ručných prácach čabianskeho výšivkárskeho krúžku Rozmarín. Organizátor programu József Bátkai pozdravil hostí a privítal generálneho konzula Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefana Daňa, ktorý mal záštitu nad slovenským kultúrnym programom, a riaditeľku čabianskeho Domu slovenskej kultúry Annu Ištvánovú. Po odznení zdravice generálneho konzula nasledoval kultúrny program, v ktorom vystúpila citarová kapela Boleráz, pôsobiaca v Dome slovenskej kultúry a ľudoví tanečníci umeleckej školy Bélu Bartóka v Békešskej Čabe. Spevnú kultúru Slovákov predstavila učiteľka Ildika Očovská, speváčka a zberateľka ľudových piesní, dirigentka slovenských spevokolov v Békešskej Čabe. Hostia mali možnosť ochutnať gastronomické špeciality čabianskych Slovákov. Na večeru pripravili kuchári typické slovenské jedlá z mäsa, ale aj gancu (kukuričnú kašu) s tvarohom a škvarkami, strapačky, kapustnicu s klobásou a kapustové lepníky.

„Cieľom Domu slovenskej kultúry je nielen zachovávanie, ale aj prezentácia kultúry Slovákov žijúcich v Békešskej Čabe a v okolí. Dnes večer sme predstavili našu kultúru širšej verejnosti v Gyule. Ďakujeme organizátorom, že nám to umožnili,“ uviedla Anna Ištvánová.

Ildika Očovská

Predstavujú sa štipendisti Nadácie pre nadaných

Spoznajme našich najlepších

Z iniciatívy Slovenského pedagogického metodického centra sa zrodil program Celoštátnej slovenskej samosprávy pre nadané deti. Jeho cieľom je podporovať žiakov, ktorí sa popri svedomitom štúdiu snažia zdokonaliť sa v slovenčine a v znalosti slovenskej kultúry, ktorí sa aktívne zúčastňujú na súťažiach pre základné školy, na kultúrnych a spoločenských podujatiach Slovákov v Maďarsku a chceli by pokračovať v štúdiu na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti. Nadácia pre nadaných podporuje aj pedagógov, ktorí sa popri svojich pracovných povinnostiach venujú žiakom a vedú ich k realizácii uvedených cieľov.

Účastníci programu však nemôžu sedieť na vavrínoch: plnia požiadavky stanovené nadáciou. Tak napríklad zostavujú projektové práce, zúčastňujú sa na rôznych súťažiach, teda cieľavedome si rozširujú znalosti slovenského jazyka a vedomosti o slovenských reáliách. V našom týždenníku vám postupne predstavíme štipendistov Nadácie pre nadaných.

Békešská Čaba

Volám sa Vanda Mučiová. Bývam v Békešskej Čabe, narodila som sa 1. októbra 1996. Môj otec sa volá Atila Muči. Má 39 rokov a je vodič kamióna. Moja mama sa volá Erika Buraiová. Má 38 rokov a je upratovačka v Múzeu Munkácsyho. Môj brat sa volá Atila a má 17 rokov, sestra Lili má 10 rokov. Chodí do 4. triedy Slovenskej základnej školy v Békešskej Čabe. Ja chodím do 7. triedy slovenskej školy a chcela by som sa stať zverolekárkou. Rada čítam, počúvam hudbu, pozerám televízor, tancujem, surfujem na počítači a hrám sa so psom. Mám rada angličtinu, chémiu, biológiu a slovenskú konverzáciu. Chodím do hudobnej školy. Školu som reprezentovala na rôznych súťažiach a kultúrnych podujatiach. Chodila som tancovať a do krúžku, kde sme sa zaoberali textíliami. Bola som v Mojmírovciach, v Detvianskej Hute a v Osrblí v dramatickom tábore. Po končení ôsmej triedy by som chcela pokračovať o štúdiu na našom slovenskom gymnáziu.

Sarvaš

Volám sa Evelin Janečková, narodila som sa 3. apríla 1997 v Orošháze. Bývam v Čabačude s rodičmi v peknom rodinnom dome. Moja mamička, za slobodna Alžbeta Krajčová, pracuje v hydinárskych závodoch. Otecko sa volá Ján Janečko, je automechanik. Nemám brata ani sestru.

Som siedmačka, chodím do slovenskej základnej školy v Sarvaši. V škole mám veľa možností navštevovať záujmové krúžky. 5 rokov som chodila na ľudový tanec, rok na náboženstvo a na moderný tanec. Od šiestej triedy navštevujem spevokol a keramický krúžok. V spevokole sa učíme aj slovenské piesne. Všetky krúžky mám veľmi rada.

Moje obľúbené predmety sú: telesná výchova, slovenský jazyk a literatúra, chémia, kreslenie, spev a hudba. Rada riešim logické úlohy, preto sa od tretej triedy každoročne zúčastňujem na matematických súťažiach pomenovaných po Ilone Zrínyiovej. V piatej triede mi len málo chýbalo, aby som postúpila do župného kola.

Vo voľnom čase často sa bicyklujem s kamarátmi, alebo sa hráme spoločenské hry.

Rada chodím na výlety na Slovensko. Bola som v tábore v Ľubietovej, v biblickom tábore vo Svätom Jure pri Bratislave, vo Vysokých Tatrách a v dramatickom tábore v Osrblí. Tu som zistila, že sa ešte musím veľa učiť, aby som sa mohla dorozumieť so slovenskými kamarátmi a kamarátkami. Po skončení ôsmeho ročníka sa chcem naďalej zdokonaľovať v slovenčine, preto chcem študovať na slovenskom gymnáziu.

Aj dvadsiatykrát Sziget

Na najväčšom maďarskom festivale Sziget, ktorý sa bude konať 6. až 13. augusta v Budapešti, sa predstavia britské skupiny Placebo, Hurts, The Horrors, Friendly Fires, Noah And The Whale, The Subways, britsko-španielska formácia Crystal Fighters a švédska kapela Mando Diao.

Doteraz jedinou zverejnenou skupinou jubilejného 20. ročníka podujatia bola anglická alternatívno-rocková formácia The Stone Roses. „Je ťažké vyhnúť sa nostalgickým prejavom, ak sa dostanete tak ďaleko. Som ale presvedčený, že práve teraz musí Sziget pozerať vpred,” povedal šéf festivalu Sziget Károly Gerendai. „Ako každý festival, aj Sziget sa každoročne snaží ponúknuť svojim návštevníkom to najlepšie. Tento rok oslavujeme dvadsiate narodeniny, snažíme sa teda o to viac. Navyše máme tento rok za úlohu dokázať svetu, že ocenenie The Best Major Festival 2011 padlo do správnych rúk. Mimo ozaj multiumeleckej a unikátnej atmosféry festivalu Sziget predstavíme aj to najlepšie, čo v súčasnosti medzinárodná hudobná scéna ponúka. Aj preto sa tešíme vystúpeniu kapely Placebo, ktorá pracuje na novom albume a ich šou bude lepšia ako kedykoľvek predtým. Minuloročný megaúspech na jednej z menších scén nás zase presvedčil, že v roku 2012 musí hlavné pódium festivalu určite patriť aj Hurts. Práce na programe sú samozrejme stále v plnom prúde a ďalšie mená, ktoré už teraz môžem s hrdosťou potvrdiť, sú The Horrors, The Subways, Crystal Fighters, Mando Diao, Noah & The Whale a Friendly Fires,” dodal Gerendai.

Sziget festival, jeden z najväčších európskych hudobných podujatí, navštívilo vlani za sedem dní 380 tisíc ľudí. Týždňová permanentka s kempingom na 20. ročník festivalu stojí do 30. apríla v predpredaji 55 000 Ft, od 1. mája a na mieste 63 000 Ft päťdňová permanentka bez kempingu do 30. apríla v predpredaji 46 000 Ft, od 1. mája a na mieste 55 000 Ft. Jednodňovú vstupenku si záujemcovia môžu zakúpiť do 30. apríla v predpredaji za 12 000 Ft, od 1. mája a na mieste za 13 000 Ft.

Očakáva sa, že čipové karty budú platidlom aj na tohtoročnom festivale. Umelohmotnými kartami môžu návštevníci najväčšieho džembori v strednej Európe platiť za jedlá, nápoje i ostatné veci. Mohli na ňu uložiť hotovosť. Týmto opatrením sa výrazne skrátil čas strávený státím v radoch a odpadol tiež problém s vydávaním peňazí a ako sa ukázalo, ľahšie sa dali sledovať tržby jednotlivých predajcov a predajní.

(ef)

Seminár ÚSŽZ o novej smernici grantov

Treba si vybrať vhodné podprogramy

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) po schválení novej smernice o poskytovaní dotácií, ako aj metodického pokynu na jej vykonanie, uskutočnil odborné informačné semináre o novom systéme udeľovania grantov. Žiadosti treba podať do 29. februára.

Oba predpisy upravujú podrobné pravidlá, postupy a podmienky, za ktorých je možné žiadať ÚSŽZ o finančnú podporu na aktivity, ktorých cieľom je udržiavanie a rozvoj národného povedomia a kultúrnej identity slovenských menšín a komunít v zahraničí.

Keďže každoročne sa uchádza o dotácie veľa Slovákov z Maďarska, ÚSŽZ sa snaží, aby spolu s krajanmi z ostatných krajín dostali čo najkompletnejšie informácie o nových pravidlách ich prideľovania, v záujme čoho usporiadal informačné semináre. Slováci žijúci v severných župách Maďarska mali možnosť zúčastniť sa na seminári koncom januára v Bratislave, spolu s krajanmi zo Srbska a Argentíny.

Podujatie otvoril riaditeľ Teritoriálneho, informačného, mediálneho, medzinárodného a kultúrneho odboru Martin Štrba, ktorý hovoril o tom, že bolo potrebné vytvoriť systém, ktorý doteraz neexistoval. Napriek tomu, že sa zdá byť veľmi zložitý, ak si ho uchádzači preštudujú, zistia, že taký nie je. „Je to živý organizmus, ktorý je možné ešte dotvoriť,“ povedal na okraj možnosti zmeny niektorých častí smerníc.

Podrobnosti o nových smerniciach podali pracovníci ÚSŽZ. Ako prvá vystúpila ekonomická expertka Viera Krajčovičová, ktorá najprv vyjasnila základné pojmy, ako je žiadateľ, projekt, fyzická osoba a pod.

Podotkla, že dotáciu nie je možné prevádzať na tretiu osobu, ak nejde o časť, ktorú tretia osoba vytvára v záujme toho, aby žiadosť mohla byť dovŕšená. Zdôraznila, že žiadosti môžu podať iba takí uchádzači, ktorí sa vyrovnali s predošlými grantmi.

Podčiarkla, že je dôležité, aby uchádzači mali zriadený euroúčet už pred podaním žiadosti. Tento by mal slúžiť ako primárny a sekundárny účet môže byť v domácej mene (v našom prípade vo forintoch). „Ak nebude mať niekto zriadený účet, žiadosť nebude vhodná na hodnotenie,“ povedala ekonomická expertka a poznamenala, že na každý projekt treba vyplniť jednu žiadosť. Novým prvkom je rozoznanie tzv. kapitálových a bežných výdavkov. Treba vedieť, že kapitálovými výdavkami sú najmä výdavky na obstaranie a zhodnotenie hmotného majetku (jednotlivý výdavok v hodnote nad 1 700 eur) a nehmotného majetku (jednotlivý výdavok v hodnote nad 2 400 eur), ako aj výdavky na tvorbu hmotných a mobilizačných rezerv. Žiadateľ musí dopredu vedieť, či žiada podporu na kapitálové, alebo na bežné výdavky, vzhľadom na to, že tie sa inak zohľadňujú v štátnom rozpočte SR, odkiaľ ÚSŽZ čerpá granty.

Ako poznamenala V. Krajčovičová, dotačná zmluva sa podstatne nemení. Naďalej budú vyzývať žiadateľov na odstránenie nedostatkov, doplnenie chýbajúcich dokumentov, ktorých absencia môže viesť k neudeleniu grantu. Dodatkom sa môže zmeniť účelovosť žiadosti, ale nie názov.

Teritoriálny expert, vedúci Oddelenia teritoriálnych operácií Milan Kurucz hovoril o oblastiach, programoch a podprogramoch žiadostí.

Ako povedal, k súčasným dotáciám sú dva veľké rozsiahle dokumenty: smernica a metodický pokyn. Ťažiskovou časťou metodického pokynu sú programy a podprogramy. V smernici sú štyri oblasti: vzdelanie, veda a výskum, kultúra, informácie a médiá. Konkretizácia je daná v metodickom pokyne a preto je veľmi dôležité dôkladne si ho preštudovať.

Každý program má formulovaný cieľ. Pri formulácii svojho projektu ho treba zosúladiť s cieľmi jednotlivých programov. Každý program má podprogram.

Metodický pokyn obsahuje, aké prílohy treba vyplniť a priložiť ku ktorým programom. Každý podprogram má priority. Potom ukázal štruktúru na základe jedného podprogramu. Uviedol, že oprávnené výdavky spojené s podprogramami sa tiež uvádzajú v metodickom pokyne. Osobné autá sú vylúčené ako náklady.

Každý podprogram má osobitné náležitosti.

Dokázať svoj projekt zaradiť do programu, podprogramu, zistiť osobné náležitosti podprogramu a pozrieť sa, na čo je možné použiť grant, to sú podľa M. Kurucza najdôležitejšie časti pri písaní súbehov.

O finančných otázkach sa zmienila ekonomická expertka ÚSŽZ Ida Čechová. Najzaujímavejšie je, že termín čerpania dotácie nie je totožný s termínom vyúčtovania, teda treba dávať veľký pozor na to, aby sme dali čo najpresnejší dátum už aj do žiadosti. Keďže granty sú platené zo štátneho rozpočtu SR, treba vyúčtovať do troch mesiacov, iba v prípade decembrových podujatí do konca januára 2013. V prípade nemožnosti dodržania termínu vyúčtovania je možné zaslať žiadosť na zmenu vyúčtovania. Predpokladané bankové poplatky treba tiež uviesť na žiadosť, hlavne kvôli euroúčtom, tie sa zohľadňujú pri udeľovaní podpory.

Vo vecnom vyhodnotení vyzvala prítomných nezabudnúť na to, že treba uviesť žiadateľa a názov projektu tak isto, ako v žiadosti.

Novinkou je, že desať percent dotácie je možné využiť na vlastné náklady (telefón, osobné auto a pod.), čo je potešiteľné aj preto, lebo od tohto roku ÚSŽZ nemôže prijať cestovné príkazy na osobné autá. Ďalšou novinkou sú sankcie, teda čierny bod za dopustenie sa chýb pri vyúčtovaní, čerpaní a dodržaní termínov. Vyzvala prítomných, aby nezabudli viesť evidenciu hlavne dlhotrvajúcich predmetov (fotoaparát, počítač, skriňa a pod.).

Po prednáškach nasledovali otázky prítomných. Na záver M. Kurucz pripomenul, že pracovníci úradu sú ochotní odpovedať na všetky otázky a pri písaní projektov sa uchádzači o grant môžu s nimi skontaktovať a vyjasniť si problémy.

Podobné semináre ako v Bratislave sa uskutočnili v Nadlaku, v Novom Sade, v Kovačici, v Našiciach, v Prahe a v Dubline.

(ef)

Bilaterálna kultúrna spolupráca v literatúre

Prezentácia časopisu Lettre Internationale a časopisu Vlna prilákala 23. januára do Slovenského inštitútu Budapešť početných záujemcov.

Privítala ich riaditeľka SIB Jana Tomková, ktorá podotkla, že dva literárne časopisy tentoraz uverejnili umelecké diela autorov zo štátov V4 a privítali možnosť predstaviť ich budapeštianskemu publiku na spoločnom večierku. Vyzdvihla, že štvrťročníky sú dôkazom výbornej bilaterálnej spolupráce v oblasti kultúry a poďakovala šéfredaktorom oboch časopisov Ěve Karádiovej a Petrovi Šulejovi, že udržiavajú slovensko-maďarský kultúrny dialóg.

Obidva časopisy hľadali nových súčasných autorov z krajín Visegrádskej štvorky, aby sprostredkovali ich diela. Takto sa čitatelia Lettre Internationale zoznámili s najnovšími básňami Kataríny Kucbelovej a P. Šuleja, ako aj s úryvkami próz Veroniky Šikulovej v maďarčine divadelnou hrou Jánosa Háya v slovenčine.

Vlnu predstavil jej šéfredaktor P. Šulej. Ako povedal, je to časopis venovaný mladej, inovatívnej a experimentálnej kultúre na Slovensku a vo svete. Vznikol v roku 1999. Má konzervatívnu štruktúru, je rozdelený do šiestich sekcií (film, literatúra, hudba, divadlo, výtvarné umenie a tematická sekcia), každú riadi vlastný editor, zameriava sa na najnovšie výnimočné trendy v danej oblasti umenia. Tento „konzervatizmus" umožňuje Rade editorov – špecialistov prerokovať rôzne témy spadajúce do ich umeleckej sekcie, nájsť spojitosti, prezentovať rôzne pohľady na danú problematiku. Dôležitú úlohu zohráva i grafický dizajnér. Vlna dáva príležitosť mladým dizajnérom, aby predstavili svoju prácu, ktorá sa spája so špecifickým obsahom Vlny. Plodné diskusie medzi Radou editorov a grafickými dizajnérmi viedli k multimediálnym experimentom (textovo grafické predstavenia, komiksy atď.).

Vlna je jediný slovenský kultúrny časopis (nevenuje sa iba jednému odvetviu umenia), ktorý publikuje neskrátené verzie divadelných hier – buď slovenských, alebo preložených (tieto divadelné hry zväčša patria medzi prvé preklady mladých prekladateľov). Takisto sa tu stretávame i s pôvodnými dielami a esejami. Súčasný zámer Vlny je podporiť mladých slovenských esejistov, hudobnú a multimediálnu scénu. K časopisu je aj audio-príloha v podobe CD-nosiča, na ktorom sú zastúpené súčasné alternatívne kapely štátov V4.

Po predstavení časopisu, ktorý v tomto roku vstúpil do svojho 14. ročníka, nasledovali autori, ktorí predniesli úryvky zo svojich diel a odzneli aj preklady z ich tvorby. Veľmi zaujímavý bol príhovor V. Šikulovej, dcéry Vincenta Šikulu, ktorá prezradila, že z matkinej strany má dolnozemské slovenské korene: jej starí rodičia pochádzali z rumunského Nadlaku a z Pitvaroša a keď chceli niečo zatajiť pred svojou rodinou, tak si to predebatovali po maďarsky. Práve tento fenomén dvojakej identity tvorí jadro jej novej knihy z autobiografickými črtami Miesta v sieti, ktorú autorka písala vlastne súbežne s Jadviginým vankúšom od P. Závadu a keď sa dozvedela o existencii maďarského románu, s úžasom zistila, že spracovali podobnú tému. V. Šikulová bola víťazkou Ceny čitateľov denníka SME v roku 2010.

Na literárnom večere v Slovenskom inštitúte sa zúčastnila aj K. Kucbelová a Anna T. Szabová, ktoré navzájom prekladali svoje básne napriek tomu, že nepoznajú jazyk druhej poetky. Stretli sa v projekte, kde dorozumievacím jazykom bola angličtina. Podujatie sa skončilo pohostením a družným rozhovorom o súčasnom stave slovenskej a maďarskej literatúry, o spoločných a rozličných problémoch.

(ef)