Predstavujeme slohy štipendistov Nadácie pre nadaných

Spoznajme práce našich najlepších

V uplynulých týždňoch mali naši čitatelia možnosť spoznať štipendistov Nadácie pre nadaných. Je to program na podporu žiakov 7. a 8. tried základných škôl, ktorí sa popri svedomitom štúdiu snažia zdokonaliť sa v slovenčine a v znalosti slovenskej kultúry, ktorí sa aktívne zúčastňujú na súťažiach pre základné školy, na kultúrnych a spoločenských podujatiach Slovákov v Maďarsku a chceli by pokračovať v štúdiu na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti. Ako sme už o tom písali, účastníci programu nemôžu sedieť na vavrínoch: plnia požiadavky stanovené nadáciou. Tak napríklad zostavujú projektové práce, zúčastňujú sa na rôznych súťažiach, teda cieľavedome si rozširujú znalosti slovenského jazyka a vedomosti o slovenských reáliách. V našom novom seriáli prinášame práce, ktoré napísali v období, keď sa uchádzali o štipendium.

Ja a moja rodina

Volám sa Antonella Morongová. Narodila som sa 20. 6. 1997 v Budapešti. Bývam v XIII. obvode. Matka Anna Morongová pracuje v Slovenskej škole v Budapešti ako pestúnka. Otec Ján Rácz je manažér. Sme Slováci. Medzi sebou hovoríme po slovensky. Súrodencov nemám. Moje rodné mesto je hlavným mestom Maďarska a rozprestiera sa na obidvoch brehoch Dunaja. Náš byt je medzi Margitiným a Arpádovým mostom.

V Budapešti sa nachádza mnoho historických pamiatok, z ktorých sa mi najviac páči Parlament. Jeho miestnosti som už dvakrát videla. Najviac ma očarovala poľovnícka sieň, kde prijímajú vládne delegácie.

Najbližšie k mojej povahe stojí Margitin ostrov. Často sem chodievam so spolužiakmi a priateľmi na prechádzky, oddýchnuť si. Rozmanitosť okrasných drevín, chránené druhy rastlín ma vždy očarujú.

Môj druhý domov sa nachádza 20 kilometrov od Budapešti, v Solymári. Dedina leží v pilíšskom údolí, obklopujú ju vrch Pilíš a oráčiny. Na okolitých svahoch sú rodinné domy a malé chaty. Uprostred dediny je starý kostol a obecný dom. V centre dediny je aj základná škola. K historickým pamiatkam patrí hrad a starý cintorín. Náš dom je naprostred dediny. Pred ním sú ozdobné kríky a za ním ovocné stromy a farebné kvety.

Mala som tri roky, keď som išla do Slovenskej materskej školy v Budapešti, kde nás učila pani Alžbeta. Každý deň sme sa hrali, spievali, tancovali a cvičili. Rečňovanky a pesničky sme sa učili po slovensky.

Mala som šesť rokov, keď ma rodičia zapísali do základnej školy. U nás materská škola, základná škola, gymnázium a žiacky domov sú v jednej budove.

V prvej triede som spoznala abecedu. Naučila som sa čítať, písať, počítať a dozvedela som sa mnoho zaujímavostí o svete ľudí, rastlín a zvierat.

Na vyššom stupni sa učíme jazyky, matematiku, fyziku, chémiu a informatiku. Triedy vyššieho stupňa sú na prvom poschodí. Väčšina hodín je v triede, ale niektoré máme v odborných učebniach.

Vyučovanie sa začína o ôsmej, my však musíme byť v triede už o trištvrte na osem. Denne máme päť alebo šesť hodín. Prestávky sú desaťminútové, veľká prestávka je pätnásťminútová. Po poslednej hodine obedujeme a potom ideme na krúžky.

V triede sme desiati: päť chlapcov a päť dievčat. So spolužiakmi vychádzam veľmi dobre.

Nemám veľa voľného času. Cez týždeň chodím na klavír, do tanečného, náboženského, chemického a športového krúžku. Náš dramatický súbor už dvakrát vyhral prvú cenu na súťaži Deti Deťom. Náš spevácky súbor dosahuje tiež veľmi pekné výsledky. Vlani sme vyhrali prvú cenu na súťaži Slovenské spievanky.

Vo voľnom čase rada čítam a počúvam modernú hudbu.

Veľmi rada chodím na klavír, veď hudba ma baví od malička. Mojím vzorom je klavirista, slávny hudobný skladateľ Béla Bartók.

Pravidelne navštevujem programy Slovenského inštitútu a Celoštátnej slovenskej samosprávy.

Televízny program sledujem skoro každý deň. Domovinu pozerám pravidelne a čítam aj Ľudové noviny. Naposledy som videla v Domovine vianočné vystúpenie nášho tanečného súboru.

Športujem takmer každý deň. Plávanie bolo len kratšou epizódou v mojom živote, potom som sa venovala basketbalu. Milujem aj cyklistiku, volejbal a floorball. Šport je pre mňa radosť, koníček. Zmenil môj život, moju osobnosť. Stala som sa cieľavedomou a sebavedomou.

Som tichšej povahy, prispôsobivá a mám rada spoločnosť. Pravdu poviem komukoľvek. Som rada, keď mám všade poriadok.

Po ukončení základnej školy pôjdem do Slovenského gymnázia v Budapešti. Po maturite by som chcela študovať na lekárskej fakulte.

Antonella Morongová, 8. trieda

Bratislava zavítala do Budapešti

Primátor hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy Milan Ftáčnik sa 12. marca na pôde Slovenského inštitútu stretol s predstaviteľmi Slovákov žijúcich v Budapešti. Prítomným sa v mene organizátorov prihovorila riaditeľka SI Jana Tomková, ktorá medzi hosťami zvlášť privítala veľvyslanca SR v Maďarsku Petra Weissa, jeho zástupcov Metoda Špačka a Richarda Galbavého a delegáciu mesta Bratislavy. – Dnes sme sa stretli, aby sme sa porozprávali s pánom Milanom Ftáčnikom, ktorý rád prišiel medzi vás a ktorý vám predstaví hlavné mesto Slovenska, - povedala pani riaditeľka a odovzdala slovo primátorovi Bratislavy. M. Ftáčnik na úvod predstavil Bratislavu a jej aktuálne problémy a ciele. – V Bratislave v súčasnosti riešime tri kľúčové oblasti. Súvisia s prioritami, ktoré schválili naši poslanci na toto volebné obdobie. Chceli by sme vytvoriť tzv. otvorenú samosprávu, t. j. zlepšiť vzťah mesta s občanmi, ktorí v meste žijú. Čiže snažíme sa podať čim viac informácií o tom, čo robí mestské zastupiteľstvo, čo pripravuje a aké by mohli byť jeho rozhodovania, aby sa k tomu mohli občania vyjadriť. Snažíme sa ich vtiahnuť do rozhodovania, čo je nesmierne ťažká vec, lebo na Slovensku majú ľudia pocit odcudzenosti od politiky.

Druhou prioritou je riešenie dopravy. Je v podstate problém všetkých veľkých miest, ako zabezpečiť efektívnu verejnú dopravu, pretože čoraz viac ľudí sa orientuje na individuálnu automobilovú dopravu. Je tu nový fenomén, ktorý sa v Bratislave objavil v tomto volebnom období a ktorý súvisí tiež s dopravou, je to cyklistická doprava. Veľa občanov si nárokuje, aby mohli chodiť do práce na bicykli. My sme sa rozhodli, že veľmi rýchlo začneme budovať cyklotrasy. Je to ďalšia alternatíva v oblasti dopravy.

Tretia priorita je najvážnejšia a najširšia. Je to zvyšovanie kvality života. Súvisí to s tým, ako sa v meste cítime, aké má kvalitné verejné priestory. Či máme dostatok parkov, lavičiek, aká je čistota v meste, bezpečnosť atď. Súvisí to aj so starostlivosťou o našich seniorov, pretože naše mesto starne. V tejto oblasti by sme radi ponúkli viacero projektov, ktoré ľuďom ukážu, že nám záleží na tom, aby sa vo svojom meste cítili dobre, - povedal Milan Ftáčnik. Pán primátor priblížil prítomným vynikajúcu spoluprácu medzi Budapešťou a Bratislavou. Ako povedal, chceli by na tejto ceste pokračovať, čo nie je vždy ľahké kvôli finančným možnostiam, ale ani z jednej strany nechýba dobrá vôľa. Poznamenal, že primátori Bratislavy a Budapešti deklarujú, že majú záujem o rozvoj dobrých vzťahov nielen na úrovni miest, ale aj na úrovni obyvateľov. Chceli by politikom, ktorí si nie vždy rozumejú, ukázať, že sa to dá, že si nájdu k sebe cestu, že majú spoločné problémy a že vedia spoločne hľadať riešenia v prospech ľudí, ktorí im prejavili dôveru. Chcú ukázať ľuďom, ktorí im veria, že z Bratislavy a Budapešti dokážu urobiť kvalitné mestá európskeho typu, ktoré majú kvalitu života porovnateľnú s Viedňou, alebo s inými mestami, ktoré obdivujú.

Po príhovore pána primátora nasledovali otázky prítomných. Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik sa zaujímal o to, s ktorými obvodmi Budapešti majú mestské časti Bratislavy partnerské vzťahy a o to, či sa krajania môžu opäť predstaviť v rámci Dolnozemského jarmoku na Starej tržnici. Milan Ftáčnik uviedol, že Petržalka znova nadviaže kontakty buď s XIII., alebo s XI. obvodom Budapešti a že krajanom opäť zabezpečia priestory na Starej tržnici. Predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová informovala prítomných o tom, že Slovenská samospráva XIII. obvodu by s radosťou nadviazala kontakty s niektorou bratislavskou samosprávou a k tejto iniciatíve sa pozitívne vyjadril aj primátor XIII. obvodu. Ako povedala, s radosťou by sa predstavili v Bratislave so slovenským kultúrnym programom. M. Ftáčnik odpovedal, že mesto má zahraničné oddelenie, ktoré s radosťou pomôže pri nadväzovaní kontaktov. Treba podať žiadosť, že hľadajú partnera, a primátorský úrad určite ochotne pomôže. Ďalej spomenul, že mali predstavu usporiadať Dni Budapešti v Bratislave a naopak, ktoré sa však tohto roku kvôli finančným podmienkam neuskutočnia. Krajania sa ale môžu predstaviť v rámci Dolnozemského jarmoku, alebo v rámci podujatí Kultúrne leto. Riaditeľka budapeštianskej slovenskej školy Júlia Szabová Marloková prejavila ochotu spolupracovať, talentované deti ich školy by mohli vystupovať na rôznych podujatiach v Bratislave. Predsedníčka Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti Ildika Klauszová Fúziková tiež vyjadrila záujem o spoluprácu s Petržalkou.

Po stretnutí s primátorom Bratislavy Milanom Ftáčnikom sa uskutočnila vernisáž výstavy Bratislavské kostoly. Prítomných privítala riaditeľka inštitúcie Jana Tomková: - Dnes je mimoriadny deň nielen kvôli tomu, že tu máme mimoriadnu výstavu Bratislavské kostoly, ale aj preto, lebo tu máme mimoriadnych hostí: veľvyslanca SR v MR Petra Weissa, primátora Bratislavy Milana Ftáčnika, viceprimátorku Bratislavy Petru Džerengovú Nagyovú, viceprimátora Budapešti Zsolta Szentesa a kurátorku výstavy Martinu Vyskupovú. Vystavené majstrovské grafiky zobrazujú vzácne dokumenty histórie, ktorá nám poskytuje obraz, odkiaľ pochádzame, aká je naša minulosť a čo nás spája, - povedala riaditeľka SI, ktorá požiadala Milana Ftáčnika o úvodné slovo.

- Dnes je pre nás naozaj sviatočný deň, pretože sme mohli priniesť do Budapešti kúsok Bratislavy. Priniesli sme vám výtvarné diela, ktoré znázorňujú tie najvzácnejšie pamätihodnosti, ktoré máme, Bratislavské kostoly, ktoré reprezentujú náboženské inštitúcie, ale aj významné kultúrne pamiatky nášho mesta. Sú to maľby a grafiky zo zbierok Galérie mesta Bratislavy, významnej kultúrnej inštitúcie, ktorá zhromažďuje najmä pamiatky o našom meste. Táto výstava je príspevkom k rozvoju vzájomných vzťahov medzi Bratislavou a Budapešťou hlavne v oblasti kultúry, - povedal Milan Ftáčnik. Viceprimátor Budapesti Zsolt Szentes prečítal list primátora Budapešti Istvána Tarlósa, ktorý ocenil vynikajúcu spoluprácu medzi Budapešťou a Bratislavou. Otvorenie expozície dokončili slová kurátorky Martiny Vyskupovej: - Výber malieb a grafík zo zbierok Galérie mesta Bratislavy, ktoré predstavujú niektoré z bratislavských cirkevných stavieb, zachytáva premenu mesta počas jeho vývoja a rastu a tematicky sa sústreďuje na jedno z ťažiskových kapitol jeho dejín. Výstava Bratislavské kostoly predstavuje 27 diel, ktoré ponúkajú návštevníkovi možnosť nahliadnuť do historických interiérov Bratislavy očami umelcov, ktorí zachytávali jej dobovú podobu, - povedala kurátorka výstavy, ktorá zároveň poďakovala vedeniu SI, že sa Galéria mesta Bratislavy mohla prezentovať v priestoroch inštitútu.

Stretnutie s Bratislavou v Budapešti sa skončilo pohostením účastníkov, ktorí mohli ochutnať slovenské gastronomické špeciality.

Andrea Szabová Mataiszová

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Dom hororu

Máme za sebou mimoriadne rušné dni, s 15. marcom a prejavmi pred Parlamentom, v parlamente, na Echo TV, v ktorých sa opäť vyznamenali najvyšší činovníci. Premiér nechce vládnuť v krajine, ktorá je kolóniou, predseda národného zhromaždenia zasa prirovnáva európsku politiku k vojne bánd, MMF je u neho spodina. No, hotový horor! Nočná mora!

Apropo! Aj som si povedal, že sa nebudem venovať politikom a ich činom a rečiam. Radšej si zájdem do Domu hororu – tam budem mať väčší pokoj! Nebolo to celkom tak, ale toto vzrušenie bolo iné, než tamto. „Nightmare in Budapest“ sa nazýva celkom nová atrakcia neďaleko Svätoštefanskej baziliky. Je to múzeum, divadlo či interaktívne voľačo. Hneď pri vchode ma víta lebka, ktorá tvrdí, že odtiaľto niet návratu. Musím rýchle prečítať stanovy a podpísať, že všetky hrozby podstupujem dobrovoľne. Akýsi strážca tohto domu v uniforme ma varuje, že sa tu stretnem s netvormi, zombíkmi a podobne. Nasleduje totálne ticho na akomsi cintoríne. Zrazu krik, buchot, niečo ma šuchne po hlave. Netopier ako človek! Posúva ma do ďalšej miestnosti, kde sa vynorí po zemi sa plaziaci tvor a chytá ma za nohy. Maďarská nadávka mi prináša úľavu. A už stojím pred Ivanom, sovietskym vojenským lekárom, verným služobníkom súdruha Stalina, ktorý robí pokusy na ľuďoch, ale má tu špecialitu, znetvorenú ženu, ktorá má tú nepríjemnú vlastnosť, že neustále reve. Nebudem to ďalej rozvádzať, podstatné je, že musím pomáhať pri podávaní injekcie a neskôr pri vyberaní jej srdca. Vravím, hotový horor! A zrazu ostrov pokoja. Chlapík menuje zvieratá, ktorých potomkom je ďalší netvor: zveročlovek. Sú to vrana, vlk, medveď, bizón, tchor, sob a ešte niečo, čo nerozumiem. Mám však doslova utekať, lebo sa netvor blíži. V tomto momente sa skoro po... Ale posúvam sa do ďalšej miestnosti, kde mi chcú všetko odpustiť, keď vymenujem siedmich otcov zveročloveka. Kto by si to všetko pamätal, a tak je logické, že ma stihne spravodlivý trest, pravdaže, bude tiecť krv. Moja krv. Lebo ma už nútia ľahnúť si na lavicu. Záblesk svetla, preboha, veď som pod gilotínou! Hlava mi však zostáva na krku, to celé je akože, no celkom sa teším, že už môžem von. Nepopieram, odľahlo mi!

Už odtiaľto utekali s kŕčovým plačom, ale zasa sú aj takí mladí, ktorí si sem dohodnú svoje prvé rande, alebo zorganizujú narodeninovú párty. Je to však predovšetkým zábava a hoci človek sa ľaká, bojí, strachuje, trasú sa mu ruky, zrýchľuje dych a tlkot srdca... nakoniec je to úľava. Prišiel som na to, prečo. Lebo toto je dobrovoľný strach a nie nanútený horor z kupolovitého domu na brehu Dunaja...

Maďarský zázrak v prospech slovenčiny

Žiaci jednej základnej školy v maďarskej obci sa učia slovenčinu vo všetkých ročníkoch. Na dverách každej miestnosti sú vyložené aj názvy v slovenčine, takže ak chcete ísť do zborovne, môžete si byť istí, že nevojdete do 5. triedy. Znie to ako preklep, ale nie je to tak a nejde tu ani o asimiláciu. Ide skôr o dávnu spoluprácu dvoch obcí, ktoré si takto navzájom pomáhajú. O ktorých obciach je reč? Nuž o Dengelegu a o Héhalme. Héhalom prijal žiakov zaniknutých vyšších ročníkov dengeleckej základnej školy a chcel im pomôcť v tom, aby sa mohli naďalej zdokonaľovať v jazyku svojich predkov. Vedenie školy pre istotu ešte predtým, než by začalo organizovať mimoriadne hodiny slovenčiny, sa spýtalo rodičov héhalomských detí, čo by povedali na to, keby aj ich deti mali možnosť učiť sa po slovensky. Veríte či nie, rodičia prikývli, ba s radosťou prijali možnosť, aby sa ich deti bezplatne naučili jazyk susedného národa. Boli sme zvedaví, ako sa to mohlo stať, ako prebiehal celý proces a ako sa teraz majú dengelecké deti vo svojej novej alma mater.

„Prvoradým cieľom bolo, aby pridružením nič nestratili ani žiaci z Dengelegu,“ začal náš rozhovoru riaditeľ školy Imre Tóth, ktorý stojí na čele inštitúcie od roku 2010. Ako nás informoval, do školy chodia aj deti zo Siráku a Bíru, vozí ich školský autobus – spolu so žiakmi z Dengelegu. Z týchto štyroch osád máme spolu 88 žiakov, 17 v nižších ročníkoch v Dengelegu sa učí v spojených triedach. Spojené sú zatiaľ aj triedy nižších ročníkov v Héhalome. Dengeleckí žiaci vyšších ročníkov sa „odsťahovali“ do susednej obce pred štyrmi rokmi, kde pre nich zabezpečili výučbu slovenčiny. Po dobrých skúsenostiach ju pred dvomi rokmi zaviedli aj od prvého ročníka. „U rodičov sme v prvom rade museli dosiahnuť, aby učenie sa nového jazyka nepokladali za povinné zlo, ale za možné dobro. Problémy sme mali skôr s rodičmi prvákov – terajších druhákov –, ktorí sa báli, že ich deti budú veľmi zaťažené. Ale treba vedieť, že ako každý cudzí jazyk, aj slovenčinu vyučujeme na nižšom stupni hravou formou a deti si ju naozaj obľúbili,“ povedal pán riaditeľ. Podobný názor má aj slovenčinárka na nižšom stupni Borbála Szabová, ktorá dodala, že ak sa niekto ťažšie učí, ten sa bude ťažšie učiť aj jazyky, bez ohľadu na to, o aký predmet ide. Ona vyučuje zo všetkých dostupných učebníc a pomôcok, pričom využíva aj bohaté poznatky, ktoré získala počas niekoľkoročnej praxe. Bývalá absolventka budapeštianskeho slovenského gymnázia nevyučuje iba v Héhalme, ale aj v Materskej škole v Dengelegu, kde majú deti týždenne dve slovenské zamestnania.

Štyri hodiny slovenčiny týždenne by však neopodstatnilo národnostnú výučbu: potrebná je aj výučba slovenskej vzdelanosti, ktorú integrovali takmer do všetkých predmetov.

Týždenný pobyt v Škole v prírode v Hronci je pre žiakov odmenou za ich celoročnú prácu. Ako sme sa dozvedeli, už na druhý deň strávený vo vôbec nie relaxačnom tábore sa žiaci vypytujú svojich učiteľov, či môžu ísť aj o rok a oni im nekladú nijaké iné očakávania, iba dobré známky, ktoré musia dosiahnuť počas školského roka. Nie je to však iba výzva pre žiakov, ale aj pre učiteľov, aby vzbudili pozornosť svojich zverencov o slovenčinu. Ako mi prezradil slovenčinár vo vyšších ročníkoch Atila Rusnák, celkom sa im to darí, veď žiaci neraz spomenuli, že zo všetkého majú najradšej skloňovanie. „Ba odznelo aj to, prečo nemáme hodinu slovenčiny namiesto maďarčiny,“ povedal mladý učiteľ, ktorý vyučuje v škole iba druhý rok, ale si ho obľúbili nielen žiaci, ale i kolegovia a našiel si miesto aj v spoločenskom živote obce. Jeho prístup k vyučovaniu je novátorský a zdá sa, že účinný. Mala som možnosť navštíviť jeho hodinu s piatakmi, kde som sa mohla presvedčiť o tom, že na nej deti naozaj pracujú a nie iba sedia a počúvajú učiteľa, prípadne opisujú texty z tabule. Slovníky sú ich každodennou pomôckou a veľmi dobre vedia s nimi pracovať. Zaujímavá je aj štruktúra hodiny, nakoľko sa začína 5-minútovým opakovaním nových slovíčok, pričom nie učiteľ sa pýta žiakov, ale jeden zo žiakov sa postaví pred tabuľu a pýta sa ostatných s tým, že každý má jednu možnosť vyrieknuť „pas“ a raz môže „odovzdať slovo“ spolužiakom. Jedným z najlepších motivačných prostriedkov je fanúšikovský šál so slovenskou trikolórou. Ten môže získať žiak, ktorý je najúspešnejší v rýchlej písomnej úlohe. Počas mojej návštevy mali hľadať kukučie vajíčko medzi slovíčkami, ktoré mali napísané. Čo znamená vlastniť šál? Nuž jeho majiteľ rozhodne o tom, v čom mu pomôžu spolužiaci. A. Rusnák hovorí so svojimi žiakmi výlučne po slovensky, maďarčinu používa iba občas, chce využiť všetky možnosti na to, aby si deti osvojili čo najväčšie množstvo učiva na hodinách. Na to mu slúži aj interaktívna tabuľa, na ktorú síce nemajú v škole slovenský program, ale pán učiteľ si pomohol sám - z internetu a z vlastných zdrojov pripravil zaujímavé úlohy pre žiakov. Mladý a naozaj energický učiteľ priniesol medzi steny héhalomskej školy aj trochu modernej slovenskej hudby. Sledujúc trendy v slovenskej hudbe naučil svojich žiakov skladbu Horehronie, s ktorou sa speváčka Kristína v roku 2010 predstavila v nórskom Osle na semifinále súťaže Eurovision Song Contest.

V súčasnosti sa pripravujú na regionálnu súťaž zo slovenského jazyka, ktorá sa uskutoční 29. marca v Ďurke, pričom sa zapojili aj do písomnej súťaže štyroch-piatich škôl zo slovenčiny, iniciátorom ktorej bola tiež ZŠ v Ďurke. Pán učiteľ sa pochválil, že už vedia ukázať aj hmatateľné výsledky, nakoľko dvaja absolventi héhalomskej školy zložili základný stupeň štátnej skúšky zo slovenského jazyka a aj ďalší prejavili záujem o skúšku.

V záujme toho sa prevádzkovatelia uchádzali o zriadenie interaktívnych tabúľ a v súťaži uspeli: získali pre školu štyri interaktívne tabule a osem počítačov. V súčasnosti plánujú obnoviť budovu školy a neskoršie aj škôlky, kde by tiež chceli zaviesť slovenské zamestnania. Hoci podporu už dostali, chýba im ešte vlastná čiastka, ktorú sa snažia zabezpečiť. Rodičia sa ponúkli, že by radi podporili školu povedzme formou usporiadania dobročinného plesu, ktorý organizujú 14. apríla. Vystúpia na ňom žiaci školy s kultúrnym programom, v ktorom nebude chýbať slovenčina. Z príspevkov rodičov by chceli obložiť steny na chodbe. Ako nás informoval pán riaditeľ, uchádzajú sa o ďalšie počítače, aby mohli doplniť učebňu výpočtovej techniky a takto ponúknuť všetkým žiakom možnosť osvojiť si základy práce s počítačom a surfovania na svetovej sieti.

Spojením škôl teda získali žiaci aj učitelia. Nebolo to však chvíľkové rozhodnutie, predchádzali mu mnohé rokovania medzi zastupiteľstvami oboch obcí, ktoré udržiavajú tesné kontakty. O tom mi už rozprával starosta Héhalmu Albert Szilágyi, ktorý stojí na čele osady od roku 1990. Héhalom zohrával vždy akúsi centrálnu úlohu medzi okolitými osadami. Hoci s tisíc obyvateľmi nepatrí medzi najväčšie, jeho geografická poloha ho priam predurčuje na to, aby bol strediskovou obcou. Výhodnú zemepisnú polohu využili už aj predkovia dnešných obyvateľov, keď si tu v dobe bronzovej vytvorili vŕšok, na ktorom v stredoveku postavili kostol. Okolo kostola bol cintorín, ktorý však zanikol spolu so sakrálnou pamiatkou. „Povráva sa, že vápencové časti múrov nášho kostola prevážali až do Hatvanu, keď tam renovovali hrad,“ tvrdí starosta, keď mi ukazuje miestne pamätihodnosti. Jeho dávnym snom je uskutočnenie archeologického prieskumu, aby zistili, čo sa nachádzalo na území dnešného vŕška pri cintoríne. Ale peňazí je málo, archeológov ešte menej, takže okolie je pred verejnosťou uzatvorené, hoci je odtiaľ krásny výhľad a podľa starostu za pekného počasia vidno na jednej strane až po Tatry a na druhej až po nížinu. Isté však je, že vŕšok je geometrickým stredom južného Novohradu a využívali ho aj na vojenské ciele. Ale vráťme sa k centrálnej úlohe obce. Rodinné známosti a priateľstvá sa rozrastali a po čase dedinky zistili, že jedna bez druhej sa nezaobídu, musia sa spojiť. Rozhodli sa vytvoriť spoločný notársky úrad a niektoré aj regionálne združenie na prevádzku výchovno-vzdelávacích inštitúcií. Ako konštatoval A. Szilágyi, samozrejme, išlo im aj o vyšší štátny normatív, ktorý mohli získať, ale v prvom rade o to, aby deti mohli pokračovať v osvojovaní si slovenského jazyka. Nestretávajú sa iba starostovia, ale aj obyvatelia osád, napríklad na rôznych podujatiach, ba podľa odhadu starostu je v oboch obciach aspoň 50 zmiešaných rodín.

Od pána starostu sme sa dozvedeli, že dengelecké deti popoludní neostávajú v Héhalme. Príde po ne autobus a učia sa spolu doma v budove tamojšej školy. Je to výhodné aj pre slovenskú dedinu, takto si mládež udržiava citové putá k svojmu bydlisku.

K spoločnému notárstvu patrí aj Kirť, kde tiež prebieha výučba slovenčiny. Už prebiehajú rokovania o tom, aby aj tamojší žiaci dochádzali do héhalomskej školy, kde by mohli pokračovať v osvojovaní si slovenčiny. Tu by mali viac možností aktivizovať sa, čo by mohli využiť tamojšie spoločenské organizácie pri zapájaní detí do spoločenského života obce, čím by sa vytvorilo silné puto bez ohľadu na to, že základné vzdelanie nezískajú priamo vo svojom bydlisku.

Veľkým snom héhalomského starostu je vytvorenie jazera na bahnitom území okolo dvoch riek, ktoré pretekajú cez obec: Bír a Buják. Okolo jazera si predstavuje rekreačné zariadenia, ktoré by sem priťahovali turistov i rybárov. Lebo ako hovorí, mali by čo ukázať svetu, napríklad takmer 50-metrový most s dvomi piliermi, ktorý je od roku 1960 kultúrnou pamiatkou. Žiaľ, nie sú peniaze na jeho rekonštrukciu a tak sa pomaly rozpadáva. Na vŕšku by zasa chceli vytvoriť skanzen a odhaliť tu ruiny niekdajšieho kostola. „Na to, aby sme sa mohli zviditeľniť svetu, potrebujeme niečo ponúknuť. Podľa mňa možným východiskovým bodom je práve naša dobrá spolupráca s okolitými dedinami, ktorú by sme mohli rozšíriť aj na oblasť vidieckeho turizmu. Myslím tu na vytvorenie spoločných programov, kde by sme turistom v jednom bloku ukázali zaujímavosti týchto dedín,“ povedal A. Szilágyi. Z tohto hľadiska pokladá za perspektívnu aj rozbiehajúcu sa činnosť občianskych organizácií.

Jedno je však isté, ak ku všetkým úlohám pristupujú tak ako k výučbe slovenčiny, nezostanú len pri snoch.

Eva Patayová Fábiánová

Jar je tu, prebúdza sa príroda

Slnečné lúče rozpustili posledné zvyšky snehu a príroda začína žiť jarným ročným obdobím. Slnko pomaličky každý deň naberá silu a tak tu je jeho výsledok Prebúdzajúca sa príroda, nádherné farby a predovšetkým návrat slnka nás všetkých vždy napĺňajú radosťou zo života. Všetko sa začína zelenať, tráva rastie, vtáčiky čvirikajú. Už to nie je také pochmúrne a sivé.

Prvé jarné kvietky sa prebúdzajú zo zimného spánku a spestrujú svojimi lupienkami zelené lúky, lesy, záhrady. No jar prináša na tváre ľudí, zvierat ale i rastlín úsmev, spokojnosť a radosť. Celé toto ešte dotvára jarný vánok, ktorý prináša vôňu kvetov, čerstvo zoranej pôdy, zelenajúcej sa trávy.

Koniec zimy neznamená len prebúdzanie prírody. Telo sa prebúdza k novému životu. Prichádza nová energia. Koniec zimy znamená i prebúdzanie ľudského organizmu. Prichádzajú stále silnejšie svetelné podnety, ktoré prebúdzajú telo i ducha. Povzbudzujú metabolizmus a látkovú premenu. Prebúdzajú dušu a myseľ človeka. Jar je obdobie nových nádejí a cieľov. Príroda je najlepším príkladom a učiteľom, je to nevyčerpateľný zdroj príkladov a inšpirácií.

(ef)

Kresťanským okom

„Prečo sa míňame?”

Pod týmto alarmujúcim názvom sa objavila na Fraternete (internetové noviny maďarskej evanjelickej cirkvi) úvaha „o najbolestnejšej, najvážnejšej otázke posledných desaťročí a našej súčasnosti: prečo nás je stále menej? Čím to je, že aj pri najlepšom úmysle počet členstva našej cirkvi klesá, prečo zbor nevie získať tých, ktorí kostol nenavštevujú, prečo ich nedokáže osloviť evanjeliom?”

„Nič nového pod slnkom” mohli by sme povedať. Táto pálčivá otázka trápi aj slovenských evanjelikov v Budapešti. Podľa štatistických údajov z r. 2001 v hlavnom meste žilo 1513 obyvateľov slovenskej národnosti, 1570 hovorilo v rodine po slovensky a 2362 sa viazalo k slovenským kultúrnym hodnotám a tradíciám. Spolu je to 5445 ľudí. Nebolo by od veci zamyslieť sa nad týmito číslami a pohrať sa s nimi, ale naša otázka teraz znie: Prečo tak málo slovenských evanjelikov chodí do kaplnky, zariadenej v niekdajšej školskej budove peštianskych Slovákov evanjelického vierovyznania a prečo sa aj ten ich malý počet ďalej zmenšuje?

Kaplnka má kapacitu približne 50 osôb, nebolo by ju ťažké zaplniť. Prevažná väčšina tu žijúcich Slovákov sú evanjelici. Berme si ten najmenší počet (1513) a predpokladajme, že z nich 1000 je evanjelikov. Keby len jeden z dvadsiatich prišiel do kaplnky, bola by zaplnená. Ale keby len každý 40, aj tak by bola takmer plná, len trocha poredšie. Ale situácia je dnes taká, že ak sa v kaplnke zíde 8-10 ľudí, už to sa pokladá za úspech!

Vynárajú sa tu všelijaké otázky. Napr. kam chodí tých 990-992 ľudí, ktorí túto kaplnku ešte zvnútra nevideli? Že by všetci do posledného boli bezbožníci, teda neveriaci? Alebo sú len pohodlní, ďaleko bývajú? Alebo ani nevedia, že taká kaplnka v Pešti vôbec existuje?!

Vieme, že ani nie tak dávno sa nesmelo, či prinajmenej nepatrilo chodiť do kostola. Boli sme prehnane osvietení, zbavení ilúzie o jestvovaní akejkoľvek nadľudskej sily, nazývanej Bohom. Dnes sú však iné časy. Človek nemusí veriť, ale môže. Nezávisle od národnej príslušnosti. Navyše v našom prípade táto vážna vec má popri cirkevných aj iné dimenzie. Chodiť do Lutherovho dvora malo pre tu žijúcich Slovákov popri náboženských aj národné dôvody. Slováci tu mali nielen prekrásny kostol, ale aj školu! Chodievali sem, stretávali sa tu, pozhovárali sa, duševne pookriali. Bolo to pre nich stredisko nielen cirkevné, ale cirkevno-kultúrne. A takým by sme ho chceli vidieť aj dnes. Preto v budove niekdajšej slovenskej školy, kde na 2. poschodí je zriadená kaplnka, sme v pivničných priestoroch vytvorili klubovňu. A keď už tam je, mali by sme ju aj využiť. Vyzývame teda pozornosť všetkých slovenských organizácií a všetkých Slovákov: spoločnými silami prispejme k oživeniu historického Lutherovho dvora! V kaplnke sú každú nedeľu 10. hodine slovenské bohoslužby a v pivničnom klube by mohli byť kultúrne podujatia. Príďte, navštívte nás a pridajte sa, budete vítaní! (1081 Budapešť, Rákócziho trieda 57/a; tel.: 36-1/333-6478). Nemíňajme sa, radšej pribúdajme!

Gregor Papuček

Tretia pôstna nedeľa v Lutherovom dvore

Tretiu pôstnu nedeľu (11. marca) slávili budapeštianski slovenskí evanjleici dvojjazyčnou rodinnou bohoslužbou. V Lutherovom dvore sa raz mesačne uskutočňujú bohoslužby, pre veriacich s rodinou, ktoré sú určené nielen pre dospelých, ale aj pre malé deti. Tieto bohoslužby zvykli byť trochu voľnejšie, stoličky v evanjelickej kaplnke sú rozostavené do kruhu, aby sa medzi prítomnými vytvoril bezprostredný kontakt a príjemná atmosféra. Nebolo to inak ani v tretiu pôstnu nedeľu, keď sa zišlo niekoľko rodín, aby si spolu vypočuli slovo Božie.

Farárka Slovenského evanjelického zboru v Budapešti Hilda Gulácsiová Fabuľová s radosťou privítala prítomných a pripomenula, že táto nedeľa sa nazýva aj Oculi. Názov je odvodený od latinského „Oculi mei semper ad Dominum ... Moje oči sú upreté vždy na Hospodina“. Ide o žalm zo Starého zákona. V evanjelických kostoloch sa v tretiu pôstnu nedeľu často číta starocirkevný text z Lukášovho evanjelia o uzdravení nemého. V pamäti ľudí pretrváva aj ľudový názov tretej pôstnej nedele, ktorú v niektorých častiach Slovenska poznajú pod názvom kýchavá. Zvláštny názov je odvodený od záznamov kroník zo 16. storočia. V tom čase zúrila v Európe morová epidémia a začiatok ochorenia sa prejavoval aj kýchaním. Ľudia si zo strachu, že ide o nebezpečnú infekčnú chorobu, zbožne navzájom želali zdravie. Keď sa čas obávanej nákazy pominul, kýchanie nadobudlo iný prognostický význam a premietlo sa do povery. Tá vraví, že kto počas tretej pôstnej nedele kýchne trikrát, bude sa tešiť dobrému zdraviu počas celého roka. Sú ľudia, ktorí pozorne rátajú počet kýchnutí, údajne čím ich je viac, tým lepšie. Niekto starú poveru dokonca vynaliezavo vylepšuje použitím šnupavého tabaku.

Veriaci v Lutherovom dvore prečítali po slovensky a po maďarsky sväté čítanie a zborová farárka ich vyzvala, aby sa nevzdali hľadania Krista, ktorý je všade prítomný a ktorý je vždy otvorený pre každého.

Po bohoslužbe sa uskutočnilo agapé, na ktorom sa veriaci mohli rozprávať o každodenných starostiach a radostiach.

(ef)

Film Modra: pohľad na domov z domova

Najúspešnejší slovensko-kanadský celovečerný film Modra, režírovaný Ingrid Veningerovou, zožal veľký úspech v kinách v Toronte, Ottawe a Vancouveri. Film je príbeh dvoch 17-ročných tínedžerov, ktorí sú v lete na týždennom výlete na Slovensku. Snažia sa pochopiť jeden druhého a pritom spoznávajú samých seba.

Film mal svetovú premiéru v Toronte, kde bol výborne prijatý kritikmi aj publikom. Režisérka, scenáristka a zároveň producentka filmu Ingrid Veningerová sa narodila v Bratislave, po auguste 1968 s rodičmi emigrovala do Kanady, kde vyštudovala réžiu. Film pomenovala podľa vinohradníckeho mestečka Modra, kde sa nakrúcal v lete 2009. Popri práci na nakrúcaní príbehu o láske a dospievaní mladej Kanaďanky, ktorá príde do Modry navštíviť rodinu, objavovala svoje korene. Režisérka obsadila do filmu vlastnú dcéru a početnú slovenskú rodinu: „Takmer všetci herci vo filme sú moji ujovia, tety, bratranci, sesternice. Pri nakrúcaní som sa viac zblížila s dcérou a znovu objavila svojich slovenských príbuzných. Deliaca čiara medzi realitou a fikciou bola niekedy veľmi tenká. Keď hrubý zostrih Modry videla moja mama, pripomenulo jej to život na Slovensku a rozplakala sa,“ povedala I. Veningerová o okolnostiach vzniku filmu.

O čom je?

Lina má 17 rokov a žije v Toronte so svojou mamou. Na jeden týždeň cez letné prázdniny plánuje navštíviť početnú rodinu v Modre. Keď Linu tesne pred cestou opustí jej priateľ, pozve si na výlet namiesto neho Leca, milého spolužiaka zo školy. Len čo sa Leco a Lina v Modre trochu udomácnia, veľmi skoro prídu na to, že nemajú veľa spoločného. To situáciu komplikuje. Linina rodina si myslí, že tvoria pár a oni sú, ďaleko od domova, vystavení vzájomnej konfrontácii, čo vedie k výbuchu potlačovanej túžby a zmätenosti. Vo filme Modra sa v hlavných úlohách predstavia nováčikovia Hallie Switzerová a Alexander Gammal.

Režisérska výpoveď Ingrid Veningerovej

Narodila som sa v Bratislave a na Slovensko som sa prvýkrát vrátila, keď som mala 17 rokov. Bola som jedináčik a preto si veľmi intenzívne pamätám dojmy, ktoré vo mne vyvolala moja početná rodina pri mojej prvej návšteve - ten pocit spolupatričnosti, ich kultúrne korene a identita - ich životy, ktoré ma fascinovali a zároveň mi boli cudzie. Slovensko som vnímala až naivne malebne, ako rozprávku. Mala som len hmlisté vedomosti o tom, ako 21. augusta 1968 moji rodičia opustili bývalé Československo, keď do krajiny vtrhli sovietske tanky. Môj otec bol za komunistického režimu politickým väzňom, tak museli utiecť rýchlo, inak by riskovali, že ho znovu uväznia. Prišli do Kanady, začali si budovať nový život a viac než 22 rokov nemali takmer žiadny kontakt so svojimi rodičmi alebo súrodencami zo strachu, aby komunisti rodinu neprenasledovali. Spomínaní súrodenci, ktorí hrajú vo filme Modra, Imi (hudobník) a Janko (majiteľ ranča), sú mamini bratia. Vyrastala som bez toho, aby som poznala svojich slovenských príbuzných „tam doma”. Práve môj výlet naspäť domov, keď som mala 17, spustil akúsi emocionálnu lavínu, pretože som si začala klásť otázky o svojom živote a o voľbe mojich rodičov. Film Modra som natočila s cieľom zachytiť ten prchavý moment života, kedy už nie sme deťmi, ale ešte nie sme ani úplne dospelí. Chcela som, aby film, v ozvláštnenom kontexte prvého výletu ďaleko od domova, podporil divákov v zápase sebapoznania, v procese hľadania súladu so samým sebou i s inou osobou. Pri písaní scenára som nachádzala inšpiráciu v dielach Johna Cassavetesa, najmä v jeho Minnie and Moskowitz, Woodyho Allena a Wernera Herzoga. Občas bola hranica medzi realitou a fikciou nepatrná - išlo o akúsi dokumentárnu fikciu. Napríklad, „chémia” medzi Hallie a Alexandrom mimo filmovania sa premietala do scén Liny a Leca, zmenila aj záverečné scény filmu. Improvizovali sme veľmi málo, ale keď som po nociach pozerala, čo sa natočilo, reagovala som na to a scény som prepisovala. S filmom som chcela dosiahnuť, aby poznané i nepoznané pri tvorbe filmu odrážalo všetky napätia a túžby nevyhnutné pre životnú skúsenosť 17-ročných, keď pokojné a jasné chvíle sú neoddeliteľné od momentov chaosu a zmätenosti. Chcela som tiež, aby film vyznel úprimne a dôveryhodne aj pre mladého diváka. Práca na filme Modra ešte viac prehĺbila môj vzťah s dcérou a rodičmi a obnovila kontakty s mojimi početnými slovenskými príbuznými.

Hallie Switzerovej sa zapáčilo slovenské mestečko

- Čo vás viedlo k tomu, že ste súhlasili s úlohou v tomto filme?

- Keď mi mama prvýkrát hovorila o svojom nápade robiť film na Slovensku a so mnou v hlavnej úlohe, moja reakcia bola: „Neviem, či je to až taký dobrý nápad.” Predtým som nikdy vo filme nehrala a nebola som si istá, či mu dodám ten správny „drajv”. Ale neskôr moju nervozitu premohla zvedavosť a to, že budem robiť niečo nové a vzrušujúce.

- Aké to bolo pre vás pracovať so svojou mamou?

- Nebolo to vždy ľahké. Predstavte si, že vám robí režiséra vlastná mama. Na jednej strane jej dôverujem a ona ma dobre pozná, ale na druhej strane to bolo ťažké. Tak, napríklad, jeden deň som sa cítila naozaj zle, mala som kŕče v žalúdku a čakala som, že mi mama prejaví súcit a bude ma utešovať, ale ona nemala čas na moje ťažkosti. Môj otec bol tiež pri filmovaní. Nahrával všetok zvuk. Najprv som si nevedela predstaviť, ako budem hrať s obidvomi rodičmi „v pätách” celý ten čas. Napokon sa ukázalo, že je dobré mať tatka na „pľaci”. Vždy, keď sme dotočili, bolo s kým ísť si zaplávať alebo sa len tak potúlať. Ohromné plus bolo, že som mohla tráviť čas aj spoznávaním svojej rozvetvenej rodiny. Mama, tato a ja sme boli ubytovaní v dome mojej tety Marty. Bola aj našou šéfkuchárkou a každý deň pripravovala tradičné slovenské obedy a večere pre celý štáb a hercov. Rada som ju spoznala. Prezerali sme si spolu staré rodinné albumy. Nehovorila po anglicky, ale vytvorili sme si náš vlastný jazyk. Moja ďalšia teta, Elenka, učí angličtinu vo svojom rodinnom dome, učí tam už 20 rokov. A moji ujovia (sú to bratia mojej babičky, ale volám ich „ujovia”): môj ujo Janko vlastní ranč a miluje kone a môj ujo Imi spieva na konci filmu so svojou hudobnou skupinou, Bukasový Masív. Imi je ako slovenský Neil Young. Jeho skupina je veľmi známa. Boli sme na jednom jeho koncerte a bolo úplne plno! Ľudia poznali slová všetkých piesní. Mama niečo nakrúcala na jednom z jeho vystúpení, ale napokon nemohla pre to nájsť vo filme miesto.

- Čo si z tejto skúsenosti odnášate?

- Možno to bude znieť čudne, ale voči mojej mame cítim iný rešpekt. Teraz skutočne chápem, čo robí. Rozumiem, čo to znamená robiť film. Je to náročné. Zažili sme spolu niečo úžasné. Myslím, že som to hranie vo filme zdieľala spolu s Alexandrom a bude zaujímavé sledovať, kde sa Alexander nakoniec v živote uplatní. Hrala som aj so svojimi skutočnými bratrancami, tetami, ujami a so sestrou môjho pradedka, tetou Jozefou, ktorá má 96 rokov. Toto všetko v našom filme žije. Je to čosi, čo budem môcť ukázať svojim deťom a bude to pre ne niečo znamenať.

Alexander Gammal o filme a o postave Leca

- Ako ste sa stali súčasťou filmu MODRA?

- Na túto tému, o hraní vo filme, som hovoril s našou rodinnou priateľkou, Alexandrou Rockinghamovou. Keď som bol mladší, robil som niekoľko televíznych reklám a vždy som hral v školských divadelných vystúpeniach, ale vždy som túžil po serióznych úlohách. Alex vravela, že mi skúsi vybaviť stretnutie s jednou zo svojich dobrých priateliek od filmu, s Ingrid Veningerovou. Hlavne som chcel vedieť, ako si nájsť agenta. Po niekoľkých týždňoch som sa stretol s Ingrid v Toronte a za ďalších pár týždňov mi volala, že pracuje na scenári a chcela by ma do konkurzu.

- Čo sa vám na hraní páči?

- Mám rád seba samého v inom svete, bezohľadu na to, aký blízky je k tomu môjmu, alebo či mu je úplne vzdialený. Niekedy to robievam počas normálneho dňa, hop, a snívam s otvorenými očami. Ale pri hraní vo filme vydávam zo seba všetko, čo viem a cítim - všetko, čo som zažil, alebo si predstavoval. Vo filme MODRA som, takpovediac, Leca umelecky ovládal, lebo Ingrid bola otvorená voči mojim nápadom, čo by moja postava mala robiť. Niekedy hovorievala: „Prekvap ma.” Ako v momente, keď som Linu preskočil. Len som to skúsil a Ingrid sa to zapáčilo. Tak sa to stalo súčasťou scény a ona vymyslela nový dialóg, ktorý sme tam zakomponovali.

- Čo bolo pre vás pri filmovaní najnáročnejšie?

- Je ťažké vybrať najnáročnejšiu časť nakrúcania, ale pamätám si problémy, ktorým bolo treba čeliť a prekonať ich. Veľmi ťažké bolo pre mňa vstať v jednom týždni dvakrát o 3.00 ráno na nakrúcanie východu slnka. Ale nebolo to až také emotívne, ako keď som opúšťal moju rodinu a prišiel som na neznáme miesto, kde hovorili neznámym jazykom. Hallie mala okolo seba celú rodinu, ale ja som sa často cítil sám a túžil som po domove. Nakrúcanie tohoto filmu prebudilo vo mne túžbu cestovať, vidieť viac z tohto sveta a stretnúť rôznych ľudí.

(int-ef)

Slávnosť pri príležitosti revolúcie v Novohrade

„Lajoš Kossuth odkazuje, / Regimentov mi chybuje./ Jestli odkáže ešte raz, / Ísť musí jedon každý z nás!/ Nech žije vlasť!“ týmito slovami dokončila svoj prejav predsedníčka Slovenskej samosprávy v obci Novohrad Tünde Debreceniová Králiková na slávnosti usporiadanej pri príležitosti 164. výročia revolúcie v roku 1848/49. Postava L. Kossutha podľa nej bola viac, než inšpirujúca pre legendy, ľudové piesne a ľudové umenie. Stal sa symbolom slobody pre národy žijúce na území Uhorska a je takou silou, ktorá formuje národnú identitu aj mimo hraníc Maďarska. V kultúrnom programe vystúpili aj najmladší obyvatelia novohradskej obce s tancom, žiaci základnej školy s literárnym pásmom, v ktorom čítali aj úryvky z článkov, ktoré sa zrodili v meruôsmych rokoch. Záver slávnosti patril členom Folklórneho súboru Srdce Novohradu.

Maďarsko si každý rok 15. marca pripomína výročie začiatku povstania maďarského ľudu s cieľom získať nezávislosť od vtedajšieho Rakúskeho cisárstva. 15. marca 1848 vypukla v Uhorsku revolúcia. V Pešti na schodoch Národného múzea pred zástupom ľudí vystúpila skupina radikálnej mládeže s dvanásťbodovým programom odporu najmä proti cenzúre a tyranii. Parlament, ktorý vtedy zasadal v Bratislave, odhlasoval tzv. marcové zákony, na svoju dobu demokratické a progresívne. Hlasoval za ne aj poslanec snemu Ľudovít Štúr. Uhorsko si od Viedne vymohlo ustanovenie vlastnej vlády. Vláda však začala presadzovať program maďarského národného hnutia, odmietala požiadavky nemaďarských národov krajiny. Keď Slováci v Liptovskom Mikuláši v máji 1848 vystúpili s vlastným politickým programom, v ktorom požadovali národné práva, vláda reagovala zatykačom na Štúra, Hurbana a Hodžu a vyhlásila stanné právo.

(ef)

Slovenský týždeň v Slovenskej základnej škole v Sarvaši

V Slovenskej základnej škole v Sarvaši bolo druhý marcový týždeň živo. Konal sa tradičný slovenský týždeň. Škola žila v znamení slovenskej kultúry a slovenského jazyka. Najviac sa to prejavilo v popoludňajších hodinách, keď mali deti možnosť zapojiť sa do rôznych zaujímavých súťaží a hier.

V pondelok 5. marca sa zišli šiestaci v slovenskom pamiatkovom dome a spolu so šikovnými sarvašskými tetami pripravovali tradičnú špirálovitú cestovinu do polievky - brdovce. Akciu zorganizovala pani učiteľka Zuzana Čičeľová. Bolo tam veselo. Pracovalo sa, spievalo a rozprávalo sa o tom, ako bolo v Sarvaši kedysi. Čo sa varilo, pieklo a aké boli vtedajšie zvyky. Najmenší žiaci zatiaľ v aule školy pozerali slovenské detské filmy. Druhý stupeň zatiaľ zhotovoval projekty o významnom sarvašskom farárovi, učiteľovi, filantropovi a polyhistorovi Samuelovi Tešedíkovi.

V utorok deti prvého stupňa mohli ukázať svoju šikovnosť v tvorivých dielňach a pod vedením pani učiteľky Dany Lukáčikovej zhotovovali kvety z papiera a pohľadnice na Medzinárodný deň žien. V tom istom čase v školskej knižnici prebiehala vedomostná súťaž starších žiakov o Samuelovi Tešedíkovi pri príležitosti 270. výročia jeho narodenia. Súťažilo 7 družstiev, z každej triedy boli traja súťažiaci. Otázky vypracovali a kvíz viedli pani učiteľky Anna Franková a Dagmar Králiková. Okrem vedomostných otázok ukázali deti svoje praktické znalosti Sarvaša a museli správne identifikovať fotografie kultúrno-historických pamiatok mesta, ktoré im boli premietané na interaktívnej tabuli.

Hitom tohtoročného slovenského týždňa bol hromadný nácvik temperamentného latinskoamerického tanca zumba. Celá škola sa natlačila do auly a na monitore veľkoplošnej obrazovky boli v slovenčine vysvetľované tanečné kroky. DVD nosič zo Slovenska priniesla pani učiteľka Dagmar Králiková a žiaci 6.B triedy, ktorí sa tanec naučili už na fašiangový kultúrny program, s ktorým vystúpili vo februári v Osvetovom stredisku Petra Vajdu, predcvičovali celú choreografiu. Rytmická a nákazlivá veselá hudba a pani učiteľka Zlatica Lišková strhli do tanca celú školu. Všetci nadšene skákali, tlieskali a kričali. Škola sa premenila na akýsi brazílsky karneval. Iba masky chýbali. Ale tie deti po fašiangoch už odložili.

Vo štvrtok v školskej knižnici súťažili deti prvého aj druhého stupňa v prednese slovenskej poézie a prózy a v interpretácii slovenských pesničiek. Do súťaží sa individuálne aj skupinovo zapojilo asi 40 detí, z ktorých niektoré súťažili v recitácii aj v speve. Vystúpili veselí šašovia, malé zvieratká, citaristi. Pripravovali ich všetky učiteľky slovenského jazyka. Súťaž ukončili žiaci 6.B triedy, ktorí porotu i divákov pobavili veselou skupinovou recitáciou Hevierovej básne: Veľké myšlienky malého človeka.

Piatok bol posledný deň slovenského týždňa a žiaci podľa zásluh boli odmenení hodnotnými vecnými a knižnými cenami. Víťazi dostali pekné športové tašky, plyšové pandy, krásne obrázkové knižky, perá a iné drobnosti. Vecné dary sme dostali ako sponzorský dar od slovenskej firmy Maresi a knihy sme nakúpili z finančných prostriedkov Ministerstva školstva, vedy výskumu a športu Slovenskej republiky. Tento ročník bol veľmi úspešný a plný dobrej nálady a zábavy.

Dagmar Králiková

Modernizácia učebných pomôcok v našich školách

Slovenské gymnázium, základná škola, materská škola a žiacky domov v Békešskej Čabe, Celoštátna slovenská samospráva a Slovenské pedagogické metodické centrum usporiadali 19. marca v Dome slovenskej kultúry v metropole dolnozemských Slovákov slávnostné záverečné podujatie projektu Modernizácia učebných pomôcok v dvojjazyčných slovenských školách TÁMOP-3.4.1./A-08/2-2009-0004.

Prítomných v mene organizátorov privítala riaditeľka slovenskej školy Edita Pečeňová: - Dnes máme slávnostné záverečné podujatie projektu Modernizácia učebných pomôcok v dvojjazyčných slovenských školách, ktoré sme spojili s kratučkou konferenciou. Pre naše národnostné školy pokladáme za mimoriadne dôležitú vec výučbu slovenskej vzdelanosti, dejín kultúry Slovákov v Maďarsku, - povedala pani riaditeľka. Po úvodných slovách privítala pozvaných hostí: generálneho konzula Slovenskej republiky Štefana Daňa, vedúceho národnostného oddelenia Ministerstva národných zdrojov Štefana Kraslána, hlavnú redaktorku národnostnej redakcie vydavateľstva učebníc Nemzeti Tankönyvkiadó Zrt. Editu Takácsovú a národnostnú referentku samosprávy Békešskej Čaby Boženu Bačovú Kutejovú.

Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik vo svojom slávnostnom príhovore zdôraznil, že tento europrojekt bol vypísaný na modernizáciu učebných pomôcok pre dvojjazyčné slovenské národnostné školy. - Môžeme právom oslavovať nielen preto, lebo vďaka tomuto projektu sme kompletizovali niektoré „rodiny učebníc“, ako napríklad učebnicu slovenskej literatúry pre gymnáziá, alebo učebnice dejepisu, na čo sme čakali už dlhé desaťročia. Podarilo sa nám splniť tú úlohu, ktorou nás poveril štát, aby sme si sami začali vydávať učebnice. Prevzali sme jednu štátnu úlohu, v čom sme doposiaľ nemali skúsenosti. Predsa sa nám to, v rámci konzorcia, ktoré sme založili, podarilo behom dobrých dvoch rokov. Rozpočet projektu prevýšil 35 miliónov forintov. Vďaka patrí hlavnému uchádzačovi, békeščabianskej slovenskej škole, Celoštátnej slovenskej samospráve ako partnerovi, Slovenskému pedagogickému metodickému centru, vydavateľstvu učebníc Nemzeti Tankönyvkiadó Zrt. a v neposlednom rade autorom. Oni napísali knihy či už ako novú úlohu, napríklad učebnice slovenskej vzdelanosti pre 9. a 10. ročník, ale napríklad učebnica Róberta Kiss Szemána bola už napísaná a nám sa ju konečne podarilo vydať. Myslím si, že je to veľký úspech. Vďaka tomuto projektu sme nadobudli také skúsenosti, že o dva dni sa púšťame do ďalšieho, ktorý bude mať rozpočet 200 miliónov forintov. V Budapešti zasadnú výchovno-vzdelávací výbor na čele s pánom predsedom Michalom Lásikom a naši spolupracovníci a pustíme sa do ďalšej úlohy. V druhej etape chceme kompletizovať napr. rodinu učebníc pre slovenskú vzdelanosť. Na základe doterajších skúseností a výsledkov môžem povedať, že sa môžeme smelo pustiť do druhého kola v prospech našich detí a pedagógov. Druhé kolo nebude len pre dvojjazyčné školy, ale aj pre školy, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, - povedal Ján Fuzik.

Prvou prednášateľkou konferencie nazvanej Učebný predmet slovenská vzdelanosť v dvojjazyčných školách bola vedecká pracovníčka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, autorka učebníc Alžbeta Uhrinová Hornoková, ktorá predstavila kapitoly učebnice Dejiny a kultúra Slovákov v Maďarsku - Slovenská vzdelanosť pre 9. a 10. ročník našich slovenských gymnázií. V prvej časti prednášky oboznámila prítomných so samotným pojmom slovenská vzdelanosť: - Povinné vyučovanie tohto predmetu na národnostných školách predpisuje nariadenie ministra o smerniciach menšinového školstva z roku 1997. Predtým sa literatúra a história Slovenska vyučovala na hodinách slovenského jazyka a literatúry, dejinám slovenskej národnosti v Maďarsku sa však okrem pozitívnych príkladov niekoľkých učiteľov v školách skoro vôbec nevenovala pozornosť. V rámci mimovyučovacích aktivít a zamestnaní sa pozornosť pedagógov upriamila najprv hlavne na kultúru: na spev, hudbu, tanec a divadlo. Neskôr na zber hmotných pamiatok, organizovanie národnostných výstav, čitateľských táborov a keď už na to boli možnosti, výletov na Slovensko. Treba však pripomenúť, že na békeščabianskom gymnáziu v prvých rokoch jeho existencie od roku 1949 do roku 1952 žiaci mali možnosť učiť sa v rámci zemepisu aj národopis. Na vysvedčení figuroval názov učebného predmetu zemepis-národopis. Začiatkom 90. rokov sme zaznamenali dôležitú zmenu v národnostnej výchove, vo vyučovaní dejín Slovákov v Maďarsku, vo vytváraní a posilňovaní identity, povedomia pôvodu našich žiakov. V súčasnosti slovenskú vzdelanosť na budapeštianskom gymnáziu vyučujú integrovane v predmetoch dejepis, slovenský jazyk a literatúra a v Békešskej Čabe ako samostatný predmet. Nariadenie umožňuje obidve riešenia. Predmet sa na obidvoch školách vyučuje v slovenčine a vyučujú ho predovšetkým dejepisári a slovenčinári. Slovenská vzdelanosť figuruje medzi voliteľnými maturitnými predmetmi. Prieskumy týkajúce sa vyučovania a maturitných skúšok z tohto predmetu potvrdili, že slovenská vzdelanosť sa na čabianskom gymnáziu stala populárnym voliteľným maturitným predmetom, vyberie ju každý rok obyčajne viac ako 70% študentov. V Budapešti ešte nematurovali zo slovenskej vzdelanosti, - povedala A. Uhrinová Hornoková. Konštatovala, že tento rok bude medzníkom vo výučbe slovenskej vzdelanosti na našich gymnáziách, lebo v septembri vyjde učebnica Dejiny a kultúra Slovákov v Maďarsku - Slovenská vzdelanosť pre 9. - 10. ročník. Ako povedala, ona napísala I. kapitolu pod názvom Slovensko v Európe, III. kapitolu spolu s Róbertom Kissom Szemánom Známe osobnosti Uhorska a poslednú s Máriou Žilákovou, v ktorej charakterizovali jazyk Slovákov v Maďarsku.

Prednášku riaditeľa Maďarského kultúrneho strediska v Prahe Róberta Kissa Szemána Národná, národnostná identita Slovákov v Maďarsku ako fenomén v novovydávanej učebnici Slovenská vzdelanosť prečítal zástupca riaditeľky békeščabianskej slovenskej školy Michal Lásik. Vedúca Katedry slovanskej filológie univerzity ELTE v Budapešti Mária Žiláková prednášala na tému Od koncepcie po učebnicu. - Dovolila som si dať mojej prednáške podtitul podľa názoru romána Pavla Kondača Hrboľatá cesta. Preto, lebo táto cesta od koncepcie k učebnici bola trošku dlhá. S týmto predmetom sme sa začali zaoberať už v minulom desaťročí. Chcem predstaviť rozličné fázy tejto cesty, - povedala M. Žiláková, ktorá potom podrobnejšie rozobrala vznik učebnice.

Zástupca riaditeľky slovenskej školy v Békešskej Čabe Michal Lásik sa zameral na využívanie novej učebnice vo vyučovacom procese na strednej škole. - Pán profesor Róbert Kiss Szemán hovorí o patchworkovitosti nášho povedomia, povedomia dolnozemských Slovákov. Chcem to vysvetliť, pretože na osemdesiatich stranách tu píšeme o dejinách Slovanov a Slovákov. Z toho, samozrejme, vyplýva, že spolu s Máriou Žilákovou a Róbertom Kissom Szemánom sme museli zohľadňovať ten fakt, že opíšeme a spracujeme tie časti slovanských a slovenských dejín, ktoré sa nevyučujú v dejepise na stredných školách, ktoré sú viazané k nám. Pedagogicky a metodicky by som to vysvetlil tak, že sme sa pohybovali od tej najväčšej množiny - indoeurópske jazyky a národy, teda od indoeurópskych koreňov sme sa dostávali k Slovanom, západným Slovanom a Slovienom, - povedal Michal Lásik, ktorý oboznámil prítomných s tou časťou učebnice, ktorú napísal on spolu so spomenutými autormi.

Záverečným aktom bolo hodnotenie projektu Modernizácia učebných pomôcok v dvojjazyčných slovenských školách. Manažérka, riaditeľka békeščabianskej slovenskej školy Edita Pečeňová bola toho istého názoru ako predseda CSS Ján Fuzik. Ako povedala, keď sa pred dvoma rokmi pustili do tejto práce, išli neznámou cestou. Nebolo to ľahké, ale časom získali tie poznatky, vďaka ktorým môžu realizovať ďalšie projekty. Podľa jej slov museli založiť konzorcium, lebo projekty EÚ sú vypísané pre konzorciá. Vďaka rôznym predpisom hlavným uchádzačom sa stala békeščabianska slovenská škola, členmi konzorcia sú CSS a Slovenské pedagogické metodické centrum. Projekt odštartoval 1. apríla roku 2010 a dokončí sa 30. marca tohto roku, rozpočet dosiahol 35 399 974 forintov. V rámci projektu vznikli učebnice Slovenská literatúra pre 12. ročník, Slovenská vzdelanosť pre 9. a 10. ročník, dva preklady – Biológia pre 8. triedu a História pre 11. ročník, Antológia a dva pracovné zošity. Autormi boli Róbert Kiss Szemán, Alžbeta Uhrinová Hornoková, Michal Lásik, Mária Žiláková, prekladali Iveta Nagyová a Gregor Martin Papucsek. Na záver podujatia hlavná redaktorka národnostnej redakcie vydavateľstva učebníc Nemzeti Tankönyvkiadó Zrt. Edit Takácsová poďakovala každému za pružnosť a otvorenosť, ktoré boli nutné k realizácii projektu.

Andrea Szabová Mataiszová

Šóškútske fašiangy s Večernicou

Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde... ale ešte si na ňu musíme chvíľu počkať, preto si zatiaľ spomeňme na fašiangovú zábavu v Šóškúte. Tradičný fašiangový bál zorganizoval spolok Šóškút 2000 a slovenský tanečný súbor Večernica v priestoroch miestneho jazdeckého klubu.

Večer o 19. hodine sa sála zaplnila hosťami. Okrem tanečníkov Večernice a Šóškútčanov zavítali na ples aj hostia z Diósdu – 25-členná tanečná skupina Devätorka, ktorá predviedla tanečnú inscenáciu rozprávky o Maťkovi Husiarovi. Mládenci sa preobliekli za husi, kým dievčatá stvárnili mužské role. Potom nasledovali tanečníci Večernice s Michael Flatley show. Flatleyho zatancoval DJ večera Ladislav Vörös. Vzhľadom na obrovský úspech museli predstavenie zopakovať.

Po kultúrnom programe nasledovala promenáda masiek. Okrem už spomenutých vystupujúcich z ďalekej Ameriky prišli myšiak Mickie a myška Minnie, Mylord a Jean z Veľkej Británie, Rokoková dáma a Čierna dáma z Francúzska a ošetrovateľ zvierat s opicou. Porota teda mala z čoho vyberať. Prvú cenu udelila husiam, ktoré mali veľkú radosť z obrovskej čokoládovej torty Nikolety Patočkaiovej, inak poslankyne miestnej slovenskej samosprávy. Flatley a jeho tanečníci sa tešili z druhého miesta a chutných kapustových pagáčov od Heleny Lukáčovej a tanečníci produkcie Maťko Husiar si so širokými úsmevmi odnášali vína z Kalmárovej pivnice.

Porota zvlášť ocenila masky jednotlivcov. Mylord a Jean ako prví získali vstupenku na ďalší fašiangový ples, druhí myšiaci dostali dobrú domácu klobásu z mäsiarstva Gigi, kým tretiu cenu – ovocný košík z predajne Zuzany Ručkovej si odniesol ošetrovateľ s opicou. Zvláštnu cenu – fľašu vína – udelila porota Chaplinovi.

Potom nasledovala zábava. O hudbu sa postaral zvukár a tanečník Večernice DJ Ladislav Vörös. Oficiálny program sa skončil tombolou. Medzi cenami bola permanentka do jazdeckého klubu, ovocný košík od Alžbety Drobnej z Érdu a množstvo užitočných a chutných vecí (domáca masť, zaváraniny, jaternice, vína, knihy a pod.).

Zábava trvala až do rána, tancovalo a spievalo sa, kým nohy a pľúca vládali. Všetci sa tešíme na ďalšiu akciu Večernice.

(ik)

Viktorínske oslavy vo Vyšehrade

Väčšina čitateľov Ľudových novín pozná meno Jozefa Karola Viktorína. Bol to katolícky kňaz, ktorý v druhej polovici 19. storočia viac ako dvadsať rokov pôsobil v Budíne, Starom Budíne a Vyšehrade (Visegrád). Tu si nielen dôsledne plnil svoje kňazské povinnosti, ale aj vykonal skutky, ktoré ho povýšili na významného slovenského národovca. Jeho autorská jazykovedná, editorská a manažérska činnosť na poli slovenského jazyka a literatúry, jeho organizačná práca v oblasti slovenskej kultúrnej politiky (Matica slovenská, Spolok svätého Vojtecha) mu priniesli vrcholové miesto v Slovenskom panteóne (pokiaľ ho niekedy zriadime). Bol to muž číslo dva v Listine zakladajúcich členov Matice slovenskej. Neverím, že to bola náhoda, skôr objektívne posúdenie jeho „slovenských kvalít“.

Ale nevoľkajme si len na našej slovenskej postati! Jozef Viktorín (12. III. 1822 – 21. VII. 1874) sa zapísal zlatým písmom aj do dejín uhorského cestovného ruchu. Mnohí ho pokladajú za jeho zakladateľa (určite je jeden zo zakladateľov). Upozornil na slávu vyšehradských ruín, na ich žalostný stav a na potrebu ich záchrany a sprístupnenia. Nielen upozornil, ale veľa pre ich „využitie“ aj urobil. Napísal a vydal publikáciu o histórii a prítomnosti Vyšehradu v nemčine i maďarčine (to boli rozhodujúce jazyky vtedajšej klientely cestovného ruchu). Osobne sa obrátil o pomoc na ministra cirkevných záležitostí a verejného vzdelávania Józsefa Eötvösa, dnes by sme tomu povedali, so žiadosťou o grant. Dal vybudovať turistický chodník z mestečka na horný hrad, ktorý dodnes nesie jeho meno. A ako dobrý „obchodník“ pridal aj historickú „story“ o Kláre Zachovej, ktorú pripomínal kríž pod hradom postavený jeho zásluhou. Darmo, už pred 150 rokmi Viktorín vedel, že „reklama“ priťahuje zákazníkov. Aj dnešná maďarská spoločnosť oceňuje jeho zásluhy na záchrane a zviditeľnení Vyšehradu.

A tak 17. marca 2012 sa schádzajú účastníci Pamätného dňa Jozefa Viktorína organizovaného pri príležitosti 190. výročia jeho narodenia. Miestom je konferenčná sála kráľovského paláca vo Vyšehrade. Možno nie je od veci uviesť, že Vyšehrad nie je len hrad na vysokom kopci. Vyšehrad je aj, a ja hovorím predovšetkým, kráľovský palác, ktorý sa nachádza na brehu Dunaja a ktorý bol v čase Anjouovcov, Luxemburga a Mateja Korvína sídelným miestom Uhorska. Pred vchodom čítam na mramorovej tabuli (maďarsky), že práve tu podpísali 15. februára 1991 zmluvu o vzniku vyšehradského zoskupenia V3. Sem mieria kroky účastníkov prvého podujatia dnešného pamätného dňa – konferencie s názvom J. Viktorín a doba, v ktorej žil a pracoval. Jej organizátormi sú Múzeum kráľa Mateja Korvína pri Maďarskom národnom múzeu, Dom osvety kráľa Mateja Korvína a Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti – Jozefova. Privítal nás archeológ, muzeológ a vedecký pracovník Maďarského národného múzea Péter Gróf. Konferenciu moderoval literárny historik a prekladateľ Karol Wlachovský. Prvá prednáška niesla názov Dejiny slovenskej politiky z r. 1949 - 1875. J. Viktorín a Nová škola. Autorom bol vedecko–výskumný pracovník Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku József Demmel, maďarský historik, známy aj slovenskej verejnosti, historik, ktorý o výsostne slovenskej veci hovorí s plnou znalosťou a najmä s objektívnym zasadením do európskych a predovšetkým uhorských (maďarských) súvislostí. Druhým prednášateľom bol bývalý pracovník archívu z Bratislavy Ferdinand Vrábel, ktorý si zvolil tému Jozef Viktorín a Ján Kollár – príklad zbytočného nedorozumenia – poučenie pre budúcnosť? Pani Helena Rusnáková nezaprela v sebe pedagogičku a doslova názorne predniesla príspevok Búrlivý život Jozefa Karola Viktorína. So záverečnou prednáškou o J. Viktorínovi - katolíckom kňazovi, literárnom pracovníkovi, vydavateľovi, spisovateľovi a mecenášovi vystúpil predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai. Priamo na mieste som sa dozvedel, že pán Kápolnai je aj dobrý duch peštianskej slovenskej minulosti. Na svojom konte má zriadenie deviatich pamätných dvojjazyčných tabúľ v Jozefove pripomínajúcich slovenskosť Budapešti.

Nebudem hodnotiť, na to sú možno povolanejší. Ale budem chváliť! Vynikajúci nápad, potrebná práca. Prednášky boli veľmi zaujímavé, väčšina prítomných priniesla podnetné fakty a súvislosti. Osobne sa prihováram za ich sprístupnenie pre čo najširšiu slovenskú a maďarskú verejnosť. Viem, že práca pani Rusnákovej už vyšla knižne. Ale hlasujem aj za uverejnenie všetkých prednášok vo vhodných mediálnych prostriedkoch, klasických tlačovinách či internetových vydaniach. Veď Viktorín, sám vydavateľ, si to zaslúži.

S veľkou ľútosťou som musel vynechať svoju účasť na spomienke na Viktorína pri jeho hrobe na vyšehradskom cintoríne. Zastavil som sa tam však pred konferenciou. Vyzeral skromne, bolo vidieť, že je po zime, ale Viktorína pripomína dôstojne. Vidno však, že to bol náš slovenský národovec. Prečo to píšem? Nuž, pokiaľ by to bola významná osobnosť maďarskej histórie, tak by tu určite nechýbali kytičky či vence s trikolórou, samozrejme, maďarskou. Pozrite sa na sochu Petőfiho v Bratislave, či hrob Rákócziho v Košiciach alebo Tökölyho v Kežmarku. Tam sa to „trikolóri“ jedna radosť. To nie je maďarská chyba, ale naša. Nuž my si našu minulosť neveľmi pripomíname. Medzi nami Slovákmi to akosi nie je zvykom. Prečo? Azda aby nás neobviňovali z nacionalizmu, alebo je nám naša minulosť ukradnutá? Nech si každý vyberie.

Moje dnešné stretnutie s Viktorínom sa skončilo. Otvorenie výstavy o ňom ani svätú omšu som už nestihol. Ale neopúšťam ho nadlho. Okrem tohto textu sa chystám zmapovať jeho životný miestopis, pozrieť sa na osudy niektorých jeho nápadov. A nelúčim sa ani s Vyšehradom. Veď v lete uplynie 65. rokov od Slovanského dňa na týchto miestach.

Jozef Schwarz

V popoludňajších hodinách sa vo vyšehradskom cintoríne konala pietna spomienka venovaná J. Viktorínovi spojená s kladením vencov. Prítomným sa prihovoril aj zástupca predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Ondrej Csaba Aszódi, ktorý vo svojom prejave zdôraznil stáročné spolužitie našich národov. „Vzdávame mu hold ako potomkovia Slovákov, ktorí sa tu usadili pred viac ako tristo rokmi. Keď J. Viktorin v roku 1866 prišiel do Vyšehradu, videl, že Slováci potrebujú pomoc predovšetkým na poli kultúry. Veľké bremeno vzal na svoje plecia, keď sa rozhodol činiť za renovovanie hradu a barokovej kaplnky Panny Márie. Aj preto sú Slováci v Maďarsku hrdí na Jozefa Viktorina,“ povedal zástupca predsedu CSS.

Účastníci pamätného dňa sa potom presunuli do neďalekého osvetového strediska, kde vedecký pracovník Múzea kráľa Mateja Korvína Péter Gróf slávnostne otvoril výstavu J. Viktorín a Vyšehrad. Početným záujemcom sa prihovoril aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Peter Weiss, ktorý priblížil životnú dráhu významného Slováka. „Jeho zásluhou napríklad postavili pomník J. Hollého na Dobrej vode, naliehal na založenie Matice slovenskej a neskôr ako mecenáš jej zanechal svoju knižnicu. Podobne venoval značnú sumu Katolíckemu gymnáziu v Kláštore pod Znievom... Bol známy ako historik a vynikajúci znalec slovanských a maďarských dejín. Prednášal aj v zahraničí na Katedre slovanskej histórie Univerzity v Kyjeve. Charkovská univerzita uznala jeho činnosť vymenovaním za čestného člena, bol aj členom prestížnej Kisfaludyho spoločnosti a nositeľom ruského rádu sv. Anny II. stupňa,“ povedal P. Weiss. „Jozef Viktorín bol a ostal veľkou osobnosťou, zanechal po sebe stopy, v ktorých môžeme kráčať ďalej a tým si najhodnotnejšie uctiť jeho pamiatku,“ dokončil svoj prejav mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec.

Pamätný deň sa skončil vo vyšehradskom farskom kostole slávnostnou svätou omšou na pamiatku J. Viktorína, ktorú slúžil miestny duchovný István Kalász.

(ef)