Páračky a veľkonočná dielňa v Novohrade

Začiatok apríla bol v obci Novohrad mimoriadne rušný. Nielen preto, lebo obyvatelia osady sa pripravovali na jeden z najväčších kresťanských sviatkov, na Veľkú noc, ale aj preto, lebo slovenská samospráva im pripravila rad programov.

Najprv sa stretli starší občania, aby si posedeli a pozhovárali sa pri tradičných páračkách. Hoci páračky sa robievajú v zime, novohradský slovenský zbor sa pred dvoma rokmi rozhodol oživiť tento zvyk a pripraviť stretnutie na jar. Pri tejto príležitosti staršie obyvateľky rozprávajú mladším o zvykoch a ukážu im, ako sa voľakedy páralo perie. Páračky sa v tejto malebnej dedinke dodnes nemôžu zaobísť bez slovenčiny. Musia na nich odznieť aspoň slovenské piesne, ako to bolo aj v tomto roku. Na tohtoročné páračky, ktoré sa konali po verejnom zasadnutí slovenskej samosprávy, prišli ženy v kroji. Dali si aj čepce, aby sa im lietajúce perie nezachytilo do vlasov. Ženy si sadli na jeden koniec a dievčatá na druhý, aby mali spoločné témy. Na stôl vysypali perie, z ktorého si brali a párali ho. Keď už mali všetko hotové, ochutnali špecialitu, ktorú pripravovali aj kedysi pri týchto príležitostiach: varenú kukuricu s makom. Podujatie sa skončilo až niekedy podvečer.

Ako sme sa dozvedeli od predsedníčky Tünde Debreczeniovej Králikovej, pre najmenších obyvateľov osady pripravil slovenský zbor remeselnícku dielňu, na ktorej mali škôlkari a žiaci základnej školy možnosť zdobiť kraslice a pripravovať bábiky zo šúpolia. Jedným z prvoradých cieľov slovenskej samosprávy je mobilizovať všetky vekové vrstvy obyvateľov, čo sa im aj podarilo - na najväčšiu radosť všetkých účastníkov.

(ef)

Dvanásty slovenský bál v Poľnom Berinčoku

Organizácia Slovákov a Slovenská samospráva v Poľnom Berinčoku usporiadali 31. marca v reštaurácii Berény v poradí dvanásty Slovenský bál. Organizátori vítali hostí podľa miestnych zvykov pagáčikmi a aperitívom. Vedúca Organizácie Slovákov v Poľnom Berinčoku Júlia Borguľová v úvodnom prejave uviedla, že ples organizujú každý rok so zámerom odohnať tancom, hudbou a veselou náladou zimu. Tento krát sa zima asi naozaj zľakla, lebo večer bolo príjemné jarné počasie, dvere reštaurácie mohli byť otvorené dokorán.

Vzácnymi hosťami programu boli členovia Kruhu slovenskej kultúry v Kolárove pod vedením Alžbety Vrškovej. Na zábavu miestnych Slovákov sa prišli pozrieť aj pedagógovia z Popradu, ktorí zavítali do mesta spolu so svojimi žiakmi na medzinárodný turnaj v basketbale a na súťaž z matematiky. Na plese sa zabávalo takmer 200 ľudí. Medzi nimi boli okrem Berínčanov aj Slováci z Čabasabadi, Čabačudu, Veľkého Bánhedešu a Békešu. Hostia dostali na večeru tradičnú zabíjačkovú polievku kyseľ a ako druhý chod Trenčiansku kavalkádu chutí. Neostali lační ani tí, ktorí chceli dodržať pôst, pre nich boli pripravené knedle a strapačky. Na bále nechýbala ani tombola. Výnos z nej bol určený na podporu Organizácie Slovákov v Poľnom Berinčoku.

Do tanca hrala na Dolnej zemi známa kapela Melody. Medzi Slovákmi je obľúbená vďaka jej vedúcemu Štefanovi Luštikovi, ktorý pochádza z čabianskej slovenskej rodiny. Od svojej matky pozbieral veľa slovenských ľudových piesní. V mladosti často hrával na slovenských svadbách a dobre pozná hudbu dolnozemských Slovákov. Tento krát prekvapil účastníkov bálu polkami, valčíkmi a čardášmi z Poľného Berinčoku. Berínčania vďačne spievali spolu s kapelou a veselo tancovali do nadrána.

Ildika Očovská

Návšteva P. Weissa v Ďurke

Neočakávaná príležitosť mi umožnila pozvať mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Slovenskej republiky v Budapešti Petra Weissa na návštevu Základnej školy v Ďurke. Raz som odprevadila manžela na recepciu rumunskej ambasády, kde ma predstavili jeho excelencii P. Weissovi ako riaditeľku slovenskej národnostnej inštitúcie - Základnej školy v Ďurke. Po zdvorilostných vetách som zbadala ozajstný záujem P. Weissa o našu prácu a tak som sa rozhodla pozvať ho, aby sa na vlastné oči presvedčil o úspešnosti činnosti našich pedagógov. Pán veľvyslanec sa môjmu pozvaniu potešil a prisľúbil návštevu. Po návrate do Ďurky som o pozvaní informovala starostu obce Zsolta Matejčoka a začali sme hľadať vhodný termín.

Tak sa mohlo stať, že 16. februára zavítal do našej školy v Peštianskej župe Peter Weiss, ktorého odprevadil vedúci národnostného oddelenia Ministerstva národných zdrojov Štefan Kraslán. Spolu si pozreli, v akých podmienkach pôsobí naša škola, od ôsmakov dostali malé darčeky a naša slovenčinárka Erika Zemenová Palečková ich informovala o príprave našich žiakov na skúšku zo slovenského jazyka. P. Weiss sa živo zaujímal aj o život Slovákov v okolitých osadách. Na jeho otázky pohotovo reagovala triedna učiteľka prvákov Júlia Báťová Nemcová. Potom sme ukázali hosťom našu slovenskú jazykovú učebňu. Poprosili sme ich o pomoc pri zaobstarávaní učebníc, slovenských filmov, nadviazaní partnerských stykov s nejakou základnou školou na Slovensku a zároveň aj o pomoc pri zisťovaní možností uchádzania sa o granty.

O minulosti a súčasnosti osady informoval hostí starosta Zs. Matejčok, o živote Slovákov hovoril predseda miestnej slovenskej samosprávy Jozef Slifka. Rozprávali sme sa aj o budúcnosti školy, o možnostiach jej zachovania a požiadali sme P. Weissa o pomoc pri dosahovaní našich cieľov. Pán starosta poprosil vzácneho hosťa hlavne o morálnu pomoc v záujme zachovania našich dobrých výsledkov.

Po teoretickej nasledovala praktická prehliadka v podobe krátkeho kultúrneho programu, ktorý sme pripravili s našimi žiakmi, aby mohli predviesť, čo všetko sa v škole naučili.

Som veľmi rada, že moji kolegovia pomáhajú pri zachovávaní tradícií predkov našich žiakov a že sme mali možnosť predviesť ovocie ich práce aj nášmu hosťovi. Pán veľvyslanec sa prihovoril aj našim žiakom. Vyslovil im svoju vďaku a uznanie za prácu, ktorú vykonávajú v prospech zachovávania kultúry a jazyka svojich predkov.

Mária Magyarová Braumsteinerová (ef)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Špitál

Spomínate si na predchádzajúcu vládu na čele s Fideszom? Bolo to v období 1998-2002. Aj vtedy bolo treba sústavne vylepšovať imidž krajiny a tak sa zrodil fenomenálny nápad: viesť celosvetovú kampaň na popularizovanie Maďarska. Bol to obrovský projekt firmy Happy End, ktorá štátne tendre v oblasti reklamy krajiny v zahraničí zhodou okolností rad radom vyhrávala. Dodnes ma chytá kŕč od smiechu, keď si spomeniem na jednu vetu zo štúdie, ktorej hlavným zmyslom bolo postaviť do centra pozornosti písmeno H (ako Hungary, to je logické). Vetu som našiel vo svojom archíve, tu je: „H nie je iba písmeno, je oveľa viac ako dve súbežné zvislé línie, ktoré spája vodorovná čiara... Písmeno H je medzinárodným znakom nemocnice, hospital, teda sa objavuje všade na svete, a keď sa podarí dosiahnuť, aby si ľudia pri týchto znakoch spomenuli na Maďarsko, bude to obrovská šanca získať reklamu zadarmo...“

Na tento veľký moment prvého vládnutia Fideszu som si spomenul teraz pre tú nemocnicu. Už vtedy odznel názor, že „to je výplod zopár opitých intelektuálov, ktorí si týmto spôsobom liečili opicu, no mali by sa liečiť v H, čiže v špitáli, presnejšie na jej mrežami uzavretom oddelení“. V poslednom období - to už dodávam ja - sa nahromadilo niekoľko prípadov, ktoré by sa tiež mohli takto riešiť. Radikálneho poslanca, ktorý v parlamente pokojne mohol nadávať do Židov v súvislosti s výročím „Tiszaeszláru“. Mladíka z obce Kulcs, ktorý chcel vyvraždiť celú svoju rodinu, ale cítil sa uspokojený aj potom, čo sa mu podarilo surovo skántriť iba štyroch. Novinára, ktorý začal pátrať vo veci Gyurcsányovej diplomovej práce so snahou odľahčiť previnenie exprezidenta Schmitta, pretože bývalý premiér nemohol napísať prácu inak, než pomocou klamstva a krádeže, to je jasné. Nie je jasné, prečo sa v skutočnosti dostala do nemocnice hlásateľka hlavnej národnej rozhlasovej stanice MR1 (viete: Sila slov!), lebo sa jej nedarilo pri správach na veľkonočnú nedeľu ráno a pôsobila ako opitá, no nie je vylúčené, že jej padla v krvi hladina cukru. Pod najnižšiu hladinu padol kolega, ktorý vo verejnoprávnej, kráľovskej televízii robil rozhovor s ešteprezidentom Schmittom, odvtedy je vyobcovaný z brandže, neukázal sa, ani ho nebolo počuť v éteri - mohol by byť na uzavretom oddelení, lebo sa asi zbláznil. Vidíte, ani my, novinári, nie sme nezraniteľní. Dakedy sa ocitneme aj my v slepej uličke.

Apropo! Vtedy, pred 12 rokmi, jeden podrývač povedal, že on si nespomenie na Maďarsko pri tabuli H, ale pri značke v tvare T - slepá ulička...

Veľká noc na Čabe kedysi a dnes

Členovia békeščabianskeho Slovenského klubu oživili 1. apríla miestne veľkonočné zvyky. Tradičný predveľkonočný bol už samotný začiatok stretnutia - ženy očistili okolie klubu a upratali klubovňu. Potom pod vedením pracovníčky Spoločenských domov na Békešskej ceste Agneše Braunovej začali maľovať kraslice a piekli zákusky známe v Békešskej Čabe ako salagále. Na stretnutie priniesli aj doma upečené koláčiky ako jegečke, snehové rožky a jablkové pite. Šéfkuchárka kuchyne Arany Alžbeta Winklerová hovorila o veľkonočných jedlách a na ukážku zostavila sviatočné prestieranie.

Keď sa na stretnutie dostavili aj muži, vedúca klubu Alžbeta Ančinová pozdravila prítomných. V príhovore sa zamerala na Veľkú noc ako na cirkevný sviatok. Békeščabianski Slováci chodievali na Veľkú noc do kostola pripomenúť si ukrižovanie a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Zaspievaním jednej veľkonočnej piesne z Tranoscia si spomenuli na tieto udalosti aj členovia klubu.

„Pán Ježiš Kristus vstal z mrtvých, k potěšení lidí hříšných.

Jenž jest smrt těžkou podstoupil, aby nás bídné vykoupil.

Marie hrob navštívili, a Krista Pána hledali.

A když anjela videli, od neho radosť slyšeli.

Řekl jim, by se nebáli, v Galiley ho hledali.

Učedníkům to povězte, vstal Pán z mrtvých, o tom vězte.

V tuto slavnost velkonoční, pochválen buď, Pán Bůh mocný.

Pochvalmež svatou Trojici, děkujíc ji po všé časy.”

(Tranoscius č. 215)

„Kedysi v nedeľu večer usporadúvali na Čabe veľké bály,” spomínali členovia klubu na roky svojej mladostí. Mládenci sa v pondelok na úsvite vybrali priamo z bálu polievať vodou dievčatá, ktoré im za odmenu dali „cingle” (hyacinty). Tieto si mládenci založili za klobúk.

Po pripomenutí si dávnych zvykov muži poliali všetky prítomné ženy. Slovenské veršíky pri polievaní nehovorili. Príčinou môže byť, že Slováci pôvodne nechodievali oblievať. Ich veľkonočným zvykom pred presídlením sa na Dolnú zem bola šibačka, ktorá sa postupne pod vplyvom nového prostredia zmenila na oblievačku. Jediný veršík som počula v Poľnom Berinčoku od Zuzany Plavcovej Garayovej, narodenej v roku 1923: „Diovkyna krása, a vlase po pása, dovoľte mi obliať!” Je to vlastne úryvok čabianskej vajkovačky, alebo chodenia mladej nevesty:

„Lietačka, tačka, čo čas ráno šteboce,

Diovkyna krása, a vlase do pása,

Obdarujte, obdarujte,

túto mladú nevestičku,

pojdeme s ňov do jamočku,

kúpime jej šnúrovačku,

puf do vačku aj gombačku!”

(Zozbieral Ján Sekerka od manželky Pavla Hrabovského r. 1931.)

„Predtým sa mladie diovčence obliekle na mladú nevestu a chodile z domu do domu spievať. Toto sa na kvetnú alebo smrtnú nedeľu stálo,” spomína na tento zvyk roku 1894 vo svojej zbierke čabiansky kantor Karel Wenich. Vajkovať chodievali malé dievky v troj-, štvorčlenných skupinkách. Boli pekne vyobliekané, v bielych opleckách, prusliakoch, pigľovaných, šingľovaných bielych sukničkách, pod strapcovým ručníkom mali biely ručníčok. Vlasy si učesali do kontíka, ten si dali pod čipkový čepiec ako ozajstné nevesty. Keď prišli do domu, pekne sa poklonili, spievali a tancovali. Keď skončili, gazdiná im dala po jednom vajíčku. Békeščabianski Slováci prestali pestovať tento zvyk už pred prvou svetovou vojnou, takže členovia klubu sa naň už nepamätajú. Slováci žijúci na okolí si však ho zachovali do druhej svetovej vojny. Vďaka tomu som našla podrobnejšie opisy v prácach etnografov Ondreja Krupu a Štefana Lamiho.

Za oblievanie sa prítomné ženy zavďačili mužom namiesto vajca a kvetov chutnými zákuskami.

Na záver článku uvádzam recept na zákusok salagále. Pomenovanie dostal podľa salajky, ktorá sa pridáva do cesta, aby bolo kypré.

Salagále

Potrebujeme 40 dkg múky, lyžicu masti, 12 dkg práškového cukru, 1 žĺtok, 7 lyžíc kyslej smotany, 0,5 balíčka salajky a 15 dkg nadrobno posekaných orechov.

Na dosku dáme preosiatu múku, pridáme masť a spolu dobre rozmrvíme. Pridáme cukor, žĺtok, salajku a smotanu, aby sa cesto dalo dobre vaľkať. Vypracujeme hladké cesto, rozvaľkáme ho na hrúbku asi 4 mm. Položíme ho na vymastený plech a posypeme orechmi. Pečieme 20-25 minút vo vyhriatej rúre pri teplote okolo 160 stupňov Celzia. Cesto po vychladnutí posypeme práškovým cukrom a pokrájame na kocky.

Ildika Očovská

Jarná kavalkáda v SZŠ v Sarvaši

V Slovenskej základnej škole, materskej škole a žiackom domove v Sarvaši vždy koncom marca poriadajú jarnú kavalkádu. V tomto roku pripadol očakávaný deň na utorok, 27. marca. Program sa začal v znamení hudby - žiačky piateho ročníka zahrali na harmonike slovenské piesne. Dievčatá pripravila Diana Balašová-Kótová. Po nich nasledovali malí píšťalkári, ktorí navodili dobrú náladu. Milou hrou strhli všetkých prítomných k spevu. Program s nimi nacvičila pani učiteľka Csilla Šindelová, ktorú majú deti veľmi rady, lebo je pre ne príkladom.

Žiaci si s nadšením vyberali z pestrých programov, ktoré pre nich pripravili skupinové vedúce.

Tí menší sa najviac tešili možnosti zhotovovať darčeky, ktoré si mohli odniesť domov pre súrodencov alebo rodičov. Motýliky, kvety, ale aj kačičky, použiteľné ako dekoračné držiaky na servítky, ich určite potešili.

Žiaci prvých tried, ku ktorým sa pripojili aj škôlkari, zhotovovali veľkonočné košíky. Pomáhali im pani učiteľky Anika Podaniová, Mária Molnárová, Agneša Kugyelová, Margita Kmotriczová a Katarína Kondačová. Každé dieťa dostalo aj čokoládové vajíčko, ktoré si mohlo zobrať domov na sviatočne vyzdobený stôl, ale niektorí maškrtníci ho zjedli skôr, ako by ste sa nazdali. Veľmi zaujímavé bolo urobiť malé kuriatko z kinder-vajíčka. V aule pri tom pomáhali menším deťom žiaci vyššieho stupňa a pani učiteľky Judita Bírová a Eva Sklenárová. Pán učiteľ Gábor Urban a pani učiteľky Doli Gálová a Csilla Šindelová pripravili so záujemcami štipce, na ktoré si každý pripevnil také zvieratko, ktoré má rád.

Pani učiteľka Anna Podaniová vyrezala z múčnej plastelíny rôzne tvary, ako barančeka, kvety, srdiečko a iné. Skupinová vedúca Zuzana Rosíková zostavila pre deti zaujímavé tajničky na tému Veľká noc.

Na dvore pani učiteľky Eva Danková a Mária Mravíková mali veľký úspech s atraktívnym programom. Pripravili pre deti zaujímavé úlohy, ako napríklad pomocou špendlíka vybrať za jednu minútu čo najviac zrniek ryže, alebo beh so zemiakom na lyžici. Bez smiechu nik nedokázal absolvovať ani beh s miskami - v jednej bola voda, ktorú mali počas behu preliať do druhej misky.

Nezabudli sme ani na správnu životosprávu. Pani učiteľky Marta Dekrétová a Zuzana Rómerová pripravovali s deťmi zeleninové šaláty bohaté na vitamíny, ktoré sú nenahraditeľné počas jarných mesiacov, lebo po zime mnohí pociťujú jarnú únavu. Šaláty boli vynikajúce a deti ich s chuťou zjedli.

Celé popoludnie prebehlo vo veľmi príjemnej atmosfére a za pekného slnečného počasia. Deti sa už teraz tešia, aké programy ich budú čakať o rok.

Zlatica Lišková

Súťaž, na ktorej vyhráva slovenčina

Dňa 23. marca 2012 sa v priestoroch Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe konalo ústne kolo Celoštátnej stredoškolskej študijnej súťaže (OKTV) zo slovenského jazyka a slovenskej literatúry. Aj v tomto školskom roku súťaž pre študentov budapeštianskeho a békeščabianskeho slovenského gymnázia vypísalo ministerstvo národných zdrojov, organizáciou poverilo Vzdelávací úrad a realizácie sa zhostil Ústav pre výskum a rozvoj školstva. Previerka vedomostí študentov je dvojkolová. Písomná časť sa uskutočnila 10. januára 2012 na pôde materských gymnázií. Jej prvú zložku tvorila ukážka z diela Mila Urbana Živý bič a úlohy zamerané na pochopenie a interpretáciu textu. Na vypracovanie úloh mali študenti 60 minúta, maximálne mohli získať 30 bodov. Po krátkej prestávke pokračovalo testovanie vedomostí, tvorba textu, esej a list. Za dva texty na tému Príroda ako inšpiračný prameň a vyjadrovateľka životného pocitu danej doby v dielach slovenských autorov a Prihláška na súťaž Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku bolo možné získať 70 bodov. Výsledky písomnej práce posunuli do ústneho kola tri študentky Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe.

Tohtoročná súťaž mala niekoľko prvenstiev:

- prvýkrát sa ústne kolo súťaže uskutočnilo v Békešskej Čabe,

- prvýkrát cestovala porota za súťažiacimi,

- prvýkrát postúpili pred porotu len študentky z čabianskeho gymnázia,

- prvýkrát sa stretlo čisto ženské osadenstvo, na jednej i na druhej strane,

- prvýkrát som intenzívne prežívala predsúťažné vzrušenie aj ja.

Do poroty zasadli odborníčky v oblasti výskumu slovenského jazyka a slovenskej literatúry: Dr. Katarína Maruzsová-Šebová zo Segedínskej univerzity, Dr. Eva Farkašová z Rímskokatolíckej vysokej školy J. Vitéza v Ostrihome a Miloslava Némethová z Ústavu pre výskum a rozvoj školstva. Po vylosovaní kódov si pred porotu postupne sadali Agneša Lešťanová, Rita Hornoková a Alexandra Szabóová. Študentky mali 20 minút na prípravu a potom sa museli popasovať s otázkami zo slovenskej literatúry, slovenskej vzdelanosti a slovenského jazyka. Slovenskú literatúru zastupovala tvorba I. Kraska, J. Kollára a P. O. Hviezdoslava. Otázky zo slovenskej vzdelanosti sa venovali aktivitám slovenských inštitúcií v Maďarsku, študentky prezentovali aj vlastné skúsenosti a kontakty s Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku, Domom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe a s čabianskym slovenským gymnáziom. Otázka z jazyka preverila nielen vedomosti, ale aj schopnosť prerozprávať podstatu prečítaného textu a schopnosť pracovať s individuálnou slovnou zásobou.

Ústna skúška bola postavená tak, aby preverila dve komunikačné úrovne, interpretáciu naučeného a tvorbu vlastného spontánneho textu. Ústny prejav súťažiacich ohodnotila porota bodmi od 0 po 100.

Reakcie jednotlivých strán po súťaži boli úplne odlišné. Kým členky poroty vyjadrili spokojnosť, ocenili kreativitu pri práci s literárnym textom a premyslenú štruktúru odpovedí, súťažiace sa hodnotili veľmi sebakriticky.

Kedysi bol víťazovi súťaže výsledok uznaný ako maturitná skúška zo slovenského jazyka a slovenskej literatúry vyššieho stupňa. V súčasnosti to tak nie je. Ako nám povedala Miloslava Némethová, súťaž je určená mimoriadne nadaným študentom a predstavuje inú formu overovania vedomostí ako maturita, čo schválili všetky národnosti, pre ktoré sa rovnaký typ súťaže vypisuje. Slováci spolu s Nemcami sa rozhodli, že ústna časť bude obsahovať aj otázku zo vzdelanosti. V odpovedi sa sleduje schopnosť študenta aplikovať vedomosti z gramatiky a štylistiky.

Po odpovediach doľahla na súťažiace únava. Trošku ich mrzelo, že si nemohli porovnať svoje literárne vedomosti a jazykové zručnosti so študentmi z Budapešti, ktorí sa do ústneho kola neprebojovali. Na definitívne rozhodnutie poroty netrpezlivo čakali dievčatá i pripravujúce učiteľky Edita Pečeňová a Zuzana Benková do utorka. Po sčítaní bodov za písanú a ústnu časť stanovila porota toto poradie:

1. miesto Rita Hornoková

2. miesto Agneša Lešťanová

3. miesto Alexandra Szabóová

Študentkám blahoželáme a prajeme im veľa úspechov na maturitných skúškach a prijímacích pohovoroch.

Z. Benková

Partnerstvo je prvoradou úlohou

Predstavujeme Slovákov z XIII. obvodu Budapešti

Hovorievame, že my, Slováci v Maďarsku, sme roztrúsení po celej krajine a spájajú nás iba naše tradície a jazyk. Existuje však jedno miesto v tejto krajine, kde žije veľa Slovákov, ktorí sa sem prisťahovali z historických slovenských osád, aby si tu vytvorili novú spoločnosť. Áno, hovorím o Budapešti, ktorá je svojou rôznorodosťou jedinečná. Budapešť, či skôr jej peštianska časť, bola centrom Slovákov už v 19. storočí. Centrom centra bol súčasný XIII. obvod. Sem prichádzali neraz na pltiach Slováci za živobytím a tu sa usadili ich potomkovia, ktorí si aj po stáročiach zachovali svoju identitu.

„Ak by som mal jedným slovom charakterizovať náš vzťah, tak by som povedal, že je partnerský,“ hovorí starosta XIII. obvodu Budapešti, poslanec Národného zhromaždenia József Tóth, ktorý v decembri 2004 slávnostne odovzdal Dom národností, slúžiaci deviatim národnostným samosprávam obvodu. V XIII. obvode po stáročia v mieri a pokoji spolunažívalo multinárodnostné obyvateľstvo a tak je tomu i v súčasnosti. Jedným z prvoradých cieľov poslaneckého zboru je podpora národností žijúcich v tejto mestskej časti. „Boli sme medzi prvými, ktorí vytvorili tzv. národnostné nariadenie, ktoré usmerňuje spoluprácu s národnostnými samosprávami a už sme schválili aj nové nariadenia, ktoré nám predpisuje nový zákon o národnostiach. Súvisí to aj s financovaním: na fungovanie národnostných samospráv dávame ročne pre každý zbor tri milióny forintov z vlastných zdrojov,“ povedal starosta mestskej časti a dodal, že nabáda národnostných poslancov, aby sa uchádzali o granty na realizovanie svojich podujatí. Odvtedy, ako vstúpil do platnosti národnostný zákon, funguje v ich obvode tzv. Národnostný okrúhly stôl, v ktorom pracujú aj vedúci všetkých národnostných volených zborov. Je to grémium, ktoré pred každým rokovaním valného zhromaždenia prediskutuje otázky týkajúce sa národností a predostrie svoje požiadavky v záujme čím lepšieho spolunažívania. Jeho prácu koordinuje vicestarosta, čím chcú zdôrazniť význam zboru. Najväčšou poctou pre národnosti žijúce v XIII. obvode je, že záverečným programom Dní mestskej časti je Národnostný deň. Séria podujatí prebieha vždy začiatkom júna a ukončí ju predstavenie sa národnostných folklórnych a volených zborov. V rámci tohto dňa v mestskej časti žijúce národnosti prezentujú svoju kultúru, gastronómiu, a volený zbor svoju činnosť. Ako mi prezradil J. Tóth, aj on osobne rád chodí na tieto podujatia, veľmi rád sa zúčastňuje na krojovanom sprievode, v ktorom idú všetci účastníci podujatia.

Poslanecký zbor obvodu berúc do ohľadu činnosť tunajších národnostných samospráv sa rozhodol zlepšiť ich pracovné podmienky. Na ulici Övezet č. 5 im vytvoril vkusne a účelne zariadené kancelárie a veľké zasadačky, v ktorých môžu aj paralelne organizovať rôzne programy. Práve tu som sa stretla s členkami slovenského voleného zboru XIII. obvodu Budapešti, ktoré pod vedením predsedníčky Zuzany Hollósyovej mali práve svoje riadne zasadnutie, na ktorom pripravovali blížiace sa programy.

„Samospráva sa už na začiatku svojho pôsobenia rozhodla organizovať pre študujúcu mládež súťaž v prednese poézie a prózy. Keďže väčšina poslancov je pôvodným povolaním pedagóg, pokladáme za prioritu zachovávanie jazyka našich predkov aj touto formou. Od samých začiatkov sprevádzal súťaž čulý záujem. Okrem detí z hlavného mesta sa na ňu hlási aj mládež z iných regiónov krajiny,“ hovorí pani predsedníčka a dodá, že raz sa im dokonca podarilo zabezpečiť ako dar pre výhercov týždňový pobyt na Slovensku, čo vôbec nebola maličkosť od obvodnej slovenskej samosprávy.

Už viac ako 10 rokov organizuje slovenský zbor XIII. obvodu pre najmenších oslavu Mikuláša spojenú s adventným stretnutím. Na toto podujatie prichádzajú poslanci a milí hostia aj so svojimi vnúčatami. Niektoré sa tu dozvedia, že Mikuláš vie aj po slovensky.

Ako novinku pred pár rokmi zaviedli tzv. Literárne piatky, v rámci ktorých sa konali prezentácie CD-platní, nových publikácií našich autorov, výstavy fotografií, stretnutia a besedy so spisovateľmi a osobnosťami našej národnostnej scény. Slovenský zbor je činný aj vo vydavateľskej oblasti: finančne podporuje vydávanie literárnych a spoločenskovedných publikácií Slovákov v Budapešti.

Samospráva sa aktívne zapája do kultúrneho diania obvodu. Tradične sa zúčastňuje na kladení vencov pri príležitosti obvodných sviatkov a osláv, kde sa vždy snaží na vysokej úrovni prezentovať slovenskú kultúru a gastronómiu. Nezabúda na svojich predkov, ktorých si uctila pamätnými tabuľami. Tradične v druhú májovú nedeľu usporadúva spomienkovú svätú omšu na počesť bývalého kanonika Vojtecha Uhlára, ktorý pôsobil v Kostole sv. Ladislava na Námestí mieru. Práve na túto slávnosť sa pripravovali členky samosprávy počas mojej návštevy.

Zbor pozostávajúci výlučne zo žien založil spolu so súčasnou predsedníčkou dlhoročný tajomník Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku Juraj Bielik, ktorý bol v dvoch cykloch jeho podpredsedom. Po úmrtí J. Bielika členovia slovenskej samosprávy sa rozhodli založiť študijné štipendium, ktoré nesie jeho meno.

Z. Hollósyová stála v roku 1994 aj pri zrode Slovenskej samosprávy Budapešti a stala sa jej predsedníčkou. Túto funkciu vykonáva už piaty cyklus. Takisto bola jednou z iniciátorov zrodu dvojmesačníka SSB Budapeštiansky Slovák, ktorý je kronikou Slovákov v hlavnom meste. Bola medzi zakladateľmi všetkých budapeštianskych slovenských občianskych organizácií, tak aj Klubu slovenských dôchodcov. „Prínos slovenských samospráv v Budapešti vidím v tom, že zobudili a zmobilizovali Slovákov v hlavnom meste. Dlhé desaťročia sa hovorilo o tom, že v Budapešti nežijú Slováci. Ja tvrdím opak. V posledných rokoch slovenské volené zbory obohatili kultúrny život jednotlivých obvodov, národnostné podujatia sa stali obľúbenými akciami. Slováci v Budapešti sa aktívne zúčastňujú na národnostnom dianí. Sú také obvody, kde slovenské samosprávy zaviedli kurzy slovenčiny, vytvorili si národopisné zbierky a založili spevácke zbory,“ povedala Z. Hollósyová a zdôraznila, že budapeštianski Slováci sa organizujú na úrovni obvodných slovenských volených zborov. V ich obvode sídli aj jedna zo slovenských organizácií, Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena. Medzi jeho členmi tiež nachádzame veľa Slovákov z tejto mestskej časti. Zbor vlani oslávil desiate výročie svojho založenia.

Klára Mátéová Papučková sa stala členkou Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Budapešti pred desiatimi rokmi. Časom ju zvolili za podpredsedníčku zboru, kde sa podujala o. i. organizovať súťaže v prednese poézie a prózy, či zabezpečovať darčeky na Mikuláša. Jej zásluhou objavili stopy po významných Slovákoch žijúcich v tejto mestskej časti.

Mária Nagy-Győryová je jedna z najaktívnejších žien, aké som kedy spoznala. Nevidieť na nej, že už prekročila osemdesiatku, je čiperná, aktívna a hlavne otvorená. Pochádza z pilíšskeho Santova, odkiaľ sa pred pár rokmi presťahovala do hlavného mesta. Ako hovorí, prvé dva roky boli ťažké, chýbala jej hlavne slovenčina. Raz sa šťastnou náhodou stretla v električke so Z. Hollósyovou, ona ju pozvala na podujatie XIII. obvodu, kde sa zoznámila s ďalšími Slovákmi žijúcimi v tejto mestskej časti. Odtiaľto už mala rovnú cestu do samosprávy, kde najradšej robí hostiteľku. Táto rola jej nie je neznáma, veď v mladosti bola „šenkárkou“ (krčmárkou). Najmladšia členka zboru je Boglárka Bundová, ktorá študuje na vysokej škole a preto sa môže zapájať do činnosti samosprávy iba cez voľné dni.

Pohľad do histórie

Podľa štatistík v roku 1851 žilo v Pešti 4700 a v Budíne 1300 Slovákov. O 40 rokov neskôr ich už bolo 27 000. Najviac ich žilo v mestských častiach Jozefov (Józsefváros), Terezín (Terézváros) a Alžbetín (Erzsébetváros) Na budínskej strane žilo 4,5 % Slovákov, teda podstatná väčšina sa usadila na ľavej strane Dunaja. V roku 1872 vzniklo v hlavnom meste desať obvodov. Medzi Dunajom a Vacovskou cestou to bol Leopoldov (Lipótváros) a medzi Vacovskou cestou a Kráľovou ulicou Terezín.

V roku 1890 žilo v Budapešti 500 000 obyvateľov, z nich 300 000 hovorilo dvomi alebo tromi jazykmi. V roku 1910 malo hlavné mesto 880 000 obyvateľov. Od roku 1870 sa urýchľovala asimilácia, v roku 1910 sa za Maďarov hlásili štyri pätiny obyvateľov Budapešti. Roku 1880 bolo Maďarov 56,7%, v 1900 už 79% a v roku 1910 85%. Pomer Slovákov bol v tých istých rokoch 6,5%, 5,6%, resp. 2,3%. Na prelome 19. a 20. storočia sa k Slovákom v Leopoldove hlásilo 3539 osôb (7,2%), kým v Terezíne 3,6%. Do súčasného XIII. obvodu prichádzali za prácou Slováci zo severných oblastí krajiny - z Oravy, Kysúc a Liptova. Klesajúci pomer svedčí o urýchľovaní asimilácie, ktorú podnecovalo násilné pomaďarčovanie. Pomaďarčovali sa najmä Slováci a Nemci. Napriek tomu v čase monarchie vychádzalo 68 slovenských periodík. Na vysokých školách a univerzitách študovalo veľa Slovákov, hlavne polytechniku v Jozefove, ale navštevovali aj právnickú a filozofickú fakultu. V školskom roku 1905/1906 univerzity registrovali 51 študentov slovenského pôvodu. Z hľadiska vzdelania podstatná väčšina Slovákov v hlavnom meste v polovici 19. storočia nemala žiadnu kvalifikáciu, veľmi veľa bolo negramotných. V roku 1880 bolo 44 % negramotných, o štyridsať rokov neskôr to bolo ešte stále 18,2%. V obvode žili predovšetkým prievozníci, rybári a pltníci, hlavne Nemci a Slovania. V prvej polovici 19. storočia sa tu usadili prvé slovenské rodiny, ktoré sa plavili na pltiach po Dunaji a ktoré bývali v mestskej časti Vizafogó (pasca na vyzy). Šikovných Slovákov radi zamestnávali v rôznych drevospracujúcich firmách. V mestskej časti Vizafogó stavali dočasné drevené a hlinené chatrče. Túto časť volali aj Brindele város. Toto sme sa mohli dozvedieť z prednášky riaditeľky Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Anny Kovácsovej, ktorá sa venuje okrem iného výskumu Slovákov žijúcich v hlavnom meste. V tomto obvode, na Lehelovej ulici, bola škola, do ktorej chodili slovenské deti. Zachovali sa tu aj iné konkrétne stopy po Slovákoch - názvy ulíc: Vág (Váh), či Tutaj (plť). Slováci privážali na pltiach po Váhu a Dunaji drevo na výstavbu Budapešti, kde mali na brehu Dunaja obrovské sklady. V tejto mestskej časti žili aj významné slovenské osobnosti, napr. Ján Nepomuk Bobula (poslanec), Jozef Pozdech (vynálezca, výrobca zvonov), majster Sedlák (výrobca zvonov), Ivan Vydarený (maliar, fotograf), Vojtech Uhlár (katolícky farár).

Mestská časť má partnerské vzťahy s časťou Košice-Juh - navzájom sa navštevujú, ba slovenskí dôchodcovia prichádzajú aj na olympiádu seniorov v Budapešti. Od uzatvorenia dohody v roku 2001 partnerské mestské časti úzko spolupracujú v obchodnej oblasti, kultúre, športe aj v zdravotníctve, zameriavajúc sa na všetky vekové vrstvy obyvateľov. Ako uviedol József Tóth, doterajšia zmysluplná spolupráca s časťou Košice - Juh má ešte rezervy v ekonomickej oblasti, ktoré by chceli zužitkovať prostredníctvom podnikateľských subjektov a priemyselných komôr obidvoch miest. Pred necelým mesiacom ich navštívila 40-členná skupina košických učiteľov, ktorí zavítali aj do budapeštianskej slovenskej školy, ktorá tiež sídli v tomto obvode. O dobrej spolupráci svedčí aj fakt, že starosta Jaroslav Hlinka dostal z iniciatívy budapeštianskeho partnera od maďarskej vlády Strieborný kríž rytierskeho rádu a J. Tóth prevzal vlani v Košiciach cenu tamojšej mestskej časti. V partnerskom vzťahu zohráva úlohu aj slovenská samospráva, nakoľko jej predstaviteľ sa zúčastňuje na budapeštianskom programe košického partnera.

Partnerstvo je teda prvoradé: či ide o styky s väčšinovou samosprávou, s ostatnými národnostnými samosprávami, alebo s členmi slovenského voleného zboru, ktorí spoločne vykonávajú vytýčené úlohy v prospech zachovania slovenskosti v tejto časti hlavného mesta.

Eva Patayová Fábiánová

Slováci v Ečeri s novým elánom

V posledných rokoch sa Slováci v Ečeri čoraz viac aktivizujú. Ich činnosť sleduje komunita v Maďarsku žijúcich Slovákov, v rámci toho slovenských obcí Peštianskej župy, s veľkým uznaním, preto sme sa rozhodli navštíviť predsedu Slovenskej samosprávy v Ečeri Ondreja Cs. Aszódiho. Pán predseda nám porozprával príbeh obce a miestnych Slovákov.

Obec Ečer leží v Peštianskej župe, v monorskom regióne, približne 25 kilometrov juhovýchodne od centra hlavného mesta, v tesnej blízkosti letiska. Okolie Ečeru bolo obývané už v čase príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny. Názov osady je pravdepodobne odvodený podľa mena vnuka kniežaťa Arpáda Ecsellő. Podľa ústneho podania názov osady súvisí s dubom cerovým, ktorý bol dlhé stáročia symbolom dediny a figuroval aj v jej pečati. Prvá písomná pamiatka o Ečeri pochádza z roku 1315. O kostole je zmienka už v roku 1399. V stredoveku žilo v Ečeri viac statkárov, ale počas tureckého útlaku bola osada vyľudnená. Jej pozemky obrábali obyvatelia susedných dedín. 150-ročná turecká nadvláda spustošila aj tento kraj. Proces znovuosídlenia sa rozbehol roku 1699, vtedy tu žilo už pomerne dobre zabezpečených 11 rodín. V Rákócziho povstaní sa zúčastnilo 9 mužov z Ečeru. Cieľavedomé zaľudnenie dediny prebiehalo v 18. storočí. Za statkára Antona Svajdlera sa v Ečeri usadili predovšetkým slovenskí, resp. v menšom počte maďarskí a nemeckí osadníci. V roku 1722 sa Ečer stal majetkom Antona Grassalkovicha, ktorý pokračoval v zaľudňovaní územia slovenskými osadníkmi. V roku 1730 v osade platilo dane už 50 rodín. Noví prisťahovalci prišli predovšetkým zo stredného Slovenska a z okolia Trenčína. Na žiadosť obyvateľstva dal majiteľ dediny v roku 1740 vybudovať na pamiatku svätého Antona z Padovy katolícky kostol v barokovom slohu. Taktiež v 40. rokoch založil školu a dal postaviť farnosť.

Podľa štatistických údajov z roku 1836 v dedine žilo 612 obyvateľov. Z toho 80% malo slovenský a 20% maďarský materinský jazyk. Počas revolúcie rokov 1848-49 aj z Ečeru viacerí vstúpili do armády.

Následkom častého striedania majiteľov v roku 1881 došlo k vyvlastneniu majetku, keď sa veľká časť pozemkov dostala do rúk obyvateľstva. V 19. a začiatkom 20. storočia s ohľadom na väčšinové obyvateľstvo v škole prebiehala výučba v slovenskom jazyku. Obyvatelia obce narodení v druhej polovici 20. storočia už všetci ovládali maďarčinu, ale v prvej polovici storočia tu ešte žili starší ľudia, ktorí hovorili len po slovensky.

K rýchlemu rozvoju osady došlo v roku 1880, keď vybudovali železničnú trať Budapešť-Szolnok. Ďalšiemu vývoju zabránila prvá svetová vojna. V boji zahynulo 52 ečerských vojakov. Ich pamiatku pripomína pamätná tabuľa umiestnená nad vchodom kostola. Elektrinu tu zaviedli na prelome 30. rokov. Prvú verejnú telefónnu linku dali do prevádzky v roku 1937. Smutnou etapou v dejinách osady bola druhá svetová vojna. Mnohí zahynuli v boji a početné boli aj obete civilných obyvateľov. Ich mená pripomína obelisk z roku 1996. Počas výmeny obyvateľstva v rokoch 1946-47 sa vrátilo do materskej krajiny približne 25 rodín. Väčšina Ečerčanov sa usadila na jednom mieste, vo vtedajšom vonkajšom obvode Bratislavy, v Prievoze, kde žili spolu dlhé roky. Na prievozskom cintoríne dodnes nájdeme na náhrobných kameňoch prezviská rozšírené v ečerských rodinách.

V Ečeri založili v roku 1960 družstvo, ktoré desaťročia determinovalo hospodárske pomery osady. V 60. a 70. rokoch tu vybudovali vodovod so zdravou pitnou vodou, lekársku ambulanciu, osvetový dom, ako aj základnú a materskú školu, ktoré neskôr rozšírili. Dnes má Ečer kompletnú infraštruktúru.

Čo sa týka prítomnosti Slovákov v Ečeri, od roku 2002 zastupuje ich záujmy miestna slovenská samospráva, od začiatku pod vedením Ondreja Cs. Aszódiho. Členmi sú dôchodkyňa, bývalá prísediaca monorského súdu Mária Šošovicová, vedúci skladu v Budapešti Jenő Kele a dôchodkyňa, bývalá pracovníčka Úradu na vyrubovanie poplatkov Eva Kuruncziová Wéberová. Externými členmi slovenského voleného zboru sú člen Tanečného súboru Zelený veniec, informatik Gábor Lukics, dôchodkyňa Anna Szigetváriová a členka tanečného súboru, asistentka Technickej univerzity v Budapešti Piroška Harazinová. Keďže predseda Slovenskej samosprávy v Ečeri je aj podpredsedom Regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina, zbor úzko spolupracuje so slovenskými samosprávami osád Veľká Tarča, Malá Tarča, Maglód, Čemer, Kerepeš, Dabaš-Šára a Kerestúr (XVII. obvod Budapešti). Družobné styky na Slovensku má s Cabaj-Čáporom. V posledných rokoch sa navzájom navštevovali štyrikrát ročne, od tohto roku kvôli finančným ťažkostiam to však bude už len raz ročne.

S miestnou samosprávou majú vynikajúce, vzorné vzťahy. Starosta obce Zsolt Gál a notár Zoltán Barta sa pravidelne zúčastňujú na zasadnutiach zboru slovenských poslancov a bezplatne im zabezpečujú kanceláriu v Kultúrnom dome Miklósa Rábaiho. Národnostná referentka Judit Jármaiová im taktiež veľmi veľa pomáha, pravidelne sleduje konkurzy a pomáha aj vo finančných záležitostiach. Slovenská samospráva bude mať tohto roku k dispozícií 209 tisíc forintov zo štátneho rozpočtu a približne 1,8 milióna forintov z doplnkovej podpory na základe vykonanej činnosti.

Zbor úzko spolupracuje s Tanečným súborom Zelený veniec, klubom dôchodcov, Spolkom kultúry a športu, Nadáciou pomoc, rímskokatolíckou farnosťou, Kultúrnym domom Miklósa Rábaiho a v neposlednom rade s obidvoma materskými školami a so základnou školou. Ako nás pán predseda informoval, v materskej škole na Andrássyho ulici pestujú zvyky našich predkov formou výučby ľudového tanca. Členka voleného zboru Mária Šošovicová raz týždenne oduševnene učí svojich zverencov slovenské choreografie. V Základnej škole Ilonky Lakyovej prebieha výučba slovenských tancov v troch skupinách dvakrát týždenne. Prvú skupinu tvoria prváci, druhú druháci a tretiaci a tretiu štvrtáci a piataci. Slovenské choreografie s nimi nacvičujú učiteľky Beáta Blažeková a Gabriela Veselovská a člen Tanečného spolku Furmička v Čemeri Gábor Simonyi. Keďže vedeniu slovenskej samosprávy záleží na zachovávaní slovenských zvykov v Ečeri, nedávno začalo rokovať s riaditeľkou inštitúcie Csillou Szeverovou Csekeiovou o tom, že v budúcnosti by v škole zaviedli výučbu tanca v rámci učebných osnov. Od septembra tohto roku na vyššom stupni bude vyučovať slovenské tance odborný pedagóg, na nižšom stupni budú naďalej vyučovať už spomenuté učiteľky.

Slovenskí aktivisti, čiže členovia slovenskej samosprávy a Tanečného súboru Zelený veniec, usporadúvajú každý rok niekoľko spoločných akcií. Sezónu otvára februárový Fašiangový večierok, na Veľký piatok nasleduje umývanie sa pri potoku. Vtedy miestni Slováci v ľudových krojoch ozdobia most trávou a kraslicami, potom sa vyumývajú v potôčiku. Vtedy nespievajú, neuskutoční sa nijaký kultúrny program, lebo je obdobie pôstu. Tento zvyk bol kedysi charakteristický v celej Karpatskej kotline, ľudia žili v domnienke, že ak sa umývajú na Veľký piatok na svitaní, budú oslobodení od všetkých chorôb. Dievčatá si umyli tváre, aby opekneli. V ten istý deň sa koná pôstna krížová cesta, keď veriaci putujú ku všetkým desiatim ečerským krížom a modlia sa pri nich. Prvého mája ečerskí Slováci zvyčajne usporadúvajú v Dedinskom dome Detský majáles, ktorý sa však tohto roku z finančných dôvodov neuskutoční. Noc múzeí budú oslavovať v Dedinskom dome kultúrnym programom tanečníkov a ukážkovými zamestnaniami košikárov. Sviatok Božieho tela a krvi oslávia miestni katolíci podobne ako Čemerčania, vytvoria koberec z kvetov. Na procesiu prichádzajú každý rok aj veriaci z ďalekého okolia. Slováci katolíckeho vierovyznania vyzdobia obidve strany hlavnej ulice, procesia prechádza po kvetinovom koberci, vytvorenom z úcty a lásky k Bohu. Na jeseň organizujú Deň folklóru a Dušičky. Na Sviatok Všetkých svätých sa schádzajú pri pomníku v parku pri Starom cintoríne. V tento deň sa v podvečerných hodinách po kázni konajú koncerty vážnej hudby. Poslednou akciou roka je chodenie s Betlehemom. Podľa stáročných tradícií sa počas adventu, deväť dní pred Vianocami, vydá skupinka členov spolku s obrazom Svätej rodiny a domácim oltárom na cestu po obci, aby sa každý večer zastavila v inej rodine. Tento starodávny zvyk zachováva nielen staršia generácia, ale aj mladí ľudia, ktorí pokračujú v tradícii vítania Božieho syna krásnymi slovenskými adventnými koledami a modlitbami.

Ondrej Cs. Aszódi je aj oduševneným tanečníkom. Slovenský volený zbor systematicky podporuje Tanečný súbor Zelený veniec, ktorý pôsobí od roku 1999 pod záštitou Folklórneho spolku Zelený veniec. Jeho cieľom je zachovávať dedičstvo a pestovať tradície našich predkov. Vznik súboru sa viaže k oslavám 300. výročia znovuosídlenia obce, keď sa miestna mládež rozhodla obnoviť pôvodnú slovenskú ečerskú svadbu, ktorú predviedla vo svojráznej pôvodnej časti osady. Usporiadatelia slávnosti sa vtedy zaviazali zachovávať chýrne miestne slovenské tradície a pestovať slovenské dedičstvo, čo viedlo k renesancii slovenského verejného života v Ečeri. Tanečný súbor má slovenský názov, čo poukazuje na silnú väzbu ku kultúre predkov. Folklórny spolok má takmer 200 členov, ktorí pôsobia v 4 vekových skupinách: škôlkari, mládež, dospelí a dôchodcovia. Každý člen tanečnej skupiny má vlastný ečerský kroj, ale folklórny spolok dbá aj o to, aby sa zachoval starodávny ľudový odev. Pre členov tanečnej skupiny dospelých dal ušiť príznačný mužský a ženský odev z konca 19. storočia, ženám tanečnej skupiny dôchodcov dal vyšiť šlinguvané podkontíky (ručníky). Súbor predvádza tance rôznych regiónov v náležitom kroji. Tanečníci popri miestnych kultúrnych programoch vystupujú aj na župných a celoštátnych podujatiach, neraz sa predstavili i v zahraničí. V repertoári majú chýrnu Ečerskú svadbu, Staroečerské slovenské tance, ečerské slovenské detské hry, tance z Maglódu, kerestúrske, békešské a horehronské tance, Pilíšske fašiangy, Friškú, spišské, šarišské a zemplínske tance, valčík z Kerestúru a polku. Členovia folklórneho spolku zozbierali starodávne slovenské modlitebné knižky a spevníky a pozapisovali charakteristické ľudové náboženské piesne. Tie sa naučila aj mladšia generácia, ktorá si pri príležitosti cirkevných sviatkov hrdo oblečie starodávny kroj a zapojí sa do spevu. V katolíckom kostole z iniciatívy spolku na väčšie cirkevné sviatky opäť začali slúžiť sväté omše aj v slovenskom jazyku.

Spolok a Slovenská samospráva v Ečeri dali na Starom cintoríne postaviť pamätný kríž a umieračik s nápisom „Na pamiatku našich predkov”, pri ktorom si každý rok na Dušičky spoločným modlením pripomenú svojich slovenských predkov. V roku 2005 obnovili a vysvätili sochu Panenky Márie, ktorá stála kedysi v chotári obce, ale počas vojny ju poškodili. O dva roky neskôr došlo k vysviacke slovenskej kaplnky pred obecným úradom. Rekonštrukciu oboch sakrálnych pamiatok koordinovali folklórny spolok a slovenský volený zbor. V tomto roku na jeseň odhalia sochu Ečerská svadba, dielo miestneho umelca Pétera Gerencséra, ktorá znázorňuje tanečný pár v miestnom kroji. Ako sme sa od predsedu Slovenskej samosprávy v Ečeri dozvedeli, socha v životnej veľkosti bude stáť v centre osady, medzi rímskokatolíckym kostolom a kultúrnym domom. Slovenský volený zbor poskytol na sochu dvestotisíc a Spolok Zelený veniec tristoštyridsaťtisíc forintov.

O tom, že členovia slovenského voleného zboru a spolku robia veľmi veľa v záujme toho, aby slovenčina v Ečeri nevymrela, niet pochýb. K ďalšej úspešnej spolupráci im prajeme veľa elánu.

Andrea Szabová Mataiszová

Békešská Čaba

Župné kolo pretekov v plávaní

Začiatkom marca sa v Békešskej Čabe uskutočnilo župné finále pretekov v plávaní v kategórii B, určenej pre žiakov a študentov, ktorí nemajú športový preukaz. Plaváreň sa zaplnila malými i veľkými plavcami, ktorí so vzrušením čakali na štart. Išlo o veľa, veď len ten, kto skončil na prvom mieste, postúpil do celoštátneho finále, ktoré sa bude konať v apríli v meste Hódmezővásárhely. Usporiadatelia z plaveckého oddielu v Békešskej Čabe pripravili ideálne podmienky pre všetkých účastníkov.

Zo Sarvaša súťažili žiaci slovenskej základnej školy a Gymnázia Petra Vajdu. Konkurencia bola veľká, každý účastník sa svedomite pripravoval. Pán učiteľ Zoltán Fonád sprevádzal žiakov, ktorých trénuje Agneša Gáčiová - Farkašová. Pretekalo sa vo všetkých plaveckých disciplínach a v štafete na 4x50 m kraul.

Žiaci Slovenskej základnej školy v Sarvaši úspešne reprezentovali svoju alma mater, napriek tomu, že na prvom mieste neskončil ani jeden pretekár. Najúspešnejším žiakom bol Áron Juhász z 5.B triedy, ktorý dvakrát obsadil tretie miesto. Na 100 m znak zaplával čas 1:41,11 min. a na 100 m kraul sa mu podarilo dosiahnuť výborný čas 1:22,88 min. Aj jeho zásluhou získala naša štafeta na 4x50 metrov kraul strieborné medaily. Áron Juhász a Ladislav Balatoni z 5.B triedy, Daniel Gyulai zo 6.A triedy a Ákoš Kováč zo 6.B triedy dosiahli čas 2:49,50, ktorým zaslúžene obsadili druhé miesto v III. vekovej skupine. Ich trénerka bola s nimi spokojná, veď chlapci mohli trénovať len dvakrát týždenne. Celé preteky prebiehali plynule, rozhodcovia mali veľa práce a nálada v bazéne i okolo neho bola vynikajúca.

Naši pretekári sa vrátili do školy šťastní. Dostali pochvalu od pani riaditeľky Zuzany Medveďovej, ktorá im zagratulovala a pochválila ich pred celou školou za dosiahnuté výsledky.

Zlatka Lišková

Školenie novohradských slovenčinárov v Gbelciach

Slovenská samospráva Novohradskej župy, Župná knižnica a Osvetový ústav Bálinta Balassiho v Šalgótarjáne usporiadali odborné školenie učiteľov slovenčiny z Novohradskej župy. Novohradskí slovenčinári zavítali do obce Gbelce (neďaleko Štúrova) hlavne preto, aby navštívili hodiny slovenčiny a zamestnania v škôlke.

Početnú skupinu učiteľov základných a materských škôl z Maďarska privítalo vedenie Základnej školy v Gbelciach. Hostia na čele s predsedníčkou Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženkou Egyedovou Baránekovou sa s veľkým záujmom zúčastnili na ukážkových otvorených hodinách slovenského jazyka, v ktorých sa prelínala hravosť dospelých a rozumová zrelosť detí. Popri aktivitách v základnej škole časť hostí navštívila aj obecnú materskú školu, kde v slovenskej triede videla pekný príklad spolužitia a spolupráce dvoch národností pod jednou strechou. Popoludňajší program spestrilo kultúrne vystúpenie žiakov školy a ženského speváckeho zboru pri ZŠ v Gbelciach.

Naši pedagógovia boli zvedaví aj na skúsenosti a poznatky učiteľov z Gbeliec, aby si odniesli domov rady na zefektívnenie výučby slovenského jazyka. V národnostných školách v Novohradskej župe sa vyučuje slovenčina ako predmet štyri hodiny týždenne, pričom ostatné predmety sa učia v maďarčine. Z výmeny skúseností pedagógov vysvitlo, že slovenčinári v Maďarsku majú nedostatočné možnosti prístupu k odbornej literatúre, učebniciam či učebným pomôckam. Kolektív učiteľov z Gbeliec pod vedením riaditeľky školy Silvie Bízikovej prisľúbil novohradským pedagógom odbornú i morálnu pomoc pri riešení ich problémov.

(medv-hl)

Pitvarošanka v Tárnoku

Na slovíčko s Annou Schummerovou Sümegiovou

Obec Tárnok na Dolnej zemi pravdepodobne málokto pozná. Asi len tí, ktorí sa s ňou nejakou formou dostali do styku vedia, že táto malebná veľkoobec leží 20 km juhozápadne od Budapešti. Je bohatá na prírodné krásy a nehmotné hodnoty, ktoré si obyvatelia dodnes usilovne zachovávajú. V Tárnoku žilo roku 2005 8207, dnes je to podľa odhadov približne 10 000 ľudí. Obec sa rozrástla pozdĺž potoka Benta, ktorý sa vlieva do Dunaja. Po vonkajších okrajoch obce, na Starom vrchu a okolo rybníka, vyrástli chatové osady. Intravilán obce pozostáva z troch častí. Sú to Stará dedina z 18. storočia, Nová osada a háje, ktoré boli obývané v 20. a 30. rokoch minulého storočia.

Do tejto malebnej obce sa pred tridsiatimi rokmi zaľúbila aj členka miestnej slovenskej samosprávy, bývalá asistentka nápravnej pedagogiky Anna Sümegiová. Stretla som sa s ňou na nedávnej miestnej akcii, na Krvatačke. Vysvitlo, že pani Anna podobne ako ja pochádza z Dolnej zeme. Zaujímal ma jej osud, ako sa vlastne dostala do Tárnoku.

- Z akej rodiny pochádzate?

- Volám sa Anna Schummerová Sümegiová, narodila som sa v Pitvaroši. Moji rodičia boli ozajstnými Slovákmi. Starí rodičia z otcovej aj z maminej strany mali slovenské korene, žili podľa slovenských tradícií, rozprávali medzi sebou len po slovensky. Samozrejme, aj moji rodičia sledovali ich príklad, hovorili sme medzi sebou prekrásnou dolnozemskou mäkkou slovenčinou. Mám sestru, ktorá dokončila Vysokú školu pedagogickú v Sarvaši a ktorá dnes žije v maďarskom prostredí v Makove. Na svoje korene ani ona nezabudla, dodnes prekrásne hovorí po slovensky, len v každodennom živote nemá možnosť používať svoju materčinu. Moja mama viedla domácnosť a príležitostne bola zamestnaná ako administratívna pracovníčka v cukrovare v Mezove (Mezőhegyes). Otecko bol elektrikárom v cukrovare. Po odchode do dôchodku bol vrátnikom v Kardoskúte. Žila som v takom prostredí, kde ma obklopovali slovenské tradície. Robili sme tradičné zabíjačky, rodinné oslavy v širokom kruhu svojich blízkych, spolu sme chodievali do kostola a varili sme typické dolnozemské slovenské jedlá, ako napr. sármu, špricky, kysnutie halušky, halušky, pampúšky atď.

- Kde ste študovali?

- Slovenskú základnú školu som vychodila v Pitvaroši, odkiaľ viedla moja cesta do Slovenského gymnázia v Budapešti. Tam som zmaturovala. Zostala som v hlavnom meste, kde som sa zoznámila s manželom. Niekoľko rokov sme žili v Budapešti, kde sa nám narodila najstaršia dcérka Kristína.

- Z Budapešti viedla vaša cesta do Tárnoku. Ako ste sa dostali do tejto malebnej obce?

- Môj manžel Gábor pochádzal z Budapešti. Pracoval ako strojný inžinier. Žiaľ, pred ôsmimi rokmi zomrel. Keď sme sa zoznámili, býval so svojimi rodičmi. Po sobáši nám jeho starí rodičia ponúkli pozemok, ktorý sa nachádzal v Tárnoku. Tu sme začali stavať rodinný dom, ktorý sme dokončili za pár rokov. Odvtedy, už viac ako tridsať rokov, bývam tu. Predtým som Tárnok nepoznala, nevedela som, kam idem. Ani len toľko som nevedela, že ho kedysi založili Slováci z okolia Nitry. Až po presťahovaní sa som zistila, aké mám šťastie. Dostala som sa do takého istého slovenského prostredia, z akého som z pochádzala.

- Čím ste sa zaoberali, kde ste pracovali?

- Do Tárnoku sme sa nasťahovali už s najstaršou dcérou. Časom sa nám narodila ešte jedna dcérka a syn, takže som bola deväť rokov doma s deťmi. Medzi materskými dovolenkami som vyučovala slovenčinu v miestnej základnej škole. Potom som dlhé roky bola nezamestnaná. Tento čas som využila na to, aby som absolvovala kurz asistentky nápravnej pedagogiky. Pred dôchodkom som pracovala v Základnej škole I. Montágha v Budapešti, kde som sa zaoberala s autistickými deťmi. Predtým som nevedela, že to dokážem, ale ako sa ukázalo, som schopná zaoberať sa s postihnutými deťmi. Zbožňovala som moje pracovisko a deti, ale priznám sa, nebolo to vždy ľahké.

- Aký je rozdiel medzi Pitvarošom a Tárnokom z hľadiska zachovávania slovenských tradícií?

- Myslím si, že Pitvarošania viac dbajú o svoje slovenské tradície. Napríklad tam je vyučovanie slovenského jazyka v materskej aj v základnej škole. Vyučovanie slovenčiny existovalo kedysi aj v Tárnoku, ale po zmene spoločenského zriadenia zaniklo. Tu asi bola rýchlejšia asimilácia. Dnes sa tu už len málokto hlási k slovenskej národnosti. Je ich asi stopäťdesiat - dvesto a už len máloktorí vedia po slovensky.

- Ako vás prijali Tárnočania?

- Ja som mala šťastie, pretože veľmi rýchlo. Vlastne celú našu rodinu ihneď prijali. Keď sa dnes rozprávam s novými obyvateľmi obce, aj oni tvrdia, že je tu priateľská komunita. Dlhé roky som bola členkou miestneho speváckeho zboru. Neraz nám pomáhal aj môj manžel. Či už ako vodič, keď sme cestovali na vystúpenia, alebo vykonával iné úlohy v pozadí. Keďže od začiatku nášho príchodu do obce som sa aktívne zapojila do miestneho spoločenského života, nemali sme problémy zžiť sa s novými ľuďmi, s novým prostredím.

- Kedy ste začali pracovať v slovenskej samospráve?

- Druhý cyklus spolupracujem so slovenským voleným zborom. Ochotne som vyhovela prosbe predsedu zboru Jána Lepňáka. Táto činnosť je mojou srdcovou záležitosťou.

- Čím sa zaoberajú vaše deti?

- Najstaršia dcéra Kristína, ktorá má 31 rokov, dokončila univerzitné štúdiá v Segedíne na odbore média a komunikácia. Pracuje v Budapešti v jednej menšej súkromnej firme ako odborníčka na PR. Druhá, 29-ročná dcéra Andrea, je odbornou asistentkou v budapeštianskej nemocnici Városmajor. Myslím si, že je to veľmi náročná práca, skôr povolanie. Syn Gábor, ktorý má 24 rokov, teraz dokončil odborný kurz a pracuje v kaviarni Frei. Som veľmi pyšná na svoje deti, ktoré dokázali získať vzdelanie a uplatniť sa v živote. Vnukov, žiaľ, ešte nemám. Andrea sa v lete vydá, dúfam, že ma čoskoro poteší vnúčatami.

- Podarilo sa vašim deťom vštepiť lásku k slovenským tradíciám?

- Do minulého roka, kým moja mama nebývala u nás, ale na Dolnej zemi, sme boli častými hosťami v Pitvaroši. Letné prázdniny a Veľkú noc moje deti trávili zvyčajne u starých rodičov. Sú si vedomé toho, odkiaľ pochádzajú a poznajú slovenské zvyky. Kedysi sme s nimi často cestovali aj na Slovensko, kde máme v obci Senec príbuzných. Na Slovensku máme aj obľúbené lyžiarske stredisko. Žiaľ, jazyk som ich nenaučila, čo mi dodnes neodpustili a za čo sa veľmi hanbím. Dnes kvôli pracovným povinnostiam majú už len málo času, na pracoviskách potrebujú skôr svetové jazyky. Napriek tomu, že žijú v maďarskom prostredí, zbožňujú slovenskú gastronómiu. Najradšej majú špricky, halušky a klobásu. Podľa toho, ako im vychádza čas, sa zapájajú aj do zachovávania tárnockých slovenských zvykov a navštevujú naše slovenské podujatia.

Andrea Szabová Mataiszová

100 rokov od tragédie Titanicu

Predpokladám, že ste už počuli o legendárnom Titanicu, alebo ste aspoň videli jedno z množstva spracovaní jeho tragédie. 15. apríla uplynulo 100 rokov odvtedy, ako svetom otriasla správa o nešťastí tohto „nepotopiteľného zázraku“. Skazu zapríčinila zrážka s ľadovcom, ktorú nasledovali strastiplné 3 hodiny boja o život. Osud pasažierov a celý priebeh nešťastia sa stali všeobecne známymi skutočnosťami, preto predstavím tragédiu trocha z iného uhla.

Najväčší div veku

Titanic so svojou pompéznosťou a silou predstavoval ojedinelý, ba najväčší výtvor moderného človeka 20. storočia: bol 269 m dlhý, 28 m široký a 63 m vysoký, na jeho palube sa nachádzalo 762 kajút s kapacitou 3000 miest.

Dôvod vzniku tohto giganta je ukrytý v ekonomike. Koncom 19. storočia medzi sebou súperili dve námornícke spoločnosti: Cunard a White Star Line. Cunard vykročila prv a postavila dva veľké parníky (Lusitania a Mauretania), ktoré boli nielen väčšie, ale aj rýchlejšie ako ktorákoľvek iná loď. Konkurencii sa rýchlo musela vyrovnať aj White Star, preto so spoločnosťou Harland & Wolff uzatvorila dohodu na postavenie troch najväčších zaoceánskych parníkov vtedajšieho sveta (Olympic, Titanic a Gigantic - po katastrofe ho premenovali na Britannic). Loď Olympic sa na svojej prvej plavbe zrazila s krížnikom a vážne sa poškodila. Tým pádom sa na Titanicu oneskorili práce a spustili ho na vodu až 2. apríla 1912. O 8 dní vyplával z britského prístavu na svoju prvú cestu do New Yorku. Nikto netušil, že táto historicky prvá púť je aj poslednou.

Nedostatky a omyly

Týchto sa nám vybaví hneď niekoľko. Prvotný problém bol v samotnej výbave lodi: na palube sa nachádzalo iba 20 záchranných člnov s kapacitou pre 1178 pasažierov z približne 2223 (napokon sa zachránilo len 705 ľudí). Takéto množstvo vyhovovalo vtedajším predpisom, až po tejto katastrofe nariadilo britské námorníctvo zvýšiť počet záchranných člnov. Aj projektantom môžeme vytknúť, že úsilím oddeliť pasažierov I., II. a III. triedy znemožnili únik mnohým ľuďom tretej triedy na hornú palubu, ktorí narazili na neprehľadnú spleť chodieb, koridorov a promenád. Toto potvrdzujú aj čísla: z prvej triedy sa zachránilo 93 percent žien a detí, z tretej triedy len 47! Je pravdepodobné, že skazu Titanicu zapríčinili lodné skrutky, ktoré pod tlakom vody popraskali. Súčasné výskumy potvrdili, že skrutky boli naozaj nekvalitné. Musíme spomenúť aj ignorovanie ustavične pribúdajúcich správ o hroziacom nebezpečenstve ľadovcov, aj absenciu ďalekohľadu, ale najzarážajúcejšia je slepá viera v nepotopiteľnosti, ktorá si vyžiadala 1518 obetí.

Nesúladné konanie posádky tiež svedčí o nepripravenosti na takúto situáciu. Kapitán Smith mal dve možnosti predísť, resp. vyhnúť sa kolízii: mal buď znížiť rýchlosť v nočných hodinách, alebo mal prikázať zmenu kurzu na juh. Ani jednu z týchto možností neuplatnil, dokonca spravil oveľa väčšiu chybu, po náraze inštinktívne nariadil polovičnou parou vpred! Nerozhodol sa však správne (podľa iných literatúr chcel získať modrú pásku, ktorú mohla v období 1838 - 1969 získať loď, ktorá najrýchlejšie preplávala Atlantický oceán). V čase zrážky sa na palube zdržiaval aj prvý dôstojník, ktorý tiež mylne rozkázal plnou parou vzad. Odborníci sa domnievajú, že keby došlo k priamemu nárazu Titanicu s ľadovcom, loď by sa nepotopila. Ľadová kryha vytvorila po pravom boku asi osemdesiatmetrovú trhlinu, cez ktorú sa začala valiť voda do podpalubia. Bolo 23:40 h. Osud parníka sa naplnil. Na záchranné signály najrýchlejšie zareagovali Frankfurt a Carpathia, ale boli príliš ďaleko. Až rozum sa zastavuje pri poznaní faktu, že najbližšia loď Californian mohla zachrániť všetkých ľudí, lenže kapitán Lord rozkázal z bezpečnostných dôvodov vypnúť všetky stroje a počkať do rána.

Slováci na „plávajúcom paláci“

Viera v lepšej budúcnosti lákala mnoho ľudí do Nového sveta, medzi nimi boli aj Slováci. K nim patrila aj 42-ročná Mária Lovásiková z Hričovského Podhradia. Vycestovala za bratom Jánom, ktorý pracoval vo Philadelphii. Aby sa mohla bezplatne preplaviť cez oceán, vstúpila do služby ako pomocná sila v lodnej kuchyni Titanicu. Pravdepodobne patrila medzi prvé obete v podpalubí, jej posledné momenty života ostali navždy ukryté v útrobách vraku lode.

Za lepšou budúcnosťou cestoval do USA aj rodák zo Serede, no bydliskom vo Francúzsku, Michel Marcel Navrátil so svojimi deťmi. Michel Marcel zahynul spoločne s ďalšími 1518 pasažiermi v osudnú noc zo 14. na 15. apríla 1912. Starší zo synov sa dožil 92 rokov a zomrel 30. januára 2001. Bol jedným z posledných očitých svedkov tejto tragédie.

Jozef Hancko (38) nemal prácu a tak sa rozhodol ísť do Ameriky, aby svojej rodine trochu pomohol. Bol tam už aj jeho švagor. Cestu si vybavoval cez agentúru. Na radu agenta sa ešte nechal odfotiť spolu s manželkou Máriou, s osemročnou dcérkou Milkou a päťročným synčekom Jožkom. Agent mu cez spoločnosť White Star Line Titanic zabezpečil lístok do tretej triedy. Aby ho mohol Jozef zaplatiť, predal roľu - ženino veno. „Na Titanic mal nastúpiť vo francúzskom prístave Cherbourg. Bol však veľmi vyčerpaný z cesty a lekár prisťahovaleckého úradu ho neuznal za práceschopného, preto z nalodenia nebolo nič,” hovorí vnuk Cyril Hancko. Agent vybavil Jozefovi prehliadku u iného lekára a on odplával do Ameriky ďalšou najbližšou loďou.

Predzvesť skazy?

Cestu Titanicu predchádzalo mnoho zvláštnych udalostí. Prvou bola už spomínaná havária Olympicu. Druhé znamenie sa naplnilo, len čo sa Titanic pohol z prístavu, pretože temer narazil do menšieho parníka New York. Najmysterióznejší príklad sa skrýva v literatúre. V roku 1898 vydal americký spisovateľ Morgan Robertson román Márnosť, v ktorom spracoval zrážku fiktívnej britskej lode Titan. Robertsonovo plavidlo bolo v tom čase najmohutnejšie a najdokonalejšie, s najbohatšími osobnosťami vtedajšieho sveta na palube. Počas svojej tretej plavby v jednu aprílovú noc Titan narazil do ľadovca a potopil sa.

Je až neuveriteľné, koľko podobností je medzi vymysleným Titanom a skutočným Titanicom. Čas a spôsob poškodenia sa úplne zhodujú, ale aj v kapacite, v technickej výbave, dokonca aj vo výkone sú totožnosti. Obe lode boli navrhnuté pre 3000 cestujúcich, mali 3 lodné skrutky, 3 parné stroje na dosiahnutie rýchlosti až 22,5 uzla (42 km/h) a podobne.

Po tragédií Titanicu bolo dielo prepracované a publikované pod názvom Márnosť a stroskotanie Titanu (Futility and the Wreck of the Titan, 1912).

73 rokov nerušene odpočívala loď vo svojej hrobke 4000 metrov pod hladinou mora, až kým ju 1. septembra 1985 objavila expedícia Dr. Roberta Ballarda. Odvtedy ustavične sledujú vrak a zistili, že slaná voda, ale najmä ozubené koleso času, sa postarali o to, aby navždy ukryli pred svetom niekdajšiu pýchu a ikonu britského námorníctva. Titanic sa neodvratne rozkladá, onedlho ho pohltí nenásytný oceán.

Atila Rusnák

Slovenský oblastný dom vo Vágašskej Hute

Obce Veľká Huta (Nagyhuta), Vágašská Huta (Vágáshuta) a Malá Huta (Kishuta) vznikli koncom 18., resp. začiatkom 19. storočia. Všetky tri obce patrili k fizérskemu panstvu, rodine Károlyiovej. Tento majetok dal Anton Károlyi v roku 1763 do zálohu Jozefovi Rollymu. Rolly sa snažil vyťažiť z panstva čo najviac zisku, vzhľadom na množstvo dreva v okolitých lesoch tu boli dobré podmienky na založenie sklárskych hút. Na klčovanie lesa, ako aj do hút potreboval pracovníkov, preto sem začal pozývať slovenských lesných robotníkov. Osadníci prichádzali z Oravy a neskôr sa pomiešali najmä s prisťahovalcami z východnej časti terajšieho Slovenska. Názov Vágašskej Huty sa viackrát menil: prvýkrát sa vyskytuje ako Huta Vagasiensis Prédahegy, v roku 1795 Prédahegy, v roku 1833 vystupuje už pod názvom Vágašská Huta (Vágáshuta).

Vznik obce súvisí so vznikom huty, aj keď vznik sklárne sa nedá presne určiť. Isté je, že v roku 1789 si prenajal dielňu Vendelin Behiňa. Podľa súpisu z roku 1809: „Okrem majstra a učňov huty sa tu usadili aj želiari s vlastným domom. Spolu ich bolo 12.“ Huta zanikla okolo roku 1810. Po zaniknutí hút rúbaniská a kamenisté pozemky nestačili obyvateľom na zabezpečenie živobytia, preto boli muži nútení venovať sa potulnému remeslu (najprv sa stali vandrovnými sklármi a od roku 1920 prešli na drotárstvo) a ženy sa zaoberali predajom poľnohospodárskych a lesných plodín na trhoch.

Budova oblastného domu pochádza pravdepodobne z prelomu 19. a 20. storočia, steny sú z váľkov, základy z kameňa, strecha je valbová, krytá škridlami. Dom je dvojpriestorový, pozostáva z pitvora a obývacej izby. Izba je skromne zariadená predmetmi predstavujúcimi život tunajších obyvateľov z 19. a 20. storočia. Pozoruhodné sú domáce textílie.

Vystavené exponáty začal zbierať zakladateľ Slovenského zmiešaného speváckeho zboru Géza Mahut, neskoršie darovali národopisné predmety i miestni obyvatelia. Oblastný dom bol odovzdaný roku 1996. Ďalšími pozoruhodnosťami obce - okrem prírodných krás - sú rekonštruovaná sklárska huta a stála expozícia venovaná sklárskym výrobkom.

Podľa publikácie Slovenské národopisné zbierky v Maďarsku,

Vydavateľstvo Legatum 2009

Na Veľký piatok v Ečeri

Členovia Folklórneho spolku Zelený veniec v Ečeri sa aj tohto roku na Veľký piatok umyli v potoku Lásky pri mostíku, ozdobenom kraslicami. Voda bola naozaj osviežujúca, ale jej zázračnosť sa ukáže až v budúcnosti. Podľa povery, ktorá sa zachovala do dnešných dní, voda potoka má v tento deň čarovnú moc. Ten, kto sa v nej poumýva na Veľký piatok, ostane zdravý, pekný a mladý.

Voda bola symbolom života, očistenia a úrodnosti. Potok Lásky, ktorý prelína stred obce, uctievali aj preto, lebo jeho voda bola kedysi taká čistá, že ľudia sa pri návrate z poľných prác mohli z nej napiť.

OCSA (ef)