Keď sa devy zmenia na dámy

Jubilujúca pani profesorka Katarína Maruzsová Šebová

S Katkou Šebovou sa poznáme od študentských rokov, z bratislavskej univerzity, keď sme sa zoznámili vlastne z jej iniciatívy v seminárnej knižnici, ak sa ešte dobre pamätám. Preto by môj príspevok mohol byť poznačený subjektívnym prístupom. Avšak činnosť profesorky Maruzsovej si vyžaduje objektívnosť. Napokon potvrdením toho je aj poznámka (lepšie povedané malý, nevinný, vtipný incidentík, ktorý ma poučil o tom, že si mám lepšie všímať plynutie času a jeho dôsledky) jej poslucháča, ktorý ma na istej kultúrnej akcii slušne upozornil, že hádam pani profesorka Maruzsová a nie Kati má byť moja spolubývajúca. Nuž tak veru, už nie sme dievčatá, už sme zrelé dámy.

Vysokoškolská profesorka Pedagogickej fakulty Gyulu Juhásza Univerzity v Segedíne, ako sa dnes nazýva jej pracovisko, kde vyučovala slovenský jazyk, kultúru a literatúru v rámci odboru, ktorý možno menil v priebehu času pomenovanie a administratívne zadelenie, PhDr. Katarína Maruzsová Šebová, PhD. sa narodila 3. februára 1952 v Slovenskom Komlóši. Po ukončení Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe (1970) študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského dvojodbor slovenský jazyk a literatúra - estetická výchova

Po získaní diplomu (1975) sa zamestnala ako asistentka na Katedre slovenského jazyka a literatúry Vysokej školy pedagogickej Gyulu Juhásza v Segedíne. Na začiatku svojej pedagogickej dráhy prednášala metodiku vyučovania slovenského jazyka a literatúry, štylistiku a dejiny Slovenska, neskôr sa orientovala na dejiny literatúry a na problematiku interpretácie literárneho textu. Z týchto disciplín mala prednášky a viedla i semináre. V roku 1982 získala doktorát (PhDr.) na FFUK v Bratislave, v roku 2004 v rámci Ústavu slavistiky na ELTE v Budapešti obhájila doktorskú dizertáciu z oblasti slovenskej literatúry v Maďarsku Obrazy dolnozemských Slovákov v súčasnej krásnej próze v Maďarsku (Maruzsné Sebó Katalin: Alföldi szlovákságkép a kortárs magyarországi szépprózában. Az ELTE Szláv irodalmak és kultúrák doktori iskolájában megvédett disszertáció; v tlači) a získala titul PhD. Od roku 1992 do roku 2011 zastávala funkciu vedúcej katedry, pričom v období 2006-2011 bola súčasne aj riaditeľkou Národnostného inštitútu. V roku 2006 ju vymenovali za vysokoškolskú profesorku. V roku 2011 odišla do dôchodku, ale s prácou na katedre sa nerozlúčila nadobro, pretože naďalej prednáša.

Pokiaľ ide o didakticko-metodickú zložku jej pracovných povinností, treba dodať, že po dlhé roky pripravovala otázky na maturitné a iné skúšky pre národnostné školstvo v Maďarsku, ktoré aj komentovala a hodnotila. Okrem toho bola aj členkou, oponentkou, referentkou, skúšajúcou v rôznych komisiách pri obhajobe magisterských a doktorských prác na univerzitách doma i v zahraničí.

Podobne ako v rámci didakticko-metodickej oblasti jej aktivity, aj pokiaľ ide o výskumnú činnosť jej doménou je problematika dejín slovenskej literatúry a dejín slovenskej literatúry v Maďarsku, problematika teórie literatúry a interpretácie literárnych textov. Z tejto oblasti publikovala a publikuje v domácich a zahraničných zborníkoch a odborných i kultúrnych časopisoch články, štúdie, recenzie, eseje, úvahy, ale aj žánre informačného a príležitostného rázu pre popularizáciu literatúry, a to na rôznych nosičoch, v klasickej tlačenej podobe, na CD alebo vo forme virtuálnej. Jej publicistická činnosť je bohatá. Najvlastnejšou bádateľskou doménou - „par excellence” - pani profesorky Maruzsovej je dielo Pála Závadu, o ktorom napísala viaceré fundované štúdie.

Dôslednosť, húževnatosť, intuícia a pevný metodologický a vedecký základ a obsiahle lektúry zo súčasnej európskej literárnej vedy a filozofie jej umožnili napísať štúdie a referáty, s ktorými sa potom zúčastnila na početných konferenciách doma a v zahraničí (Slovensko, Rumunsko, Srbsko, Česká republika, Litva, Podkarpatská Rus).

Je externou spolupracovníčkou Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku a Ústavu pre výskum a rozvoj edukácie.

Profesorka Maruzsová nielen rozvíja bádateľskú činnosť, ale zároveň usmerňuje aj výskumnú činnosť študentov a spolu s nimi získava úspechy.

Svoje organizačné schopnosti využila pri zabezpečovaní dobrého chodu rozmanitých stretnutí, sympózií na úrovni školy i medzinárodnej, pričom nikdy nezabudla aj na blízkych spolupracovníkov z Dolnej zeme.

K rozširovaniu slovenskej kultúry prispela aj spoločensko-kultúrnymi podujatiami, kde moderovala rozhovory, resp. besedy (Pál Závada, Juraj Dolnozemský, Michal Hrivnák, Imrich Fuhl, Tibor Žilka), príspevkami podporovala slovenské vysielanie segedínskeho rozhlasového štúdia. S tým istým cieľom sa venovala aj zostavovaniu a redigovaniu viacerých čísel univerzitného časopisu Slavica Szegediensia, na rozširovanie vedeckých poznatkov zostavila a zredigovala i viaceré zborníky, predovšetkým týkajúce sa slovakistiky v Segedíne, napr. pamätnica Katedra na Labutej ulici – Tanszék a Hattyas utcán (2010).

Prekladala odbornú literatúru z češtiny, slovenčiny a maďarčiny.

Profesorka Maruzsová je ozajstným usmerňovateľom, centrom aktivity slovakistov v Segedíne, známa a citovaná v slavistickom svete. Za svoju činnosť získala vyznamenania: "Pro Iunventute I." (1994), "Pro Iuventute" emlékplakett (2001).

Pri príležitosti životného jubilea jej čo najsrdečnejšie gratulujeme. AD MULTOS ANNOS! ŽIVIO!

Dáša Anoca

Známe a menej známe tváre bánhedešskej slovenskej kultúry

Verejnoprospešný spolok pre zachovávanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši usporiadal 20. januára prednášku nazvanú Známe a menej známe tváre bánhedešskej slovenskej kultúry. Záujemcovia sa zišli v klubovni miestneho kultúrneho domu. Tu ich privítala predsedníčka spolku Jolana Pepová, ktorá požiadala čestnú členku organizácie, vedúcu Katedry slovanskej filológie Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti Máriu Žilákovú, aby sa s nimi podelila o svoje poznatky. Pani docentka vo svojom zaujímavom a pútavom referáte priblížila prítomným menej známe činnosti a hmotné dedičstvo, ktoré nám zanechali naši predkovia. Pre predsedníčku spolku bolo veľmi zaujímavé dozvedieť sa o činnosti prastarého otca jej manžela. Štefan Chovanecz patril k dobre situovanej sedliackej vrstve. Mal náročne zostavenú knižnicu, predplácal si rôzne časopisy a noviny a zorganizoval v osade „čitateľský kruh“. Keď čítal v novinách výzvu, aby si občania viedli Domácu kroniku, hneď sa pustil do práce. Z jeho kroniky sa zachovali zaujímavé informácie o živote vtedy ešte Tótbánhegyesu. Keď prelistujeme zožltnuté listy, nájdeme po nemecky písané poznámky o tom, čo sa dialo na obecnom dome, ale aj rodinnú kroniku v bánhedešskom nárečí. Kuriozitou je, že Štefan Chovanecz preložil do slovenčiny prvý verš maďarskej štátnej hymny. Nie je to síce umelecký preklad, ale dal sa spievať a je napísaný v bánhedešskom nárečí. Š. Chovanecz sa značne pričinil o vybudovanie evanjelického kostola v obci.

Ďalšou kultúrnohistorickou pozoruhodnosťou obce bolo, že tam vyučovali učení farári, ktorí sa zaoberali jazykovednými otázkami. Prvým evanjelickým farárom vo Veľkom Bánhedeši bol Ján Kutlík, ktorý tam slúžil 37 rokov. Rodina Kutlíkovcov udržiavala styky s Ľudovítom Štúrom, s ktorým si dopisovala. Bolo dojímavé pozrieť sa na kópiu jedného takého listu.

Mária Žiláková ku koncu svojej prednášky prečítala tri básne od miestneho ľudového autora Františka Boriša. Vyšli v Čabianskom kalendári ešte pred jeho presídlením. Na stretnutí odznelo, že v obci viacerí písali a uverejňovali svoje diela tlačou. Pani docentka na záver konštatovala to, o čom už dlhšie uvažujú aj členovia spolku – že by bolo potrebné vydať monografiu Veľkého Bánhedeša.

Jolana Pepová - aszm

XIII. obvod Budapešti

Ozvena na spoločenskom dni

Na jubilejnom 15. Dni občianskych organizácií XIII. obvodu Budapešti, ktorý sa uskutočnil 28. januára, reprezentoval slovenskú národnosť Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena.

Podujatie, ktoré každoročne organizuje samospráva mestskej časti sa uskutočnilo už tradične v Osvetovom stredisku A. Józsefa a predstavilo sa na ňom takmer sto spoločenských organizácií pôsobiacich v obvode. Deväť sa predstavilo aj formou interaktívnej prednášky. Takto sa záujemcovia mohli dozvedieť informácie o úlohe mestských a prímestských záhrad, nahliadnuť do hravej výučby anglického jazyka, alebo spoločne hľadať odpovede na otázky spoločenskej zodpovednosti.

Účastníci dňa si mohli dať bezplatne zmerať krvný tlak, skontrolovať celkový zdravotný stav, alebo sa poradiť s právnikom, daňovým poradcom či finančným odborníkom. Ponuku programov spestril nácvik tanca a jogy.

Organizátori pripravili aj odbornú tému: samospráva mestskej časti plánuje modifikovať nariadenie o podpore občianskych organizácií a cirkvi a preto na odbornom fóre poskytli možnosť prerokovať otázky súvisiace s touto tematikou.

Podujatie ukončil tzv. spoločenský galaprogram, na ktorom vystúpilo osem kultúrnych telies pôsobiacich v mestskej časti. S krátkym programom vystúpila aj Ozvena, ktorá predniesla spracované slovenské ľudové piesne.

(ef)

Jubilejná slovenská svätá omša v Budapešti

Vyše 12 rokov v Kostole sv. Jozefa v VIII. obvode Budapešti každú prvú nedeľu v mesiaci usporadúvajú slovenské sväté omše. Februárová bola mimoriadna preto, lebo bola v poradí 150. a dokonca sa na nej tak isto ako pred vyše 12 rokmi sa na nej zúčastnili veriaci zo Santova.

Iniciátorom usporadúvania slovenských svätých omší v VIII. obvode hlavného mesta bol predseda tamojšieho slovenského voleného zboru Kazimír Kápolnai, ktorý ich začal organizovať spolu s predsedníčkou Kresťanského spolku Slovákov v Maďarsku Ildikou Klauszovou Fúzikovou. Viedla ich snaha, aby sa slovenská minulosť transparentne prejavovala v súčasnom živote mestskej časti, veď Jozefov bol v 19. storočí kultúrnym a duchovným centrom Slovákov. V septembri 1999 po tom, ako ich snahu podporil dekan Jozefovskej farnosti Ferenc Bajzáth, sa mohla v kostole na Námestí M. Horvátha uskutočniť prvá slovenská omša v novodobých dejinách budapeštianskych Slovákov. Niekoľko rokov K. Kápolnai organizoval obrady spolu s I. Klauszovou Fúzikovou, ale posledných približne šesť rokov to robí sám. „Nevynechali sme ani jednu prvú nedeľu v mesiaci, aj keď sme neraz narazili na ťažkosti. Spočiatku sa zapájalo do našej iniciatívy oveľa viac osád ako v súčasnosti. Najväčší problém vidím v tom, že ľudia sa neradi pohnú z domu. Stane sa, že k nám prídu z jednej osady aj viackrát, ale vyskytol sa aj taký prípad, že snaha zo strany osady bola, ale nenašiel sa sponzor, ktorý by financoval cestovné výdavky veriacich,“ povedal K. Kápolnai. Takými sponzormi sú väčšinou slovenské samosprávy jednotlivých obvodov hlavného mesta. Okrem veriacich z vidieka na slovenské sväté omše pravidelne chodievajú Slováci z hlavného mesta, ktorí sa tešia tejto možnosti. Náklady spojené s agapé hradí väčšinou slovenský zbor VIII. obvodu.

Prvým duchovným, ktorý slúžil slovenské sväté omše, bol Cyril Kováčik, ktorého vystriedal Ladislav Kiss-Malý, po ňom prišiel Atila Kónya a neskoršie vyše roka slúžil slovenské omše v Budapešti Stanislav Brtoš. Po jeho odchode sa podarilo znovu nadviazať kontakty s A. Kónyom, ktorý slúžil aj jubilejnú 150. omšu.

Predseda slovenského zboru v Jozefove má slovenské korene, jeho matka pochádza z Oravy, z plátenkárskej rodiny. Matkin otec sa presťahoval do Boršodskej župy, kde sa narodil aj K. Kápolnai, ktorý od svojich rodičov počul iba slovenské slovo. V roku 1959 sa dostal do Budapešti a keďže ho nezobrali na univerzitu, vyštudoval jemnú mechaniku. Čoskoro zistil, že to nie je jeho svet a tak sa zamestnal v oblasti cestovného ruchu, kde pracoval vyše 40 rokov. Ako nám prezradil, pracoval v kancelárii a sprevádzal aj skupiny turistov – hlavne po pamätihodnostiach Maďarska, ale chodieval aj do zahraničia, zväčša do socialistických štátov. Hovorí nemecky, ale odkedy sa aktivizuje v národnostnej samosprávnej sfére, dostávajú sa na povrch aj slovenské slová z detstva. Ako tvrdí, srdce má slovenské.

Dekan farnosti Ferenc Bajzáth nám prezradil, že Jozefov bol vždy multinárodnostnou osadou: svorne tu žili vedľa seba tri národnosti. Slováci, Nemci a Maďari ovládali všetky tri jazyky. V 19. storočí 40 percent obyvateľstva tvorili Nemci a po 30 Slováci a Maďari. „Dodnes je jeden nápis v sakristii, ktorý pripomína kostolníkovi, kedy sú slovenské sviatosti. Slováci boli veľmi pobožní a zanietení veriaci,“ povedal dekan farnosti. Od neho sme sa dozvedeli, že v kostole sv. Jozefa každú nedeľu bola slovenská omša a po nej kázeň, posledná v roku 1946. Prvá kázeň v maďarčine bola v roku 1930. „Žiaľ, Nemci nie sú natoľko súdržní ako Slováci. Hoci som vyhľadal nemecké komunity na okolí Budapešti a ponúkol som im možnosť usporiadať nemeckú svätú omšu, nevyužili ju,“ povedal F. Bajzáth, ktorý sa zúčastnil na každej omši a na agapé privítal slovenských veriacich. Pomocný personál v kostole a na fare tvorili dlho veriaci slovenského pôvodu.

Kantorkou jubilejnej sv. omše bola Katarína Süvegesová zo Santova, ktorá nedávno zo zdravotných dôvodov odovzdala službu kantorovi z Čemeru Michalovi Tóthovi. Krásny spev členov santovského pávieho krúžku zdôraznil slávnostný ráz obradu, ktorý prítomní veriaci hlboko prežívali, pôsobil na nich ako pohladenie duše.

A. Kónya v homílii hovoril o tom, že keď cítime bolesť a trpkosť, hľadáme a nájdeme cestu k Bohu. Omša sa skončila svätoblažejským požehnaním hrdla, ktoré sa spája so sviatkom svätého Blažeja, biskupa a mučeníka, ktorý je uctievaný ako ochranca pred chorobami hrdla. Požehnanie súvisí s prípadom chlapca, ktorému hrozilo zadusenie po tom, čo sa mu v hrdle zachytila kosť. Matka priviedla dieťa k biskupovi, ktorý mu pomohol. Historicky podložených správ o živote sv. Blažeja je málo. Takmer isté je, že bol biskupom v Sebaste v Arménsku, kde zomrel ako mučeník asi roku 316. V starých životopisoch, kde sa fakty prelínajú s legendou, sa uvádza, že bol pôvodne lekárom, čo korešponduje s informáciami, že chorých uzdravoval aj vo väzení, kam sa dostal počas prenasledovania kresťanov za cisára Licínia. Napokon ho po predchádzajúcom mučení sťali.

Po slávnostnej sv. omši sa na farnosti konalo agapé, ktoré pripravila Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti za podpory Slovenskej samosprávy III. obvodu a na ktoré priniesli pohostenie santovské gazdinky a gazdovia. Na agapé zavítal aj F. Bajzáth, ktorý podotkol, že so Santovčanmi sa často stretáva. Zároveň pozval prítomných na slávnostnú svätú omšu do kaplnky na Pilíši, ktorú bude slúžiť 24. marca o 10.30 hod.

Po pozdravných slovách K. Kápolnaiho, ktorý sa poďakoval každému za dary, ktoré priniesli do Budapešti. Zvlášť vyzdvihol dar Slovenskej samosprávy v Santove, ktorá dala pripraviť k jubilejnej svätej omši veľkú čokoládovú tortu s nápisom 150. slovenská omša. Agapé sa nieslo v príjemnej nálade a v priateľskom ovzduší. Prítomní pozdravili aj K. Kápolnaiho, ktorý nedávno oslávil okrúhle životné jubileum, 70 rokov, ku ktorému mu aj my gratulujeme.

Eva Patayová Fábiánová

Slovenský priateľský spolok v Číve bilancoval

Uprostred januára sa v Číve uskutočnilo prvé tohtoročné zasadnutie Slovenského priateľského kruhu – miestnej pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku. Prítomných privítala predsedníčka spolku Mária Nagyová. Pred otvorením rokovania si pozreli krátky kultúrny program, v ktorom vystúpili ôsmačka miestnej základnej školy Kata Šomodiová s recitáciou slovenskej prózy a ženský spevácky zbor s kyticou slovenských piesní. Referát o minuloročnej činnosti organizácie predniesla jej predsedníčka. Ako povedala, zúčastnili sa na slovenskej omši pri príležitosti sviatku sv. Cyrila a Metoda v Mlynkoch a na tradičnom stretnutí Slovenská gazdinka, ktoré sa aj vlani uskutočnilo na budapeštianskom slovenskom veľvyslanectve. Čívania oživili starý zvyk vynášania Moreny, keď členovia kruhu v ľudovom kroji odohnali zimu a vítali jar. S veľkým úspechom usporiadali pešiu túru Pilíšanov, na ktorej sa zúčastnil aj veľvyslanec SR v Maďarsku Peter Weiss. Napriek nepriaznivému počasiu na pochod prišlo pomerne veľa účastníkov hlavne z pilíšskych slovenských osád.

Štyridsaťpäť členov spolku odcestovalo do Malého Kereša, kde sa aktívne zúčastnili na závinovom festivale. Niektorí si prišli pozrieť tradičnú svadbu v Síleši, iní zas boli spoluorganizátormi stretnutia spriatelených osád nazvaného Čívske dni. V novembri usporiadala Slovenská samospráva Komárňansko-Ostrihomskej župy slovenské adventné podujatie v Šápove. Koncom roka usporiadal spolok vo vínnych pivniciach obce stretnutie na Barborku, potom oslavovali spoločné obecné Vianoce. Na organizovaní týchto akcií sa aktívne zúčastnili členky pobočky: varili, piekli atď.

Koncom svojho prejavu pani predsedníčka poďakovala za pomoc starostke obce Bernadett Kostkovej Rokolyovej, miestnej samospráve, členom klubu Beseda a vedeniu základnej školy.

Zasadnutie poctili svojou prítomnosťou aj členovia slovenskej samosprávy. Predsedníčka zboru Mária Voderaczká informovala prítomných o minuloročnej činnosti ich zboru. Potom hodnotila činnosť organizácií a poďakovala každému za vykonanú prácu. Záverom zasadnutia členovia spolku schválili plány na tento rok a odovzdali darčeky najaktívnejším členom organizácie. Rokovanie sa skončilo skromným pohostením.

(aszm)

Jubilejná publikácia Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Zborník z terénneho výskumu v Dabaši-Šáre

Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku viac ako dvadsať rokov vykonáva záslužnú činnosť v oblasti výskumu slovenskej minulosti a súčasnosti so zameraním nielen na históriu a etnológiu, ale aj kultúru, jazyk, kultúrnu antropológiu a sociolingvistiku.

O výsledkoch vedeckovýskumnej činnosti sa usiluje priebežne informovať odbornú i širokú verejnosť doma i v zahraničí na rôznych konferenciách, odborných programoch i vydávaním zborníkov. V týchto dňoch uzrela svetlo sveta v poradí päťdesiata publikácia ústavu.

Jubilejný zborník vyšiel pod titulom Materiálové príspevky ku kultúre a spôsobu života v Dabaši-Šáre a obsahuje materiály, dokumentujúce výsledky národopisného tábora, ktorý sa uskutočnil vlani v lete v Dabaši – Šáre. V knižnej forme vyšiel vďaka grantu Fondu Sándora Wekerleho.

Slovákmi obývaná lokalita, ležiaca 50 kilometrov južne od Budapešti, poskytla našim výskumníkom dobrú základňu na prezentovanie rôznych skúmaných tém už po druhý raz. Veríme, že prostredníctvom zborníka sa odborná verejnosť oboznámi so špecifikami etnokultúrneho vývoja Slovákov v Maďarsku.

Publikácia obsahuje dvadsať materiálových príspevkov. Sú do nej zaradené aj úvodné prednášky, ktoré odzneli pri slávnostnom otvorení národopisného tábora.

Príspevky sú tematicky rôznorodé. Časť sa venuje tradičnej ľudovej kultúre, iné sú zamerané na ľudový cirkevný život a niektoré predstavujú spoločenské zvyky a formy stretávania sa obyvateľov.

Príspevok autorskej dvojice Magdaléna Paríková a Jana Kerekretyová je zameraný na problematiku vysťahovania a reemigrácie obyvateľov hlásiacich sa k šáranským Slovákom. Katarína Balleková vo svojom príspevku predstavuje časť svojho materiálu. Ťažiskom jej práce sú tematicky usporiadané frazeologické jednotky v nárečovej forme a ukážky krátkych slovesných žánrov.

Etnomuzikologička Eva Krekovičová skúmala ľudové a sakrálne piesne Šáranov. Alžbeta Uhrinová Hornoková, Tünde Tušková a Miroslav Kazík sa sústredili na skúmanie živých a neoficiálnych mien obyvateľstva v Šáre a na prezývky. Realizovali výskum neúradného pomenúvania. Ťažiskom tohto príspevku je materiál živých mien.

Výskumníci z Katedry manažmentu kultúry a turizmu Univerzity Konštantína Filozofa (UKF) v Nitre sa venovali interlokálnym kontaktom a etnickému vedomiu Slovákov v obci (Jaroslav Čukan). Ladislav Lenovský skúmal vedomie príslušnosti a kolektívnu pamäť. Príspevok Borisa Michalíka sa zaoberá analýzou akulturačných a asimilačných faktorov pôsobiacich na slovenskú minoritu v Šáre. Peter Chrastina prezentoval historický a kultúrnogeografický pohľad na krajinu slovenskej enklávy Šára. Katarína Királyová sa zamerala na obsahovú a funkcionálnu stránku tanečnej tradície Šáranov.

Viera Sedláková skúmala rodinné výročné zvyky Šáranov v širšom spoločenskom kontexte a Rozália Kustárová sa venovala zemepisným názvom. V centre záujmu Zity Škovierovej boli sociálne vzťahy a tradičný spôsob života Slovákov v obci Šára a Anna Kováčová sa zamerala na spoločenské príležitosti stretávania sa miestnych obyvateľov a pracovné možnosti v kontexte stykov s hlavným mestom. Do zborníka sme vložili aj štúdiu Ferenca Vörösa, ktorý analyzoval slovenské priezviská Dabašanov-Šáranov. Výsledky jeho bádania sú spracované modernou počítačovou metódou. Študent Peter Pečeňa skúmal výučbu slovenského jazyka v miestnej základnej škole.

Chceme vysloviť presvedčenie, že prostredníctvom zborníka sa slovenská odborná verejnosť, ako aj obyvatelia mesta oboznámia so špecifikami etnokultúrneho vývoja lokality. Veríme, že najnovšia - jubilejná - publikácia Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku si nájde svojich čitateľov a svojím obsahom v značnej miere prispeje k rozšíreniu poznatkov o Dabaši-Šáre, k spoznaniu bohatej duchovnej kultúry Šáranov, k poznaniu minulosti a súčasnosti, tradícií a kultúry skúmanej lokality.

Anna Kováčová

riaditeľka VÚSM

Benedikt XVI. vymenoval prvého bratislavského pomocného biskupa

Svätý Otec Benedikt XVI. vymenoval nového bratislavského pomocného biskupa. Stal sa ním 48-ročný Mons. Jozef Haľko, aktuálny hovorca arcidiecézy, ktorý zároveň zodpovedal za pastoráciu veriacich hovoriacich po maďarsky pre Bratislavu. Podľa apoštolského nuncia na Slovensku Mons. Maria Giordana je biskupské menovanie dôležitý cirkevný akt, ktorý je vyjadrením starostlivosti Svätého Otca o to, aby v cirkvi, v tomto prípade v cirkvi na Slovensku, nechýbali dobrí pastieri Božieho ľudu smerujúceho k večnej spáse. „Vďačíme Bohu za toto menovanie a pozývame k modlitbe za novovymenovaného biskupa,“ uviedol nuncius, ktorý správu o menovaní nového biskupa Svätým Otcom sprostredkoval.

„Znamená to výzvu ešte hlbšie zapustiť duchovné korene do osoby Ježiša Krista. V tejto situácii aj pre mňa platí, čo povedal on, nemôžete bezo mňa nič urobiť,“ povedal Mons. Jozef Haľko po menovaní za nového bratislavského pomocného biskupa. „Sú to pocity, ktoré je veľmi ťažké vyjadriť slovami. Je to pocit veľkej zodpovednosti a otázka, nakoľko človek dokáže v budúcnosti túto zodpovednosť zvládnuť so súčasnou prosbou k Bohu, aby v tom pomohol,“ dodal Mons. Jozef Haľko.

„Je to pre mňa veľkou radosťou. Táto radosť je vlastne radosť z daru Svätého Otca Benedikta XVI., že ustanovil pomocného biskupa pre našu arcidiecézu,“ poznamenal k menovaniu bratislavský arcibiskup a metropolita Mons. Stanislav Zvolenský. Bratislavská arcidiecéza je podľa jeho slov spoločenstvom veriacich, pre ktorých bude veľmi užitočné, aby tu pôsobil aj pomocný biskup. „Ale v tejto chvíli sa veľmi teším z menovania prvého pomocného biskupa pre Bratislavskú arcidiecézu, lebo služba Božiemu ľudu je v tejto arcidiecéze je taká náročná, taká široká, čo je vlastne aj radosťou, že pre diecézneho biskupa je veľmi vhodné, aby mal popri sebe okrem ostatných dobrých spolupracovníkov aj pomocného biskupa,“ povedal bezprostredne po oznámení menovania arcibiskup Zvolenský.

TK KBS

Zasadal výchovno-vzdelávací a kultúrny výbor CSS

Členovia Výchovno-vzdelávacieho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) rokovali 8. februára v sídle CSS. Na zasadnutí sa zúčastnil aj vedúci Národnostného oddelenia Ministerstva národných zdrojov Štefan Kraslán. Po úvodných slovách predsedu výboru Michala Lásika prítomní schválili program rokovania, ktorý pozostával z dvanástich bodov. – Veľmi dôležitým bodom bolo pripomienkovanie rozpočtu Celoštátnej slovenskej samosprávy. Dozvedeli sme sa, že rozpočet CSS na tento rok vzrástol o desať miliónov forintov, pretože štát zabezpečil financie aj na prevádzkovanie Slovenského domu v Mlynkoch. Celkový rozpočet CSS bude vyše 900 miliónov forintov. Naše školy budú finančne zabezpečované trochu iným spôsobom. Doplnková suma, ktorú sme dostávali raz ročne (vlani to bolo 23 miliónov 200 tisíc forintov) sa nezmení. Táto suma sa rozdelí na dvanásť čiastok, čiže naša likvidita bude zabezpečovaná permanentne. Na rokovaní sme hovorili aj o tom, že v rámci rozpočtu Slovenského pedagogického metodického centra by malo dôjsť k istým menším zmenám. Pretože SPMC vo svojej veľmi rozsiahlej činnosti sa podujalo aj na zorganizovanie dopravy na doškoľovania pedagógov a rôznych detských táborov. Samozrejme, časť týchto výdavkov na základe medzištátnej dohody financuje ministerstvo. Ponuka je veľmi bohatá a zo strany Slovenska sa stále rozširuje, čomu sa veľmi tešíme. Financie na dopravu musí čiastočne zabezpečovať aj SPMC. V budúcnosti sa budeme musieť obrátiť aj na nadácie, aby nám pomáhali. Je veľmi potešiteľné, že aktivity spadajúce pod kompetenciu nášho výboru sa značne rozšírili. Keď ich porovnáme s aktivitami spred pätnástich rokov, tak by som povedal, že ich je oveľa viac. Uskutočňuje sa množstvo veľmi kvalitných akcií.

Prerokovali a schválili sme referát o činnosti Výchovno-vzdelávacieho výboru. Môžem povedať, že sme vykonávali rôznorodú činnosť. K nášmu výboru patria jednak školy, Nadácia pre nadaných a Slovenské pedagogické metodické centrum, koordinujeme programy TÁMOP a TIOP. TÁMOP podporuje vydávanie učebníc, ktoré zabezpečuje konzorcium, pozostávajúce z CSS, békeščabianskej slovenskej školy a SPMC. Hovorili sme o tom, že bude vypísané ďalšie kolo TÁMOP-u, v ktorom konzorcium podá projekt na vydávanie ďalších, zatiaľ chýbajúcich učebníc. Dôraz chceme klásť aj na to, aby sa v našich školách objavili interaktívne programy vo výučbe slovenčiny a vo výučbe predmetov v slovenskom jazyku. Aj v týchto otázkach má výbor úlohu určiť, ktoré predmety a aké pomôcky sa majú v rámci programu vypracovať. TIOP je program zameraný na rozvoj infraštruktúry škôl, teda aj na zaopatrenie interaktívnych tabúľ i organizovania doškoľovaní. Časť doškoľovaní bude zameraná na používanie interaktívnych, digitalizovaných programov. Schválili sme aj referát o činnosti podpredsedníčky celoštátneho národnostného výboru Ministerstva národných zdrojov Zuzany Medveďovej, ktorá sa však na zasadnutí výboru nemohla zúčastniť. Výbor veľmi pozitívne hodnotil jej prácu v tomto zbore, i keď máme dojem, akoby nie vždy jeho návrhy a pripomienky zohľadňovali pri tvorbe zákonov. Schválili sme aj referát o činnosti verejnoprospešnej nadácie Za Slovákov v Maďarsku. Je to nadácia, ktorú založila spoločnosť Legatum s tým cieľom, aby finančne podporovala nadaných žiakov, ktorí sa potom zapíšu do našich slovenských gymnázií. Študenti dostávajú štipendium jednorazovo, po zápise do gymnázia a pedagógom vyplatia odmenu v júni, na Deň učiteľov. Nadácia sa musela obrátiť na Celoštátnu slovenskú samosprávu, aby jej zabezpečila preddavok v hodnote 5,5 milióna forintov. Je potešiteľné, že v siedmom ročníku sa po prvom polroku prihlásilo do programu šestnásť žiakov z jazykových, dvojjazyčných a jednojazyčných škôl, ôsmakov je štrnásť. Musím však poznamenať: občas sa stáva, že žiaci síce splnili stanovené podmienky, ale predsa sa nezapíšu do našich stredných škôl.

Našou úlohou na februárovom zasadnutí je aj pripomienkovanie návrhu rozhodnutia týkajúceho sa počtu skupín na našich školách a počtu tried. Aj v tomto roku sme návrh schválili. Počet žiakov má vzrastajúcu tendenciu. Veľmi výrazne sa to ukazuje v Sarvaši. V zakladajúcej listine tejto školy sme modifikovali počet žiakov, ktorých môže prijať, na 420. Prerokovali sme termín zápisu do našich škôl. Naším zaužívaným zvykom je, že CSS povolí našim školám, aby zápis prispôsobili termínu väčšinových škôl. Schválili sme návrh modifikovania zakladajúcich listín našich troch škôl v tom zmysle, aby mohli rozšíriť svoju činnosť na výchovu a výučbu detí, ktoré potrebujú špeciálnu starostlivosť, ktoré sa ťažko aklimatizujú a ktoré majú ťažkosti v učení. Hovorili sme aj o aktivitách žiakov a pedagógov v tomto roku. Je to veľmi rozsiahla činnosť. Jednak sú to aktivity pedagógov, ktoré organizuje ÚJOP a Univerzita Komenského v Bratislave v Modre. Môžu sa na nich zúčastniť učitelia všetkých stupňov. Potom sú to aktivity, ktoré organizuje Ministerstvo školstva SR, tzv. výjazdové kurzy, ktoré budú tohto roku v Budapešti a v Békešskej Čabe. Zamerané sú na hravé formy vyučovania, na používanie modernej techniky na hodinách slovenčiny. Ďalej budú pokračovať veľmi dobre zabehané školy v prírode, na ktoré sa môžu hlásiť naši žiaci. Potešiteľné je aj to, že v období, keď sa v Maďarsku znižujú kvóty na bezplatné univerzitné štúdium, Slovensko rozširuje aktivity, ktoré sa týkajú stredoškolákov. Banská Bystrica a Bratislava organizujú jazykové kurzy pre deviaty a desiaty ročník, spestrené návštevou kultúrnych podujatí. V rámci týchto návštev a cestovaní po Slovensku sa môžu žiaci zoznamovať a cvičiť sa v slovenčine. V Modre sa organizuje trojtýždňový kurz pre predmaturitné a maturitné ročníky. Okrem toho na základe medzištátnej dohody medzi Slovenskou republikou a Maďarskom sa päťdesiat našich žiakov môže zúčastniť v tábore v Tatranských Matliaroch. Tábor má svoj pandant v Maďarsku. Pri Balatone sa stretávajú maďarské deti zo Slovenska. Tento tábor sa odlišuje od škôl v prírode, pretože jeho poslaním nie je až natoľko výučba. Samozrejme, je zameraný na rozvíjanie znalosti slovenčiny, ale má aj rekreačný charakter, kým školy v prírode popri rekreácií a popri voľnočasových aktivitách majú svoju zložku vo vyučovaní, - informoval nás predseda Výchovno-vzdelávacieho výboru CSS Michal Lásik.

V znamení príprav riadneho zasadnutia Valného zhromaždenia CSS, ktoré sa bude konať 22. februára, sa 8. februára v budove CSS zišli aj členovia Kultúrneho výboru. V prítomnosti predsedu CSS Jána Fuzika na čele s predsedníčkou Zuzanou Laukovou najprv prerokovali referáty o činnosti inštitúcií CSS, spadajúcich pod kompetenciu výboru. Zbor schválil návrh rozpočtu CSS a jej inštitúcií na rok 2012 v hodnote viac ako 900 miliónov forintov. Prevažnú väčšinu tejto sumy tvoria prevádzkové náklady troch škôl a ďalších inštitúcií. Členovia prerokovali a schválili referát o činnosti Kultúrneho výboru v roku 2011 a posúdili žiadosti o usporiadanie Dňa Slovákov v Maďarsku. Schválili návrh výpisu súbehu na miesto šéfredaktora Ľudových novín, návrh uznesení o uchádzaní sa CSS a jej inštitúcií o grantové podpory, výpis súbehu CSS na podporu miestnych slovenských aktivít a masmédií, výpis výzvy na udelenie vyznamenania Za našu národnosť a návrh na udelenie ceny Ondreja Štefanka.

Andrea Szabová Mataiszová

Lániho katechizmus štyristoročný      

Dňa 19. januára 2012 uplynulo 400 rokov od zhromaždenia evanjelického kňazstva v Bytči, ktoré sa okrem iného zoznámilo s novým prekladom Malého katechizmu Martina Luthera, ktorý je známy pod názvom Lániho katechizmus.

Na vydanie ho pripravili traja superintendenti zvolení na Žilinskej synode 30. marca 1610 - Eliáš Láni, Samuel Melík a Izák Abrahamides.

Ako ukázal historický výskum, Lániho katechizmus bol vytlačený v Čechách alebo na Morave. Existujú dva náhľady: maďarskí bibliografi – historici knižnej kultúry sú presvedčení, že Lániho katechizmus vytlačil pražský tlačiar Matej Pardubský (Gabriela Žibritová, Kniha 2001–2002); slovenská historička umenia Eva Šefčáková publikovala (Kniha 2003–2004) pozoruhodnú štúdiu, podľa ktorej Lániho katechizmus vytlačil olomoucký tlačiar Jiří Händle. V aktuálnych pohľadoch historikov knižnej kultúry a bibliografov (Gabriela Žibritová v Prameňoch k dejinám knižnej kultúry, 2011) sa označuje ako otázne aj to, či v takom prípade, ak Lániho katechizmus bol vytlačený v pražskej tlačiarni Mateja Pardubského, mohol byť vytlačený v roku 1612 – t. j. v roku, v ktorom Pardubského tlačiareň ešte neexistovala. Na druhej strane máme k dispozícii starostlivo vypracovaný a do značnej miery presvedčivý rozbor Evy Šefčákovej, ktorá na základe porovnávania tlačiarenských štočkov ilustrácií používaných v tlačiach olomouckého tlačiara Jiřího Händle a ilustrácií v Lániho katechizme nadobudla presvedčenie, že Lániho katechizmus bol vytlačený v Olomouci.

Lániho katechizmus vyšiel krátko po synode s podporou palatína Juraja Turza a jeho manželky Alžbety Coborovej a jeho cieľom bola snaha o kompetentné a koordinované „vyučovanie viery“ evanjelických kresťanov augsburského vyznania v širších domácich i medzinárodných súvislostiach. Známe je, že Lutherov Malý katechizmus sa postupne stal účinným nástrojom kresťanského vzdelávania. Čítali ho nielen farári a študenti na službách Božích, učitelia a žiaci v školách, ale i otcovia rodín svojim deťom. Podobne ako Biblia svätá, Tranovského Cithara sanctorum i Malý katechizmus pomáhal vytvoriť kontinuitu kresťanského života slovenských evanjelikov a. v. v Uhorsku.

Lániho katechizmus, ktorý bol ešte v roku 1947 ako unikát dostupný v jedinom zachovanom výtlačku vo vtedajšej Slovenskej národnej knižnici (Boris Bálent ho zachoval vo faksimilnej edícii z toho istého roka), je dnes – podobne ako Lutherov Malý katechizmus v preklade Jána Pruna z roku 1585 – nezvestný. Táto skutočnosť sama o sebe predstavuje stratu nevyčísliteľnej hodnoty – tak pre cirkev, ako aj pre národné kultúrne dedičstvo. Tým viac, ak história vydávania Lutherovho Malého katechizmu má na Slovensku mimoriadnu tradíciu. Historici vydávania katechizmov ho označujú za neobyčajne významný zdroj nielen pre dejiny evanjelickej a. v. cirkvi, nábožnosti a duchovnosti na Slovensku, ale i pre dejiny slovenskej knižnej kultúry, dejiny slovenského jazyka a literatúry, ba i dejiny slovenského školstva.

Dejiny Malého katechizmu Martina Luthera na Slovensku si v súčasnosti kladú celý rad otázok, ktoré si vyžadujú kompetentné odpovede od teológov, bibliografov, historikov knižnej kultúry i školstva, jazykovedcov i literárnych vedcov. Slovenská národná knižnica v tejto súvislosti pripravuje nové faksimilné vydanie Bardejovského Malého katechizmu Martina Luthera z roku 1581 – najstaršej známej knihy vytlačenej v slovenskom jazyku, a to tak v elektronickej, ako aj v knižnej podobe s viacerými štúdiami, ktoré inšpiroval slovenský jazykovedec – slavista, emeritný profesor univerzity v Lunde Ľubomír Ďurovič.

M. Kovačka - spr. vzs

Maďari pokročili v projekte slovensko-maďarského plynovodu

Maďarská strana pokročila v projekte výstavby slovensko-maďarského plynovodného prepojenia. Maďarská firma MVM OVIT už predložila investičný zámer o výstavbe plynovodu na svojom území slovenským orgánom na posúdenie vplyvov na životné prostredie (EIA).

Maďarská spoločnosť podľa investičného zámeru v súčasnosti pracuje na projektovaní plynovodu. Samotná realizácia projektu na maďarskom území by sa mala začať v druhom štvrťroku tohto roka. Podľa maďarskej spoločnosti by mal byť plynovod uvedený do prevádzky v roku 2015.

Výstavbu slovensko-maďarského plynovodu zabezpečí v spolupráci so spomínanou maďarskou firmou slovenský prepravca plynu, spoločnosť eustream, a. s. Pôvodne sa na výstavbe plynovodu mala zúčastniť maďarská spoločnosť FGSZ. Maďarský energetický úrad však v apríli minulého roka pridelil povolenie na výstavbu spoločnosti MVM OVIT.

Memorandum o porozumení o vybudovaní nového plynovodného prepojenia podpísala slovenská a maďarská strana ešte v roku 2009. Následne začiatkom minulého roka slovenská premiérka Iveta Radičová a maďarský predseda vlády Viktor Orbán podpísali medzivládnu dohodu o vybudovaní plynovodného prepojenia medzi oboma krajinami.

Plánovaný plynovod by mal mať dĺžku asi 115 kilometrov. Na maďarskom území by mal mať podľa predloženého investičného zámeru dĺžku 91 kilometrov. Plynovod bude spájať vysokotlakové prepravné systémy medzi Veľkými Zlievcami na slovenskej strane a obcou Vecsés na predmestí Budapešti.

Slovensko-maďarské plynovodné prepojenie by malo byť časťou celého severo-južného prepojenia, ktoré má spájať LNG terminály v Chorvátsku a Poľsku a prechádzať všetkými krajinami V4 a Chorvátskom.

Vďaka novému prepojeniu môže byť Slovensko v budúcnosti napojené na pripravované európske plynárenské projekty ako Nabucco a South Stream. Projekt prepojenia Slovenska s Maďarskom je oficiálne zahrnutý do Plánu hospodárskej obnovy Európy (EERP), ktorý Európska komisia odštartovala v decembri 2008 a ktorý získal z európskych fondov zhruba 30 mil. eur.

(s)

Zastihla nás doba ľadová

Už-už sme si mysleli, že ozajstná zima sa nám tohto roku vyhne, keď tu zrazu udreli mrazy. A nie hocijaké, priam arktické! V celej Európe padali negatívne teplotné rekordy – na popradskom letisku napr. namerali až -25 stupňov Celzia, ale ani Maďarsko neminuli 20-stupňové mrazy. Ako keby si matka príroda chcela vynahradiť všetko to, čo v decembri a januári zameškala.

Celoštátna meteorologická služba vydala v prvý februárový týždeň varovanie prvého stupňa kvôli mrazom a snehu pre územie 11 žúp. Varovanie platilo okrem Peštianskej župy aj vo všetkých deviatich župách východne od Dunaja. V Čongrádskej, Békešskej a Báčsko-Kiškunskej župe navyše varovala aj pred silným snežením.

Mrazivé počasie prinieslo nezvyčajné situácie. Snehové víchrice odrezali od sveta viaceré obce, cesty sa stali nezjazdnými, v mnohých regiónoch meškali vlaky a autobusy. Zľadovatené výhybky boli aj napriek priebežnému čisteniu na mnohých miestach krajiny nefunkčné, ba na trati medzi Debrecínom a Budapešťou zaznamenali aj prasknutie koľajníc. Vlaky tak na mnohých tratiach meškali aj vyše hodinu.

Mimoriadne počasie spôsobilo problémy aj vo vodnej doprave. Riaditeľstvo Vodohospodárskeho podniku severného Zadunajska vyhlásilo na Dunaji druhý stupeň pohotovosti kvôli oddeleniu sa plaviacich blokov ľadu – tzv. ľadochodu. Kryhy ľadu sa preplavili aj cez budapeštiansky úsek Dunaja. Na Tise a Dunaji bolo vzhľadom na mimoriadnu situáciu v pohotovosti 13 lodí, vrátane ľadoborcov. Intenzívny ľadochod hlásili vodohospodári aj na riekach Rába, Marcal, Lajta a Répce.

Mrazy, samozrejme, nemali vplyv iba na dopravu. Kvôli mimoriadne chladnému počasiu a potrebe šetriť plynom zatvorili viaceré školy a škôlky Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy i na juhu Maďarska. Vládny úrad v župe Baranya nariadil na pár dní kvôli nepriaznivému počasiu a očakávaným problémom v doprave mimoriadne prázdniny vo všetkých vzdelávacích zariadeniach. Vymeškané dni budú učitelia a žiaci doháňať počas jarných prázdnin a sobôt.

Neprívetivé počasie si vyžiadalo aj ďalší rad mimoriadnych opatrení. Budapeštiansky starosta nariadil otvoriť ešte neodovzdaný útulok pre bezdomovcov s kapacitou 150 miest. Ministerstvo vnútra vyzvalo obyvateľstvo, aby si všímalo ľudí okolo seba, najmä bezdomovcov, osamelých a staršie osoby a nariadilo pripraviť štátne budovy, v ktorých je možné vytvoriť denné útulky. Samosprávam prikázali, aby účastníci programu verejnoprospešných prác denne dvakrát skontrolovali, či osamelí a starí ľudia v obciach a mestách nie sú ohrození. Podobnú činnosť mali vykonávať aj policajti, ktorí mali preverovať miesta, kde žijú bezdomovci a priebežne mali kontrolovať aj situáciu v osadách, ktoré v prípade potreby mali navštevovať na koňoch, prípadne motorových saniach.

Zlatko Papuček

Ďurka

Život v obci aktivizujú spoločenské organizácie

Zsolt Matejčok vykonáva funkciu starostu Ďurky (Galgagyörk) od jesene 2010 v spoločenskej funkcii. Povinnosti s ňou spojené však dobre pozná, veď jeho otec dlhé roky stál na čele tejto novohradskej obce.

Ďurka, predtým Slovenská Ďurka a Horná Ďurka, leží na ceste z Budapešti do Asódu. Podľa súpisu z roku 1715 tu zaznamenali 18 slovenských a 11 maďarských priezvisk. Obec sa nachádza v Severnom stredohorí, v juhovýchodnej časti Čerhátu, na ľavom a čiastočne aj na pravom brehu rieky Galga. Jej názov vznikol z osobného mena Juraj. Dokument z roku 1848 spomína obec pod názvom Gerge. Od 17. storočia ju nazývali podľa slovenských obyvateľov Szlovákgyörk, Tótgyörk a od roku 1900 vystupuje pod dnešným názvom.

Po vyhnaní Turkov sa dedina začala rýchlo rozvíjať. Jej obyvatelia boli Slováci evanjelického vierovyznania. Počas sťahovania Slovákov na Dolnú zem sa rodiny Babincovcov, Mikušovcov a Hajkovcov presťahovali do vojvodinskej Kovačice. Evanjelická cirkev v Ďurke existovala už pred rokom 1727, totiž vtedy tam nastúpil za farára kaplán z Modry, púchovský rodák Samuel Tešedík Odtiaľ odišiel do Alberti a roku 1744 do Békešskej Čaby. Roku 1785 sa tu narodil autor dvoch učebníc Samuel Bencúr, farár v Lučenci, Banke a Níreďháze. Podľa Jána Kollára mala tunajšia cirkev v roku 1838 ešte 635 slovenských veriacich.

Niektoré zdroje z roku 1900 uvádzajú v Ďurke 32 % Slovákov. Nad obcou dominuje kostol, pred ktorým stojí pamätník venovaný jej zakladateľom - zemepánom Vayovcom a Benickým, ktorí sem pozvali slovenských prisťahovalcov. Pri kostole je aj pamätník obetí svetových vojen, na ktorom čítame priezviská: Adami, Beňo, Daniš, Kumik, Laluška, Nemec, Pančuška, Strihovanec, Šteuko, Štrbák, Slivka, Srňa...

V dedine sa nachádza viac kúrií charakteru umeleckých pamiatok. Kúria Gosztonyiovcov (István Egri), postavená v rokoch 1735 – 1753, je dnes materskou školou. Bývalá kúria Kálnokiovcov-Bedőovcov sa v roku 1994 dostala do súkromných rúk. Majiteľ ju chce prestavať na penzión. Taktiež do súkromných rúk sa dostala aj kúria rodiny Ibrányiovcov. V bývalej kúrii rodiny Tahyovcov sídli dnes obecný úrad, dom kultúry a ambulancia obvodného lekára. Práve tu som sa stretla s mladým informatikom, ktorý popri práci, usmerňuje chod obce. Zs. Matejčok pochádza z Ďurky. „Preto som sa mohol narodiť tu, lebo môj starý otec si počas výmeny obyvateľstva rozmyslel presťahovať sa na Slovensko,“ hovorí s úsmevom a dodá, že viacerí členovia rodiny sa presídlili a preto časť príbuzných žije dodnes v Jelke, pri Šamoríne. Vyše sto rodín sa po druhej svetovej vojne presťahovalo z obce na územie Slovenska, čo znamenalo vyše tridsať percent obyvateľstva.

V roku 2001 sa v Ďurke prihlásilo k slovenskej národnosti 158 ľudí. Obec má dnes o niečo viac ako tisíc obyvateľov, z toho podľa neoficiálnych zdrojov minulý rok sa k slovenskej národnosti prihlásilo 120 obyvateľov, ale po slovensky hovoria už len starší. Krásny miestny kroj si obliekajú mladí, ktorí sa v základnej škole učia po slovensky len pri príležitosti väčších sviatkov.

V osade žijú svorne popri sebe baptisti, katolíci a evanjelici.

V posledných rokoch vzrástol počet spoločenských organizácií, ktoré podľa starostu vznikli v predošlom cykle preto, lebo obyvatelia mali pocit, že samospráva sa uberá nesprávnym smerom. Majú tri zaregistrované spoločenské organizácie a jednu nadáciu. Spolky dôchodcov, športovcov a ochrancov tradícií podľa Zs. Matejčoka dokážu mobilizovať všetky vrstvy obyvateľov. Slovenčina je najviacej prítomná v živote Spolku na zachovávanie tradícií, nakoľko popri ňom pôsobí kapela citaristov, spevácky zbor a nedávno založená tanečná skupina. V ich repertoári figurujú aj slovenské piesne a tance. Tanečníci sa doteraz zaoberali iba sedmohradskými maďarskými tancami, ale teraz začali pod vedením choreografa Atilu Balogha z Váckisújfalu nacvičovali novú choreografiu - slovenský ľudový tanec z povodia Galgy. Medzi 15-16 tanečníkmi nájdeme obyvateľov osady vo veku od 14 do 50 rokov. Kroje si dali ušiť v dedine. Slovenskú choreografiu plánujú predstaviť v máji na Dni spoločenských organizácií, ktorý je tradičným podujatím v Ďurke. Tri občianske organizácie majú viac ako sto členov. Športový spolok je hrdý na to, že sa zaoberá s mládežou - hrajú futbal na župnej úrovni. Veľmi dobré výsledky dosahujú aj mladé hádzanárky. „Pre nás ako malú osadu je dôležité, že vôbec dokážeme prevádzkovať tieto oddiely,“ povedal starosta.

V miestnej materskej a základnej škole je slovenčina prítomná v každodennom živote. V materskej škole sa zaoberajú s najmenšími obyvateľmi osady aj členovia Spolku na zachovávanie tradícií a v rámci slovenských zamestnaní sa detičky učia slovenské riekanky a hádanky, ktoré potom pri väčších sviatkoch predvedú svojim rodičom a starým rodičom. V základnej škole vyučujú slovenčinu v každom ročníku štyri hodiny týždenne. Ďurská škola je jediná v 30-kilometrovom okruhu, kde vyučujú slovenčinu vo všetkých ôsmich ročníkoch. Obidve inštitúcie sú v mikroregionálnom združení s Pišpekom a Pencom od septembra minulého roku. „Zatiaľ sa zdá, že tieto naše kroky, ktorými sme jednak znížili výdavky a jednak zvýšili príjem inštitúcií, prospeli našej škôlke a škole. Máme možnosť zapájať sa do viacerých podujatí a uskutočňovať nové formy, napríklad celodennú výučbu v prvej triede, ktorá uľahčuje prechod detí zo škôlky do školy. Pre značnú rómsku menšinu, ktorú odhadujeme na 20 percent, sme mohli zaviesť popoludňajšie zamestnania pre deti. V 37-člennej škôlke sme mohli od tohto školského roku otvoriť jasle, o ktoré bol značný záujem zo strany obyvateľov,“ povedal Zs. Matejčok.

Rozpočet osady je 130 až 140 miliónov forintov, z čoho musia splácať úvery, ktoré nahromadilo predošlé zastupiteľstvo. Predošlá samospráva vzala 30-miliónový úver, z čoho zatiaľ podľa starostu splatili 24 miliónov. Podľa odhadu starostu je v obci 20-percentná nezamestnanosť. Postihnutým rodinám pomáhajú ako môžu: „Okrem sociálnej podpory, ktorú sme im povinní dať, sa náš poslanecký zbor riadi zásadou, že pomáhame iba tomu, kto urobí niečo v prospech našej obce,“ povedal starosta a dodal, že vďaka tomu dokážu udržiavať v osade čistotu a takto vybudovali malé javisko na dvore obecného úradu, kde môžu uskutočňovať slávnostné podujatia. Na podporovanie talentovaných žiakov zaviedli prospechové štipendium pre žiakov základných a stredných škôl. Starosta nepoberá plat, z týchto prostriedkov hradia podporu sociálne znevýhodnených obyvateľov. Zapájajú sa aj do celoštátnych charitatívnych akcií.

Zámerom starostu bolo vytvoriť v osade súbežnú komunitu, čo sa mu aj podarilo. Práve preto sa zúčastňujú hlavne na takých konkurzoch, ktoré sledujú tento cieľ. Napríklad získali podporu na vybudovanie futbalového ihriska s umelým trávnikom. Z hľadiska infraštruktúry je osada dobre vybavená, v súčasnosti sa pripravujú na obnovu miestnych komunikácií.

Eva Patayová Fábiánová

Pilíšania sa zabávali v Ostrihome

Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov a Slovenská samospráva v Huti (Pilisszentlélek) usporiadali 4. februára v budove Gymnázia K. Dobóovej v Ostrihome Fašiangový ples pilíšskych Slovákov.

Podujatie pilíšskych Slovákov poctili svojou prítomnosťou primátorka Ostrihomu, kam Huť administratívne patrí, Éva Tétényiová, viceprimátorka Štúrova Kornélia Slabáková, predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Mária Nagyová, člen VZ Komárňansko-Ostrihomskej župy Rudolf Hummel, predseda Nemeckej samosprávy v Ostrihome Mihály Mezősy, regent rímskokatolíckeho farského úradu v Csolnoku Piotr Berkowicz, predsedovia slovenských volených zborov a starostovia pilíšskych slovenských osád. V programe tradičného plesu pilíšskych Slovákov vystúpili ľudové spevácke zbory spod Pilíša a tanečníci budapeštianskeho súboru Lipa.

Je potešiteľné, že na spoločný bál Pilíšanov prišli mnohí v krojoch a nechýbali ani predstavitelia mladších generácií. Organizátori pripravili pre tých účastníkov plesu, ktorí prišli v ľudovom kroji, aj menšie prekvapenie v podobe bieleho hodvábneho šálu, ktorý si mohli zobrať na pamiatku 13. plesu pilíšskych Slovákov. Vyše tristo účastníkov z Čívu, Pilíšskej Čaby, Senváclavu, Mlynkov, Santova, Orosláňu, Moďoróšu, Šárišápu, Dorogu, Tinnye, Perbaju a Kestúca sa zabávalo na hudbu kapely Róberta Kostku. Každý účastník dostal od organizátorov pozlátený odznak s erbom Hute.

Tanečné bloky prerušila zaujímavá súťaž, v ktorej skupiny jednotlivých osád mali odpovedať na 21 otázok týkajúcich sa Hute, ktorá v tomto roku oslavuje 725. výročie svojho založenia. Najlepší získali tortu, druhí najlepší šampanské a tretí výber vín z Móru. Ale neodišli bez darčeka ani tí, ktorí vedeli najmenej o jubilujúcej osade. Predsedníčka Slovenskej samosprávy v Huti Rozália Farkašová ich v mene obce pozvala v marci alebo apríli na spoznanie tejto podpilíšskej obce.

Účastníci plesu sa navzájom núkali domácimi dobrotami, nakoľko pilíšsky ples má batôžkový charakter: v košíkoch sú nielen koláče a zákusky, ale aj výborné pečienky a domáce vína či pálené. Najväčší záujem však bol o tombolu. Ceny darovali viacerí účastníci. Hlavnú cenu - darčekový kôš - venovalo Pilíšske regionálne stredisko Slovenského osvetového centra CSS. Účastníci pilíšskeho slovenského plesu sa rozchádzali ráno o štvrtej v nádeji, že sa o rok stretnú na 14. pilíšskom slovenskom plese v Mlynkoch.

(ef)

VI. Slovenský batôžkový ples v Čemeri

Slovenská samospráva v Čemeri usporiadala 28. januára tradičný Slovenský batôžkový ples. Podujatie sa uskutočnilo v preplnenom Osvetovom dome S. Petőfiho. Prichádzajúcich hostí vítali členky miestneho speváckeho zboru šampanským, domácou pálenkou a zákuskami. Účastníkov podujatia privítala predsedníčka slovenského voleného zboru Alžbeta Szabová. Menovite pozdravila starostu obce Istvána Fábriho, predstaviteľov miestneho zastupiteľstva a delegácie zo spriatelenej obce zo Slovenska Mojmíroviec pod vedením starostu Imricha Kováča a zo susednej Malej Tarče. Po úvodných slovách nasledoval kultúrny program, v ktorom vystúpili miestne telesá. Najprv najmenší členovia Folklórneho spolku Furmička predviedli slovenské detské hry, potom dospelí tanec na šomoďské motívy a fľaškový tanec. Nasledoval spoločný spev členov spolku a speváckeho zboru. Odzneli starodávne čemerské regrútske piesne, ktoré kedysi spievali pri rozlúčke mládencov. Ples sa začal spoločným tancom členov folklórnych telies, ktorí boli oblečení do tradičného čemerského kroja. O dobrú náladu sa postarala kapela Melody Istvána Lustyika z Békešskej Čaby, ktorá hrala slovenské a maďarské skladby do skorého rána. Ako sme sa dozvedeli od predsedníčky slovenskej samosprávy, podujatie podporili viacerí miestni obyvatelia, ktorí priniesli na ples tradičné čemerské zákusky. Vďaka nim mohli pripraviť čemerský slovenský stôl plný miestnych jedál. Tanečníci vystúpili ešte raz s horehronskou choreografiou. Všetci účastníci sa príjemne zabávali pri hudbe a tanci.

Andrea Szabová Mataiszová

Putovná výstava „Svet fantázie inými rukami“

Centrum sociálnych služieb (CSS) Fantázia v Kysuckom Novom Meste, spoločne so svojím pracoviskom v Hornom Vadičove organizuje v roku 2012 už tretí ročník putovnej výstavy „Svet fantázie inými rukami.“ Cieľom výstavy je prezentovať ručne vyrobené výrobky klientov zariadení sociálnych služieb verejnosti a nadviazať na vzájomnú poľsko – slovenskú spoluprácu.

Už od polovice januára si verejnosť môže v Kysuckom múzeu v Čadci pozrieť rôzne ručne vyrobené výrobky klientov 10 zariadení sociálnych služieb Žilinského samosprávneho kraja, vrátane centra Fantázia. Organizátori pozvali ďalších 10 zariadení sociálnych služieb z poľského mesta Bialsko – Biala. Výstava bude otvorená do 26. februára, vzápätí sa presunie do Liptovského múzea v Ružomberku, kde bude inštalovaná od 5. marca do konca augusta. Putovanie diel zavŕši septembrová vernisáž výstavy v bytčianskom Sobášnom paláci, kde budú obecenstvu sprístupnené do konca októbra.

Záštitu nad tretím ročníkom putovnej výstavy udelil predseda Žilinského samosprávneho kraja Ing. Juraj Blanár.

Peter Kvasnica - zp

Stredoeurópske portréty

Vo februári sa vďaka spolupráci maďarského Domu súčasných umení Trafó, centra FUGA, rozhlasovej stanice MR3 Bartók Rádió, slovenskej Nadácie Sigillum Oppidi Saag (Šahy) a galérie At Home Gallery (Šamorín), ako aj kultúrnych inštitútov zainteresovaných krajín začal rad koncertov, z ktorých štyri sa uskutočnia v Maďarsku a dva na Slovensku.

Prvý koncert sa uskutočnil 10. februára o 20. hod v budapeštianskom multikultúrnom dome Trafó. Na koncerte vyčarovala z neutrálneho pozadia vzrušujúcu scenériu vizuálna fantázia Anny Petőovej. Vizuálny svet mladej výtvarníčky nebol prepojený s iným umeleckým žánrom po prvý raz. Jej práca však tentoraz vznikla výhradne pre túto príležitosť. Pred koncertom sa uskutočnila bezplatná hodinová diskusia za účasti vystupujúcich interpretov.

Spoločné koncerty, ako aj spoločné skúšky, majú za cieľ vytvoriť pracovný proces muzikantov a tvorcov rovnakého myslenia i regiónu presahujúci hranice krajín. Spolupráca vzniká nielen medzi umelcami, ale aj inštitúciami, ktoré sú do projektu zapojené.

Ťažisko programu predstavovali dva portréty hudobných skladateľov. Ádám Kondor a Marián Lejava sú významné osobnosti svojej generácie, ktorých práce majú rozhodujúci vplyv na celý hudobný život. Ich tvorba je priamym pokračovaním stredoeurópskej tradície Beethovena, Schönberga, romantickej avantgardy Bartóka, no zároveň reflektuje i na nové úsilia povojnových desaťročí – na prácu Bouleza, Kurtága, Ligetiho rovnako, ako na najúžasnejších umelcov improvizovanej hudby.

Zámerom tejto série nie je len interpretovať emblematické diela na vysokej profesionálnej úrovni, lebo oživenie bravúrneho, náročného hudobného jazyka týchto majstrov stavia interpretov pred náročné úlohy, ktoré následne obohatia ich muzikantskú prax.

Koncert v Trafó bol zároveň prvým významnejším vystúpením skupiny Qaartsiluni Ensemble pod vedením Lajosa Rozmána. Skupinu pozostávajúcu z rôznorodých vynikajúcich hudobníkov z rôznych krajín spája spoločné hudobné myslenie. Ich chápanie hudby stojí na presvedčení, že súčasná hudobná interpretácia vo svojej rôznorodosti i protirečivosti kráča po stopách veľkej európskej interpretačnej tradície, ktorej nie je cudzí ani hlas subjektivity.

(ef)

Predstavujú sa štipendisti Nadácie pre nadaných

Spoznajme našich najlepších

Z iniciatívy Slovenského pedagogického metodického centra sa zrodil program Celoštátnej slovenskej samosprávy pre nadané deti. Jeho cieľom je podporovať žiakov, ktorí sa popri svedomitom štúdiu snažia zdokonaliť sa v slovenčine a v znalosti slovenskej kultúry, ktorí sa aktívne zúčastňujú na súťažiach pre základné školy, na kultúrnych a spoločenských podujatiach Slovákov v Maďarsku a chceli by pokračovať v štúdiu na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti. Nadácia pre nadaných podporuje aj pedagógov, ktorí sa popri svojich pracovných povinnostiach venujú žiakom a vedú ich k realizácii uvedených cieľov.

Účastníci programu však nemôžu sedieť na vavrínoch: plnia požiadavky stanovené nadáciou. Tak napríklad zostavujú projektové práce, zúčastňujú sa na rôznych súťažiach, teda cieľavedome si rozširujú znalosti slovenského jazyka a vedomosti o slovenských reáliách. V našom týždenníku uverejňujeme životopisy štipendistov, tak ako ich priložili k žiadosti zaslanej Nadácii pre nadaných.

*

Békešská Čaba

Volám sa Barbara Hegedűsová. Bývam v Békešskej Čabe. Narodila som sa 24. júna v Békešskej Čabe. Môj otec sa volá Zsolt Hegedűs a má 38 rokov, pracuje v bezpečnostnej službe a je aj maliar. Moja mama sa volá Ágnes Henrietta Šušánska, má 33 rokov. Teraz je na materskej dovolenke. Mám 4 súrodencov. Moja sestra sa volá Diana Hegedűsová, má 15 rokov, brat Bence má 5 rokov, sestra Boglárka má 3 roky a brat Máté Bence László 2 roky. Ja chodím do 7. triedy slovenskej školy v Békešskej Čabe. Rada spievam a tancujem. Chodím do textilného krúžku. Moje najobľúbenejšie predmety sú chémia a biológia, rada mám konverzáciu. Rada chodím na súťaže, bola som spievať. Zapojila som sa do súťaže Bystrozraká Barborka. Na Slovensku som bola v Detvianskej Hute. Po skončení ôsmej triedy by som chcela pokračovať v štúdiu na našom gymnáziu.

*

Volám sa Bernadett Andrejová. Narodila som sa 26. 8. 1996 v Békešskej Čabe, kde aj bývam. Môj otec sa volá Róbert Andrej a má 39 rokov. Je inštalatér. Moja mama sa volá Krisztina Hermannová a má 38 rokov. Je zdravotná sestra v nemocnici Pála Réthyho. Mám jednu sestru. Volá sa Liza a má 9 rokov. Chodí do 4. triedy Slovenskej základnej školy v Békešskej Čabe. Ja chodím do siedmej triedy slovenskej školy. Chcela by som sa stať zverolekárkou. Rada jazdím na koni a chodím so psom na prechádzku. Moje najobľúbenejšie predmety sú chémia, slovenská konverzácia a biológia. Často chodím na Slovensko. Bola som v Mojmírovciach, v Detvianskej Hute, v dramatickom tábore v Osrblí a v Ľubietovej. Školu som reprezentovala na rôznych súťažiach a kultúrnych podujatiach. Po skončení ôsmej triedy by som chcela pokračovať v štúdiu na našom gymnáziu.

*

Sarvaš

Volám sa Bence Szeljak, mám 12 rokov. Narodil som sa 24. októbra 1996 v Békešskej Čabe. Mamička pracuje v Sarvaši vo firme Vas-Fémipari Zrt. Otecko pracuje v závode, kde pestujú hybridnú kukuricu Pioneer Hi – Bred Zrt.

Mám jedného brata, ktorý chodí do materskej školy. Ja som siedmak, chodím do Slovenskej základnej školy v Sarvaši. Študijné výsledky som mal vždy výborné, až minulý rok som bol chválitebný.

Najradšej sa učím dejepis, slovenský jazyk a literatúru, anglický jazyk a telocvik. Už od piateho ročníka sa zapájam do súťaže Bendegúz z dejepisu. Každý rok som dostal zlatú medailu. Slovenský jazyk sa od prvej triedy učím s veľkou láskou. Za posledných šesť rokov som bol s rodičmi viackrát na Slovensku. Moji rodičia ešte trochu vedia po slovensky. Minulý rok som bol dvakrát v škole v prírode na Slovensku, a tak sa zlepšila moja slovná zásoba a jazykové schopnosti. Od štvrtého ročníka sa učím anglický jazyk a v piatom ročníku som sa zúčastnil na súťaži TITOK, kde som skončil tretí. Tento rok chcem v tejto súťaži zabodovať v maďarskom jazyku. Vo voľnom čase sa chcem venovať slovenskému jazyku a v ôsmom ročníku chcem zložiť jazykovú skúšku.

Veľmi rád mám šport, od prvého ročníka som vždy úspešne reprezentoval školu. Najradšej mám futbal, plávanie a beh. Od druhej triedy som chodil veslovať. V celoštátnej súťaži v kajakárstve som obsadil tretie miesto. Potom som si zranil ruku a musel som s veslovaním skončiť.

Futbal som hral v škole, od januára 2008 som chodiť do klubu Szarvasi FC. V minulej sezóne sme v župnom kole vyhrali zlatú medailu. V lete som bol s klubom v Španielsku na medzinárodnom turnaji žiakov a skončili sme tretí. S rodičmi chodím na turistiku. Okrem toho navštevujem spevácky krúžok a zdravotnícky krúžok prvej pomoci.

V štúdiu slovenského jazyka chcem pokračovať na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe.

*

Volám sa Daniela Jónašová. Bývam v Sarvaši. Mám trinásť rokov. Narodila som sa 18. júna 1996 v Békešskej Čabe. Chodím do Slovenskej základnej školy v Sarvaši. Som siedmačka. Mám dvoch bratov - Sándora a Gregora. Sándor má 22 rokov. Narodil sa 4. decembra 1987 v Gyule. Pracuje vo firme, ktorá sa zaoberá chovom rýb. Má rád poľovačku, niekedy chodí poľovať s mojím oteckom. Má aj poľovníckeho psa, ktorý sa volá Jimy. Jimy nemôže ísť poľovať, lebo je ešte malý. Gregor má 20 rokov. Narodil sa 30. augusta 1989 v Gyule. Pracuje v hydinárskej firme. Nerád poľuje, má rád zvieratá - kačice, prasiatko, ovcu, husi a ďalšie. Môj otec sa volá Sándor Jónás. Má 50 rokov. Narodil sa 17. októbra 1958 v Sarvaši. On je tesár a vo voľnom čase rád poľuje. Aj on má poľovníckeho psa, ktorý sa volá Amstel. Amstel už môže chodiť poľovať, je veľmi šikovný. Moja mamička sa volá Agneša Jónásová Krajcsoviczová. Má 43 rokov. Narodila sa 11. februára 1966 v Sarvaši. Ona pracuje doma, vedie domácnosť. Mamička bude chodiť do školy, chce byť pomocná ošetrovateľka. Do slovenskej školy chodím veľmi rada. Tam mám možnosť učiť sa slovenčinu. Moje najobľúbenejšie predmety sú: slovenský jazyk, kreslenie, telocvik, maďarský jazyk a chémia. Od piatich rokov chodím do citarového krúžku. Trikrát som bola v citarovom tábore v Békešskej Čabe a bolo to dobré. Moja najlepšia priateľka je Róža Vašadiová. Minulý rok sme boli s oteckom pri Balatone a zobrali sme so sebou aj Róžiku. Som siedmačka a chcem ísť do Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe.

*

Volám sa Renáta Kiszelyová. Narodila som sa 28. 5. 1997 v Gyule. Matka Ilona Szélová je krajčírka. Môj otec sa volá Mátyáš Kiszely. Bývam s matkou v Čabačude. Moji starí rodičia a krstná mama žijú tiež v Čabačude. Nemám súrodencov, ale mám jedného bratranca, Dávida, on má tri roky a chodí do materskej školy.

Do materskej školy som chodila v Čabačude. Teraz chodím do Slovenskej základnej školy v Sarvaši, som siedmačka.

Moji rodičia pochádzajú zo slovenských rodín. Len môj dedko hovorí po slovensky, ale málo. Chcem urobiť strednú jazykovú skúšku typu C, lebo po skončení základnej školy sa prihlásim do Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe. Pravidelne čítam Ľudové noviny a rada lúštim krížovky. Rada čítam aj historické romány. Keď som bola druháčka, boli sme v Detvianskej Hute v jazykovom tábore.

Raz sme boli na Slovensku v októbri s kamarátmi, a to dva týždne. Cítila som sa tam veľmi dobre. Popri oddychovaní som sa venovala aj slovenskému jazyku. Druhýkrát sme tam boli v marci. Aj vtedy som sa cítila veľmi, veľmi dobre. Naučila som sa veľa slovenských slov. V roku 2007 som bola na Slovensku v dramatickom tábore. Nacvičili sme divadelnú hru „Zlatá priadka“. V lete som bola v Poľsku, išli sme zo školy šiestaci, siedmaci a ôsmaci. Boli sme vo Varšave na medzinárodnom festivale. Toto leto bolo pre mňa najlepšie v mojom živote.

V minulom roku som bola na maďarskej súťaži, kde som skončila na druhom mieste. Každý rok chodím na matematický krúžok. Na prvom stupni som sa každý rok zúčastňovala na recitačnej súťaži. Nielen na školskej, ale aj na župnej.

Som členkou spevokolu, prehlbujem si vedomosti v jazykoch, navštevujem záujmové krúžky. Vo voľnom čase sa hrám s bratrancom, používam počítač a pozerám v televízii Formulu 1.

*

Slovenský Komlóš

Volám sa Milan Lásik. Narodil som sa 20. 11. 1996 v meste Orošháza. Bývam v Slovenskom Komlóši. Pochádzam zo slovenskej rodiny. Moji rodičia aj starí rodičia sú Slováci. Moja mama sa volá Ildika. Má 44 rokov, maturovala na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. Teraz pracuje v hudobnej škole ako administratívna pracovníčka. Môj otec sa volá Štefan, má 44 rokov. Pracuje ako montér. Mám sestru Sandru, ktorá má 19 rokov. Študuje na vysokej škole v Segedíne. Ja som najmladší člen rodiny. Navštevujem Slovenskú základnú školu v Slovenskom Komlóši. Baví ma dejepis, zemepis, slovenčina. Vo voľnom čase športujem. Rád čítam, počúvam hudbu, recitujem. Navštevujem aj krúžok slovenského jazyka, kde si zdokonaľujem slovenčinu. Po skončení základnej školy by som chcel študovať na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe.

Unesco, vínne múzeum a najstarší vinič

Novinky v Tokaji

Vinohradnícku oblasť Tokaj plánujú zapísať do Zoznamu historického dedičstva Unesco, koncom roka odovzdali obnovené múzeum a našli najstarší vinič, ktorý môže mať aj 300 rokov.

Vinohradnícka a vinárska oblasť Tokaj sa rozkladá približne na 5 500 ha na území Maďarska a necelých 1 000 ha v okrese Trebišov - na juhovýchode Slovenska. Na Slovensku je 7 tokajských obcí, z historického hľadiska je centrom slovenskej tokajskej oblasti obec Malá Tŕňa, kde sa už pred stáročiami pestovalo 2,2 milióna litrov vína ročne a v jej tesnej blízkosti je Veľká Tŕňa, kde ročne v tom čase vyrobili o milión litrov vína menej. Na maďarskej strane zapadá do tokajskej vinárskej oblasti 27 osád, vrátane mesta Tokaj, ktoré je od roku 2002 na Zozname svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO. Tokajské víno, vyrábané oxidatívnou metódou, je jedinečný nápoj bohov, ktorý si z týchto vŕškov kedysi vozievali ruskí cári a francúzski králi.

Do zoznamu UNESCO môže byť zapísané pôvodné výnimočné dielo univerzálnej hodnoty, jedinečné svojou architektúrou, stavebnou technológiou mestského alebo krajinného charakteru, ktoré reprezentuje vieru, kultúrnu tradíciu či spolupôsobenie človeka a prírody.

V rámci slovensko-maďarského európskeho projektu Cesty dedičstva a stratégia oživenia muzeálnych expozícií v Programe cezhraničnej spolupráce MR-SR 2007-2013 obnovili aj Múzeum v Tokaji. Múzeum rozšírili o nové priestory v pivnici, kde našla svoje stále miesto výstava o unikáte tokajských vrchov. Vďaka dotykovým obrazovkám modernou technológiou môžu návštevníci listovať medzi starými pohľadnicami a vínnymi štítkami. Sochár Sándor Makoldi pripravil špeciálnu studňu, ktorej nádobu v špeciálnych prípadoch možno naplniť hoci aj vínom. Týmto sa stalo tokajské múzeum ozajstným múzeom vína.

Okrem toho našli v Tokaji najstarší vinič. Podľa riaditeľa Výskumného ústavu vinohradníctva a vinárstva v Tarcali Zoltána Bihariho je vinič, ktorý našiel po dlhom hľadaní na hlavnej ceste mesta, aspoň 300 rokov starý.

(ef)

Vyznamenania Za komlóšskych Slovákov

Slovenská samospráva v Slovenskom Komlóši vždy koncom roka, pri hodnotení svojej činnosti, udeľuje vyznamenania jednotlivcom a skupinám, ktorí sa mimoriadne aktivizovali na slovenskom národnostnom poli.

Vyznamenanie Za komlóšskych Slovákov získali vlani učiteľka Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši Zuzana Kočišová Antalová a Slovenské ochotnícke divadlo. Cenu prevzali z rúk predsedníčky slovenskej samosprávy Zuzany Laukovej na záver slávnostného galaprogramu, ktorý sa konal pri príležitosti Dní slovenskej kultúry v Dome prírody.

Zuzana Kočišová Antalová sa narodila v Slovenskom Komlóši v slovenskej rodine. Jej otec bol horlivým Slovákom, pedagógom, vyučoval v slovenskej škole. Zuzka chodila do miestnej slovenskej základnej školy. Vo svojich štúdiách pokračovala na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. Po maturite odchádza študovať do Segedína na Vysokú školu pedagogickú Gyula Juhásza, odbor slovenský a ruský jazyk. S čerstvým diplomom v roku 1975 vyučovala v Békéssámsone a od roku 1977 až dodnes v Slovenskom Komlóši.

Pedagogickú činnosť vykonáva zodpovedne a svedomite. Niekoľko rokov vyučuje v prvom rade na prvom stupni. Najmenších žiakov učí slovenský jazyk a literatúru. Vštepuje im nielen vedomosti, ale aj lásku k slovenčine, k slovenskej kultúre vôbec. Túto veľmi vážnu a dôležitú úlohu vykonáva na vysokej odborno-metodickej úrovni. Neustále hľadá nové vyučovacie metódy a formy práce, k deťom je veľmi milá a prístupná. Pri vyučovaní uplatňuje individuálny prístup k žiakom, rešpektuje ich osobnosť. Pod jej vedením dosahujú trvalé úspechy nielen na školských súťažiach, ale ich aj výborne pripraví na druhý stupeň. Mnohí z jej žiakov zložili stredný stupeň štátnej skúšky zo slovenčiny a pokračovali vo svojich vysokoškolských štúdiách na Slovensku. Okrem vyučovania má záľubu v divadelnej činnosti. Pod jej vedením divadelníci každoročne reprezentujú slovenskú školu na celoštátnej divadelnej prehliadke detských divadelných súborov Deti deťom.

Zuzana Kočišová Antalová sa svojou mnohostrannou a obetavou prácou stala významnou osobnosťou na slovenskom národnostnom a kultúrnom poli na Dolnej zemi.

Slovenské ochotnícke divadlo v Slovenskom Komlóši má dlhú tradíciu. Už v roku 1907 v obci aktívne fungoval spolok ochotníkov, ktorý sa venoval divadlu až do roku 1960, keď pre neznáme okolnosti zanikol.

Po dlhšej dobe sa niektorí členovia Organizácie komlóšskych Slovákov rozhodli pokračovať v tejto skoro zabudnutej činnosti. Inšpirovalo ich aj to, že úspešne asistovali pri natáčaní filmov Jadvigin vankúšik a Komlóšska svadba. Po týchto úspechoch sa rozhodli, že budú v divadelnej tradícii pokračovať. Pod vedením Erny Laukovej zostavili tradičné komlóšske Páračky a spracovali pestovanie kukurice. V roku 1997, pri príležitosti 100. výročia založenia ochotníckeho divadla v Komlóši, zožali veľký úspech na javisku práve s Páračkami. Po ňom dostali podnet nacvičiť aj jednoaktovky iného štýlu. V súčasnosti okrem Páračiek majú vo svojom repertoári veselohry Pacientka, Koza a nevesta a Môj otecko.

Divadelný súbor často vystupuje v Slovákmi obývaných obciach nielen v Maďarsku, ale aj v zahraničí. Vystupoval v rumunskom Nadlaku, v srbskej Pivnici, na Slovensku v Galante, Jelšave, Poprade a Vlachove.

Slovenské ochotnícke divadlo má neoceniteľné poslanie v živote Slovákov v Maďarsku. Rozširuje vzdelanosť, ďalej posúva zásobu našich slovenských slov a výrazov, vštepuje do nášho srdca lásku k materinskému jazyku a slovenskej kultúre.

Ďakujeme členom ochotníckeho divadla a ich pomocníkom za tú vzácnu činnosť, ktorú vykonávajú v záujme zachovania identity Slovákov v Maďarsku.

Členovia divadla sú herečka a režisérka Erna Lauková, Mária Antalová, Zuzana Farkašová, Ondrej Divičan, Alžbeta Badová Ištvánová, Ildika Zelmanová Klementová, Ján Klement, Mária Korczová, Michal Lóczi, Zuzana Pipíšová, Ondrej Šebo, Zuzana Škrabáková a Zuzana Venerčanová.

Ľubomíra Rollová