Čitatelia nám píšu

Divadlo v čívskej škole

Dňa 28. februára navštívilo našu školu Slovenské divadlo Vertigo. Prinieslo nám rozprávku O deviatich mesiačikoch. Denisa Dérová, „budúca mamička”, nám prezradila, že bude mať bábätko. Potom sme sa mohli s maličkým aj stretnúť, lebo sa niekedy objavilo a rozprávalo sa so svojou mamičkou. Pani Denisa sa nás pýtala na dôležité veci, napríklad: aké meno by sme dali dieťatku, aký film by sme mu odporúčali atď. Rozprávka bola veľmi zaujímavá a vtipná.

Ďakujeme riaditeľke divadla pani Danke Onodiovej, že sme si mohli pozrieť predstavenie.

Panna Findtová

žiačka 5. triedy ZŠ v Číve

Detské hlásky učia aj slovenčinu

„Ten nápad prišiel, keď sa nám narodili deti. Všetko ostatné už išlo samo, vyplynulo z novej životnej situácie“

Naučiť sa slovenské slovíčka, ale aj riekanky, básničky, a ešte sa pri tom veľmi dobre zabaviť, umožní deťom od batoliat po najmladších školákov portál www.hraveucenie.sk. Tie slovíčka počujú od svojich vrstovníkov, autentickými detskými hláskami. Je to slovenská mutácia najväčšieho českého nekomerčného portálu tohto typu www.hraveuceni.cz, ktorá vznikla vďaka spolupráci rovnomenného občianskeho združenia so Slovensko-českým klubom, vydavateľom Slovenských dotykov. Ambície spoločného projektu sa tým zďaleka nekončia...

Portál už dnes umožňuje učiť sa jeden jazyk pomocou druhého – na výber sú tri reči: čeština, slovenčina a angličtina. V rámci spoločenského projektu „Hravé učenie hovorí so všetkými“ by mal portál získať aj rómsku, poľskú a nemeckú verziu. Hovoriť by mal teda všetkými rečami, ktoré ochraňuje Európska charta regionálnych či menšinových jazykov. Grant na to organizátori napriek žiadosti zatiaľ nezískali. Slovenčina ale i tak už funguje. Záujem o portál je obrovský...

Hravé učenie je predovšetkým projekt rodičov. Nie je to projekt, ktorý vznikol za účelom zisku. „Ten nápad prišiel, keď sa nám narodili deti. Všetko ostatné už išlo samo, vyplynulo z novej životnej situácie,“ hovorí Jitka Stříbrná, energická duša občianskeho združenia Hravé učení a portálu, ktorý je zjavne jej ďalším milovaným dieťaťom.

„Vznikol ako protipól komerčných aktivít, ústredným motívom ktorých spravidla nie je dieťa a jeho rozvoj,“ dodáva prevádzkovateľka portálu, na ktorom nenájdete reklamu. Pritom by pre ňu bol extrémne atraktívnym nosičom.

Veď mesačne ho navštívi zhruba päťdesiat tisíc rodín, ktoré si prezrú tri a pol milióna stránok. Návštevnosť webu, ktorý vznikol v októbri 2009, pritom nepretržite rastie. Aj počet registrovaných užívateľov, ktorý sa tiež blíži k päťdesiatim tisícom. Je určený prioritne deťom od 1 do 6 rokov, ale využijú ho aj staršie. Pripravujú ho v spolupráci s detskými psychológmi.

Aby portál hovoril novým jazykom, znamená to nielen preložiť množstvo textov, upraviť menu, ale najmä nahrať vyše dvetisíc zvukových súborov. Nahráva ich skupina štyroch až šiestich detí tri až štyri dni. V prípade slovenčiny ich dala dohromady Andrea Kolenčíková a texty narozprávali jej dcéra Dominika, Adam a Lucka Solovičovci a Michal a Andrej Ďurianovci. „Všetky deti boli veľmi šikovné, slovenská verzia je v niečom dokonca lepšia než česká,“ hovorí s nadšením Jitka Stříbrná: „Všetky deti majú skvelých rodičov, bola radosť vidieť deti v prostrediach, ktoré fungujú.“ Spoluprácu si podobne pochvaľuje aj Andrea Kolenčíková: „Dominika si nahrávanie s pani Jitkou Stříbrnou veľmi užila. Na pani Jitke vidieť, že má s deťmi skúsenosti. Najprv uspokojila detskú zvedavosť ohľadne zaujímavých prístrojov, ktoré so sebou priniesla, všetko trpezlivo vysvetlila a potom sa pomaly pustili do nahrávania – myslím si, že deti často ani nezaregistrovali, že sa hra zmenila na „prácu“. Potvrdzuje to aj malá Dominika: „ Prišla teta a mala so sebou mikrofón, na ktorom bol smajlík, kam sme mali rozprávať. Najprv sme skúšali, ako hlasno máme do toho hovoriť. Teta nám to púšťala a nám sa zdalo, že to nie sú naše hlasy. Teta povedala, že to všetko už existuje v češtine, ale my to nahráme v slovenčine, lebo sme Slováci, aby sa české deti mohli učiť slovenčinu. A aby sa mohli spolu porozprávať.“

Dominika svoje zážitky opísala aj v krátkom texte, ktorý získal ocenenie v Literárnej súťaži Jána Kollára.

„To, že portál je aj v slovenskej mutácii, ocenili hlavne českí kamaráti mojich detí,“ smeje sa Andrea Kolenčíková. „Ale aj my sme sa naučili nové riekanky a pesničky.“ A čo mladší syn? „Oliver má rád kapitolu o dopravných prostriedkoch a o farbách. Dominiku baví púšťať si zvuky a mená zvierat.“

Portál má veľké možnosti aj v slovenskom zahraničí, veď umožňuje stretávať sa so slovenčinou malým deťom kdekoľvek na svete. Aj preto ho chce propagovať i Svetové združenie Slovákov v zahraničí.

A ďalšie plány? „Veľmi sa teším na rómčinu,“ hovorí Jitka Stříbrná. „Myslím si, že práve pre rómske deti bude dôležité, že sa budú môcť cez portál učiť aj české či slovenské ekvivalenty rómskych slov. A aj na poľštinu...,“ rozmýšľala. A je celkom zrejmé, že sa teší na všetko okolo portálu. A my s ňou...

Vladimír Skalský

(Slovenské Dotyky)

Ukradli regulátor plynu v materskej škole v Mlynkoch

V noci z 11. na 12. marca neznámi páchatelia ukradli regulátor tlaku plynu, umiestnený na budove Slovenskej materskej školy v Mlynkoch. Ako nás informoval starosta podpilíšskej obce Jozef Lendvai, páchatelia okrem toho ukradli aj plynové rúry z vedľajšej budovy, kde majú kancelárie nemecká a slovenská samospráva a hospodárske oddelenie škôlky.

Starosta oznámil krádež polícii, ktorá odhadla škodu na 100 tisíc forintov. V tú istú noc ukradli regulátor tlaku plynu aj z ďalšieho domu na druhom konci dediny.

„V rozpočte obce máme vyčlenenú rezervu vo výške milión forintov, ale pôvodne sme nemysleli, že ju musíme použiť na takéto účely,“ povedal starosta.

„Podobné krádeže v našej dedine nie sú časté, ale ako ma informovali policajti, v poslednom období sa v okolitých osadách vyskytlo viacero takýchto prípadov. Minulý rok sa na území dediny vyskytli menšie krádeže a predvlani ukradli odkvapový žľab kostola,“ povedal J. Lendvai a dodal, že hoci budova materskej školy nie je vybavená alarmovým systémom, vzhľadom na to, že regulátor je umiestnený zvonka, alarm by nepomohol. Najmenší obyvatelia Mlynkov mohli ísť do škôlky už na druhý deň.

(ef)

Zimné radovánky novomestských žiakov

Mnohí z nás nepriazeň nízkej teploty prvých februárových zimných dní brali s nevľúdnosťou. Bolo treba riešiť zlé tesnenia na oknách a dverách nielen v zachovalejších budovách takých verejných inštitúcií akou je i novomestská slovenská základná škola a internát, ale aj v rodinných domoch a čakárňach pre cestujúcich. Teploty pod bodom mrazu niektorí zriaďovatelia riešili až radikálnym zatvorením škôl a škôlok.

Málokto však našiel takú odvahu, akou disponuje telocvikár spomínanej školy Csaba Móré, ktorý po niekoľkých dňoch tuhých mrazov vyšiel s nápadom zobrať deti korčuľovať sa na mŕtve rameno neďalekého Bodrogu. Po rýchlej a šikovnej organizácii sa žiaci slovenskej školy až trikrát vybrali s nadšením (a, samozrejme, korčuľami) na netradičnú popoludňajšiu voľnočasovú aktivitu. Pridali sa aj niektorí aktívni rodičia a pani riaditeľka, aby telocvikárovi pomohli s obúvaním detí, ich dozorom a hlavne s odhŕňaním snehu z ľadovej plochy. Žiaci, vo väčšine z nižšieho stupňa, sa učili naozaj rýchlo. Aj tí, ktorí stáli na korčuliach prvýkrát, mali ľad pod nohami pevný po niekoľkých desiatkach minút. Zoznamovali sa nielen s umením krasokorčuľovania, ale aj zimnou prírodou a štruktúrou ľadu. Na hrádzi rybníka, ktorým je toto mŕtve rameno rieky, zbierali obrovské mušle a v priehľadných častiach ľadu sa snažili uhádnuť jeho hĺbku. Naučili sa, že praskliny, ktoré ich pozornosti tiež neušli, sú výsledkom neustáleho rozpínania objemu ľadu a s tým súvisiacim napätím medzi časticami. Dozvedeli sa aj to, že rybky takéto mrazy prežívajú na dne rieky pri optimálnej teplote. Malí zvedavci boli i svedkami vŕtania otvoru do ľadu, miestny rybár nedokázal odolať svojej vášni ani v mrazoch. No a keď sa deti unavili, ľahli si na ľad a využili nízky koeficient trenia ľadu vďaka jeho hladkému povrchu, t. j. jednoducho sa po ňom ťahali ako vláčik.

Po „natankovaní” teplým čajom, ktorý si žiaci od pani riaditeľky museli pýtať pekne po slovensky, sa opäť bezstarostne venovali stavaniu objektov zo snehu a bezstarostnému korčuľovaniu. Navštívil nás dokonca i miestny psík menom Danka. Nikto si neuvedomoval, že teplomer ukazoval mínus 8 stupňov. Myslím si, že aj napriek nepriazni počasia niečo pozitívne sa vďaka nadšeniu detí podarilo z tohoročnej zimy vyprodukovať. Bol ním príjemne strávený čas, nové poznatky o prírode priamo v jej lone a pobyt detí na zdravom vzduchu. Veď taký ho ešte tu v severovýchodných končinách krajiny našťastie máme!

(jk)

Páračky v Békešskej Čabe

„Pred 80-100 rokmi, keď ešte nebola televízia, dedinčania a sálašania mali spôsoby, ako sa stretať, zabávať a poklebetiť si. Také príležitosti boli napríklad páračky peria. Každá gazdiná, ktorá mala dcéry, uprednostňovala chov husí a kačíc, veď dievke ako veno bolo treba pripraviť duchny. Húsky podšklbávali aj viackrát ročne. Perie dali sušiť na povalu, aby ho potom v zimných podvečeroch párali.

Na páračky sa pozývalo, lebo predsa len to bolo volanie do práce. Dievky a ženy sa schádzali z viacerých domov u jednej gazdinej. Nič si nemuseli priniesť, veď párali perie domácej gazdinej. Uprostred chyže postavili veľký stôl, okolo neho umiestnili lavice, na ne si posadali ženy a dievky. V lone mali nádoby, do ktorých dávali napárané perie. V priebehu páračiek rozprávali hrôzostrašné príbehy, povesti, klebety a hlavne spievali piesne. Na týchto akciách sa zúčastňovali aj malé deti, ktoré len tak nesmelo vykúkali spoza kochu pece, čo sa v chyži robí. Gazdiná navarila kukuričné zrná a posypala ich mletým makom a cukrom. Neskoršie prišli aj mládenci s harmonikárom. Gazda vytiahol odkiaľsi fľašu páleného a začala sa zábava. Keď sa skončila robota, gazdiná odpratala nadriapané perie, stôl odložili do kúta, stoličky a lavice ku stenám a harmonikár vyhrával jednu za druhou, mladí tancovali, spievali a ujúkali…“ Takto roku 2006 opísal páračky na svojej blogovej stránke Ján Urda, dôchodca zo Slovenska. Práve také boli páračky v 30. rokoch 20. storočia aj podľa spomienok békeščabianskej Slovenky Judity Ledzényiovej.

Zvyky na páračky obnovila Čabianska organizácia Slovákov 18. februára, keď v rámci Celoštátneho stretnutia vedúcich národnostných občianskych organizácií usporiadala Slovenské popoludnie v znamení páračiek. Podujatie otvoril riaditeľ Domu železničiarov István Mackó. Gazdinkami čabianskych páračiek boli členky speváckeho zboru Orgován, ktoré vítali pozvaných hosťov makovou kukuricou. Najprv prišli na páračky ženy z Piliša pod vedením vedúcej klubu Veselá jar Anny Vrabcovej. Predtým, ako sa pustili do práce, zaspievali pilíšske piesne. Predspievala vedúca spevokolu Alžbeta Pintérová. Najdlhšiu cestu mali za sebou Santovčania, ktorých priviedla na čabianske páračky členka Slovenskej samosprávy v Santove Margita Kollárová. Hneď po príchode si zanôtili prekrásne dvojhlasné piesne. Potom vedúca 32-ročného Santovského pávieho krúžku Terézia Kováčová spolu so speváčkami zabávali účastníkov páračiek zhudobnenými santovskými baladami. Naposledy prišli v pekných krojoch gazdinky z Malého Kereša na čele s predsedníčkou tamojšej slovenskej samosprávy a vedúcou slovenského speváckeho zboru Zuzanou Gmoserovou. Pán Rátkai a pani Valentinová si priniesli so sebou aj citary. V sprievode hudby si ženy hneď aj zaspievali. Keďže bolo obdobie fašiangov, na páračky prišli aj maškary. Dve ženy sa obliekli za Turkyne z háremu a prekvapili účastníkov páračiek brušným tancom. Konečne sa dostavili aj mládenci! Najprv zablúdil medzi zabávajúcich sa ťuťmák Janči (Ján Alberti), ktorý svojou nešikovnosťou všetkých rozosmial. Mládenci z okolia bývalých čorvášskych sálašov v sprievode Kálmána Juhásza priniesli so sebou tambury a - práve tak, ako pred 100 rokmi - začala sa večerná tanečná zábava, na ktorú sa dostavili József Major a Ondrej Horváth z Čabačudu. Oni však namiesto harmoniky priniesli so sebou modernejšie elektronické syntetizátory a zábava pokračovala do úsvitu pri slovenských piesňach, valčíkoch, polkách a čardášoch. Staršie ženy sedeli na stoličkách a sledovali tancujúcich. Medzi nimi bola aj pani Alžbeta Ančinová, organizátorka celej akcie. Bola síce unavená, ale spokojná, lebo sa všetko odohralo tak ako plánovala: najskôr napárali perie a potom sa zabávali, presne tak ako kedysi.

Ildika Očovská

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Maďarské fúzy

Bol som nedávno v kine. Na premiére polhodinového dokumentárneho filmu absolventky filmárskej univerzity Nóry Lakosovej Maďarské fúzy. Začína sa silnými vetami: „Maďarský muž, maďarský človek – fúzy.“ „Je to jednoducho mužský symbol: kto nemá fúzy, nemá česť.“ „Jestvujú veci za fúzami: idey, prúdy, minulosť i budúcnosť.“ Tušil som, že mužské fúzy vzrušujú ženy, ale režisérku zaujala téma prečo? Hľa, čo mi toto žieňa povedalo!

„Veľmi sú mi vzdialení títo fúzači, presnejšie: boli. Ja som budapeštianske dievča, ktoré chodí po svete. Nemám nič spoločné s týmto celým národným šialenstvom. Myslela som si, že sú to veľkí nacionalisti, ale vysvitlo, že sú skôr patrioti, teda sú nie proti niečomu, ale za niečo. Sú zamilovaní do svojej krajiny... Títo fúzatí páni sú trocha idealisti, trocha blázni, sú milí, a sú schopní obetovať svoj život za seba, za svoje fúzy a za svoju vlasť, čo dnes už nemá žiadny zmysel...“

Z filmu Maďarské fúzy srší irónia, pritom spracúva sériu tragických udalostí. Už totiž desaťkrát za sebou zvíťazil na Majstrovstvách Európy fúzov, v kategórii Maďarské fúzy, nie Maďar, ale ten istý Nemec, akýsi Günther Rosin, taxikár! Mladá režisérka po prečítaní tejto správy dva roky sledovala prípravy maďarského fúzatého mančaftu, ktorý nakoniec získal opäť len titul vice-majstra. Ale kým k tomu príbeh dospeje, vidíme zanietených mužov, ako si pestujú, strižkajú, umývajú, krútia, waxujú, mastia, šuchajú, sušia, češú a hladkajú svoju korunu pod nosom: fúzy.

Po premietaní sa od samotných fúzačov dozvedám, že v zásade jestvujú dve kategórie mužov: fúzatí a nefúzatí, z čoho netreba vyvodzovať nič vážne. Ale! Víno zostáva na fúzoch, alebo v kútiku úst? – to je otázka. Maďarský kráľ fúzov István Szentpétery sa snaží význam nemeckého víťazstva na ME znižovať, keď ma takto presviedča. „Súťaž je pre Nemcov. My so svojimi fúzami žijeme, Nemci iba súťažia. My máme fúzy a sme Maďari. Nemci majú maďarské fúzy, ale nevedia, čo s nimi. Pre nich je to rekvizita. Pre nás je to súčasť života. Vieme, že Európska únia je náchylná pre všetko určovať normy. My však hovoríme: koľko Maďarov, toľko maďarských fúzov. Neexistuje, aby niekto povedal, aké majú byť maďarské fúzy. Keď niekde jestvuje únia, tak toto je únia. Že každý nosí také fúzy, aké chce.“

No prosím! Toto je skutočný maďarský postoj: vzdorovitý! Či až tak vážne to brať netreba? Hádam len v súvislosti so ženami! Žeby celý ten humbug okolo fúzov bol len a len kvôli nim? Ony vraj majú rady, keď má muž fúzy! Preverujem si túto sentenciu u jednej z manželiek, ktorá s veľkou dávkou pochopenia pre mužské slabosti vyriekne asi podstatu: „O to ide, či žena ľúbi toho muža, alebo nie, a keď ho ľúbi, je jedno, či má fúzy, alebo nemá.“

Na moju otázku, či je pravdivé príslovie „Aký koreň, taký fúz“, sa akoby ironicky iba uškŕňa...

Fašiangovanie v Pilíšskej Čabe

Členovia Slovenskej samosprávy v Pilíšskej Čabe a miestnej pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku usporiadali fašiangovú veselicu. Napriek tomu, že už nie sú najmladší, radi si obliekli masky a veselo sa zabávali. Na jednom pódiu sa stretli bábätká, Kleopatra, poľovník, terorista, slepec a iné masky. Fašiangy sa vždy oslavovali hravosťou. Neplatili žiadne predpisy, tresty, pravidlá, odriekanie. Naopak, z komôr zmizlo veľa mäsa a pitia. Tradičným jedlom tohto obdobia je obradové pečivo - fánky, smažené šišky, slaninka s klobáskou, huspenina. Po fašiangoch nasleduje štyridsaťdňový pôst, pred ktorým si máme všetkého dopriať! Zvykom teda je poriadne sa najesť. Keďže fašiangy sú tradičným symbolom veselosti, zábavy, hodovania a pitia, po sprievode si účastníci pilíščabianskych slovenských fašiangov sadli k stolom, aby ochutnali špeciality: nechýbali domáce zákusky, koláče, ale ani fajnové víno. V dobrej nálade si zaspievali prekrásne slovenské ľudové piesne spod Pilíša. Zábavu ukončili už tradične pochovávaním fašiangov. Počas symbolického pohrebu účastníci prestrojení za farára, organistu a kostolníka zahrali obrad, pri ktorom bolo veľa plaču, smiechu a zábavy.

(ef)

Slovenský ples v Cinkote

Slovenská samospráva XVI. obvodu Budapešti, ktorého súčasťou je aj niekdajšia Slovákmi obývaná obec Cinkota, usporiadala uprostred februára Slovenský ples. V miestnom Spoločenskom dome sa zišli Slováci z Cinkoty, Malej Tarče, Veľkej Tarče a zo XVII. obvodu - Kerestúru. Vzácnymi hosťami večera boli predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a poslanec miestnej samosprávy József Szász.

Účastníkom plesu sa prihovorili predseda CSS J. Fuzik a predsedníčka miestneho slovenského zboru Zuzana Szabóová. Po privítacích slovách vystúpili členovia miestneho speváckeho zboru, ktorí predniesli kyticu slovenských piesní. Chutnú večeru zabezpečila reštaurácia Zelený strom z Čemeru. Koláče a zákusky, ktoré boli vyložené na stoloch, upiekli miestne Slovenky.

Tanec na krátky čas prerušilo losovanie tomboly, kde hlavnú cenu, darčekový kôš CSS, vyhrala Gy. Szlauková. Cenu Slovenskej samosprávy XVI. obvodu, tortu z cukrárne Faller, vyhral István Vrana.

Ples skončil o polnoci, do tanca hrala kapela Tibora Vavrika z Maglódu.

Sprac.: Andrea Szabová Mataiszová

Dobročinný ples nadácie Za deti novomestskej slovenskej školy

Čas fašiangov a tanečných zábav už dlhé roky využíva i nadácia Za deti novomestskej slovenskej školy, aby – ako sa hovorí – spojila príjemné s užitočným. V tretiu februárovú sobotu členovia kuratória a dobrovoľníci nadácie, t. j. aktívni členovia učiteľského zboru a pracovníci školy, usporiadali veľkolepú tanečnú zábavu s bohatým programom s účasťou 150 hostí.

Školskú jedáleň vyzdobili a slávnostne prestreli stoly bývalí žiaci školy, dnes už šikovní stredoškoláci na odbore cestovného ruchu Gymnázia Lajosa Kossutha, kde sa odborné predmety učia v slovenskom jazyku.

Otvárací program žiakov školy, ktorí predviedli renesančný tanec v dobových kostýmoch a s primerane upravenými účesmi, nacvičili kolegovia z miestnej umeleckej školy za asistencie našej kolegyne Ibolye Szakálovej. Choreograf ľudového tanca, poverený Slovenským regionálnym kultúrnym strediskom SOC v Baňačke Csaba Horváth, prispel ku kultúrnemu programu večera párovým tancom, ktorý nacvičil s našimi žiakmi. Na plese sa predstavila aj mladá päťčlenná hudobná kapela Downburst, v ktorej pôsobia i dvaja naši bývalí žiaci. (Podotýkam, že základy hry na strunových nástrojoch si osvojili na školských citarách!)

So slávnostným príhovorom vystúpila predsedníčka kuratória, riaditeľka školy Júlia Kucziková. Vyjadrila poďakovanie všetkým organizáciám, ktoré prispeli k realizácii dobročinného plesu. Zdôraznila, že prítomní hostia zakúpením vstupenky príjemnou formou podporili nadáciu školy. Pri uvoľnenej zábave, chutnej večeri a možnosti vyhrať cenu v tombole prispeli k zvýšeniu konta nadácie. Nadácie, ktorá organizuje programy a podujatia, slúžiace všetkým žiakom školy. V prvom rade v prípade úspešného zloženia hradí poplatky za štátnu skúšku zo slovenského jazyka. Zabezpečuje činnosť krúžkov a pestré kroje pre malé Zemplínčatá, teda tanečníkov a tanečníčky detského folklórneho súboru školy. Vlani podporila nákup preliezačiek a šmýkačiek v areáli školy, ktoré slúžia na zdravé využívanie voľnočasových a športových aktivít. A keď sme už pri športe, nadácia zakupuje vstupenky na mestskú plaváreň, kam chodia žiaci plávať v rámci hodín telesnej výchovy. Nadaným basketbalistom často hradí cestovné náklady a tak prispieva k zabezpečovaniu ich účasti na súťažiach na regionálnej a župnej úrovni. Cestovné náklady hradí i divadelníkom školy a účastníkom letných výmenných táborov a lyžiarskych kurzov na Slovensku.

Môžeme teda skonštatovať, že nadácia Za deti novomestskej slovenskej školy vypĺňa obrovský priestor v realizácii úspešných programov školy. Veď rozpočet inštitúcie by na spomenuté programy určite nestačil. Preto patrí vďaka všetkým sponzorom, ktorí prispejú na bankové konto číslo 11734138-20009513. Prosíme všetkých, ktorým sú sympatické ciele našej nadácie, aby ponúkli 1% zo svojich daní na daňové číslo 18425312-1-05.

(jk)

Fašiangy v SZŠ v Sarvaši

16. február 2012 sa v sarvašskej slovenskej základnej škole niesol v znamení fašiangov. Od skorého rána prichádzali do školy natešené deti, ktoré sa hneď po príchode prezliekli do fašiangových masiek. Najväčšiu radosť mali najmenší. Tí razom zrástli so svojimi maskami a prevtelili sa do pirátov, bosoriek, princezien, motýľov, trpaslíkov, vojakov, kovbojov, indiánov a iných rozprávkových, či filmových bytostí. Škola bola pestrofarebne vyzdobená a pripravená na výbornú zábavu. Najvzrušenejší boli ôsmaci a ôsmačky, ktorí prežívali asi svoj najkrajší deň v živote. Chlapci sa cez prestávky postarali o ozvučenie školy a DJ Kornel Mucha púšťal do éteru zaručene osvedčené aktuálne hity, ktoré navodili vo všetkých deťoch dobrú náladu. Dievčatá sa premenili na elegantné dámy so zložitými večernými účesmi, ktoré vyčarovali ich kaderníčky. Nedočkavo čakali na popoludnie, aby sa v krásnych nadýchaných snehobielych šatách premenili na romantické princezné.

Program sa začal v Osvetovom stredisku P. Vajdu o 14.30 hod. Sála praskala vo švíkoch. Miesta obsadili účinkujúci a rodičia. V programe vystúpili všetky deti. Prišlo aj mnoho rodinných príslušníkov. Boli sa pozrieť na elegantný tanec ôsmakov a na milé tanečné čísla menších detí. Rodičia aj učitelia preukázali svoju kreatívnosť a šikovnosť pri tvorbe kostýmov. Moderátorky programu Anikó Podaniová a Csilla Sindelyová privítali vzácnych hostí: členku mestskej samosprávy Hajnalku Gombárovú, členku komisie pre turistiku a ochranu životného prostredia mesta Sarvaš Dr. Evu Csontosovú, vedúceho Video kroniky Dr. Ladislava Bagiho, podpredsedníčku rodičovskej rady Martu Deákovú, predsedu rodičovskej rady Bélu Kincsesiho a bývalú zástupkyňu riaditeľky SZŠ Alžbetu Sebedinskú.

Skvelý program nenechal nikoho chladným. Po každom čísle sa ozýval srdečný potlesk a po valčíku ôsmakov zvlhlo nejedno oko rodičov i pedagógov.

Za princeznú plesu bola zvolená ôsmačka Barbara Kuliková a princom bol Kornel Mucha. Tento pár bol nominovaný za vynikajúce výsledky v učení, príkladnú aktivitu a vzorné správanie. Po úvodnom tanci sa roztrhlo vrece s veselými a pestrými detskými choreografiami. Prváci predstavovali malých škriatkov a prefíkané líštičky, objavili sa aj obľúbené postavičky rozprávkového hrdinu Pinokia. Deti „twistovali”, tancovali tirolské, ba aj hawajské tance. Potom nasledoval tanec svätojánskyh mušiek, pyžamová párty, indiáni, motýliky a kvetinky, snehuliaci, netopiere a veselé opice. Program detí vyvrcholil tancom 6.B triedy, ktorá si nacvičila rytmickú zumbu. Potom sa predstavili rodičia v kostýmoch rozprávkových škriatkov-šmolkov. Učitelia predviedli scénku o repe. Prezlečení za záhradníkov po veľkých útrapách vytiahli repu za pomoci prváčika Bálinta Seliaka. Potom sa všetci herci bujaro roztancovali s vytiahnutou repou, ktorú stvárnila pani učiteľka Anna Kondačová. Gazdu vtipne a presvedčivo zahrala pani riaditeľka Zuzana Medveďová. V ľudovom kroji prestrojená zástupkyňa riaditeľky školy Zuzana Nemčoková tiež prekvapila prítomných svojimi hereckými schopnosťami. Deti, rodičia a všetci hostia nadšene tlieskali. Na záver programu sa prihovorila pani riaditeľka a pozvala všetkých účastníkov do školy, kde zábava pokračovala. V aule školy bola diskotéka, karaoke, tombola, mačka vo vreci, čajovňa Pod lipou a viaceré bufety, kde sa mohli deti občerstviť. Zábava pre prvý stupeň končila o ôsmej večer. Pre väčších žiakov trvala až do desiatej.

Fašiangy sa teda opäť vydarili. Podľa tradícií je veselo až do Popolcovej stredy. Potom nastane obdobie pôstu. Pre žiakov to znamená učenie, tak ako predtým. Vzdelanie má trpké korene, ale sladké plody. Nuž čo. Komu sa nelení, tomu sa zelení. Možno. Už aby bola jar…

Dagmar Králiková

Veľká Tarča

Skrášľovanie záhrady evanjelického kostola

Pri príležitosti štátneho sviatku MR - Dňa revolúcie a boja za slobodu r. 1948/1949 - organizovala 10. marca Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči už tradičné čistenie záhrady evanjelického kostola.

Evanjelický kostol vo Veľkej Tarči je druhým kostolom miestneho evanjelického zboru. Prvý bol postavený v roku 1819 z hliny. Druhý podľa projektu architekta Gyulu Sándyho postavili v roku 1931 z tehál za jedno leto. Chrám Boží, vybudovaný v románsko-gotickom štýle, stojí na najvyššom bode obce uprostred záhrady, v ktorej sú po obvode vysadené lipy. Kedysi sem zasadili toľko stromov, koľko hrdinov mala v tom čase Veľká Tarča. Počas budovania nového evanjelického kostola postavili v záhrade pomník, na ktorom sú uvedené mená miestnych obetí prvej a druhej svetovej vojny.

Veľkotarčianski Slováci prišli na výzvu slovenskej samosprávy do záhrady kostola vystrojení hrabľami. Pod vedením predsedníčky voleného zboru Márie Galántaiovej sa s veľkým elánom pustili do roboty. Šikovné ruky raz-dva zozbierali odpadky, suché lístie a trávu, ktoré dávali do obrovských igelitových vriec. Skrášlenú záhradu ženy ozdobili pestrofarebnými sirôtkami, ktoré zasadili oproti hlavnému vchodu do kostola vo forme kríža. Nevynechali ani okolie pomníka, ktoré potom pri príležitosti štátneho sviatku škôlkári a žiaci základnej školy vyzdobili zástavami a pestrými kvetmi.

Andrea Szabová Mataiszová

Sudice – srdce Novohradu

Pôvod názvu malebnej novohradskej dediny Sudice nie je známy, ale miestni občania sú toho názoru, že je odvodený od slova srdce. Majú ju radi celým srdcom. Na čele obce je už desaťročia Anton Markó. Už v roku 1982 ho zvolili za predsedu miestnej rady, od transformácie spoločnosti je starostom. Ako mi prezradil, vo voľbách vždy dostal veľký počet hlasov, má teda plnú dôveru Sudičanov. Nečudo, veď obec s 1545 obyvateľmi – z toho je 25-30 percent slovenskej národnosti – v posledných rokoch získala veľa grantov na rozvoj a na skrášlenie životného prostredia. Dobudovali napríklad základnú školu, v ktorej dostala priestory aj materská škola, kde sa vyučuje slovenčina.

Do Sudíc sa dostanete cez Balašské Ďarmoty. Do roku 1411 vlastnila obec rodina Szügyiovcov, neskôr ju kráľ Žigmund daroval Lászlóovi Garaymu. Osadu zničili najprv vojská Gábora Bethlena, neskôr turecké hordy. Po zániku nebezpečenstva sa obyvateľstvo vrátilo naspäť do pôvodnej obce, ktorú dodnes nazývajú Starou dedinou. Od polovice 18. storočia do roku 1790 v tejto osade zasadalo Stoličné (župné) zhromaždenie a pôsobila tu i súdna stolica. Dodnes sa v pôvodnom stave zachovali dve strážne budovy bývalého Župného domu, v ktorých sa nachádza obecný úrad. Zachovali sa i základné múry a pivnice bývalého Župného domu. V pivnici sa schádzajú členovia Klubu lukostrelcov, je tu sklad školy a obecného úradu.

Písomné dokumenty o histórii obce sú uložené na evanjelickom cirkevnom úrade. Zaujímavé je, že až do roku 1938 sa písali po slovensky. Prvý evanjelický kostol, ktorý neskôr zhorel, bol vysvätený roku 1698. Druhý kostol bol vybudovaný v rokoch 1774-1781 a je najväčším evanjelickým kostolom Novohradskej župy. Tento kostol sa preslávil tým, že v roku 1883 tu mal sobáš slávny maďarský spisovateľ Kálmán Mikszáth, ktorý si zobral za manželku Ilonu Mauksovú. Okrem evanjelikov žijú v Sudiciach v značnom počte aj katolíci. Medzi nimi tiež nájdeme Slovákov, ktorí sem prišli z okolia Galgy.

Osada sa koncom 60. rokov minulého storočia stala strediskovou obcou. V tom čase tu postavili budovu spoločnej miestnej rady, bolo tu prospievajúce poľnohospodárske družstvo, ústredné budovy a kancelárie štátneho majetku. Nepretržitý rast počtu obyvateľov si vyžiadal vybudovanie materskej školy, osemtriednej obvodnej základnej školy, lekárskej ambulancie, ambulancie zubného lekára, kultúrneho domu a knižnice. Od 80. rokov sa tu podarilo vybudovať takmer kompletnú infraštruktúru, na čom majú veľký podiel aj obyvatelia obce. Časť prostriedkov získali prostredníctvom súbehov.

Obec je otvorená novým výzvam a preto keď sa prihlásili zahraniční investori, že by chceli v chotári dediny vybudovať nový závod, dostali povolenie. Samozrejme, stalo sa tak v prospech obce, veď daňové odvody obohacujú jej rozpočet, ktorý dosahuje 390 miliónov forintov. „Snažíme sa vytvoriť také podmienky, aby sme vyhoveli požiadavkám spoločného notárstva pre tri osady (Sudice, Nógrádmarcal a Čestva) a mikroregionálneho združenia výchovno-vzdelávacích inštitúcií. Ide tu o prevádzkové priestory, možnosti parkovania a stravovania,“ hovorí starosta, keď nás informuje o veľkom projekte, ktorý sa im podarilo realizovať vďaka súbehu.

„V súčasnosti sa naša samospráva zameriava na tri oblasti, v ktorých čakáme na vypísanie súťaží. Je to modernizovanie a rozšírenie našej čistiacej stanice odpadových vôd, vytvorenie nového priemyselného parku a obnovenie veľkej sály kultúrneho domu,“ prezradil nám starosta. V súčasnosti majú v Sudiciach výrobné závody dve nemecké firmy. Jedna vyrába strechy pre kabriolety a druhá kovové konštrukcie pre počítače. Vedenie obce rokuje s ďalšou firmou, ktorej profilom sú umelohmotné výrobky a ktorá by chcela presťahovať jeden zo svojich závodov z Nemecka do Sudíc.

V týchto výrobných jednotkách je zamestnaných veľa miestnych obyvateľov, hoci podľa starostu bydlisko je pri výbere pracovnej sily na piatom, alebo šiestom mieste. Dôležitejšie sú odborná pripravenosť, zručnosť, efektívita a ovládanie jazykov. „Viacerí zamestnanci sú miestni, ale bol by som rád, keby ich bolo ešte viac, hoci v Sudiciach nie je veľa občanov, ktorí dostávajú podporu v nezamestnanosti,“ povedal starosta a dodal, že obidve firmy by chceli do konca roka rozšíriť výrobu a zvýšiť počet zamestnancov o 150 ľudí. Nová firma by chcela rozbehnúť stavebné práce na budúci rok a poskytla by prácu 200 zamestnancom. Ak vyjdú všetky plány, v roku 2014 by malo pracovať v priemyselnom parku v Sudiciach 1 000 ľudí. Pre nich, ale aj pre turistov by bolo potrebné vybudovať hotel, lebo Sudice a ich okolie ponúkajú množstvo zaujímavých programov a prírodných krás. Partnerskou osadou Sudíc sú na Slovensku Želovce, vedenie obcí aj obyvatelia sa pravidelne navštevujú. „Bol by som veľmi rád, keby národnostné samosprávy dostávali viac zdrojov zo štátneho rozpočtu, pretože ich účasť v samosprávnom systéme znamená oživenie. Ich prínos je veľký hlavne v kultúrnej sfére a bolo by potrebné ich patrične podporovať,“ konštatoval starosta.

V Sudiciach od roku 1995 pôsobí slovenská a od roku 2002 aj rómska samospráva. Slovenská samospráva sa snaží chrániť a pestovať slovenskú kultúru, jazyk a národopisné hmotné pamiatky obce. V záujme toho zakúpila slovenský sedliacky dom, v ktorom zriadila obecné múzeum. Expozíciu tvorí bohatý a vzácny národopisný materiál. Na zriadenie Dedinského múzea prispela aj obecná samospráva, pričom udržiavateľom je výhradne slovenský zbor.

Múzeum sa nachádza uprostred dediny. Všetky exponáty darovali miestni obyvatelia – ich mená sú zapísané v knižke, aby sa aj návštevníci mohli dozvedieť, kto starostlivo uchovával pamiatky po svojich predkoch, aby ich raz, keď sa na to naskytne možnosť, mohli ukázať svetu. Táto možnosť vznikla roku 2003, keď otvorili Dedinské múzeum. Ako mi prezradila predsedníčka slovenskej samosprávy Katarína Plevová, všetky programy, ktoré majú niečo spoločného so Slovákmi, organizujú v múzeu. Pravidelne sa zapájajú do obecných slávností. V také dni sa dvor múzea zaľudní, zovšadiaľ prichádzajú dedinčania a ich hostia, aby ochutnali čerstvo upečené „lepienky“, čiže tvarohové koláče a halušky, ktoré v Sudiciach robia s kapustou. Pri prehliadke múzea mi K. Plevová o každom predmete porozprávala nejakú historku: bolo by to dlhé rozprávanie, takže ak ste zvedaví, čo všetko je tam vystavené, musíte sa tam vybrať osobne. Čo sa týka predmetov, prevažne sú to pamiatky ľudovej kultúry - domáce potreby, nábytok, odevy, kroje, sakrálne predmety a starodávne fotografie. Na dvore v šope, pod ktorou je aj pivnica, sa nachádzajú poľnohospodárska nástroje a vedľa stojí pec. Prezdradím vám však, že osobitosťou sudického múzea je dlhá lavica v prednej izbe pod oknom. Pod oknom preto, lebo tam bolo viac svetla a neskoršie bolo treba zapáliť lampu, ale aj preto, lebo na dlhú lavicu sa zmestili aj štyria-piati. Prekvapilo nás, v akom dobrom stave sú vystavené predmety. Ukázalo sa, že veľa z nich dali do poriadku K. Plevová s manželom. Oni zhotovili aj vystavené krojované bábiky, ktorým „namaľovala“ tvár miestna umelkyňa.

Dedinské múzeum plánujú v tomto roku upraviť: chcú vybetónovať podlažie šopy, aby sa neprepadlo do pivnice a zastrešiť priestor na dvore, aby tam mohli organizovať podujatia aj v prípade nepriaznivého počasia. Na moju otázku, z čoho dokážu hradiť prevádzkovanie múzea, mi K. Plevová prezradila, že iba z ušetrených zdrojov, ktoré odkladali, kým ešte mali vyššie príjmy zo štátneho rozpočtu. Samozrejme, na všetky svoje podujatia sa uchádzajú o granty, ale na udržiavanie budovy sa nemôžu, lebo zatiaľ nemajú povolenie k prevádzke múzea. Keď sa im ho podarí získať a zbierku zaradia medzi muzeálne jednotky, budú sa môcť uchádzať o granty. Čaká ich teda ešte veľká práca.

Kataríne Plevovej udelili vlani najvyššie ocenenie obce, stala sa čestnou občiankou Sudíc. Je to ocenenie, ktoré v súčasnosti vlastnia v Maďarsku dve dámy. Druhá je bývalá predsedníčka maďarského parlamentu Katalin Sziliová, ktorá na všetkých fórach a všetkými možnými spôsobmi podporovala novohradskú osadu. K. Plevovej udelili toto vyznamenanie za jej doterajšiu činnosť v obci, do ktorej sa nasťahovala pred viac ako tridsiatimi rokmi. Rodáčka zo Starej Huty sa vydala za Galgaguťana a našli si prácu v Sudiciach. Najprv pracovala v miestnom poľnohospodárskom družstva, neskôr v škole. Aktívne sa zúčastňovala na spoločenskom dianí osady: počas predošlého režimu bola členkou miestnej rady a od transformácie spoločnosť je poslankyňou obecnej samosprávy. Z jej iniciatívy založili slovenskú samosprávu, ktorú vedie už v piatom cykle. Na jej podnet založili aj Dedinské múzeum a dlhý čas viedla pre záujemcov bezplatný slovenský jazykový konverzačný kurz. Finančnú podporu, ktorú jej udelili spolu s titulom, darovala miestnej základnej škole, čo tiež svedčí o jej zanietenosti za slovenskú vec.

V kultúrnom živote obce, v pestovaní slovenského jazyka a slovenských tradícií zohrávajú dominantnú úlohu dva zbory. Ženský spevácky zbor bol založený roku 1992. Jeho cieľom je zber slovenských a maďarských ľudových piesní, ich interpretovanie a pestovanie miestnych tradícii. Jeho vedúcou je Katarína Marczinková. Vystupuje predovšetkým v Novohradskej župe, ale predstavil sa aj na Slovensku, v Sedmohradsku a v Poľsku. Spevokol získal osobitnú cenu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Trikrát mu udelili kvalifikáciu zlatého stupňa. Členky zboru tvoria zároveň aj jadro slovenských aktivistov. Nemôžu chýbať ani na jednom podujatí slovenskej samosprávy a ochotne sa zapájajú aj do každodenných prác okolo Dedinského múzea. V tomto roku plánujú osláviť 20. výročie svojho založenia. Druhý je Evanjelický cirkevný spevácky zbor, ktorý má tiež v repertoári aj slovenské náboženské piesne.

V obvodnej základnej škole sa slovenský jazyk už nevyučuje, hoci do roku 1993 tam práve K. Plevová vyučovala slovenčinu. Ako mi prezradila, predtým tu pôsobili aj hosťujúci učitelia zo Slovenska, pričom slovenčina sa vyučovala tri hodiny týždenne ako cudzí jazyk. Po ich odchode požiadali absolventku budapeštianskeho slovenského gymnázia, aby prevzala výučbu slovenčiny. Keď musela z rodinných dôvodov zanechať výučbu, nemala nasledovníka. Slovenčina sa teda v Sudiciach vyučuje iba v škôlke, kde ma prijala vedúca učiteľka Katarína Busaiová Koplányiová, ktorá v súčasnosti spolu so svojou kolegyňou študuje slovenčinu v Ostrihome. Dôvod je jednoduchý: zatiaľ majú iba jednu kolegyňu s potrebnou kvalifikáciou a tak sa rozhodli, že vyštudujú slovenčinu. Škôlku, ktorú minulý rok presťahovali zo starej a pre nich už malej budovy do nových priestorov v budove základnej školy, navštevuje 73 detí. 56 rodičov žiadalo výučbu slovenčiny pre svoje dieťa. Slovenčina sa vyučuje v miestnej materskej škole od roku 1985, zväčša majú deti týždenne jedno zamestnanie, ale zamestnanci sa snažia používať slovenský jazyk aj počas dňa. Vo veľkej miere využívajú metodické zošity Slovenského pedagogického metodického centra Celoštátnej slovenskej samosprávy. V troch skupinách pracuje šesť učiteliek a tri pestúnky, ale v lete odíde slovenčinárka do dôchodku, takže na jej miesto budú hľadať novú učiteľku. Deti majú zamestnania zamerané na vecného učivo, matematiku, telesnú výchovu, kreslenie, spev, ale aj tanec a rodičia ich môžu prihlásiť aj na náboženskú výchovu. Materskú školu navštevujú aj deti z Balašských Ďarmôt a z Čestvy, kde zanikla škôlka. Škôlkari vystupujú na všetkých obecných slávnostiach. Na obecné dni si oblečú ľudové kroje, ktoré sponzorovala slovenská samospráva. Najmladší Sudičania pravidelne navštevujú aj Dedinské múzeum. Najbližšie to bude koncom marca a pozrú si zvyky spojené s očakávaním jari. Okrem toho usporadúvajú pre deti výlety do okolia. Stravovanie zabezpečuje ústredná jedáleň, ktorú vybudovali nedávno a ktorá je schopná pripravovať pre deti špeciálne diétne jedlá podľa odporúčania lekára. Teraz je veľkým snom vedúcej materskej školy presťahovanie, či skôr znovuvybudovanie hradu z dvora bývalej škôlky.

Slovenský volený zbor podporuje aj doškoľovanie učiteliek. Sú to doškoľovania, ktoré tradične organizuje Slovenská samospráva Novohradskej župy na Slovensku pre učiteľky materských a základných škôl. V tomto roku sa chystajú do Gbeliec.

V Sudiciach je ročne niekoľko podujatí, na ktorých sa môžu prezentovať miestni Slováci. Patrí sem majáles, obecné dni (ktoré doteraz usporadúvali v auguste, ale od tohto roku to bude v septembri), oberačkové slávnosti a vianočný koncert, na ktorý slovenská samospráva pozýva deti z materskej školy, žiakov základnej školy a všetky spevácke zbory. Veľkou túžbou obecnej a slovenskej samosprávy je, aby sa mohli znovu zapojiť do organizovania osláv Novohradských slávností, ktoré vrcholia festivalom v Banke. Dlhé roky patril štvrtok Sudiciam – vtedy tu vystupovali zahraničné a domáce súbory. Možno o niekoľko rokov sa k nim festival vráti.

Eva Patayová Fábiánová

Súťaž vín v Santove po druhýkrát

„Môj otec každý deň vypil aspoň dva litre vína, ale nikdy som ho nevidel opitého.“ Podobné vety odzneli v prvú marcovú sobotu na druhom ročníku súťaže vín v podpilíšskom Santove. Súťaž, na ktorej sa v tomto roku zúčastnilo vyše tridsať vinárov, usporiadala obecná samospráva v novom kultúrnom dome.

„Vínna kultúra bola vždy charakteristická pre pilíšske osady,“ začala náš rozhovor starostka Santova Eva Čičmancaiová, ktorá prezradila, že nielen konzumovanie, ale aj pestovanie hrozna bolo typické pre podpilíšsku obec: na úpätí tzv. Dlhej hory sa urodili rôzne druhy hrozna. „Revitalizácia tradície ochutnávania a výroby vína si postupne získala aj našich obyvateľov, čo nás viedlo k tomu, že sme vlani usporiadali prvú súťaž vín. Po minuloročných dobrých skúsenostiach sme sa rozhodli akciu zopakovať a na tohoročnú súťaž sme už pripravili aj logo podujatia, ktoré navrhol grafik František Kormoš,“ dodala. Týmto logom – znázorňujúcim Pilíš a s nápisom Súťaž vín v Santove - ozdobili poháre na ochutnávanie kráľovského moku. Dali zhotoviť dvesto kusov, ktoré predávali za symbolickú cenu a z ktorých potom mohli záujemcovia ochutnávať súťažné vína.

Osemnásť vzoriek bieleho vína, jedno ružové a dvadsaťdeväť vzoriek červeného vína ochutnala šesťčlenná odborná porota vedená členom Rádu rytierov vín v Tate Károlyom Gimeskövim. Porota hodnotila vzorky podľa prísnych kritérií. Zaradila ich na tri priečky, pričom dve vzorky dostali iba diplom a v obidvoch kategóriách (červené a biele) vyznačili jedno top víno. Najlepšie červené víno pripravil v tomto roku Koloman Pešák (Cabernet Sauvignon) a najlepšie biele Imrich Kollár (Zenit). Všetci, ktorí vyhrali zlatú a striebornú medailu, môžu nominovať svoje vína do tradičnej súťaže pilíšskych vinárov v Číve, ktorá sa uskutoční v máji.

„Predseda poroty hodnotil červené vína ako dobré. Ako povedal, biele vína v tomto roku neboli takej dobrej kvality ako červené. Podľa neho problém bol nie s hroznom, ale s jeho spracovaním a s nevhodným uskladnením vína. To boli hlavné príčiny nižšej kvality niektorých vín, na čo by vinári mali v budúcnosti dávať väčší pozor,“ prezradila nám pani starostka. Ako dodala, na súťažiach vín nezvykli kvalifikovať priamo rodiace hybridy, ale v Santove urobili výnimku. Traja gazdovia nominovali do súťaže vína zo „samorodákov“.

Jednou z nich bola Gyöngyi Kormošová, ktorá priniesla vzorku zo zmesi hrozna. Ako nám prezradila, má vyše dvesto koreňov rôzneho druhu. Pestuje hlavne stolové hrozno, ktoré dozrieva postupne počas celého leta. „Ako dozrieva, postupne ho jeme, niečo aj darujem, ale keď ho je dosť a nechcem, aby vyšlo nazmar, urobím z neho víno. Víno nám chutí, ale chutí aj našim známym, ktorým z neho darujem. Na súťaž som sa prihlásila aj minulý rok a aj vtedy som získala diplom,“ pochválila sa pani Kormošová.

Treba vedieť, že v Santove už nie sú veľké vinice. Peronospóra ich zničila a od 19. storočia sem nasadili priamo rodiace hybridy, ako napríklad novu. Súkromné vinice v 50. – 60. rokoch minulého storočia poštátnili a bývalí majitelia potom obhospodarovali družstevné. Nie divu, že o tieto vinice sa nestarali s takou láskou ako o vlastné a časom sa pestovania zriekli. Nezriekli sa však dobrého vína a preto pred približne dvadsiatimi rokmi začali privážať hrozno zo známych vinárskych oblastí, zväčša z úpätia Matry. Aj pestovateľ top červeného vína Koloman Pešák si už vyše desať rokov vozí hrozno z Gyöngyösu. Ako mi prezradil, vínu prišiel na chuť až po dovŕšení 48 rokov, ale odvtedy si nevie predstaviť svoj život bez neho. Hlavne pri príprave nedeľňajšieho obeda je preňho neodmysliteľná chuť vína. „Už pri varení si rád dám pohár dobrého vína. Samozrejme, len kvôli chuti. Ako povedal, rád robí okolo vína: rád melie hrozno, plní mušt do sudov, čaká, kedy môže stáčať víno, nevie sa dočkať, kedy dozrie a kedy ho môže fľaškovať. Všetky fázy robí vlastnoručne. Ročne vypestuje 1600 litrov vína, avšak nielen pre vlastné potreby. Predáva ho priamo na mieste, ale stálych kupcov má aj z hlavného mesta. „Keď sa dozvedia, že mám v danom roku dobré víno, prídu ho ochutnať a kupujú si ho,“ dodal. On nechce z vína zbohatnúť, zisk použije na kúpu ďalšieho hrozna. Vyrába tri druhy vína: Frankovku, Silvánsky Rizling a tohoročného víťaza Cabernet Sauvignon. Má rád suché vína a podľa neho mužom chutí hlavne suché víno.

Hrozno k druhému top vínu, k Zenitu, pochádza z Jágru. Jeho výrobca Imrich Kormoš tam má vlastnú vinicu na ploche jedného hektára. Kúpil ju od gazdov, od ktorých predtým nakupoval hrozno. Oni však zostarli a vinicu nemal kto obrábať. Nové odrody vlastní iba rok, takže toto obdobie je i preňho plné nových výziev. Ako povedal, nerobí mu problémy obrábať vinicu, lebo vie, že je tam dobrá pôda, na ktorej sa urodí dobré hrozno. Rezanie, viazanie a tzv. zelené práce robí spolu s rodinou, mechanické práce dá urobiť miestnym hospodárom. Pestovanie vína je u nich rodinná záležitosť, už aj jeho otec sa mu s obľubou venoval. Lásku k vinárstvu zdedil po ňom, ako aj niektoré adresy, kde mohol nakupovať hrozno. Tridsať rokov sa zaoberá vinárčením. Kedysi dovážal hrozno z okolia Gyöngyösu, ale pred vyše desiatimi rokmi sa vybral trochu ďalej, smerom na východ. I. Kormoš sa teraz prvýkrát zúčastnil na súťaži vín a hneď veľmi úspešne. Keď som sa ho spýtala, ktorú fázu vinárstva má najradšej, bez dlhého uvažovania s úsmevom na tvári povedal, že pitie. Podľa neho víno je najlepšie po roku. Jeho najstaršie víno je „v puberte“: dvanásť-trinásťročné. Chráni si ho a nedáva z neho hocikomu.

O víne a o hrozne by sme mohli ešte dlho hovoriť, aj keď Santov v súčasnosti už nepatrí medzi vinárske oblasti. Ale môžeme dúfať, že možno práve táto súťaž, alebo povedzme veselica na vinobranie, položí základy na vytvorenie novej tradície, ktorá prispeje k súdržnosti obyvateľov tejto podpilíšskej slovenskej obce.

Eva Patayová Fábiánová

Krátky výlet do etymológie

Na Filozofickej fakulte Univerzity Loránda Eötvösa som toho času (1979-1984) študoval slovenskú filológiu (vedu o slovenskom jazyku a literatúre), a v rámci toho som si osobitne obľúbil etymológiu, to jest odbor skúmajúci pôvod slova, príbuznosť a vzťahy slov. Natoľko, že až podnes si rád etymologizujem, čiže vysvetľujem pôvod jednotlivých, zvlášť tých u nás, v maďarskom jazykovom prostredí preinačených, maďarskej výslovnosti prispôsobených slov, zemepisných názvov, priezvisk, krstných mien a pod. Často si to ani nevšímame, alebo to berieme ako prirodzené, zvlášť ak niekto slovenčinu neovláda a má meno utvorené z pôvodne slovenského mena. Dá sa na tom občas aj poriadne pobaviť.

Prečo sa slovenské mená v maďarčine občas preinačujú, čiže deformujú? Jednoducho preto, lebo ide o dva rôzne typy jazykov, majú aj niektoré odlišné hlásky, odlišnú výslovnosť, aj artikuláciu... Kým maďarčina patrí do ugrofínskej skupiny uralských jazykov, zatiaľ slovenčina patrí do indoeurópskej jazykovej skupiny. Pre maďarčinu je príznačné, že neznáša zhluk spoluhlások na začiatku slova a preto niektorá z nich pri výslovnosti jednoducho vypadne, alebo sa medzi ne - kvôli ľahšej výslovnosti - vsunie jedna samohláska. A tak Pleš sa zmení na Pileš, krk sa zmení na kerk, Brusník na Borosznok a pod. Maďarčina nemá ch a preto sa spravidla mení na k (chémia – kémia, charakter – karakter,...), alebo h. Dodajme ešte, že v maďarčine ak je na konci slova o, ihneď sa dá naň dĺžeň a mení sa na ó. Z tohto javu potom z mena Stacho bude Takó, alebo Tahó! No nie je to milučké? Až na to, že ja osobne – ak by som bol Stacho – netešil by som sa takejto zmene, keďže v maďarčine Tahó = Neokrôchanec. Takto sa stalo aj z mena Stanislav – Szaniszló.

Takáto zmena nás môže prekvapiť aj z toho dôvodu, že niektoré hlásky sa označujú inými písmenami v maďarčine než v slovenčine. Napr. ď u nás vzniká tak, že na d dáme mäkčeň. To isté v maďarčine vzniká tak, že ku g priložíme y: gy. Potom keď niekomu meno Hudec (hudobník, muzikant) zapíšu podľa maďarského pravopisu, stane sa z neho Hugyec, čo opäť nie je dôvod na radosť, keďže - chtiac-nechtiac – to má nepríjemný podtón (húgy = moč!).

V maďarčine na konci slova nebýva dlhé i, ani y≠ i, a preto mená ako Chudý, Pokorný sa menia na Hudi a Pokorni.

Často by mená mohli ostať v pôvodnej forme, dali by sa vysloviť aj v maďarčine, predsa sú pozmenené. Vadí tu snáď to, že v maďarčine nič neznamenajú. Napr.: Bella – Béla, alebo Bel – Bél. Neviem, neviem, čo by povedal Matej Bel k tejto zmene, keďže bél je po slovensky črevo!!!

Po tomto úvode v každodennej praxi ľahšie spoznáme, z čoho a ako tieto novotvary vznikli, ktoré meno je originál a ktoré novotvar. Pôvodné je vždy to, ktoré má nejaký zmysel. Nakoniec si ešte pozrime zopár „zlatučkých“ výtvorov z tohoto „vreca“: Petykó (Peťko), Jankó (Janko), Puhó (Púchov), Rahó (Rachov), Herencsár (Hrnčár), Szuha (Suchá), Kohán (Kochan), Szersény (Sršeň)... Zaujímavý je aj typ Reményik. Keby nebolo na konci mena to k, bolo by to nepochybne maďarské meno. Ale práve to koncové k prezrádza, že je to novotvar vyrobený zo slovenského mena Remeník. Remeň síce nie je remény (nádej), ale kto nevie po slovensky, tomu to niečo pripomína a zvedie ho na nepravý chodníček. Tak vzniklo aj meno Körmöcbánya z pôvodného mena Kremnica. Čo na tom, že kremeň (kvarc, kova) nie je köröm (necht), ani sa nechty v bani nedolujú! Hlavné je, že to krem… voľakomu, kto po slovensky nevedel, pripomínalo slovo köröm. Zásoba takýchto slov je bohatá, príkladov na to máme neúrekom. Aj naši žiaci nám ich občas vyrábajú. Počul som od jedného gymnazistu, že: 1. „V Rakúsku ohoreli kravy.” 2. „Jeho mama pohádzala z Debrecína.”

Ak by ste voľakedy boli smutní, spomeňte si na etymológiu, u nás vám s ňou bude veselo.

Gregor Papuček

Prezentácia publikácií VÚSM v Slovenskom inštitúte

Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku usporiadal 8. marca v priestoroch Slovenského inštitútu prezentáciu svojich najnovších publikácií. Podujatie sa uskutočnilo v divadelnej sále SI, kde prítomných v mene organizátorov privítali riaditeľka Slovenského inštitútu Jana Tomková a riaditeľka VÚSM Anna Kováčová. Na úvod prezentácie riaditeľka VÚSM krátko informovala o histórii a súčasnosti ústavu. Ako uviedla, rok 2010 bol dôležitým medzníkom v živote VÚSM, ktorý oslávil 20 rokov svojej existencie. Jubileu bola venovaná i vedecká konferencia pod názvom „Dejiny Slovákov na Dolnej zemi, lokálna identita“, ktorá sa konala na pôde SI v Budapešti. O rok neskôr uzrel svetlo sveta vedecký zborník pod názvom Identita, história a kultúra. Dejiny Slovákov na Dolnej zemi. Publikáciu predstavila etnologička, docentka Katedry etnológie a kultúrnej antropológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Magdaléna Paríková.

VÚSM vydal v roku 2001 prvý zväzok edície „Otázky vývoja kultúry - A kultúra fejlődésének kérdései I.“ pod názvom Premeny tradičnej kultúry Slovákov v Maďarsku - A magyarországi szlovákok hagyományos kultúrájának változásai. Ústav koncom roka 2011 uverejnil druhý zväzok pod názvom Cirkevná kultúra Slovákov v Maďarsku, ktorý prináša príspevky vysoko odborne fundovaných autorov a články aktívnych činiteľov evanjelickej a katolíckej cirkevnej sféry slovenskej minority v Maďarsku. Cieľom vydania vedeckého zborníka bolo podať prehľad najnovších výsledkov bádania v oblasti cirkevných dejín a sakrálnej ľudovej cirkevnej kultúry slovenskej národnosti v Maďarsku. Publikácia podáva komplexnejší prehľad konfesionálneho zloženia, kultúrnych dejín a podoby ľudového náboženstva slovenskej menšiny na jednotlivých slovenských jazykových ostrovoch v Maďarsku a usiluje sa aj o zmapovanie situácie vo vzťahu k nábožnosti pešťbudínskych Slovákov. Vedecký zborník predstavili etnológ Katedry etnológie a etnomuzikológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre Ján Botík a lingvistka, vedúca Katedry slovanskej filológie Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti Mária Žiláková.

Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku viac ako dvadsať rokov vykonáva záslužnú činnosť v oblasti výskumu slovenskej minulosti a súčasnosti so zameraním nielen na históriu a etnológiu, ale aj kultúru, jazyk, kultúrnu antropológiu a sociolingvistiku. O výsledkoch vedeckovýskumnej činnosti sa usiluje priebežne informovať odbornú i širokú verejnosť doma i v zahraničí na rôznych konferenciách, odborných programoch i vydávaním zborníkov.

Prezentáciu uzatvorilo predstavenie v poradí päťdesiatej publikácie ústavu. Jubilejný zborník Materiálové príspevky ku kultúre a spôsobu života v Dabaši-Šáre obsahuje materiály dokumentujúce výsledky národopisného tábora, ktorý sa uskutočnil vlani v lete v Dabaši – Šáre. Predstavili ju etnologička, docentka Katedry etnológie a kultúrnej antropológie FF UK v Bratislave Hana Hlôšková a archeologička, etnologička Múzea Károlya Visiho v Kalocsi Rozália Kuštárová.

Podujatie skončilo pohostením účastníkov, ktorí v aule SI mohli pokračovať v družnej výmene názorov.

Andrea Szabová Mataiszová