Slovenský klub v Békešskej Čabe

Domáce mliečne výrobky

Členovia Slovenského klubu v Békešskej Čabe na nedávnom stretnutí oživili praktiky mamičkinej kuchyne - tradičným spôsobom pripravovali výrobky z domáceho mlieka.

- Gazdinky na sálašoch okolo Békešskej Čaby kedysi zhotovovali z domácich surovín takmer všetko, čo potrebovali na bežné živobytie. Skoro v každom dome chovali kravu a z mlieka si dokázali vyrobiť smotanu, tvaroh, syr či maslo. Spôsob spracúvania mlieka sa gazdinky naučili od svojich matiek. Dnes sa snažíme oživiť tieto tradície, - povedala záujemcom vedúca slovenského klubu Alžbeta Ančinová. V posledných časoch vzrástol záujem o domáce mliečne výrobky. Svedčí o tom aj fakt, že na akciu slovenských gazdiniek prišlo veľa záujemcov, mnohí si chceli osvojiť spôsob domáckej prípravy mliečnych výrobkov.

- Syr a tvaroh, ktoré sme si sami vyrobili z domáceho mlieka, sú chutnejšie a lacnejšie než produkty veľkopodnikov, - vyznávali čabianske gazdinky, ktoré pracovali vo viacerých skupinách.

Jedna skupina robila z 5 litrov mlieka tvaroh. Domáce mlieko predošlý deň naliali ženy do hlinenej nádoby, kde v teplej miestnosti skyslo. Z povrchu opatrene zozbierali okolo pol litra smotany. Potom začali nad miernym plameňom ohrievať skysnuté mlieko. Ohriali ho na 40 stupňov Celzia, lebo chceli vyrobiť mäkký tvaroh. Ak chcete tvrdší, treba zvýšiť teplotu približne na 50 stupňov. Kyslé mlieko počas ohrievania opatrne miešali. Keď mlieko dosiahlo žiadanú teplotu, vyliali ho do cedidla a nechali z neho vykvapkať srvátku. - Neodporúča sa prehriať mlieko, lebo tvaroh bude ťahavý ako guma, - radili ženy záujemcom.

Druhá skupina robila syr z 10 litrov mlieka.

Sladké mlieko vyliali do hrnca a pomaly ho zohrievali. Keď bolo teplé ako čerstvo nadojené mlieko (okolo 30-35 stupňov), naliali z neho do hrnčeka, kde doňho primiešali štipku syridla. Syridlo možno kúpiť v lekárni, nie je veľmi drahé a na dlho vystačí. Zmes v hrnčeku dobre pomiešali a naliali do mlieka, ktoré taktiež dôkladne premiešali a nechali postáť pol druha hodiny. Keď začalo v hrnci hustnúť, pokrájali ho, aby sa mohla srvátka ľahšie dostať na povrch. Srvátku vybrali a hustý zvyšok začali znovu ohrievať. Teraz doňho pridali soľ. Keď sa zohrial na 30-35°C, vybrali hustú masu na čisté plátno, zviazali ho a nechali odkvapkať. Finálny produkt sme nevideli, lebo celkový čas odkvapkávania srvátky trvá 8-10 hodín. Helena Štírová nám prezradila: - Z 10 litrov mlieka obyčajne dostaneme 2 - 2,5 kg syra. Domáci syr je mäkší a krémovejší, než výrobky z obchodov, pritom presne vieme, z čoho a ako bol vyrobený.

Originálna čabianska špecialita je bryndza, čiže solený syr.

Podľa rozpomienok Čabanov pred a počas II. svetovej vojny cena ovčieho mlieka bola taká vysoká, že miestni gazdovia začali vyrábať bryndzu z kravského syra. Členky Slovenského klubu nám ukázali, ako robia bryndzu na Čabe. Dva-tri dni dozrievajúci syr zomleli mlynčekom na mäso a posypali ho soľou. Dobre ho vymiesili a natlačili na tesno do nádoby, ktorú uzavreli. Bryndzu nechali odležať na chladnejšom mieste, aby ďalej zrela. O mesiac ju už možno použiť na halušky. Správne vyrobená a dobre uskladnená bryndza vydrží aj celú zimu.

Z kyslej smotany robili Čabianky na sálašoch maslo.

Mlieko nechali stáť 20-24 hodín, aby sa smotana pekne usadila. Občas z povrchu pozbierali smotanu. Keď už mali dosť smotany, gazdinky ju dali do drevenej dbanky (múteľnice) a začali mútiť maslo. Keď bolo maslo hotové, preložili ho do misky a tam ešte z neho vytláčali cmar. Potom ho zabalili a odložili na chladné miesto. Maslo používali pri pečení zákuskov. Cmar je pochúťkový mliečny kyslý nápoj - môžeme ho vypiť alebo použiť pri pečení kysnutých koláčov, zákuskov, šišiek, pagáčikov a palaciniek. Čabianske dievčatá si v ňom umývali tvár, aby mali pleť ako hodváb.

Ildika Očovská

Slovenská sv. omša v Budapešti

Tohto roku pripadla aprílová slovenská svätá omša v Kostole sv. Jozefa v VIII. obvode Budapešti na pamätný deň vstupu Pána Ježiša do Jeruzalema, na Kvetnú nedeľu, iným názvom Nedeľu utrpenia Pána. Pán farár Atila Kónya vstúpil do svätyne v slávnostnom červenom rúchu, keďže liturgická farba tejto nedele je červená. Červená farba symbolizuje kráľovský triumf Ježiša Krista. Touto nedeľou sa začína tzv. Veľký týždeň, keď rímskokatolícka cirkev pôstmi spomína na utrpenia a umučenie Ježiša Krista. Čítanie z knihy Izaiáša už obsahuje predpoveď utrpenia a v liste sv. Pavla sa hovorí, že Boh Ježiša zvelebí za jeho poslušnosť až po smrť na kríži. Pašie o Kristovom utrpení čítala Ildika Klauszová Fúziková. Na omši miništrovala Beáta Erdeiová. Kantor Michal Tóth predniesol veľmi pekné slovenské katolícke piesne. Koncom omše bolo posvätenie veľkonočných bahniatok.

Po omši - ako zvyčajne - sme sa presunuli na faru kostola sv. Jozefa, kde predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Kazimír Kápolnai privítal prítomných veriacich z Budapešti a okolia a poďakoval všetkým, ktorí slúžili na omši a ktorí sa pričinili k bratskému pohosteniu, ktoré finančne zabezpečil slovenský volený zbor v Jozefove.

Na agapé sme si pripomenuli nedávne zážitky zo Santova, keď sme boli hosťami tamojšej slovenskej samosprávy. Zúčastnili sme sa na menšom pútnickom stretnutí, kde omšu v modernej kaplnke celebroval pán farár kostola sv. Jozefa Ferenc Bajzáth.

Účastníci agapé s vďakou spomínali aj na aktívnu účasť veľmi milých umelcov na marcovej budapeštianskej slovenskej sv. omši - na klarinetistu Štefana Malého (donedávna bol riaditeľom Orchestra štátnej opery v Budapešti) a profesorku klavíru na Hudobnej akadémii Ferenca Liszta Emese Malú, ktorí na skutočne vysokej úrovni predniesli Largo z opery Xerxes od G. Händela a Ave Mariu od F. Schuberta, čím vytvorili v kostole povznesenú, sviatočnú atmosféru. Aj touto cestou ďakujeme všetkým, ktorí majú zásluhy na usporadúvaní a na slávnostnom priebehu slovenských sv. omší v hlavnom meste.

c. r.

Základná škola Františka Rákócziho II. v Dabaši-Šáre

Na slovíčko s novým riaditeľom inštitúcie Bélom Baranyim

Základná škola Františka Rákócziho II. v Dabaši-Šáre bola postavená v šesťdesiatych rokoch tohto storočia. Od začiatku sa v nej vyučuje slovenčina vo všetkých ôsmich ročníkoch. Od minulého školského roka tu pôsobí nový riaditeľ. Béla Baranyi síce nie je Dabašan, do mesta dochádza z neďalekého Hernádu. Predtým dvadsaťpäť rokov pracoval v Strednej škole a internáte Istvána Pálócziho Horvátha v Örkényi, kde bol vychovávateľom, riaditeľom internátu a zástupcom riaditeľa školy. Vystriedal riaditeľku Máriu Žolnaiovú, ktorá po príchode nového riaditeľa ešte rok vyučovala slovenský jazyk a v minulom roku prešla do inej oblasti práce.

Keďže o dabašskej škole sme v Ľudových novinách informovali už veľmi dávno, sadla som si s riaditeľom Bélom Baranyim, aby som sa dozvedela, aký je u nich život a ako prebieha výučba slovenčiny.

Podľa slov pána riaditeľa školy, ktorú prevádzkuje mestská samospráva, v posledných desaťročiach bola viackrát prebudovaná. Poslednýkrát bola obnovená pred piatimi rokmi, keď bola rozšírená o jedno poschodie. Vďaka tomu vytvorili v podkroví nové triedy, miestnosti na telocvik, hospodárske miestnosti a zborovňu. Okrem toho vymenili všetky okná a dvere, fasáda je tiež izolovaná a obnovená. Rekonštrukčné práce stáli viac ako štyristo miliónov forintov, ktoré mestská samospráva financovala z vlastných zdrojov. Vďaka prestavbe, súbor budov, v ktorých sídli aj Základná škola sv. Jána, vyhovuje požiadavkám európskych noriem.

Do školy v tomto školskom roku chodí 194 žiakov, z nich 184 sa učí po slovensky. Do prvej triedy sa zapísalo 21 a do ôsmej 28 žiakov. Na nižšom stupni má inštitúcia len z každej triedy jednu, paralelné ročníky sú z piatej a šiestej triedy. Minulý rok skončilo 36 žiakov, 85% z nich pokračovalo na stredných školách a gymnáziách, ostatní študujú v odborných školách. Od septembra zaviedli v škole veľké zmeny. To znamená, že deti sa učia ráno od ôsmej do štvrtej hodiny v tzv. systéme celodennej školy. Neučia sa celý deň, ale majú vyučovacie hodiny predpoludním aj popoludní, čím sú žiaci rovnomernejšie vyťažení. Žiaci po jednej vyučovacej hodine majú buď usmerňovanú, alebo neusmerňovanú hodinu voľnočasovej aktivity. Domáce úlohy si robia v rámci tohto systému, čiže dieťa si neberie domov nič.

Postavením budovy zaviedli v škole aj vyučovanie slovenčiny, ktoré prebieha vo všetkých ročníkoch. Na nižšom stupni sa slovenský jazyk, literatúra a slovenská vzdelanosť vyučuje v štyroch a pol hodinách, na vyššom stupni v piatich hodinách. Deti sú zapojené do zachovávania tradícií nielen na mestskej, mikroregionálnej, ale aj na matersko-krajinskej úrovni. To znamená, že Základná škola Františka Rákócziho II. za pomoci bývalej hosťujúcej učiteľky slovenčiny Anity Mendelovej nadviazala kontakt so Základnou školou Pieninská v Banskej Bystrici, s ktorou podľa predbežných plánov ešte v tomto roku podpíšu dohodu o spolupráci. Vďaka tomu, že osud tejto školy a žiakov je srdcovou záležitosťou pani Mendelovej, v minulom roku v máji štyria žiaci a v októbri desať žiakov sa zúčastnilo v Škole v prírode na Slovensku. Tu sa deti denne na piatich hodinách venovali slovenčine. Pán riaditeľ je hrdý nielen na týchto žiakov, ale aj na tých, ktorí vynikajúco obstáli v minuloročnej celoštátnej súťaži zo slovenčiny. Ôsmačky Nóra Garajszká a Helga Kata Gombárová získali tretie a siedme miesto na Celoštátnej súťaži zo slovenčiny, ktorú vypisuje Ministerstvo národných zdrojov. Do tohoročného finále súťaže sa dostali ôsmak Rudolf Fekete a siedmačka Beatrix Magyarová. Šáranskí Slováci dlhé roky tvorili základ budapeštianskej slovenskej školy a gymnázia. Tohto roku sa do tejto inštitúcie prihlásil talentovaný žiak Rudolf Fekete, ktorý sa v týchto dňoch pripravuje na stredný stupeň štátnej skúšky zo slovenského jazyka a je štipendistom programu Celoštátnej slovenskej samosprávy Nadácia pre nadaných.

Od prvej po štvrtú triedu slovenčinu vyučuje učiteľka Piroška Kurtaová, ktorá vedie aj dvanásťčlenný školský spevácky súbor. Toto dievčenské teleso v poslednom období získalo viacero uznaní, vďaka čomu chcú v blízkej budúcnosti založiť aj zmiešanú citarovú skupinu pod vedením Lászlóa Szalmu. Vo vyšších ročníkoch sa žiakom venuje učiteľ z Békešskej Čaby Bertalan Bertók.

V Základnej škole Františka Rákócziho II. pôsobí 37 záujmových krúžkov. Na nižšom stupni, napríklad, korepetícia z maďarčiny a matematiky, krúžok slovenčiny, hra na citare, na flaute, športové krúžky (futbal, basketbal, zápasníctvo), ľudový tanec a rôzne iné. Na vyššom stupni ľudový tanec, krúžok slovenčiny, maďarčiny, masového športu, zápasníctvo a krúžok gastronómie, ktorý funguje pod vedením majstra cukrára. Žiaci sa teraz zaoberajú základmi, neskôr sa zoznámia aj s tradičnými slovenskými jedlami. Angličtina sa vyučuje od prvej triedy, informatika od druhej triedy jednu hodinu. V súčastnosti prebieha rozvoj informatiky a bezplatný prípravný kurz na ECDL-Start. Žiaci majú taktiež možnosť pripraviť sa na štátnu jazykovú skúšku zo slovenčiny, venuje sa im Bertalan Bertók. Úspešným žiakom, vďaka vynikajúcej spolupráci školy a slovenskej samosprávy, zaplatí volený zbor poplatok za skúšku.

Škola sa zapája do rôznych mestských podujatí, okrem toho v októbri usporadúva sériu programov pod názvom Národnostný týždeň. Vtedy navštívia Dom závinov a Slovenský oblastný dom, vypočujú si prednášky o Slovákoch, žiaci zhotovujú rodokmeň, ktorý potom vystavia v škole a sú aj expozície úžitkových predmetov a ľudových krojov.

Keďže rodičia sú s novým vedením školy spokojní, do Základnej školy Františka Rákócziho II. sa na budúci školský rok zapísalo dvadsať prváčikov.

Andrea Szabová Mataiszová

Slovenská škola v Slovenskom Komlóši

Deň otvorených dverí

Stalo sa už tradíciou, že koncom marca sa v komlóšskej slovenskej škole koná deň otvorených dverí. V tento deň môžu prísť na vyučovanie aj rodičia, aby sa pozreli, ako pracujú a ako sa správajú v školskom prostredí ich deti.

Učitelia to majú v dnešnej dobe ťažké. Ak chcú upútať pozornosť svojich žiakov, musia vynaložiť veľa úsilia a kreativity. Používajú pritom rôzne metódy a formy práce, ktoré nie všetci žiaci hravo zvládnu. Mnohým žiakom chýba systematické učenie a každodenná príprava na vyučovanie. Naopak, šikovní žiaci, ktorí dávajú pozor, si učivo osvoja už na hodine. Rodičia, ktorí boli na hodine v prvej triede, si mohli pozrieť, čo všetko vedia deti zo slovenčiny. Prváci zaspievali pesničku Pravá rúčka, ľavá rúčka, čítali rozprávku O zlatej sekere, ktorú dramatizovali a učili sa písať písmeno ň. Druháci ukázali, ako vedia násobiť a deliť do sto. Tretiaci sa učili o Reťazovom moste v Budapešti, na angličtine čítali o domácich zvieratkách, štvrtáci spoznávali Budapešť, na slovenskej konverzácii opisovali dom, v ktorom bývajú a svoju izbu. Piataci hravou formou zvládli maďarský pravopis, geometrické telesá z matematiky, na hodine dejepisu sa naučili, kto bol Caesar. Šiestaci si na slovenskej gramatike zopakovali skloňovanie podstatných mien, na prírodovede sa učili o kačici divej a vydre riečnej, na angličtine hovorili o tom, čo vidia na obrázku. V siedmej triede si žiaci zopakovali učivo o Ázii, na biológii charakterizovali živočíšne spoločenstvá na Zemi, z atletiky si skúšali skok do diaľky, na hudobnej výchove spievali slovenské piesne a dozvedeli sa o živote a diele F. Chopina. V ôsmej triede pomocou kartičiek trénovali maďarské zložené slová, na slovenčine hravou formou zvládli všetky druhy čísloviek v rôznych praktických cvičeniach, z matematiky modelovali geometrické telesá a na hodine telocviku ukázali, ako vedia hrať volejbal.

Dúfajme, že rodičia i učitelia boli spokojní, veď im rovnako záleží na tom, aby sa deti v slovenskej škole toho čo najviac naučili. Aj pani riaditeľka Zuzana Lauková bola spokojná a oznámila, že do prvej triedy sa zapísalo 17 budúcich prváčikov.

Ľubomíra Rollová

Dorog

Banícke mesto slovenskými očami

Každý týždeň sa vyberieme za Slovákmi do rôznych kútov našej krajiny. Týždeň čo týždeň meriame cestu bližšie aj ďaleko, s cieľom informovať našich čitateľov o všetkom, čo je u nás slovenské, aby sme sa navzájom poznali a vedeli, kde nájdeme našincov. Ak poviem, že Pilíš je slovenský, nepoviem nič nové. Neverili by ste však, že mesto, ktoré o sebe tvrdí, že je maďarské a nanajvýš nemecké, má aj slovenských obyvateľov, voľakedajších baníkov. Už tretí cyklus tu funguje slovenská samospráva a počas roka zorganizujú aspoň jednu slovenskú regionálnu akciu v tunajšom veľkom kultúrnom dome. Hovorím o Dorogu, ktorého pomenovanie viacerí odvodzujú od slovanského slova druh.

Mestečko nazývali aj mestom kráľovských kuchárov, keďže tu bývali kuchári, ktorí varili pre uhorských kráľov v Ostrihome a Vyšehrade. V dobe Márie Terézie tu premávali už poštové dostavníky, čo znamenalo prepojenosť mestečka s okolitým svetom.

Počas prvého cyklu v meste založili nemeckú národnostnú samosprávu, o štyri roky aj rómsku a arménsku. V roku 2001 z iniciatívy súčasnej predsedníčky Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Márii Nagyovej, ktorá spolu s predsedom Celoštátnej slovenskej samosprávy Jánom Fuzikom, vyhľadala Alexandra Hubáčka, založili aj slovenský zbor. V meste síce nežije veľa Slovákov, ich počet odhadujú členovia voleného zboru na 50 až 100, ale sú veľmi otvorení a aktívni. Svedčí o tom aj fakt, že pri posledných voľbách do národnostných samospráv sa na zoznam slovenských voličov dalo zapísať 49 obyvateľov.

Pátranie po Slovákoch začal pán Hubáček na cintoríne, aby zistil, aké mená má hľadať v telefónnom zozname, ktoré svedčia o národnostných koreňoch. Musíme priznať, že jeho práca bola úspešná, veď sa mu podarilo mobilizovať dorockých Slovákov, ktorí sa až dodnes aktívne zapájajú do práce. Veľké očakávania mali pred voľbami pred dvoma rokmi, keď sa pripravovali voličské zoznamy aj pre národnostné samosprávy a ich očakávania sa splnili, nakoľko ich znovuzvolili.

Spolupráca s mestom je dobrá, no chýbajú financie a tak v poslednom období dostávajú menej, ako na začiatku. Majú však vlastnú kanceláriu v tzv. Dome inštitúcií, kde väčšinová samospráva hradí všetky výdavky. Spolu s nimi sídlia aj občianske organizácie. My sme sa stretli práve v tejto kancelárii, kde každú druhú stredu majú členovia slovenského zboru stránkové hodiny. Čakajú obyvateľov na kus reči, poradia im, ak majú problémy a hlavne sa stretnú aj členovia slovenskej samosprávy. Mojimi besedníkmi boli členovia slovenskej samosprávy vedení spomenutým pánom Hubáčkom. Mária Holíčková a Juraj Hajnal pozvali na stretnutie aj Ľudovíta Holíčku, jediného pôvodného dorogského Slováka.

Zaujímavá iniciatíva je aj v Základnej škole M. Zrínyiho, kde zriadili pred vyše desiatimi rokmi výstavku, kde predstavujú kroje a úžitkové predmety Slovákov žijúcich v okolí. Ako mi prezradili moji informátori, výstavka je veľmi populárna, jej súčasťou sú aj pamiatky všetkých národností žijúcich v meste. S nápadom prišla obyvateľka Kestúca, ktorá vyučovala v tunajšej škole a takto chcela skrášliť jej fádne chodby. Žiaci dávajú na staré ľudové kroje a keramiku pozor, a aby sa na vystavené predmety neprášilo, dala slovenská samospráva zhotoviť vitrínu. Slovenský zbor vždy na konci školského roka venuje najlepším žiakom školy knižné dary. Tieto knižky sú síce v maďarskom jazyku, ale predstavujú slovenské reálie, mestá a pod., aby aj takto priblížili mladým rôznorodosť našej spoločnosti.

V roku 2003 boli úspešní na súbehu a vyhrali počítač, ktorý im dodnes dobre slúži pri práci. Posledný hlavný inžinier baníckej strojárskej továrne v Dorogu bol práve A. Hubáček, ktorého starý otec pochádzal z neďalekého Čívu, ale otec si založil rodinu v Šárišápe. A odtiaľ viedla cesta mladého inžiniera za prácou do Dorogu. Svoju kariéru začal v dorockej továrni, kde vyrábali, napríklad, banícke odsávacie čerpadlá, ktoré boli schopné odsať za minútu 5 tisíc litrov vody z 50-metrovej hĺbky. Dorog bol vždy úzko spätý s baníctvom, prvú baňu na dolovanie uhlia tu otvorili na konci 18. storočia. Pán Hubáček sa dodnes zaoberá históriou baníkov a baníckej usadlosti vôbec. Nečudo, veď jeho osud nebol ojedinelý a za prácou prišli mnohí Slováci do tohto mesta, aby si tu založili rodiny. Práve ich vypátranie a mobilizovanie je teda najväčším prínosom slovenskej samosprávy.

Dorog bol centrom uhorského baníctva a preto potreboval pracovnú silu. A veru, boli to aj Slováci, ktorí sa sem prisťahovali za lepším živobytím tak z dnešného územia Slovenska, ako aj z menších slovenských osád Maďarska. Väčšinu Slovákov dodnes tvoria prisťahovalci, pôvodní obyvatelia (teda prisťahovalci z 18. a 19. storočia) sa buď pomaďarčili alebo ponemčili, alebo sa jednoducho odsťahovali odtiaľto. Málo je takých obyvateľov mesta v Komárňansko-Ostrihomskej župe, ktorí by mali aj svojich starých rodičov pochovaných na pekne upravenom cintoríne na kraji mestečka.

Slovenská samospráva v Dorogu si pri svojom založení vytýčila za cieľ zachovávanie tradícií. V záujme získavania skúseností navštívila niekoľko takých miestnych slovenských samospráv, ktoré pôsobia niekoľko volebných cyklov. Boli už na Dolnej zemi v Békešskej Čabe, Sarvaši, ale navštívili aj Slovákov v Šámonháze a v Bukových horách a minulý rok boli v Dunaeďháze a Malom Kereši. K ich tradičným akciám patrí poznávací zájazd na Slovensko. Minulý rok boli vo Zvolene a v Banskej Štiavnici, ktorá je tiež úzko spätá s baníctvom. Okrem toho organizujú slovenské priateľské rodinné stretnutie pod holým nebom. Je to celodenné podujatie, kde sa stretajú dorockí Slováci, varia spoločne v kotlíku a pri dobrom jedle, za sprievodu harmoniky spievajú slovenské ľudové piesne a rozprávajú sa o starých i nedávnych časoch.

Okrem vlastných podujatí sa zúčastňujú aj na rôznych regionálnych a slovenských župných akciách, ale ako mi povedali, veľmi dobré kontakty udržiavajú aj so spoločenskými organizáciami a ostatnými národnostnými samosprávami v meste. Striedajú sa, napríklad, pri kladení vencov pri príležitosti väčších štátnych, či mestských slávností. Zúčastňujú sa aj na dobročinnom plese, ktorý organizuje nemecká samospráva. Vyzbierané peniaze venovali, napríklad, na obnovenie zdravotného strediska, na zakúpenie školských pomôcok pre základnú škole, atď.

Dobré kontakty udržiavajú aj so Slovákmi v okolí, sú členmi Združenia a regionálneho strediska pilíšskych Slovákov, ktorého členovia ich často pozývajú na svoje podujatia. Chceli by knižne vydať slovenské pamätihodnosti mesta, takže hľadajú miestneho historika buď priamo z mesta, alebo z okolitých osád, ktorý by spracoval dejiny dorockých Slovákov. Dúfajme, že im to vyjde a my čoskoro pripravíme recenziu tejto publikácie.

Eva Patayová Fábiánová

Základná škola v Ďurke

Súťaž zo slovenského jazyka

Po vlaňajšom úspechu sme opäť usporiadali pre žiakov 7. a 8. ročníka súťaž zo slovenského jazyka. Naším cieľom bolo vytvoriť pre súťažiacich podobné podmienky, v akých sa ocitnú, keď pôjdu zložiť štátnu skúšku zo slovenského jazyka na základnej úrovni. Preto sme pre nich pripravili písomné a slovné úlohy, aké ich čakajú na skúške.

Na našu akciu prijali pozvanie školské referentky Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Erika Lázárová a Mária Matejdesová, poslankyňa Slovenskej samosprávy Peštianskej župy a učiteľka slovenčiny v Pišpeku Emese Gimesiová Sokolová, predstavitelia miestnej Slovenskej samosprávy, predseda Jozef Slifka a jeho zástupca Ján Matejčok a učiteľka zo Šápova Anna Matyóová Lamiová.

Žiaci sú zvyknutí komunikovať a odpovedať na otázky svojich učiteľov, ale väčšinou majú trému, keď sa ocitnú pred neznámymi ľuďmi. Preto predpokladáme, že im pri príprave pomôže, ak im budú klásť otázky takí odborníci, s ktorými sa zriedka, alebo doteraz vôbec nedostali do styku. V tom nám pomohli dve školské referentky CSS, ktoré boli predsedníčkami porôt.

Súťaž sa konala 29. marca v budove Základnej školy Gézu Gárdonyiho v Ďurke. Po krátkom privítaní si prítomní pozreli kultúrny program piatakov, ktorí predniesli slovenský tanec. Na súťaži sa zúčastnili aj dve študentky zo Šápova, ktoré pripravila slovenčinárka na dôchodku A. Matyóová Lamiová. Celkovo súťažilo z dvoch obcí 11 siedmačiek a ôsmačiek, pracovali zvlášť podľa ročníkov. V prípade siedmakov totiž chcú organizátori vzbudiť záujem žiakov o jazykovú skúšku formou prežitia úspechu zo súťaže, u ôsmakov však už ide o veľa - je to generálka pred ozajstnou skúškou, ktorá je významnou udalosťou v ich živote.

Súťaž sa začala písomnou časťou a vypočutím textu, ústna časť prebiehala individuálne, každá žiačka odpovedala pred porotou osobitne. Kým porota hodnotili výkony, dievčatá si trošku oddýchli a občerstvili sa obloženými chlebíčkami a domácimi zákuskami, ktoré pre nich pripravili rodičia.

Záverom súťaže porota vyhodnotila výkon každej žiačky. Vyzdvihla tri súťažiace: siedmačku Uršuľu Kučerovú zo Šápova a ôsmačky Soňu Plesovú a Fanni Matejčokovú z Ďurky. Školské referentky v mene CSS odovzdali účinkujúcim malé darčeky a súťaž podporila aj miestna slovenská samospráva. Hoci tohto roku sa do akcie zapojili iba dve školy, nadviazali sme kontakty s ďalšími inštitúciami v Novohradskej župe, s ktorými spolupracujeme na 6-týždňovom projekte. Ony už teraz naznačili záujem o účasť na budúcoročnej jazykovej súťaži.

Erika Zemenová Palečková,

učiteľka ZŠ v Ďurke

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Slepý či odvážny kôň?

Nevidím z budínskeho kopca do Bruselu, ale viem si predstaviť, ako sa v Európskej komisii uškierali, keď počuli od maďarských politikov: „Nemáme predstavu, čo od nás chce Európska únia. Ale keby náhodou kládli pred odsúhlasením pohotovostného úveru politické podmienky, to by bolo neprípustné vydieranie!“ Nuž, situácia je presne takáto, a vie to aj premiér V. Orbán, len sa robí, že to nevie. Veď čo znamená séria výčitiek vo veciach súdnictva, nezávislosti národnej banky či kompetencií ombudsmana na ochranu osobných údajov a dát? Ako sa pozerať na začaté konania proti Maďarsku v týchto veciach? A ako hodnotiť tvrdú a konkrétnu kritiku Benátskej komisie ohľadne justičnej reformy (ktorej otcom je, mimochodom, kandidát na post prezidenta republiky János Áder)? Najpodstatnejšie je: bez uspokojivého vyriešenia týchto sporov s EÚ a jej orgánmi Medzinárodný menový fond neotvorí pokladnicu. Logicky teda: nebudem nadávať na Brusel, porovnávať ho s Moskvou, nebudem opakovať, ako malé dieťa, že „Nie sme kolónia“, nebudem proti sebe popudzovať takmer všetkých, od ktorých závisí moja ekonomická bezpečnosť. Tieto bonmoty tvoria zatiaľ prekážku pred začatím rokovaní s MMF o konkrétnych peniazoch. MMF čaká na to, či EÚ zapne zelenú. Kým sa tak nestane, možno síce hovoriť o pripravenosti na okamžité rokovania s Fondom, dokonca o tom, že „Už dva mesiace sedím pri stole, a nikto k nemu na druhej strane neprichádza“ (Orbán), ale to je len zahmlievanie.

Čo je za tým? Podaktorí analytici sa domnievajú, že Orbán vyťahuje „tureckú kartu“. Ankara dovtedy odkladala a naťahovala začatie rokovaní s MMF o horibilnom úvere (a samozrejme aj o zavedení ekonomických opatrení-reštrikcií), kým sa hospodárska situácia nezlepšila a Turecko nakoniec nepotrebovalo žiadny úver. V prípade Budapešti je to však mimoriadne riskantná hra. Lebo svetlo na konci tunela krízy ešte nevidno. Ak turecká taktika nevyjde, štátny krach bude zrejme neodvrátiteľný (prípadné svetlo v tuneli bude skôr protiidúci vlak). Ale preklenovací či pohotovostný úver, hoci len na papieri - upokojí situáciu okolo Maďarska a prinavráti naštrbenú dôveru a zastaví pád forintu.

O prehnanom optimizme asi nesvedčí fakt, že najviac rozprávaným vtipom v Budapešti je ten, keď Cigán predáva na trhu svojho koňa. Sedliak ho kúpi, ale kôň narazí do múru. Však je ten kôň slepý! - zvoláva sedliak. Na čo Cigán: Nie je slepý, len odvážny...

Michal Hrivnák - z učiteľa novinár a publicista

Spisovateľa, verejného činiteľa, novinára Michala Hrivnáka asi nikomu netreba zvlášť predstavovať. Narodil sa v Slovenskom Komlóši, istý čas pôsobil v Novom Meste pod Šiatrom a už vyše štyridsať rokov žije v Budapešti. Neúnavne organizuje, nabáda slovom a písmom. Je zakladateľom Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku, ktoré dlhé roky aj viedol. Je spoluautorom mnohých antológií, má tri samostatné zbierky poviedok a jednu o legendách o Ladislavovi Sziklaym.

- Odkiaľ viedla tvoja cesta do Budapešti?

- Z Nového Mesta pod Šiatrom, kde som sa cítil veľmi dobre. Tam som si založil aj rodinu, moji svokrovci mali pekný vinohrad, takže sme mali kde chodievať aj pracovať, aj sa zabávať. Najkrajšie roky som v podstate strávil tam. Začal som tam svoju kariéru hneď po absolvovaní vysokej školy pedagogickej v Segedíne, keď som sa zamestnal ako učiteľ slovenčiny a maďarčiny v miestnej slovenskej škole. Ale vyučoval som okrem týchto dvoch predmetov aj rôzne iné, napríklad techniku a dejepis.

- Aj dejepis?

- Práve vyučovanie dejepisu ma viedlo k pokračovaniu svojich štúdií a ukončil som v Nyíregyháze odbor učiteľ dejepisu pre základné školy. Mal som šťastie bývať v školskom internáte, ktorý som istý čas aj viedol ako zástupca riaditeľa. Po rôznych reorganizáciách totiž zanikol post riaditeľa internátu a inštitúcia (teda škola a kolégium) mali spoločného vedúceho a internát mal iba zástupcu. Nehovoriac o tom, že som bol ešte primladý na vykonávanie postu, na ktorý by som potreboval mať aspoň päťročnú prax a ja som mal iba dvojročnú. Ale okolnosti boli také, že ma vymenovali za zástupcu a ja som vykonával túto funkciu podľa svojich najlepších schopností. Popritom som aj vyučoval v škole, bol som v komisii slovenčinárov, ktorá vypracovala celoštátne učebné osnovy zo slovenčiny, bol som vedúcim pracovnej skupiny slovenčinárov a vyhral som aj celoštátnu súťaž pedagógov so svojou prácou o výučbe slovenčiny v Zemplíne. Neskoršie som post zástupcu odovzdal kolegovi, ale ostal som pracovať v škole. Okrem toho som bol aj dopisovateľom Ľudových novín a písal som články aj do odborných pedagogických časopisov.

- A v roku 1971 si sa dostal do Budapešti.

- Áno, zaujímavým spôsobom. Bolo leto, bol som doma s rodinou, keď naraz zazvonili na našich dverách vtedajší tajomník Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku Ján Šuch a jeho spolupracovník Kušňár a povedali, že by boli radi, keby som prišiel pracovať do Budapešti. Bolo to veľmi zaujímavé a neváhal som dlho. Zamestnal som sa ako kultúrny referent zväzu a veru mal som dosť práce. So Štefanom Lamim som chodieval na vidiek, kde sme navštevovali kultúrne podujatia a, samozrejme, neprestal som byť dopisovateľom Ľudových novín a Nášho kalendára. Nikdy som sa nebál roboty a dodnes sa len toho bojím, ak nemám čo robiť. Vtedy si ale vždy niečo nájdem.

- Tu sa začala aj tvoja literárna kariéra.

- Ak ju môžeme tak nazvať, áno. Totiž ja som písaval už dávnejšie, ako sa hovorí, pre svoju zásuvku a kamarátil som sa s Alexandrom Kormošom, ktorý mi často ukázal svoje básne. Na začiatku 70. rokov sa očakávalo od zväzu akési prebudenie sa, ktoré bolo aj zo strany Slovákov žiaduce. Napríklad sme organizoval literárne večierky a stretnutia s čitateľmi, ale zväčša pre takých literátov, ktorí mali iba pôvod slovenský, ale písali po maďarsky. Raz som sa rozhodol, že na jeden takýto večierok zavolám aj Šaňa (Kormoša - pozn. red.) a potom som organizoval aj pre neho stretnutia s čitateľmi, lebo bol jediným básnikom, ktorý publikoval svoje slovenské básne. Priznám sa, povzbudili ma tieto večierky a inicioval som vypísanie literárnej súťaže k 25. výročiu založenia zväzu. Do súťaže sa zapojili piati slovenskí autori z Maďarska, medzi nimi aj ja. Naše diela - prózu a poéziu - uverejnili aj na stránkach jediného týždenníka Slovákov v Maďarsku a rozhodli sme sa, že zostavíme aj prvý zborník.

- Bol to veľký krok v živote slovenskej literatúry v Maďarsku.

- Veru bol, ale nebol ľahký. Viacerí ma chceli odhovoriť, ale získal som priazeň a takto mohli vyjsť v knižnej podobe Výhonky. K prvej päťke sa neskoršie pridal aj Gregor Papuček, ktorý sa síce do súťaže nezapojil, ale prispel básňami. Rozvírili sme stojaté vody.

- Ale tvoja cesta viedla ďalej.

- Do Ľudových novín, lebo Šaňo odišiel do vydavateľstva učebníc a potrebovali ďalšieho redaktora, tak ma požiadali, lebo vedeli, že dlhé roky som bol dopisovateľom. Najprv som redigoval ekonomickú rubriku, ale tá mi nejako nepristála a neskoršie som prispieval do kultúrnej rubriky a trošku aj do politiky. Bol som aj zástupcom šéfredaktora a z Ľudových novín som odišiel do dôchodku.

- Ako dôchodca si sa začal angažovať v národnostnom živote budapeštianskych Slovákov. Bol si iniciátorom konferencie o histórii našincov v hlavnom meste a aktivizuješ sa aj ako predseda Slovenskej samosprávy XII. obvodu.

- Je to tak. Naša samospráva si vytýčila za cieľ pátrať po Slovákoch a venovať sa ich pamiatke. Boli sme medzi prvými zbormi, ktoré odhalili pamätnú tabuľu nebohému profesorovi Ladislavovi Sziklaymu, o ktorom som napísal aj jednu knihu, môžeme ju nazvať literatúrou faktu, nakoľko sa v nej zaoberám legendami, ktoré sa vyskytli okolo tohto výborného pedagóga. Okrem toho sa venujeme aj Ondrejovi L. Áchimovi. Pred desiatimi rokmi sme usporiadali konferenciu o jeho živote a minulý rok sme pri príležitosti jeho storočnice uskutočnili ďalšiu konferenciu, tentokrát už spolu s univerzitou v Gödöllő, na stenu ktorej sme pripevnili aj pamätnú tabuľu.

- Ak sa dobre pamätám, boli nejaké problémy okolo tejto tabule.

- My sme ju totiž chceli umiestniť v Budapešti, lebo Áchim pôsobil v hlavnom meste. Ale sme nenašli vhodné miesto, lebo na budove bývalého Poľnohospodárskeho múzea sme nemohli ju dať kvôli zmenám v organizácii Kossuthovho námestia a vo Vajdahunyadovom hrade zas sme nemohli vyvesiť tabuľu kvôli tomu, že je to umelecká pamiatka. Veľmi nám pri organizácii pomohla aj Celoštátna slovenská samospráva, menovite jej predseda Ján Fuzik, ktorý bol nielen aktívnym členom pamätného výboru, ktorý mal na starosti umiestnenie tabule, ale vďaka nemu sme získali podporu aj od CSS na dorobenie busty.

- Busty? Nehovorili sme o tabuli?

- Áno, ale keď riaditeľ Historického múzea zistil, že nemôžeme vyložiť tabuľu, ponúkol nám možnosť umiestnenia busty v rade, kde sa nachádza okrem iného aj busta Samuela Tešedíka. Dali sme sa teda do práce, vyhľadali sme sochára, ktorý pripravil bustu a vo vytržení sme čakali na hodnotenie odbornej poroty. Predseda poroty nám povedal, že sa nestalo ešte, že by porota bez korekcie prijala nejaké dielo a v našom prípade to tak bolo. Avšak sme mali problém, lebo napokon nám predsa nechceli dovoliť, aby sme odhalili bustu v Mestskom parku. Boli sme zarmútení, ale sme sa rozhodli, že aspoň podmienečne ju vystavíme vo Vajdahunyadovom hrade a potom sa uvidí, kedy sa dostane a kde. Odhalili sme teda bustu na provizórnom podstavci na provizórnom mieste pred väčšou výstavnou sieňou a ako som sa dopočul, dodnes tam stojí. Zatiaľ sa nedostala síce von, na svoje miesto, ale ju nezaniesli ani do skladu.

- Koniec koncov váš plán vyšiel. Vráťme sa však k literatúre. Tvoja próza sa zaoberá svetom okolo nás, zaujímaš sa o dianie okolo nás. Píšeš ešte?

- Áno, ale musím sa priznať, že sa mi píše ťažko, lebo sa chcem zahĺbiť do témy. Ale keď jednu poviedku, knižku, novelu mám hotovú, cítim fyzickú úľavu. Veľa som nikdy nepísal. Ak sa predsa zdá, že teraz je toho ešte menej, má to viac príčin. Asi to súvisí aj so súčasnými pomermi nášho literárneho života (ak vôbec existuje niečo také). Človek v mojom veku asi nadobúda viac sebakontroly, stáva sa sám voči sebe kritickejší, menej sa ponáhľa... Zároveň musím dodať, že ak niekto neuverejňuje, to ešte bezpodmienečne neznamená, že nepíše.

Otázky kládla Eva Patayová Fábiánová

MS hráčov do 18 rokov divízie I. A v Piešťanoch

Misia: vyhrať päťkrát za sedem dní

Piešťany sú v povedomí turistov známe predovšetkým ako kúpeľné mesto. Minerálna voda vyvierajúca z hĺbky 2000 metrov a unikátne miestne sírne bahno zregenerujú telo a myseľ každého návštevníka. V polovici apríla však v tomto tridsaťtisícovom mestečku v severnom výbežku Podunajskej roviny namiesto teplej vody úradoval o nepoznanie chladnejší ľad. Po vlaňajšom neúspechu na Majstrovstvách sveta (MS) v ľadovom hokeji hráčov do 18 rokov a vypadnutí Slovenska z elitnej kategórie sa totiž miestny Zimný štadión stal dejiskom MS divízie I. A. Cieľ vlani ešte 16-17 ročných mladíkov preberajúcich štafetu po vlaňajšej 18-ke bol jasný - vyhrať počas týždeň trvajúceho turnaja všetkých päť zápasov a vrátiť sa medzi elitu.

Tréner Ernest Bokroš absolvoval so svojím tímom počas prípravy päť náročných turnajov, odskúšal 51 hráčov a vybral si z nich na MS 23 najlepších. Pripravoval ich nielen po hernej a kondičnej, ale využitím služieb mentálneho trénera aj po psychickej stránke. V predvečer šampionátu dokonca zbavil mladých hokejistov aj mobilných telefónov a notebookov, aby ich počas nadchádzajúceho týždňa nič nerozptyľovalo a mohli sa plne sústrediť na svoj cieľ. Autor týchto riadkov mal to šťastie, že si mohol aj na vlastné oči overiť výsledok tejto poctivej prípravy.

V sobotu 14. apríla podvečer sa pred miestnym „zimákom“ zbierali fanúšikovia na tretí zápas proti Slovinsku. Po hladkých víťazstvách nad Talianmi (5:0) a Japoncami (4:1) sa očakávalo, že si mladí Slováci ďalším víťazstvom upevnia vedúcu pozíciu v tabuľke. Motorom perfektnej diváckej kulisy bola skupina asi desiatich mladíkov vyzbrojených vlajkami, transparentmi, bubnami a mimoriadne silnými hlasivkami. (Čírou náhodou som sa ocitol v ich tesnej blízkosti.) Zaplnený štadión aj vďaka ich neúnavnému skandovaniu neprestajne hnal svojich miláčikov za víťazstvom a mladí Slovinci dokázali takémuto tlaku odolávať iba dve tretiny zápasu. V záverečnej tretine už s mladými Slovákmi neudržali krok, a tak skvelý večer s kvalitným hokejom (a vzhliadnutím hokejovej legendy Róberta Švehlu pred štadiónom) okorenilo presvedčivé víťazstvo 8:2!

Zvyšné dve stretnutia som mohol opäť sledovať iba cez internet. Po „povinnom“ víťazstve nad Francúzmi (4:1) mal 17. apríla nasledovať najtvrdší oriešok v podobe nórskej 18-ky, ktorá vlani spoločne so slovenskou opustila elitnú kategóriu, navyše vtedy mladí Nóri zdolali Slovákov 6:2. Tentoraz to však boli dve nové reprezentácie s novou generáciou hráčov a vypredaný štadión (3 300 divákov) mohol po nečakane hladkom triumfe 9:2 búrlivo oslavovať návrat slovenskej 18-ky do svetovej elity.

Mladí slovenskí hokejisti v každom zápase ukázali, že sú hokejovo niekde inde ako ich súperi, a že právom patria do svetovej špičky, kam sa po ročnej pauze vrátili. Ťažko vyzdvihnúť jednotlivcov, keďže celý tím hral skvele, ale svojimi výkonmi predsa len vyčnievali strelec 10 gólov Marko Daňo, či šikovný útočník, virtuóz s hokejkou Martin Reway. Toto sympatické mladé mužstvo svojich fanúšikov nielen potešilo, ale aj skvele naladilo na blížiace sa MS „veľkých“, ktoré vo švédskom Štokholme a fínskych Helsinkách odštartujú už 4. mája.

Zlatko Papuček

O národnostnej výučbe Slovákov a Slovincov

Maďarská pedagogická spoločnosť plánovala uskutočniť medzinárodnú študentskú konferenciu o vzdelávaní koncom apríla. Konferencia sa, žiaľ, neuskutoční pre nedostatok prihlásených, ale organizátori poslali pre náš týždenník štúdiu kultúrnej antropologičky Judity Gabriely Tóthovej s názvom Úloha národnostnej výučby u Slovincoch a Slovákoch, z ktorej prinášame úryvky.

Po vymedzení pojmov, ako je národnosť, identita, dvojjazyčnosť a materinský jazyk J. G. Tóthová uvádza tabuľku Ministerstva školstva o počte žiakov a pedagógov v školách, kde sa vyučoval aj národnostný jazyk v rokoch 1990 až 1999. Vieme veľmi dobre, že aj od týchto rokov mnohé školy zanikli, resp. sa pridružili k inej škole, takže už to nie sú relevantné čísla. Musíme však dodať, že počet žiakov aj pedagógov za deväť rokov výrazne narástol.

„V prípade dvoch kultúr, ktoré sú prítomné vedľa seba, je neodmysliteľný ich vzájomný vplyv a preformovanie sa jednotlivca, ktorý sa po čase prispôsobí k normám druhého. Jedným z následkov prispôsobovania sa je asimilácia“ píše výskumníčka.

Autorka štúdie skúma život obyvateľov Novej Huty a Répašskej Huty od roku 2004. Vo svojom výskume sa zameriava na asimiláciu a v rámci nej na národnostnú identitu, spoločenskú kohéziu a dedenie etnickej identity. Svoj výskum autorka podopiera výrokmi informátorov. Z tých sa dozvieme, že predkovia Slovákov v Répášskej Hute prišli z východného Slovenska a prišli za prácou v sklárskych hutách. „Dvojitá kultúra charakterizuje dedinu od začiatkov jej histórie a to nielen čo sa týka jazyka, ale aj tradícií. Diskrétne partície národnostného bytia, ako je napríklad národnostné bytie a priznanie slovenčiny ako materinského jazyka, rovnako latentné partície, ako napríklad používanie národnostného jazyka, čítanie národnostnej literatúry a zachovávanie slovenského jazyka, sú súčasťou každodenného života spoločenstva,“ tvrdí J. G. Tóthová. Tieto svoje tvrdenia dokazuje slovami informátorov, ktorí sa považujú za Slovákov, pričom pomer obyvateľstva s maďarskou a slovenskou národnosťou je vyrovnaný. V rámci komunity neboli maďarizačné snahy, hoci je veľa zmiešaných manželstiev. Obyvatelia udržiavajú styky aj s rodinnými príslušníkmi na Slovensku, ktorí sa vysťahovali počas výmeny obyvateľstva po druhej svetovej vojne, ba jeden z informátorov poznamenal aj to, že počas obecného dňa nepočuť maďarské slovo.

Socializácia jazyka kvôli hore uvedeným zmiešaným manželstvám je nefunkčná a preto škola je dejiskom zachovávania jazyka predkov. „Vo vytvorení vzťahu k národnosti a jej zosilnenia zohráva dôležitú úlohu osvojenie národnostného jazyka a kultúry, túto úlohu plní škola. Výučbu jazyka v škole značne ovplyvňuje, či deti navštevovali národnostnú škôlku. V Répašskej Hute funguje národnostná škôlka, v ktorej kladú mimoriadne veľký význam na to, aby komunikovali s malými deťmi v obidvoch jazykoch,“ tvrdí výskumníčka. Ďalej sa zmieňuje o tom, že v obci donedávna úspešne fungovala základná škola, kde sa vyučovala aj slovenčina a významnú úlohu pripisovali zachovaniu kultúry našich predkov. Avšak kvôli novým finančným nariadeniam vyššie ročníky museli presťahovať do neďalekej Novej Huty a zánik ohrozuje aj nižšie ročníky, kde je veľmi málo žiakov. V dobe výskumu mali iba jednu prváčku.

V Novej Hute počas výmeny obyvateľstva spísali 931 obyvateľov, ktorí sa chceli presťahovať, zanechali 78 prázdnych domov a iba 26 z nich sa naplnilo. Hoci výskumníčka dospela k podobným záverom aj v tejto osade, ako v susednej, zistila, že otázka identity je problematická: ani „v rodine nevedia identifikovať, že kto všetko patrí k slovenskej komunite a sami seba definujú ako hybridy.“ Odkedy výučba slovenčiny prešla z nárečia na spisovnú reč, v rámci rodiny sa ťažko dorozumejú jednotliví jej členovia a preto radšej obrátia reč na maďarčinu. Respondenti zánik slovenskej rodinnej komunikácie vysvetlili aj potrebnou dobrou znalosťou maďarčiny v rámci rodiny.

„Slovenčinu v miestnej základnej škole vyučujú Maďari, ale väčšina slovenských rodičov nežiada nejako zvláštne výučbu jazyka,“ píše vo svojej práci J. G. Tóthová a dodáva aj výrok informátora (zrejme učiteľa), podľa ktorého slovenčina sa síce vyučuje v každej triede, ale čoraz viacej rodičov vyberá pre svoje dieťa západné jazyky. „Na jednom rodičovskom združení som chcela upozorniť na to, aká je dôležitá výučba slovenského jazyka. Ak o ňu nebude záujem, tak sa tu nezachová slovenská národnosť, márne si vypisujeme po slovensky názvy ulíc, alebo múzea, od toho tu nebudú Slováci, treba vedieť aj hovoriť. Vieš, aká bola odozva? Veľké ticho“ cituje výskumníčka jednu zo svojich informátoriek.

V ďalšej časti práce sa Judita Gabriela Tóthová zameriava na komunitu Slovincov v Kétvölgyi, avšak jej výskum je iba v počiatočnej fáze, nemôžeme z nej vyvodiť závery.

(ef)

Padinská NOVÁ SCÉNA stavia na kvalitných dramatických textoch a kvalite hercov-ochotníkov

1.augusta roku 2011 si v banátskej oblasti Padina (Srbsko, Vojvodina) divadelní nadšenci založili občianske združenie pod názvom Padinské ochotnícke divadlo NOVA SCÉNA, ktoré sa už o tri mesiace (31. októbra) predstavilo svojim divákom Laskomerského troma jednoaktovkami (Starý zaľúbenec, Oklamaný klamár a Súboj na pivo). Na začiatok si Laskomerského nevybrali náhodou - bol to práve on, ktorým sa začala písať história tamojšieho divadelníctva v roku 1919. Tentoraz sa autor predstavil v úplne inom, prepracovanom naštudovaní nielen textom, ale i kostýmami a scénou tak, aby bol aktuálny pre dnešného diváka. Laskomerský - ako remake.

Jedným zo zámerov NOVEJ SCÉNY je predstavovať divákovi súčasnú kvalitnú slovenskú a svetovú dramatickú spisbu a jej autorov, sledovať súčasné trendy v divadelníctve vôbec a snažiť sa o ich interpretáciu s vlastnými ochotníckymi hereckými kádrami.

Dôkazom toho je uvedenie druhej premiéry, naštudovanie pôvodnej slovenskej komédie s názvom Zoznamka. Jej autorka, ináč profesionálna herečka košického Štátneho divadla (SR), autorka úspešných divadelných a rozhlasových hier, Andrea Krúpová, Zoznamku označila ako situačnú komédiu s takmer kriminálnou zápletkou. Hra mala svoju premiéru v domovskom divadle A. Krúpovej roku 2009 a doteraz patrí medzi najhranejšie vo svojom žánri .

Hoci hra bola písaná pre profesionálne divadlá, siahla po jej texte aj padinská NOVÁ SCÉNA. A s úspechom! 31. marca tohto roku sa padinskí ochotníci predstavili Zoznamkou na domácej pôde. Pod réžiu sa podpísal Jano Hološ (druhá réžia po Laskomeskom), ktorý obsadil aj jedinú mužskú úlohu Herecké výkony všetkých piatich predstaviteľov (spomínaný Janko Hološ, Anna Širková, Milka Petrovičová, Mária Galasová a Ivana Čapová), netradične poňatá scéna (Janko Hološ, Jarmila Gerbocová, Martin Gerboc), kostýmy (Jarmila Gerbocová), svetelné a zvukové efekty (Pavel Sampor, Miroslav Hološ), ako aj technika Andrej Tomek, Ján Sládeček a Žeľko Marušník), si vyslúžili u divákov mimoriadne uznanie (búrlivý potlesk) nielen po predstavení, ale i počas neho. Navyše, predstavenie vysoko ocenil aj prítomný selektor (v tomto čase prebiehajú v ochotníckych divadelných súboroch súťaženia na postup do najvyššej kategórie).

NOVÁ SCÉNA plánuje ešte do konca tejto divadelnej sezóny vystúpiť s obidvoma predstaveniami v zahraničí, prípadne sa aj zúčastniť na tamojších súťažiach. Verme, že sa im to podarí. Držme im preto palce!

Mila Hucmanová

PrezSZSZ - počkať na opravu od GMP

Slávne OSOBNOSTI SLOVENSKÝCH DEJÍN

Pred nejakým časom vychádzal v Ľudových novinách seriál o slávnych slovenských osobnostiach z pera známeho slovenského spisovateľa, univerzitného profesora Jozefa Leikerta, ktorý sa tešil veľkému čitateľskému záujmu. Osudy významných ľudí, ktorých dielo najlepšie preveril čas, boli rôzne - niektorí z nich boli šťastní, iní menej šťastní. Avšak všetci zanechali nasledujúcim generáciám nezabudnuteľné posolstvo, ktoré bolo výsledkom ich celoživotného snaženia. Boli to múdri, vzdelaní ľudia - vedci, spisovatelia, umelci, ktorí v dejinách Slovenska čosi znamenali, ale ich mená zarezonovali aj vo svete, kde preslávili svoje rodisko. Veríme, že aj ďalšie profily veľkých osobností, ktoré začíname uverejňovať v tomto čísle, čitateľov zaujmú a otvoria im dvere k lepšiemu poznaniu malej krajiny v srdci Európy.

*

Neskreslený pohľad na dejiny

Daniel Rapant, historik

(17. 4. 1897 - 17. 4. 1988)

Dvadsiate storočie je v dejinách Slovenska storočím zvratov, ktoré zasiahli všetky oblasti života a, pochopiteľne, najväčšmi ľudí. V zlomových situáciách sa najlepšie ukázal pravý charakter, najmä intelektuálov, ktorí vždy boli akosi viac na očiach spoločnosti. Niektorí boli takí, ktorých zlomil zásah politickej moci, obavy o vlastnú existenciu a strach z budúcnosti či túžba po kariére. No našli sa aj takí, ktorí napriek osobným problémom a utrpeniu dokázali čeliť týmto nástrahám a za každých okolností pevne stáli za svojím presvedčením. Medzi nich patrí aj významný slovenský historik Daniel Rapant.

Daniel Rapant pochádzal z Holíča, kde sa narodil 17. apríla 1897 v rodine robotníka. V rodnom meste vychodil ľudovú školu, potom študoval na rímskokatolíckom gymnáziu v Skalici, ale štúdiá mu prerušila prvá svetová vojna. V rokoch 1915 - 1918 bol vojakom rakúsko-uhorskej armády, s ktorou sa dostal na taliansky front a gymnázium ukončil roku 1917 ako privatista. Čerstvý maturant sa živo zaujímal o spoločenské dianie a už v máji 1918 sa dostal do delegácie vedenej P. O. Hviezdoslavom na oslavy Národného divadla do Prahy, kde sa otvorene hovorilo o budúcom spoločnom štáte Čechov a Slovákov. Po vytvorení Československej republiky sa Daniel Rapant na podnet známeho skalického rodáka politika Pavla Blahu a redaktora Antona Štefánka dostal na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe študovať históriu a slavistiku. O rok neskôr súčasne študoval aj na Vysokej škole archívnej. Budúci historik získal počas pražských štúdií dobrý teoretický základ, na ktorom neskôr staval. Vedomosti z dejín si rozšíril v rokoch 1922 - 1923 na filozofickej fakulte parížskej Sorbony a neskôr na viacerých študijných pobytoch vo Viedni a v Budapešti. V januári 1924 nastúpil do svojho prvého zamestnania ako hlavný archivár Bratislavskej župy. V rokoch 1928 - 1933 bol prednostom archívu na Krajinskom súde. Ako archivár vtedy navrhol nápisy na priečelia mosta v kúpeľoch Piešťany. Zo strany mesta dodnes vidieť nápis Saluberrimae pistiniensis thermae (Najuzdravujúcejšie piešťanské kúpele) a zo strany ostrova sa vyníma známy nápis Surge et amnula (Vstaň a choď).

Daniel Rapant bol historik, ale nikdy nezostal iba pri tom. Jeho záujmy boli širšie - publikoval články a recenzie, nielen z dejín, ale aj zo sociológie, umenia, literatúry. Už ako vysokoškolák písal články do Mladého Slovenska, Prúdov, ako aj do Slovenských pohľadov a Elánu. Najbližšie zo všetkých druhov umenia mal k divadlu. V dvadsiatych rokoch bol členom Družstva Slovenského národného divadla a často navštevoval divadelné predstavenia. Spoznal tam svoju budúcu manželku, poprednú herečku Hanu Meličkovú, s ktorou mal dve dcéry - redaktorku a prekladateľku Danielu a lekárku Helenu.

V roku 1933 sa Daniel Rapant stal mimoriadnym a o päť rokov neskôr riadnym profesorom na katedre dejín Univerzity Komenského v Bratislave. Zaoberal sa dejinami od obdobia Veľkej Moravy až po 20. storočie, ale v centre jeho záujmu bol začiatok slovenského národného obrodenia od 18. storočia po šesťdesiate roky 19. storočia. Takmer všetky jeho publikačné práce sa týkajú práve tohto obdobia. Jedna z nich je aj veľká 13-zväzková monografia Slovenské povstanie 1848 - 1849, ktorá dodnes patrí medzi najhodnotnejšie diela našej histórie. No aj ďalšie jeho diela, napríklad K počiatkom maďarizácie, Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842, Ilegálna maďarizácia (1790 - 1840), Tatrín, Viedenské memorandum slovenské z roku 1861, Sedliacke povstanie na východnom Slovensku v roku 1831, ako aj desiatky odborných článkov a štúdií obsahujú mnohé dodnes inšpiratívne myšlienky. Daniel Rapant totiž k vedeckovýskumnej práci pristupoval vždy s bázňou, prechovával úctu k faktom, ktoré vedel nielen získať, ale aj správne okomentovať a zaradiť do zaujímavých súvislostí. To dokáže iba vzdelaný a rozhľadený vedec. On sám sa však priraďoval viac k pedagógom ako vedcom. Nekompromisne si stál za svojimi názormi, a preto nečudo, že sa dostal do rozporu s vládnou ideológiou.

V roku 1940 sa demonštratívne nezúčastnil na inaugurácii predsedu vlády Vojtecha Tuku za rektora Slovenskej univerzity, lebo s tým nesúhlasil a považoval to za politický akt, ktorý škole po odbornej stránke neprospeje. Odmietol sa podieľať aj na príprave Slovenskej vlastivedy, lebo dejiny Slovenska sa v nej pod vplyvom vtedajšej ideológie interpretovali skreslene.

Po druhej svetovej vojne už v apríli 1945 poverili Daniela Rapanta funkciou rektora Slovenskej univerzity, ktorým bol do decembra 1945. Potom až do roku 1947 bol dekanom filozofickej fakulty. Súčasne pôsobil ako predseda Historického odboru Matice slovenskej a bol redaktorom jej Historického zborníka. Ako historik Daniel Rapant hodnotil Slovenské národné povstanie pozitívne, ale kritický postoj zaujal k vojnovému slovenskému štátu. Nikdy sa nestotožňoval s akoukoľvek totalitou, a preto sa ho usilovali po roku 1948 umlčať. Na škole, kde prednášal, mu postupne znižovali počet vyučovacích hodín, až ho napokon roku 1950 celkom zbavili miesta profesora a zakázali mu vykonávať akúkoľvek pedagogickú činnosť. Od roku 1956 pracoval na polovičný úväzok v Univerzitnej knižnici a v roku 1958 ho penzionovali. Ďalej však vedecky pracoval, publikoval výsledky výskumu a zapájal sa do odborných polemík. Vtedy sa vari najintenzívnejšie venoval dokončeniu monumentálnych dejín Slovenského povstania 1848 - 1849, ktoré nemajú obdobu v dejinách slovenskej historiografie. Čiastočné zadosťučinenie sa Danielovi Rapantovi, významnej slovenskej osobnosti, dostalo roku 1968, keď ho vymenovali za akademika Slovenskej akadémie vied, a roku 1969, keď dostal vysoké štátne vyznamenanie.

Daniel Rapant zomrel presne v deň svojich 91. narodenín. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine vedľa manželky, herečky Hany Meličkovej.

*

Symbol vnútornej slobody

Dominik Tatarka, spisovateľ

(14. 3. 1913 - 10. 5. 1989)

Nikdy nechcel patriť do davu, chcel zostať sám sebou, a preto zaiste neraz pociťoval osamelosť a úzkosť. Muž protikladov, ktorý prešiel rôznymi etapami života, aby sa napokon stal symbolom vnútornej slobody, vari najdôležitejšieho pocitu umelca. „Všetky izmy, koľko sme ich zažili, potešovali mi dušu formálnymi vynálezmi, pôvabnou i provokatívnou žihadlovosťou,“ povedal sám o sebe spisovateľ, ktorého tvorbu čitateľ buď miluje, alebo nenávidí. Podobne ako jeho, človeka so svojskými črtami osobnosti - charizmou, šarmom, príťažlivosťou. Intelektuála, ktorý priťahoval všetkých umelcov, nielen spisovateľov, ale aj výtvarníkov, filmárov, skladateľov.

Literárna tvorba Dominika Tatarku je poznačená ženským svetom, v ktorom vyrastal. Pochádza z Plevníka-Drienového pri Považskej Bystrici. Narodil sa ako siedme dieťa, jediný chlapec, v rodine roľníka. Dva roky po jeho narodení padol otec v prvej svetovej vojne a chlapec ho nikdy nespoznal. Odvtedy mu detstvo napĺňali samé ženy, matka, stará matka, sestry, ale i prekrásna príroda pod Manínom v Súľovských skalách, jedno z najkrajších miest Slovenska. Základnú školu Dominik vychodil v rodisku, na gymnáziu študoval v Nitre a zmaturoval v Trenčíne. Odmlada sa zaujímal o filozofiu, ale z praktických dôvodov, aby ho zamestnanie uživilo, sa rozhodol pre jazyky. V rokoch 1934 až 1938 študoval na Filozofickej fakulte v Prahe slovenčinu a francúzštinu. Hlavné mesto Tatarku hneď očarilo, ale zaujali ho i tamojší umelci, najmä básnici Jaroslav Seifert, František Halas a Vítězslav Nezval, najbližšie mal k Vladislavovi Vančurovi. Často býval i v spoločnosti filozofov, kde sa zoznámil s mladým Janom Patočkom, jedným z autorov textu Charty 77, ktorú Dominik Tatarka ako jeden z prvých Slovákov podpísal.

Z Prahy odišiel študovať na Sorbonu do Paríža, kde pobudol síce iba rok, ale mesto na Seine sa mu podobne ako Praha natrvalo zapísalo do srdca a rezonovalo v celej jeho tvorbe. Po návrate domov bol stredoškolským profesorom v Žiline a v Martine, kde mu vyšla kniha noviel a poviedok V úzkosti hľadania. Do literatúry však vstúpil už o niečo skôr prózami Cesty a Záchvevy duše, ktoré vyšli roku 1935 vo Svojeti, a pravidelne písal aj do Slovenských pohľadov.

Literárna kritika zdôrazňovala pri recenziách prvej Tatarkovej knihy vplyv francúzskej prózy, aj keď nebol taký citeľný ako v jeho druhom románe Panna zázračnica. Tento príbeh plný snenia, obrazotvornosti, psychologických prvkov inšpiroval aj režiséra Štefana Uhra, ktorý roku 1966 nakrútil podľa neho rovnomenný film.

Počas druhej svetovej vojny sa Dominik Tatarka zapojil do Slovenského národného povstania a po vojne pracoval na Povereníctve školstva a informácií v Košiciach a v Bratislave, potom sa stal redaktorom kultúrnej rubriky Národnej obrody. Po oslobodení bol tajomníkom a ústredným tajomníkom Zväzu československých spisovateľov, redaktorom Pravdy, do roku 1963 redaktorom a šéfredaktorom výtvarnej redakcie Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry v Bratislave a v rokoch 1963 až 1964 dramaturgom Československého štátneho filmu v Bratislave. Zmenil ideovú orientáciu, stal sa členom strany a v duchu socialistickej literatúry napísal i romány Farská republika, Prvý a druhý úder, Radostník, Družné letá. V románe Prvý a druhý úder už cítiť rozpor autora a nesúlad medzi presvedčením a politickou mocou. Doba však bola krutá, žiaden vzdor sa netrpel a Tatarka musel podať sebakritiku za údajné zvyšky naturalizmu.

V 60. rokoch nastalo určité uvoľnenie pre umelcov a odrazilo sa i v Tatarkovej tvorbe. Vtedy mu vyšla kniha Démon súhlasu, ktorou ako prvý reagoval na praktiky stalinizmu, v duchu zmien v literatúre a spoločnosti sa nesie aj jeho cestopis Človek na cestách. Najväčší obrat v jeho tvorbe nastal knihou dvoch noviel Rozhovory bez konca, ktorá predstavuje nový druh filozofujúcej prózy, autor v nej konfrontuje fakty a skúsenosti s novou realitou a hľadá východiská v láske medzi ľuďmi. Zaujímavou filozofickou výpoveďou o svete a modernej civilizácii je aj kniha Prútené kreslá, kde sa už otvorene prejavuje kritický postoj k spoločenským a medziľudským vzťahom v totalitnej spoločnosti. Obdobné myšlienky sú ešte výraznejšie rozpracované v novele Démon súhlasu, knihe, ktorá zohrala významnú rolu v demokratickom smerovaní slovenskej literatúry tým, že nastolila nové morálne kritériá pre spisovateľov. Vydanie podobnej knihy Cestou-necestou vtedajší cenzori zastavili. Tatarka sa stal tvrdým oponentom dogmatizmu v spoločnosti a je pochopiteľné, že v auguste 1968 bol medzi mladými v uliciach Bratislavy a otvorene protestoval proti okupácii bývalého Československa. Za svoj postoj na dvadsať rokov upadol do nemilosti, nemohol publikovať a verejne vystupovať. No celkom ho neumlčali, písal ďalej a tajne si vymieňal korešpondenciu a stretával sa s podobne potrestanými ľuďmi. Žil v Bratislave, pracoval ako pomocný robotník v lesnom závode a neskôr bol na invalidnom dôchodku. Verejne vyjadril postoj voči spoločnosti a politike podpisom Charty 77 a stal sa slovenským predstaviteľom disentu a Hnutia za občiansku slobodu. V zahraničí mu postupne vyšli knihy Sám proti noci, Písačky, V nečase, Listy do večnosti, Navrávačky, v ktorých spomína na detstvo, na priateľov, uvažuje o spoločnosti, svete, človeku.

Roku 1986 sa Dominik Tatarka stal prvým nositeľom Ceny Jaroslava Seiferta, ktorú zriadila Nadácia Charty 77. O tri roky neskôr, 10. mája 1989, zomrel v Bratislave, ale pochovaný je v rodnom Plevníku-Drienovom. Päť rokov po jeho smrti vznikla literárna cena Dominika Tatarku, určená autorom za výnimočné dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na Tatarkov duchovný odkaz.

Jozef Leikert

Život Slovákov v Tárnoku

V tomto čísle Ľudových novín pokračujme seriál o tárnockých Slovákoch. Pred dvoma týždňami sme vás informovali o vítaní jari, krvatačke a predstavili sme vám členku miestnej slovenskej samosprávy Annu Sümegiovú Schummerovú. Dnes sa budeme venovať činnosti miestnej slovenskej samosprávy a Spolku pre zachovávanie tradícií Hajtóka.

Obec Tárnok leží dvadsať kilometrov juhozápadne od Budapešti a má približne desaťtisíc obyvateľov. Vďaka vynikajúcim prírodným podmienkam (dobrá pôda, čistá voda v prameňoch a v potoku) je obývaná už od staroveku. V medenej a bronzovej dobe bola husto obývaná. Z tej doby našli stopy ôsmych osád na území dnešného Tárnoku. V 1-3. storočí ju osídlili Rimania. Podľa legiend v roku 381 sa odohrávala pri Tárnokvölgyi krvavá bitka o Panóniu medzi hunskými a rímskymi vojskami. V údolí potoku Zámor našli stopy viacerých avarských osád. Ich cintorín našli v rokoch 1999-2000 počas výstavby mestskej skládky v Pusztazámori, kde na 15 tisíc m2 našli 1233 hrobov. Vykopávky sú vo Ferenczyho múzeu v Senondreji.

Obec podľa archeologických vykopávok bola obývaná aj v dobe Arpádovcov. V listinách z roku 1259 je prvýkrát spomenutá ako Tavarnok. Bola dedinou okolo Budína, kde žili hlavne služobníci. Jej majitelia sa viackrát menili, medzi nimi patrili rodiny Somi, Pelsőczi Bebek, Serkei, Szécsi, Héderváry, Vasdinyei, Vas a Sárkány. Po ústupe Turkov, r. 1696 do spustošenej dediny prichádzali juhoslovanské rodiny pod vedením patriarchu Arzena Černoviča. Väčšina srbských, bosnianskych a dalmátskych rodín sa vrátilo do rodnej zeme, preto sa roku 1720 začalo znovuosídlenie obce. Z Horného Uhorska sem prichádzalo množstvo slovenských rodín, okrem nich sa tu usadili aj maďarské a nemecké rodiny. Nad majetkom panovali dynastie Sárkányovcov, Illésházyovcov, neskôr sa majiteľmi stali Péter Szapáry, András Pongrácz Óvári a jeho potomkovia. Roku 1828 sa Tárnok dostal do rúk Fülöpa Batthyányho a r. 1848 sa stal majetkom rodiny Sinovcov a neskôr Wimpffenovcov. Od roku 1911 osadu vlastnili Károlyiovci. Od nich ju odkúpil Sándor Nagy Üszögi, ktorý tu vytvoril hospodárstvo s modernými strojmi, postavil liehovar a prekrásny kaštieľ. Začal budovať dnešný vzhľad obce s parcelovaním území Újtelep (Nová osada) a Liget (Sad). Kvôli ťažkej finančnej situácii majetok a kaštieľ predal a presťahoval sa do zahraničia. Kaštieľ po II. svetovej vojne zbúrali.

Ako sme to už vyššie spomenuli, Slováci tu žijú od 18. storočia. Slávny rodák obce ornitológ Eugen Radetzky píše vo svojich memoároch o slovenskosti osady. Uvádza, že začiatkom 20. storočia v osade nebolo počuť maďarské slovo a aj on ako dieťa maďarského učiteľa sa musel naučiť po slovensky, aby sa dohovoril s miestnymi obyvateľmi, svojimi spolužiakmi. Slovákom bol aj farár a rechtor. Väčšina obyvateľstva sa podľa neho zaoberala poľnohospodárstvom: obrábaním pôdy a na Prezvrchu a Starom vrchu vinárstvom a pestovaním ovocia. Časť obyvateľstva dochádzala za prácou do Budapešti, hlavne na železnicu. Do Starého vrchu sú vyhĺbené vinárske pivnice, typické pre tárnocký kraj, podobne ako Starý a Malý most cez potok Benta. Slovenské slovo sa nadnes vytratilo z bežného života. Pred druhou svetovou vojnou bol počet Slovákov približne 2600, podľa odhadov je ich dnes len 100-150 osôb, väčšinou starších ľudí. Za posledné desaťročia sa niekoľkí obyvatelia osady už párkrát pokúsili o oživenie slovenského ducha. V 70. rokoch minulého storočia tu pôsobil páví krúžok, občas usporiadali výstavy z tradičných slovenských úžitkových predmetov, avšak tieto exponáty nedostali stále miesto. Za posledné roky založením slovenskej samosprávy a Spolku pre zachovávanie tradícií Hajtóka sa tárnockí Slováci pokúšajú o oživenie zvykov a tradícií svojich predkov.

Slovenská samospráva v Tárnoku funguje od roku 2002 pod vedením bývalého hlavného účtovníka, dôchodcu Jána Lepňáka. Členmi voleného zboru sú bývalá asistentka nápravnej pedagogiky Anna Sümegiová, mechanik Štefan Nogula a administrátorka, dnes domáca Mária Muškovičová. S miestnou samosprávou majú vynikajúce vzťahy. Starosta obce Gábor Szolnoki sa pravidelne zúčastňuje na slovenských podujatiach a bezplatne im zabezpečuje miestnosti obecného úradu. Slovenská samospráva bude mať tohto roku k dispozícií 209 tisíc forintov zo štátneho rozpočtu. Tárnocká slovenská samospráva je členom regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina, úzky vzťah pestuje so šóškútskymi Slovákmi.

Potomkovia pôvodných osídlencov dodnes oduševnene pestujú miestne slovenské tradície a zvyky. Jedným z nich je krvatačka, ktorú usporadúvajú vždy začiatkom jari. Nezvyčajné pomenovanie odôvodňujú „občerstvením krvi“, prebúdzaním sa prírody. Kedysi v deň Zvestovania Pána obyvatelia Tárnoku vychádzali k pivniciam na Starom vrchu, kde sa pri speve a priateľských rozhovoroch tešili jari. Koncom minulého storočia tento zvyk upadol do zabudnutia, ale pred piatimi rokmi sa miestni Slováci a Maďari spojili a oživili ho. Ďalšou akciou je ples pred Veľkou nocou, kde prítomných zabáva autentická slovenská dychová hudba. Šibanie oživili členovia voleného zboru pred štyrmi rokmi. Na veľkonočný pondelok chlapci a muži vyšibú dievčatá. Musia sa však na to pripraviť a vopred si upliesť korbáč z vŕbových prútov. Dievčatá šibú korbáčmi preto, aby sa do nich preniesla nová jarná sila z vŕbového prútia a dievčatá boli nabité životodarnou silou. Odmenou za vyšibanie a koledovanie sú pre chlapcov pestré stužky a maľované vajíčka. Deň sv. Urbana oslavujú na Starom vrchu, v kultúrnom programe figurujú zvyčajne slovenské piesne a tance. V deň sviatku Božieho tela a krvi procesiu do kroja oblečených miestnych ľudí sprevádza dychová hudba. Koncom septembra je oberačková zábava, v kultúrnom programe vystúpia hlavne slovenské telesá. Zaujímavým programom tárnockých Slovákov je Oktoberfest na slovenský spôsob, v rámci ktorého pohostia každého s tradičnou pečenou klobásou a čapovaným pivom.

Zbor úzko spolupracuje so Spolkom pre zachovávanie tradícií Hajtóka, ktorý pôsobí od roku 2008 pod vedením Gyulu Rádóa a v rámci ktorého pôsobí spevácky zbor a tanečný súbor. Spolok bol založený za pomoci slovenskej samosprávy, ktorá ich podporuje dodnes finančne a morálne. Tohto roku budú mať k dispozícií približne osemstotisíc forintov, z čoho financujú hlavne cestovanie, nacvičenie nových choreografií a opravu krojov. Skúšky sa uskutočnia týždenne raz buď v bývalej budove škôlky, alebo v kultúrnom dome. Členovia týchto kultúrnych telies zachovávajú tradície svojich predkov, tancujú tárnocké slovenské a maďarské tance a spievajú hlavne slovenské ľudové piesne. Podľa slov podpredsedníčky spolku Alízy Szoloszkovej Lepňákovej choreografie si členovia osvojujú podľa starých videozáznamov, nacvičia si ich pod vedením choreografa Tibora Hájasa. Tanečníci ovládajú päť piatimi slovenských a maďarských choreografií. Kroje sú buď zo zbierky miestneho kultúrneho domu, alebo si ich ušijú sami. Spolok má dvadsaťdva stálych členov a viacerých podporujúcich, ktorí platia mesačný členský poplatok tisíc forintov. Z nich desať párov tancuje a pätnásti spievajú. Tanečníci sú zo strednej vekovej kategórie, speváci sú väčšinou dôchodcovia. Sú stálymi vystupujúcimi miestnych akcií, zvyčajne na jeseň a na jar majú mesačne dve-tri vystúpenia v Tárnoku a na okolí. Na niektorých podujatiach obsadzujú javisko spolu s tanečným súborom miestnej základnej školy.

Veríme, že Slovenská samospráva v Tárnoku a členovia Spolku pre zachovávanie tradícií Hajtóka dobre zasiali semienko, z ktorého v tejto osade v Peštianskej župe znovu vyklíči slovenská kultúra.

Andrea Szabová Mataiszová

Finančné rozhodnutia Slovenskej samosprávy Peštianskej župy

Ďalšie, v poradí už druhé tohtoročné zasadnutie Slovenskej samosprávy Peštianskej župy (SSPŽ) sa konalo v stredu 18. apríla. Po oficiálnom privítaní predsedu SSPŽ Ondreja Csabu Aszódiho, zúčastnení členovia samosprávy Karol Kiss, Juraj Kučera, Katarína Szabová Tóthová, Alžbeta Klimászová a Ivett Horváthová Körtvélyesi jednohlasne schválili program rokovania. V prvom bode schválili finančnú uzávierku za rok 2011, kým v druhom rokovacom bode modifikovali vo februári schválený rozpočet. Členovia SSPŽ po tejto časti prešli na voľnejšiu diskusiu kde si vymieňali názory v oblasti súbehov z Fondu Sándora Wekerleho.

(ik)